Žalm 139 je hlboká a dojímavá modlitba, ktorá sa často spieva v saleziánskych komunitách. Jeho slová vyjadrujú úžas nad Božou všadeprítomnosťou a poznaním. Tento žalm je nielen krásnou básňou, ale aj teologickým vyhlásením o vzťahu medzi Bohom a človekom.
V saleziánskej tradícii má hudba dôležité miesto. Používa sa na modlitbu, oslavu a formáciu. Žalm 139, zhudobnený rôznymi autormi, je obľúbenou súčasťou saleziánskych liturgií a stretnutí.
Don Bosco, zakladateľ saleziánskej rehole
Interpretácie a význam Žalmu 139
Žalm 139 ponúka bohatstvo interpretácií, ktoré oslovujú veriacich rôznych vekových kategórií. Niektoré z kľúčových myšlienok, ktoré tento žalm prináša, sú:
- Božia všadeprítomnosť: Boh je prítomný všade, v každom okamihu nášho života. Nemôžeme sa pred ním skryť.
- Božie poznanie: Boh nás pozná dokonale, ešte predtým, než sa sformujeme v matkinom lone.
- Úžas nad Božím stvorením: Sme stvorení zázračne a jedinečne, a za to patrí Bohu vďaka.
- Ochrana pred zlom: Boh nás chráni pred zlom a vedie nás na správnej ceste.
Žalm 139 je modlitbou dôvery a odovzdania sa do Božích rúk. Je to uistenie, že Boh je s nami v každej situácii a že nás nikdy neopustí.
Použitie Žalmu 139 v saleziánskej praxi
V saleziánskej praxi sa Žalm 139 využíva rôznymi spôsobmi:
- Liturgia: Žalm sa spieva alebo recituje počas svätých omší a iných liturgických slávení.
- Modlitba: Jednotlivci a skupiny sa modlia tento žalm ako prejav dôvery a odovzdanosti Bohu.
- Formácia: Žalm sa používa ako prostriedok na formáciu mladých ľudí v duchu kresťanských hodnôt.
- Hudba: Rôzne zhudobnenia žalmu sa spievajú pri rôznych príležitostiach, aby povzbudili a potešili veriacich.
Saleziáni, nasledovníci Dona Bosca, sa snažia prinášať posolstvo tohto žalmu do každodenného života. Učia mladých ľudí, že Boh je s nimi vždy a že sa na neho môžu spoľahnúť.
Hudobné spracovania Žalmu 139
Žalm 139 bol zhudobnený mnohými hudobníkmi a skladateľmi. Niektoré z najznámejších spracovaní zahŕňajú:
- Rôzne gregoriánske chorály
- Moderné kresťanské piesne
- Úpravy pre zbor a sólový spev
Tieto hudobné spracovania pomáhajú veriacim hlbšie prežívať slová žalmu a spájať sa s Bohom prostredníctvom hudby.
Žalm 74,1-3: „Prečo si nás, Bože, tak celkom zavrhol a prečo si hnevom zahorel proti ovciam tvojej pastviny? Pamätaj na svoj ľud, ktorý je tvoj odprvoti. Touto udalosťou bol nepochybne pád Jeruzalema v r. 587 pred Kr., spojený so zničením chrámu. Následné odvlečenie elity do ďalekého Babylonu a likvidácia kultu sa v danej chvíli zdala byť úplná a beznádejná.
„Keď Pán privádza späť zajatcov Sionu, boli sme ako tí, čo sa uzdravili z ťažkej choroby.“ (TgTeh) „Môžeme prekladať hebr. slovo obnova (priviesť späť) slovom vyhnanstvo, zajatie alebo zajatci, komunita v exile, diaspóra - v rab. literatúre sa hebr. a aram. Pojmom vyhnanstvo, zajatie, exil označuje okrem babylonského zajatia aj grécka (sýrska) a rímsa nadvláda, aj dve storočia v diaspóre - a týchto navrátilcov Pán prinavracia, spôsobuje ich návrat.“ (Targum)
„Pri Pánovom navrátení zajatia Sionu, budeme ako tí, čo snívajú.“ (Raši) - ďalší možný preklad. „Takto povie Izrael, keď Pán navráti ich návrat/obrátenie: Niet človeka, čo by za bieleho dňa videl takýto div, len vo sne.“ (Ibn Ezra) „Môžeme zvažovať obidva významy slovesa vrátiť/obrátiť. Môže ísť o návrat spojený s úľavou, ako: Vráť sa, Pane, k desaťtisícom tisícov Izraela a: Pán, tvoj Boh vráti tvojich zajatcov, zmiluje sa nad tebou. Alebo ide o obrátenie/pokánie a sloveso tvorí výnimku.
„Boli sme ako vo snách.“ Kým boli obyvatelia Jeruzalema odvlečení do ďalekej cudziny, ich túžba po návrate na Sion bola iba nesplniteľná predstava. Sny sa však považovali za znamenie pre budúcnosť. Návrat sa teda stal skutočnosťou, ktorá bola nečakaná. Výraz ako v snoch je svedectvom zajatcov o ich prežívaní návratu, ktorý sa javil ako sen.
„Aj keď žalmista hovorí v minulom čase boli sme ako v snoch, prorocky predvída udalosť, ktorá sa z jeho pohľadu ešte len má uskutočniť, no hovorí o nej, akoby sa už stala.“ (Raši) „Slová boli sme ako utešení (povzbudení - v snoch) tu treba chápať tak, že sme sa zaradovali ako tí, ktorým sa dostalo skutočnej útechy. K tomuto okamihu zmeny došlo vtedy, keď Pán priviedol naspäť sionských zajatcov. Týmto Sionom je večný Jeruzalem. V typologickom zmysle môžeme povedať, že Sion je večný v anjeloch, no prežíval zajatie v mužoch a ženách svojich čias. Prví ľudia boli obyvateľmi Jeruzalema, no keď začali slúžiť hriechu, stali sa vyhnancami. Z ich potomstva sa rozšírila celá ľudská rasa, a tak sionskí zajatci zaplnili celú zem. Títo sionskí zajatci sú predobrazom večného Jeruzalema, pretože po sedemdesiatich rokoch zajatia v Babylone sa ľud vrátil do svojho mesta. Týchto sedemdesiat rokov predstavuje celé trvanie dejín, ktoré sa odvíja v sedemdňovom cykle. Keď sa naplní čas dejín, vrátime sa do vlasti, podobne sako sa židovský národ vrátil po sedemdesiatich rokoch vyhnanstva do svojej krajiny. Babylon je symbolom tohto sveta a jeho meno znamená zmätok. Podobne možno ľudský život chápať ako jeden veľký zmätok, ktorý sa ukončí v okamihu, keď vstúpime do večnosti.
„Ústa sme mali plné radosti a jazyk plný plesania. Príslovka vtedy spája dve udalosti v. 2 do chronologickej paralely. Keď navrátilci zo zajatia mali ústa plné smiechu a jasotu, vtedy mali pohania ústa plné obdivu Pána a jeho konania. Vo chvíli precitnutia zo sna a uvedomenia si skutočnosti skupinu zajatcov prenikol úžas a radosť, ktorú v sebe nemohli dusiť. Pojmy smiech a jasot sa nachádzajú najmä v Deutero-Izaiášovi (Iz 57,11 a 52,7) a v Knihe útechy Jer 30-31, pretože sú sprievodným javom obnovy Jeruzalema. Slovo jasot (plesanie) sa v žalme objavuje trikrát ako zjednocujúci a zároveň dôležitý tematický pojem. Jasot bol reakciou na obnovu vtedy a bude aj do budúcna. „Naše ústa budú naplnené smiechom a ničím iným. Ani náznak trápenia nepoškvrní naše šťastie.“ (Sforno) „Náš jazyk sa bude venovať už len radostnému vzdávaniu vďaky, lebo v slzách prosiť o spásu už nebude potrebné.“ (Feuer)
„V duchovnom zmysle vzťahujeme slová radosti a jasania na všetkých, ktorí vzývajú Pána, a zároveň môžeme zdôrazniť, že je dôležité uvedomiť si zdroj tejto radosti. Ak radosť v nás spôsobuje šťastie tohto sveta, voláme k Bohu s nečistou radosťou, no ak sa tešíme zo svojej spásy, potom sú naše ústa naplnené skutočnou radosťou. Vtedy sa radujeme v nádeji a našu radosť akceptuje aj Boh.
„Vtedy sa hovorilo medzi pohanmi: „Veľké veci urobil s nimi Pán.“ Slovné spojenie „veľké veci Pán urobil“ je totožné s opisom v Joel 2,20-21, pričom podobných styčných bodov medzi Ž 126 a knihou proroka Joela je viac. No na rozdiel od Joela, v Ž 126 nenachádzame tému Božieho súdu nad pohanmi. Naopak, návratom Pána k obnove Sionu v prospech svojho ľudu ostatné národy uznávajú, že iba on je Pán (Iz 42,10-12, Iz 45,14-22, Iz 48,20) „Hoci v historickom zmysle žalm hovorí o radosti židovského národa, ktorý po sedemdesiatich rokoch sa vrátil z babylonského zajatia, v typologickom zmysle ho možno aplikovať na všetky budúce národy, ktoré Boh vyslobodí zo zajatia. Tento verš je proroctvom a útechou pre ľudí všetkých čias, na ktorých sa vzťahujú slová žalmu: Veľké veci Pán s nimi urobil. Odpoveď zajatcov je doslovným potvrdením vyznania pohanov a tiež osobným vyznaním, že v ich živote vďaka Pánovmu návratu k obnove Sionu došlo k výraznej zmene: od „boli sme ako v snoch“ k „boli sme šťastní (máme z toho radosť)“.
„Zmeň, Pane, naše zajatie ako potoky na juhu krajiny. (Daj, Pane vrátiť sa našim zajatcom ako prúdom vody na juhu - hebr. „Daj vrátiť sa, Pane našim zajatcom.“ Prosba o návrat Pána je oproti v. 1 výzvou nielen na jeho osídlenie Sionu, ktoré sa podľa v. 1-3 už pred očami národov veľkolepo uskutočnilo, ale aj na návrat všetkých zajatcov, ktorí chceli na Sione začať nový život. Žalm neprezrádza žiadne konkrétne historické súvislosti tejto žiadosti, preto sa možno domnievať, že prvá vlna navrátilcov tu prosí o privedenie zvyšku exulantov za nimi (Ezd 3,12-13). V tejto prosbe vidíme túžbu po opakovanej Pánovej pomoci a blízkosti, ktorú bude modliaci sa človek vnímať v každodennom živote práce a oddychu.
„Druhá časť tohto žalmu je modlitbou, aby Boh zhromaždil zvyšky zajatcov. Tí, ktorí boli už vo svojej krajine, mysleli na svojich bratov a sestry, ktorí boli ešte v zajatí. Všetci mali dvere otvorené, aby sa vrátili. Niektorým bránil strach a radšej zostali vo vlastnom pohodlí (hriechu), ako by podstúpili ťažkú cestu späť. Dá sa povedať, že mnohí uprednostnia svoje súčasné pohodlie pred večnou spásou. Niektorí zo zajatých Židov sa vrátili do vlastnej krajiny za vlády Kýra a iní z vlády Dária. Zvyšok za vlády Xerxesa.
„Ako potoky na juhu krajiny (ako prúdom vody na juhu)“ Tak ako boli celé zástupy obyvateľov Judska odvlečené do exilu, tak sa teraz veriaci modlia, aby sa takto húfne všetci z exilu vrátili domov. Návrat totiž nebol okamžitý, ale postupný a sprevádzali ho konflikty s miestnym obyvateľstvom, ktoré medzičasom osídlilo uprázdnený priestor po zajatcoch. Prílev navrátilcov na Sion sa tu prirovnáva k prúdom vody v Negeve, ktorá sa v zimnom období dokáže zmeniť s pustatiny na prekvitajúcu krajinu (Iz 35,1.6-7, Iz 41,18, Iz 43,19-20, Iz 48,21).
„Výdatná vlaha máča juh krajiny, kde je púšť Negev. Ako prúdy vody vo vysušenej krajine, ktoré ju zvlhčia, taká bude závlaha, keď navrátiš naše zajatie. Kde tí, ktorí v nej sejú, vo vyprahnutej zemi, so slzami, s obavami, lebo si myslia, že to, čo zasiali nevyklíči, žnú s jasotom, vďaka vodný prúdom, ktoré sú do nej vyslané. Lebo ako voda obráti zdanlivo neživú púšť na kvitnúcu záhradu, tak budeme aj my premenení a potešení, keď nás Boh vyslobodí zo zajatia/vyhnanstva“ (Raši) „Kto seje do suchej pôdy, nikdy nevie, ako dopadne úroda. Ak nečakaný prameň zavlaží rastliny, roľník je od radosti celý bez seba. Taká bude naša radosť pri vykúpení, ktoré príde po dlhej beznádeji.“ (Radak) „V púšti vie príležitostný dážď tak naplniť vysušené korytá potokov, že sa voda nimi valí prúdom. Tak aj naša radosť rozprúdi obrovské šťastie.“ (Meiri)
„Podobne ako sa menia potoky, keď vanie teplý vietor od juhu, tak sa mení aj naše zajatie. Keď sme žili v hriechoch, boli sme nimi spútaní rovnako, ako je v chladivom mraze uzavretá voda potokov. Zamrzli sme, lebo mráz našich hriechov nás uzavrel do seba. Keď však začal vanúť teplý južný vietor, ľad sa roztopil a voda začala prúdiť potokmi.
„Tí, čo sejú v slzách, s jasotom budú žať.“ (v. Verš nadväzuje na opis hojnosti na púšti vďaka prúdom vody, aby vyobrazil úspešný výsledok začatej obnovy, ktorá je veľmi dôležitou témou žalmu. Ako sa pri pestovaní úrody strieda námaha s radostným požívaním jej plodov, tak slzy exilu (Ž 137) vystrieda jasot zo slobody vo vlastnej krajine (Jer 31,1-17). „Slová tohto verša môžeme dať do súvislosti s veršom iného žalmu: Ako sa otec zľutúva nad synmi, tak sa zľutoval Pán nad tými, čo sa ho boja.“ (Ž 103,13). Tými, čo sejú so slzami, sú tí, ktorí s ľútosťou vyznávajú svoje hriechy. Tí budú žať s jasaním, lebo Písmo hovorí: Blažení všetci, ktorí sa boja Pána (Ž 128,1).“ (Klement Alexandrijský)
„Tento verš vieme vysvetliť na pozadí skúsenosti roľníkov a farmárov z hipponského vidieka, ktorí obrábajú polia a sejú semená v nepriaznivom počasí. Ak chce farmár úrodu, musí osievať pole v zime aj napriek dažďu a vetru. Podobne máme i my konať dobré skutky voči našim blížnym za každých okolností, hoci neraz trpíme a žialime. Nesmieme sa nechať odradiť nepriazňou života. „Keď odchádzali, idúcky plakali a osivo niesli na siatie. Z predošlého verša pokračuje téma smútku a radosti v poľnohospodárskom kontexte. Žalm 30,6: „Lebo len chvíľku trvá jeho hnev, ale celý život jeho láskavosť. Plač mohol byť súčasťou náboženských tradícií u žien.
„Osivo niesli na siatie (Nesúc mech na siatie)“ Rozhadzovanie osiva koná človek v nádeji, že mu prinesie úrodu. „A svoje snopy prinesú.“ Snopy sa nachádzajú okrem tohto verša iba v príbehu o Jozefovi, kde sa snopy jeho rodičov a bratov, klaňali jeho snopu. Vrcholom žalmu je opis hojnosti a odmeny, pretože spoločné dielo pracovitého človeka a štedrého Boha menia nostalgiu rozsievania na radosť zo zbierania plných klasov. Boh týmto spôsobom neustále učí Izrael znášať slzy, aby nimi očistený mohol mať úprimnú a čistú radosť z jeho požehnania.
„Midraš vysvetľuje v. 5-6 v súvislosti s Abrahámovým vnukom: Tí, čo sejú v slzách… to je narážka na Jakuba, ktorý od strachu plakal, keď sial (t. j. zúčastnil sa na podvode, aby tak získal) požehnanie svojho otca hovoriac: Možno ma môj otec nahmatá (Gn 27,12). S jasotom budú žať, aj to je narážka na Jakuba, ktorému bolo povedané: Nech ti Boh dá z rosy nebies i so žírnosti zeme a hojnosť obilia i muštu (Gn 27,28). A kto… odchádza a plače naráža na Jakuba, o ktorom bolo povedané: Jakub… pozdvihol svoj hlas a zaplakal (Gn 29,11). A nesúc mech na siatie je narážkou na to, keď Jakub vyviedol (vyniesol) kmene z Charanu. A istotne príde znova (keď sa vrátia, vrátia sa) s jasotom, nesúc svoje snopy naráža na to, keď Jakub priviedol/priniesol so sebou naspäť snopy mladých chlapcov a dievčat (hebr. slová snop, mladík a panna sú podobné).“ (MidrTeh)
„Poslaním Izraela je siať Božie osivo, rozsievať vo svete spiritualitu, morálku a vnútornú celistvosť. Živiť tieto semienka až do žatvy môže stáť veľa bolesti a sklamania, ale zdarný výsledok prinesie neporovnateľne viac radosti.“ (R.Hirsch)
„Všetci, ktorí chcú nábožne žiť v Kristovi, nutne zakúšajú vo svojom živote prenasledovanie. Námahy, ktoré podstupujeme v snahe žiť čestne, sú často príčinou našich sĺz. Tak ako je čas plakať, rovnako je aj čas siať. Skutky lásky, ktoré v tomto živote uprostred utrpení preukazujeme svojim blížnym, sa budú rovnať radosti prežívanej vo večnosti.
Zhrnutie Žalmu 139: 5-minútové štúdium Biblie
