Simone Weilová: Hĺbka myšlienok a odkaz pre súčasnosť

Krátkosť pozemskej púte francúzskej filozofky, mystičky, odborárskej aktivistky Simone Weilovej (1909 - 1943), ktorú Albert Camus označil za „jediného veľkého ducha našej doby“, akoby bola úmerná hĺbke jej záberu, zračiacej sa v jej textoch. Súc od detstva vedená či vydaná napospas vysokému nároku na obnaženosť a čistotu vlastných postojov, dala neskôr tomuto imperatívu tvar vo svojich textoch vďaka rozsiahlemu vzdelaniu a neústupčivo, ba voči sebe samej neľútostne pestovanej schopnosti analyzovať „ľudskú mechaniku“.

Jej celým dielom preniká túžba po „poznaní celou dušou“. Preto Weilová môže odmietnuť konceptuálne systematizácie, v ktorých sa skrýva totalitárna a napokon celkom imaginárna ambícia racionality na obsiahnutie celej Skutočnosti. Weilovej ide o „poznanie celou dušou“ a jej zošity, ktorých drobná časť tvorí túto knihu, vypovedajú o poctivom a vytrvalom zápase ľudskej bytosti o vlastnú očistu a odkrytie absolútneho základu svojho bytia.

S myšlienkami Simone Weilovej sa mohli čitatelia doteraz stretnúť skôr príležitostne, napríklad v knihách Duchovná autobiografia (Kalligram 2006) a Tiaž a milosť (Kalligram 2009). Vydavateľstvo Európa predstavuje posledný text známej francúzskej filozofky Simone Weilovej pod názvom Zakorenenosť v preklade Andreja Záthureckého.

Ako pri mnohých Weilovej textoch dejinné a politické udalosti slúžia autorke ako východisko a matéria pre filozofickú reflexiu. Z tohto hlbokého, inšpiratívneho diela presvitá Weilovej snaha poskytnúť tým, ktorí budú riadiť povojnovú obnovu Francúzska a určovať jeho ďalšie smerovanie, zreteľné, ušľachtilé a hrubou silou nepoškvrnené kritériá pre vedenie ich pôsobenia. Ich zvrchovanou korunou je pre autorku Boh v zmysle platónskeho Dobra, ktoré jediné môže byť hlavným regulatívom skutočne ľudskej spoločnosti a súčasne predstavuje horizont pre naplnenie a prekročenie individuálnej ľudskej existencie.

Filozofia ako životná prax

Podľa Weilovej filozofia „nenapreduje, nevyvíja sa“, to, čo je v nej najpodstatnejšie, je jednota a totožnosť skutočnej múdrosti naprieč časom, čiže dotyk s večnosťou.

V súčasnosti, keď sa spoločenské vedomie ovláda bezodkladnou úžitkovosťou, sa filozofia zdanlivo stráca. K tomuto podujatiu predsa patrí, že cesta, po ktorej kráča, a výsledok, ku ktorému v istej chvíli a na istú chvíľu dospieva, sú rovnocenné, od seba neoddeliteľné: filozofia nie je meravá, nevyčerpáva sa v pojmoch a tvrdeniach, ale ostáva podstatne filozofovaním, čiže dianím svojho pohybu. Filozofia sa nezavršuje vo výsledku, ktorý by ponúkala na disponovanie. Filozofia - prinajmenej tá, ktorá je nám blízka, tá, ktorá „má radšej otázku ako odpoveď“[6] a ktorá je „skúsenosťou pozornosti, schopnou prebúdzať nás“[7] - sa nikdy neprojektovala mimo seba, nikdy nedávala prísľuby, že zarodí v inej než vo svojej najvlastnejšej pôde, v pôde zvnútornenia. Práve táto do seba sústredená plodivá sila je jadrom jej vitality.

Ak si filozofia nechce vystačiť so svojím kultúrno-historickým vymedzením, ak nechce byť zaháňaná do kúta vnucovaním mimofilozofických cieľov a kritérií, aby preukázala svoju „spoločenskú užitočnosť“, musí sa vrátiť práve k tomuto základnému predpokladu.

Na pestovanie a rozvíjanie filozofie je potrebný čas, ba môžeme povedať, že pestovanie filozofie, nasledovanie a prehlbovanie jej pohybu mení čas, a ten sa stáva časom filozofie. Filozofiu, ktorú tu máme na mysli a ktorá nás zaujíma, chápeme ako múdrosť a ako taká je zároveň neoddeliteľná od tých, ktorí ju pestujú.

„Skutoční filozofi sú ľuďmi reflexie a rozjímania,“ hovorí medievalistka Marie-Madeleine Davyová a dodáva: „Títo filozofi odmietajú filozofiu štiepiť, čiže ničiť ju. Rozdeľovanie filozofie vedie nevyhnutne k jej rozpadu. Prvenstvo priznané psychológii a sociológii láme jednotu filozofie (…).“[9] Jednota filozofie, o ktorej hovorí, má však svoje predpoklady. Jedine toto vedomie o podstatnom je svorníkom udržiavajúcim jednotu filozofie, ale aj iných kultúrnych útvarov.

Francúzsky filozof Fabrice Midal, ku ktorému sa neskôr ešte vrátime, sa dotýka tohto vedomia o podstatnom, keď hovorí: „U všetkých ľudí sa stretávame s jedným omylom: so sklonom byť zamestnaný najrôznejšími záležitosťami až do tej miery, že zabudnú na podstatné. Sme v zajatí rôznych povinností, stále pribúdajúcich úloh, v okovách zvykov, spútaní rutinou a ani si to neuvedomujeme. A hoci celkom nechápeme dôvod, nie sme šťastní.“[11] Opäť tu narážame na onú „základnú otázku“, ktorá je transhistorická a transkultúrna a ktorá sa dotýka „vedomia nešťastia a hľadania blaženosti“.

Práve táto zásadná skúsenosť „univerzálnych čŕt miesta človeka vo svete, s vedomím ich enigmatickosti“ (J. Piaček), zotrvávanie pri tejto skúsenosti a jej rozvíjanie by sa mohlo stať hradbou proti - povedané s Davyovou - štiepeniu a ničeniu filozofie. Tie totižto práve v miere, v akej predstavujú odklon od onej zásadnej skúsenosti, vrhajú filozofiu do područia sociologizácie a psychologizácie, čiže z nej robia zajatca reduktívneho, horizontalistického prístupu.

„Práve v tomto zmysle sa v nedávnej dobe Martha Nussbaumová, Pierre Hadot a André-Jean Voelke pokúsili rehabilitovať myšlienku, že filozofovanie je vo svojej podstate umením života, do ktorého musí byť človek vovedený prostredníctvom určitých vhodných duchovných cvičení. (…) Samozrejme, filozofovaniu možno priznať ‚terapeutické‘ pôsobenie, iba ak v ňom rozpoznáme ‚skúsenosť‘ sui generis. Vo všeobecnosti by sme si mohli položiť otázku, či toto ‚duchovné‘ a ‚terapeutické‘ chápanie ‚filozofovania‘ neponúka viac možností pre medzikultúrny a medzináboženský dialóg ako také chápanie filozofie, ktoré v nej vidí v prvom rade konceptuálnu a doktrinálnu stavbu.“[20]

Aj keď by sa dnes azda mohlo zdať, že úlohou filozofie je načúvať požiadavkám spoločnosti a vyhovieť im, filozofia vo svojom prvotnom vzmachu, ktorý je živý aj dnes, nemôže byť redukovateľná na zvonku predpísanú spoločenskú funkciu. Ak sa to deje, znamená to, že pravý zmysel a úloha filozofie sú nepochopené či prehliadané. Práve filozofia musí byť schopná vyjadrovať sa k forsírovaným víziám spoločnosti, keďže je činnosťou „odhaľovania, skúmania a rozširovania predpokladov premeny ľudskej spoločnosti na kultúrne spoločenstvo a člena ľudskej spoločnosti na kultúrnu bytosť“, pričom filozofia v tomto procese „musí byť otvorená podnetom z jej celého (parafilozofického) prostredia, čiže otvorená špeciálnym vedám, umeniam, náboženstvám aj každodennému životu, obklopujúcemu filozofa“.[21]

Takto formulované parametre výkonu filozofie zároveň otvárajú možnosti odlišného chápania jej praktickosti. Samotný obsah pojmu praktickosti je a musí ostať predmetom filozofického skúmania, ktorého výsledky by v ďalšom stupni mali byť uvedené do praxe filozofujúceho.

Kultúra, umenie a duchovný rozmer

Podľa Hannah Arendtovej sa kultúra „vzťahuje k predmetom a je fenoménom sveta; zábava sa vzťahuje k ľuďom a je fenoménom života“.[12] Kultúra je však podľa nej v masovej spoločnosti vystavená hrozbe svojho prekrúteného chápania, všetky kultúrne výtvory, či už ide o výtvory duchovnej alebo materiálnej kultúry, „sa považujú za prosté funkcie životného chodu spoločnosti, akoby tu boli len preto, aby uspokojovali nejakú potrebu“.[13]

Ako poukazuje Arendtová, tento redukcionizmus nechápe, že krása prítomná v umeleckom diele transcenduje všetky potreby, že napríklad náboženské umenie „pretvára to, čo je náboženské a inosvetské, na hmatateľné svetské skutočnosti“.[14]

Nebezpečenstvo, ktorému je v týchto súvislostiach súčasná spoločnosť vystavená - a ktoré ohrozuje kultúru, čiže aj umeleckú či filozofickú tvorbu -, spočíva v tom, že spotrebný spoločenský étos sa stal všetko prenikajúcim, že kultúrne výtvory (obrazy, literárne, filozofické diela atď.) budú „spracované, prepísané, zhustené, digestované a redukované na gýč“.[16]

Podľa Arendtovej je posledným ozajstným jednotlivcom v masovej spoločnosti, alebo inými slovami, posledným človekom, ktorý zotrváva pri svojej zásadnej individuálnej skúsenosti, ktorú si nedá odcudziť, umelec. Práve umelec kladúci dôraz na estetický rozmer ľudskej existencie vo svete „zachraňuje“ jej kozmický rozmer. Ten je podobne ako heideggerovský autentický pobyt zabúdajúci na seba v každodennom „ono sa“, neustále ohrozovaný zabudnutím v spleti reálií ľudského sveta.

Davyová - tentoraz v registri spirituality - píše nie o umelcovi, ale o človeku pestujúcom zvnútornenie a autentické duchovné putovanie: „Moderný svet sa zdá byť oddelený od Boha, lebo uctieva modly. Keď sa človek zvnútorňuje a skúsenostne poznáva svoje vlastné zákonitosti, objavuje zároveň svoju štruktúru a jeho Boh prestáva byť modlou, ktorú si vytvoril. Stáva sa z neho rozjímajúci človek, oddaný videniu božských vecí, ktoré sa pred ním zrazu, vďaka nasmerovaniu jeho pohľadu, otvorili. Všetko sa stáva priehľadným, keď sa objaví svetlo. Človek sa môže naučiť žiť v sebe, aby dokázal žiť so sebou. Väčšina ľudí žije mimo seba, vonku. Sú vyhnancami zo svojej skutočnej vlasti, hoci necítia ťažobu vyhnanstva. Ak chce človek žiť so sebou, musí sa v prvom rade poznať. Sebapoznanie je základom každej cesty za zvnútornením.“[18]

Nadväzujúc na v krátkosti uvedenú analýzu Arendtovej a Davyovej môžeme konštatovať, že kvalita spoločenského vedomia masovej spoločnosti je taká, že so všetkými kultúrnymi výtvormi či duchovnými objavmi dokáže urobiť jediné: „skonzumovať“ ich, aby boli v ďalšom kroku „metabolizované“ a vstrebané do jej vlastného tkaniva.

Ak chce dnes filozofia vo svojom najvlastnejšom poslaní prežiť, musí obhájiť - predovšetkým sama pred sebou - svoje poslanie a ponoriť sa do hĺbky svojho pôvodu. Pod týmto ponorom sa iste nemá na mysli návrat v čase, ale zostúpenie k onej zásadnej skúsenosti, ktorou filozofia neprestala byť.

Simone Weilová a politika

Vo svojich poznámkach k všeobecnému zrušeniu politických strán francúzska filozofka skúma ich poslanie a legitimitu. Malo by im ísť o spoločné dobro, rozumom uchopiteľnú pravdu a spravodlivosť, ako zhrnutie množstva autonómnych rozhodnutí jednotlivcov...

V základe Traktátu nájdeme otázku, či je vôbec možné spájať politické strany s existenciou dobra. Pretože dobro je potrebné zachovávať. Platí to aj o politických stranách? Vyjadrenia Weilovej sú nekompromisné, politické strany sú dôležité predovšetkým na vyvolávanie tlaku na myslenie jednotlivcov, ale v prvom rade ich motivuje snaha postarať sa o seba, o svoje vlastné rozpínanie bez ohľadu na okolie. Tvrdí tiež, že (minimálne do vydania Traktátu) Európa nepoznala skutočnú demokraciu, pretože ľud nemal nástroje na vyjadrenie svojich názorov. Dostalo sa mu však príležitostí spustiť kolektívne vášne a to prostredníctvom politických strán. Výsledkom nebolo nič menšie ako totalitarizmus.

Weilová v duchu kladenia filozofických otázok prichádza vzápätí s možným riešením, to však súvisí so stanovením kritérií dobra. Po prenesení týchto kritérií na spoločenské zriadenie dospela k záveru, že demokracia sama o sebe nie je dobrá, ale je „prostriedkom na dosiahnutie dobra“.

Spolu s problémom dobra ide ruka v ruke aj otázka spravodlivosti a legitimity konania štátu. „Strany sú úžasný mechanizmus schopný primäť každého jedinca v krajine, aby vo veciach verejného blaha neupriamoval svoju pozornosť na rozlišovanie dobra, spravodlivosti a pravdy.“

Weilovej postrehy sú aj určitým zrkadlom intelektuálneho snaženia a odrazom týchto snáh v spoločnosti. Nerobí si ilúzie o vplyve myšlienkovo podnetných kníh na skutočnú politiku. Ako príklad dáva Rousseauovu knihu O spoločenskej zmluve. Vzápätí rozvíja idei spravodlivosti a zločinu. Zatiaľ čo spravodlivosť je podľa nej len jedna a opiera sa o zdravý rozum, zločiny a klamstvá prekvapujú rôznorodosťou, pretože rozmanité sú vášne, ktoré vedú k zlému konaniu.

Príslušnosť k politickej strane, osvojenie si jej postojov má prirodzene svoje dôvody ukryté v konformite alebo pohodlnosti. Poslušnosť k „straníckemu duchu“ dokáže z ľudí urobiť nemorálne bytosti spôsobujúce utrpenie bez stopy po empatii. Navyše navádza myslieť v kategóriách „pre“ a „proti“, pestrofarebnosť sveta ostáva tomuto typu čiernobieleho uvažovania cudzia.

Odkaz Simone Weilovej

Prečo čítať Simone Weilovú? Dôvod je jednoduchý: vyburcuje čitateľa k premýšľaniu a podnieti ho vystúpiť z komfortnej zóny. Kritička totalitných strán a angažovaná filozofka, takto by sme mohli označiť Simone Weilovú (1909 - 1943).Charakteristika platí aj pre Traktát o zrušení politických strán (Premedia 2016).

Drobnú knihu Traktát o zrušení politických strán vhodne uzatvára doslov Jána Branislava Mičkovica, v ktorom oboznamuje čitateľov so životom a názormi u nás nie príliš známej autorky.

Simone Weilová nám zanechala dielo plné podnetov na premýšľanie o filozofii, duchovnosti, kultúre a spoločnosti. Jej myšlienky sú aktuálne aj dnes a môžu nám pomôcť lepšie porozumieť svetu, v ktorom žijeme.

Knihy Simone Weilovej:

tags: #weilova #simone #tiaz #a #milost