Ukrižovanie Ježiša Krista je jednou z najvýznamnejších udalostí v histórii ľudstva. Na svete sa dnes uchovávajú viaceré významné relikvie spojené s utrpením Krista. Najhlavnejší symbol jeho ukrižovania, samotný kríž, bol predmetom záujmu už prvých veriacich. Z evanjelií vieme, že hneď po pochovaní požiadali Piláta, aby ku Kristovmu hrobu postavil stráže, pretože židia sa obávali, že Kristus bude unesený a následne vyhlásený za zmŕtvychvstalého.
Pozrime sa bližšie na historické udalosti a osud kríža, na ktorom bol Ježiš Kristus ukrižovaný.
Historické okolnosti ukrižovania
Z obáv pred glorifikáciou a zbožštením Krista sa židia usilovali eliminovať všetky príležitosti pre vytvorenie jeho posmrtného kultu. Podľa tradície židia po ukrižovaní odstránili aj Kristov kríž a hodili ho spolu s krížmi trestancov dole zo skaly do rokliny pod Golgotou.
Kríže našla až v roku 326 matka rímskeho cisára Konštantína, svätá Helena. Nakoľko nevedela určiť, ktorý z krížov patril Kristovi, biskup v Jeruzaleme súhlasil s tým, aby nevyliečiteľne chorí ľudia sa dotýkali krížov a okamžité uzdravenie nastávalo vždy iba pri jednom kríži. Kríž následne sv. Helena považovala za kríž Ježiša Krista. Na mieste dala následne vybudovať kostol, ktorý s obmenami tam stojí do dnes. Svätá Helena do chrámu vložila polovicu nájdeného kríža a druhú polovicu poslala synovi do Konštantínopolu. Ten si nechal len jeho časť a druhú časť poslal do Ríma, kde ho postavili do novopostaveného chrámu svätého Kríža. Cirkev si túto udalosť začala pripomínať 2. mája, kedy slávila sviatok Nájdenia sv. Kríža.
Kristov kríž sa nachádzal v jeruzalemskom chráme až do roku 614, kým sa ho nezmocnili Peržania. Tí vyvraždili jeruzalemských kresťanov a zmocnili sa veľa relikvií. Očakávali, že Byzantská ríša za kríž zaplatí veľké výkupné.
Cisár Heraklius sa však po odporúčaní cirkevných predstaviteľov rozhodol vstúpiť s Peržanmi do vojny napriek ich presile. Predtým však strávil prípravu ako kajúcnik a rozviazal svoj vzťah s nezákonnou manželkou. V roku 630 Byzantská ríša porazila Peržanov a zmocnila sa opäť Kristovho kríža. Ten bol následne rozdelený na dve časti. Jedná časť sa prinavrátila do Jeruzalema a druhá bola vynesená na Kalváriu v Konštantinopole. Onedlho však moslimovia dobili Jeruzalem a ten sa dostal pod moslimskú nadvládu. Až do 10. storočia však moslimovia nebránili kresťanom uctievať si kríž. Problémy začali až následkom križiackych výprav. Kresťania kríž schovali a objavil sa až v roku 1099. Krížiaci ho používali pri bojoch ako predvoj vojska a ochranu. Toto platilo až do roku 1187, kedy v Galilei krížiaci stratili rozhodujúcu bitku so sultánom a prišli o kríž aj o Jeruzalem.
Časť krížu, ktorý bol v Konštantinopole, sa dostal do rúk francúzskeho kráľa svätého Ľudovíta IX., ktorý ho odkúpil v čase rastúcich finančných problémoch v Byzancii. Kráľ dal vystavať na Ile de France v Paríži kaplnku pre uchovanie fragmentu kríža a tu bol uchovaný až do čias Francúzskej revolúcie. Po jej vypuknutí sa podstatná časť krížu stratila a zostali len malé časti, ktoré boli uchované v katedrále Notre Dame spolu s klincom a tŕňovou korunou.
Dnes najväčšia časť kríža sa nachádza v právoslavnom kláštora na Athose.
Hľadanie relikvií Ježišovho ukrižovania | Sväté zázraky s Dennisom Quaidom (S1) | História
Zjavenia Ježišovho svätého Kríža
Od toho času, čo bol na Kalvárii na dreve kríža ukrižovaný víťaz nad diablom, hriechom , smrťou , svetom a všetkými nepriateľmi Božími Bohočlovek Ježiš Kristus sa na nebi, nie raz zjavil Spasiteľov víťazný sv. Kríž. Prečo? Preto, aby dopomohol na zemi poraziť nepriateľov bojujúcich proti sv. katolíckej Cirkvi.
1. Zjavenie Ježišovho sv. Kríža cisárovi Konštantínovi
V októbri, roku Pána 312 sa v Rímskej ríši schyľovalo k jednej z najslávnejších bitiek v histórii ľudstva, k bitke medzi cisárom Konštantínom a proticisárom Maxentiom. Proticisár Maxentius mal omnoho početnejšiu vojenskú prevahu, 170 tisíc pešiakov a 18 tisíc jazdcov, zatiaľ čo cisár Konštantín mal iba 90 tisíc pešiakov a 8 tisíc jazdcov. V tejto situácii si cisár Konštantín dobre uvedomoval, že je potrebné získať si pomoc vyšších mocností.
Tu zrazu, keď prešlo poludnie, nad slnkom sa utvoril zo slnečných lúčov jasný kríž a okolo neho bol grécky nápis: Eν τούτῳ νίκα! (En toutoi nika!) - Týmto zvíťazíš! (lat. IHS - In Hoc Signo vinces! Cisár Konštantín i jeho vojsko hľadeli s veľkým úžasom na zázračné znamenie, kým nepominulo. Večer o ňom premýšľal a keď zaspal, zjavil sa mu Kristus Pán, držiac v ruke víťazné Znamenie a prikázal mu, aby ho vo vojne používal. Ráno cisár zavolal umelcov a dal zhotoviť bojovú zástavu podľa toho, čo videl.
Bitka sa odohrala 28. októbra roku Pána 312 pred mestom Rím na rovine oproti mostu „pons Mulvius“, ktorý dal Maxentius pred bitkou postaviť cez rieku Tiber. Konštantínovo vojsko s Kristovou bojovou zástavou víťazilo a tlačilo Maxentiovo vojsko, takže toto bolo prinútené ustupovať po novom moste. Pritom nastala taká tlačenica, že most nevydržal veľké preťaženie a zrútil sa aj s proticisárom Maxentiom, ktorý sa v rieke utopil. Bolo to veľké víťazstvo nielen cisára Konštantína a jeho vojska, ale predovšetkým Krista Pána a Jeho sv. Kríža.
Rímsky senát na pamiatku tohto víťazstva dal postaviť sochu cisára Konštantína na najčestnejšom mieste mesta Ríma. Cisár, keď ju uvidel, prikázal im, aby žezlo z ruky odstránili a dali namiesto neho do ruky kríž. Od tohoto víťazstva si Spasiteľov sv. Kríž aj u pohanov získal úctu a prestal byť potupným znamením. Cisár Konštantín v roku Pána 313 milánskym ediktom zrovnoprávnil kresťanstvo s ostatnými náboženstvami a odvtedy ho podporoval zákonmi aj činmi a zakázal trest smrti ukrižovaním.
Vykopávky, ktoré sa robili v 20. storočí pod Svätopeterskou bazilikou, ktorá je postavená v tvare sv. Na mieste kde sa križuje zvislé a vodorovné rameno tohoto veľkého Svätopeterského sv. Kríža, priamo pod oltárom, na ktorom sa v sv. omši sprítomňuje nekrvavým spôsobom Kalvárska Najsvätejšia Obeta nášho Pána Ježiša Krista, sa našiel hrob a telesné ostatky sv. Petra. Pri hrobe prvého pápeža - sv. Petra, na stene G sa našiel okrem iného aj Kristov monogram s latinským nápisom HOC VIN (CE), čo v preklade znamená „TÝMTO (t. j. sv. Krížom) ZVÍŤAZÍŠ!“. Nápis HOC VIN (CE) s Kristovým monogramom z roku Pána 315 (!) je ďaľším veľkým dôkazom o zázračnom víťazstve cisára Konštantína pod znamením sv. Kríža nad obrovskou presilou proticisára Maxentia v známej bitke pri Ríme.
| Udalosť | Dátum | Miesto | Význam |
|---|---|---|---|
| Zjavenie sv. Kríža Konštantínovi | Október 312 | Rím | Víťazstvo cisára Konštantína nad Maxentiom |
| Milánsky edikt | 313 | Miláno | Zrovnoprávnenie kresťanstva |
Labarum - bojová zástava cisára Konštantína
2. Zjavenie Ježišovho sv. Kríža v Jeruzaleme
Po smrti rímskeho cisára svätého Konštantína Veľkého, ktorý svojím Milánskym ediktom z roku 313 povolil kresťanstvo, nastúpil na trón jeho syn Konštancius. Aj on síce zavrhoval pohanské náboženstvo a podporoval kresťanstvo, nie však v jeho ortodoxnosti, ale v jeho ariánskej podobe, ktorú odsúdil ekumenický koncil v roku 325, teda Prvý nicejský snem. Konštancius prenasledoval pravoverných biskupov, svojvoľne ich zosadzoval zo stolcov, uvrhoval ich do väzenia a zástancom arianizmu dával najvyššie miesta v štátnej správe.
V tom čase, konkrétne 7. mája 351 o deviatej hodine dopoludnia, teda v utorok pred sviatkom Nanebovstúpenia nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, sa kvôli zahanbeniu bludárov a posilneniu pravoverných ukázalo vo svätom meste Jeruzaleme zvláštne znamenie: Na oblohe zažiaril nevýslovným svetlom, ďaleko silnejším ako slnečný jas, úctyhodný Pánov kríž. Rozprestieral sa od Golgoty, na ktorej bol kedysi ukrižovaný Ježiš Kristus, až po Olivový vrch, ktorý je vzdialený takmer tri kilometre; jeho šírka bola rovnaká ako jeho dĺžka. Vzhľad svätého kríža pripomínal mnohofarebnú dúhu a priťahoval k sebe pohľady všetkých. Prekvapení Jeruzalemčania, nech sa nachádzali kdekoľvek a robili čokoľvek, vychádzali na ulice a pozorovali toto zvláštne znamenie. Potom sa všetci, muži aj ženy, deti aj starci, domáci aj cudzinci, pravoverní aj heretici, ponáhľali do chrámu, kde jednomyseľne s nadšením oslavovali Ježiša Krista ako jednorodeného Božieho Syna, zrodeného z Otca, to jest z podstaty Otca, Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého (nicejské vyznanie viery).
O udalostiach spojených so zjavením úctyhodného Pánovho Kríža na oblohe vo svätom meste Jeruzaleme informoval svätý Cyril, jeruzalemský arcibiskup cisára Konštancia svojím listom, ktorým ho vyzýva obrátiť sa k ortodoxnosti. Keď nás svätý Gregor Teológ informuje, že cisár Konštancius pred svojou smrťou v roku 361 oľutoval prenasledovanie pravoverných kresťanov, môžeme rozumne predpokladať, že k tomu prispeli aj spomenuté udalosti.
Jeruzalem
3. Zjavenie Ježišovho sv. Kríža pri Belehrade
V máji roku Pána 1453 mohamedánski Turci dobyli Carihrad. Odvtedy sa cieľom ich výbojov stala stredná Európa. Pápež sa usiloval zorganizovať kresťanské vojsko, ktoré by zastavilo postup Turkov. Z jeho poverenia stáli na čele tohto neľahkého podujatia pápežský legát kardinál Juan de Carvajal, ďalej uhorský vojvodca Ján Huňady a svätý Ján Kapistránsky. Ján pôsobil predovšetkým ako kazateľ, ktorý získaval dobrovoľníkov na boj proti nepriateľom kresťanstva, a potom udržiaval dobrého ducha v kresťanskom vojsku.
Po čase sa podarilo zostaviť dosť početnú armádu. Boli v nej však väčšinou neskúsení vidiečania, ktorí sa nemohli vyrovnať ostrieľaným a sfanatizovaným mohamedánskych tureckým bojovníkom. Preto sa tak Huňady ako aj pápežský legát báli pustiť do boja a chceli vyjednávať s Turkami. Ale svätý Ján Kapistránsky (1386 - 1456) nástojil na boji a podarilo sa mu získať na svoju stranu aj ostatných. K bitke prišlo pri Belehrade v dňoch 14. - 22. júla 1456. Kresťanské vojsko zvíťazilo a zastavilo tak na niekoľko desaťročí ďalší postup mohamedánskych Turkov.
Keď sa dostali k Veľkému Varadinu, svätý muž slúžil svätú omšu, po ktorej spadol dolu šíp, ako z neba vystrelený v prítomnosti a pred očami všetkých krížových vojakov. 16. dňa mesiaca júl roku 1450 nad mestom a kresťanským vojskom, a to veľmi nízko v povetrí ukázala veľká jasná hviezda a nad ňou jasne žiariaci veľký kríž, ktorá keď sa kresťanské vojská pohli ich nasledovala, ako kedysi ohnivý stĺp izraelský ľud. Zatiaľ čo Turci mesto s nesmiernou násilnosťou dobíjali, ono im vždy s veľkou silou odolávalo. Svätý Ján vtedy so svojimi vojakmi vytiahol proti menovanému nepriateľovi do poľa a tá hviezda ho sprevádzala; všetci vojaci jedným hlasom volali a kričali: „Ježiš, Ježiš!“
Belehrad v roku 1456
4. Zjavenie Ježišovho sv. Kríža sv. Jánovi Gabrielovi Perboyre
Sv. Ján Gabriel Perboyre sa narodil v južnom Francúzsku, v obci Le Puech 6. Koncom roku 1818 vstúpil do rehoľnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul, ktorá sa úradne volá Misijná kongregácia, ľudovo lazaristi, alebo vincentíni. Po ukončení noviciátu 28. decembra roku Pána 1820 zložil rehoľné sľuby. Za kňaza bol vysvätený 23. septembra roku Pána 1826 v kaplnke na Rue de Bac v Paríži.
S dovolením svojich predstavených dňa 21. marca roku Pána 1835 vyplával z francúzskeho prístavu Le Havre a 29. augusta toho istého roku pristál v prístave Macao na čínskej pevnine. V tomto meste sa páter Ján Gabriel niekoľko mesiacov učil základy čínskej reči. V januári roku Pána 1838 ho predstavení preložili do susednej provincie Hupeh, ktorá mala byť jeho definitívnym misijným pôsobiskom. Tu na neho doľahlo obdobie duchovnej úzkosti a bezútešnosti. Na príkaz vicekráľa z Hukuangu v roku Pána 1839 vypuklo prenasledovanie kresťanov. 15. septembra na základe udania vysiela vicekráľ oddiel vojakov, aby zatkli misionárov, ktorí sú zhromaždení v ústrednej misijnej budove. Potom, čo ich niekto včas varoval sa rozutekali do okolitých lesov a hôr. Páter Ján Gabriel utiekol do bambusového lesa neďaleko misijnej stanice.
Sv. Ján Gabriel Perboyr bol počas mnohých výsluchoch mučený naozaj mimoriadne krutým spôsobom. Chceli od neho, aby sa zriekol svojej viery. Odmietol. Pri jednom z výsluchov mu pred sudcami istý mandarín ponúkol slobodu, ak pošliape po kríži, ktorý priniesli. Ale páter Ján Gabriel sa hodil na zem a objal ho. Tiež bol mučený typicky čínskym druhom mučenia, ktorý číňania volajú šang-ce. Trest spočíval v tom, že pátra Jána Gabriela priviazali za palce oboch rúk a prameň vlasov na šibenicu. Každý ...
Svätý Ján Gabriel Perboyre
Ježiš musel prejsť týmto údelom pre neprekonateľnú bariéru, ktorá stála medzi Bohom a človekom. Boh sa vo všetkej Svojej svätosti nemohol pozerať na hriech: „[On je] čistejších očí, než aby hľadel na zlo, a nemôže sa pozerať na skazenosť“ (Abakuk 1:13). Následne sa človek vo všetkej svojej skazenosti nemohol pozerať na Boha. Takže svätý Otec musel odvrátiť Svoju tvár a vyliať Svoj hnev na Svojho vlastného Syna.
V Jánovi 19:30 nachádzame známy „bojový pokrik kríža“. Nikdy znova už nezakúsi bolesť ani nebude v rukách Satana. Nikdy viac už nebude ani na okamih opustený Bohom. Čo bolo ukončené? Čo bolo zaplatené? Čo bolo vykonané? Čo bolo naplnené? Bola ukončená Satanova moc nad ľudstvom.
Ježiš vyvolal pohoršenie najmä tým, že svoje milosrdné správanie k hriešnikom stotožňoval s postojom samého Boha k nim. Šiel ešte ďalej a dal spoznať, že keď jedáva s hriešnikmi, pripúšťa ich na mesiášsku hostinu. Ježiš však postavil náboženské vrchnosti Izraela pred dilemu najmä tým, že odpúšťal hriechy. Veď či vo svojom zhrození nehovorili správne: „Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“ (Mk 2,7) .
Ježiš Kristus mal chrám v úcte; putoval doň na židovské sviatky a miloval žiarlivou láskou tento príbytok Boha medzi ľuďmi. Chrám je predobrazom jeho tajomstva.