Desatoro tvorí základný etický kódex veriaceho človeka. Formálne ide o súčasť zmluvy, ktorú Boh uzavrel so svojím ľudom na hore Sinaj počas putovania z egyptského otroctva do zasľúbenej zeme.
Boh krátko po vyslobodení Izraelitov z Egypta vyzval Mojžiša, aby pripravil dve kamenné dosky a vystúpil s nimi na horu Sinaj. Tam na nich Boh svojím prstom napísal svoj zákon - Desatoro (5 Moj 4,13). Napísal ho na kameň preto, aby ukázal, že zákon je večný a nezmeniteľný, a skutočnosť, že ho napísal sám, naznačuje, že mu na presnom znení skutočne veľmi záleží.
Mojžiš prijíma Desatoro na hore Sinaj.
Prvá doska zákona prostredníctvom prvých štyroch prikázaní vymedzuje vzťah a povinnosti človeka voči Bohu. Každý, kto miluje Boha podobne ako Boh jeho, sa bude snažiť tieto prikázania naplniť. Druhá doska potom veľmi konkrétne vymedzuje vzťah a povinnosti človeka voči človeku.
I. Najdôležitejšie prikázanie
Židia považujú úvodnú vetu: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egyptskej zeme, z domu sluhov“ (v. 2) za súčasť prvého prikázania. Niektoré cirkvi naopak nesprávne zlučujú prvé a druhé prikázanie a posledné desiate rozdeľujú na dve.
V úvode k zákonu sa Boh ľuďom predstavuje ako vysloboditeľ, ktorý je oprávnený tým, ktorých vyslobodil, stanoviť taký spôsob života, aby sa znovu nedostali do otroctva. Prehlasuje o sebe: „Ja som Hospodin, tvoj Boh“. On je Boh, ktorý nás stvoril (Žalm 95,3.5.6), ktorý nám dáva a udržuje život (Iz 42,5). Pri štúdiu a rozbore Desatora nám nejde iba o akýsi všeobecný zákon, o mravné normy, ale máme čo do činenia s veľkým, mocným a večne živým Bohom, ktorý nás má nekonečne rád. V každom z desiatich prikázaní hovorí o sebe aj o nás, hovorí o našom vzájomnom vzťahu.
Desatoro nám ukazuje, akým životom skutočne žijeme, a stanovuje, akým životom by sme mali žiť podľa želania toho, kto nás prišiel zachrániť rovnako ako Izraelitov z egyptského otroctva.
Ľudia všeobecne uznávajú potrebu určitých mravných zásad pre človeka a pre spoločnosť. Uznávajú, že dodatočné postihovanie ľudí za priestupky je núdzovým riešením, a preto by sa s mravnými zásadami mali zoznamovať ľudia už od detstva. Väčšine takto zmýšľajúcich ľudí však stačia zásady napísané na druhej doske zákona - cti svojich rodičov, nezabiješ, nezosmilníš, nepokradneš… avšak prikázania prvej dosky považujú za zbytočné. „O akom Bohu hovoríte? Boh predsa nie je …“ Títo ľudia zabúdajú na jeden dôležitý princíp.
PRVÉ PRIKÁZANIE SA STÁVA ZÁKLADOM VŠETKÝCH ZÁKONOV, mravných princípov, stredom, od ktorého sa všetko odvíja. Je najväčším prikázaním. V ňom sú obsiahnuté všetky ostatné. Je akýmsi srdcom. Ak ho ľudia vypustia zo svojho mravného kódexu, ten, aj keď je akokoľvek dobre formulovaný, je bez života, bez sily, chýba mu srdce. Prvé prikázanie dáva zmysel a cenu všetkým ostatným a všetky ďalšie, ktoré sa dotýkajú našich konkrétnych životných situácií, dávajú spätne zmysel prvému prikázaniu.
Desatoro Božích prikázaní.
Na začiatku všetkých Božích požiadaviek stojí ako hlavný princíp bezpodmienečné uznanie Boha a úcta k nemu. Človek nie je zvrchovaným pánom svojho života, narodí sa, starne, ovplyvňujú ho okolnosti a nakoniec zomiera.
Kým 1. prikázanie znie: „nebudeš mať iných bohov okrem mňa“, Ježiš Kristus povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom…“ Božie prikázania človeka neobmedzujú, naopak, nabádajú nás ku konkrétnym pozitívnym činom, postojom a konaniu. Obohacujú a prehlbujú náš život. Boh dobre vie, že ľudia majú od nepamäti sklon uctievať niekoho či niečo - veci alebo božstvá, ktoré si vytvorili. Boli to nebeské telesá, príroda, zvieratá, stromy, bôžikovia, vlastné myšlienky, výtvory či úcta k sebe samým.
Bohom sa človeku stáva všetko, čo postaví na prvé miesto vo svojom živote! Mať iných bohov znamená mať iné ciele života, inú orientáciu svojej existencie ako skutočného Boha. To on nám dáva život, silu, radosť, dary pre život, a preto len on má nárok na našu úctu a lásku.
Je potrebné oddeliť hrubé pohanské modlárstvo od jemného vnútorného. Dnešní ľudia si vytvárajú iných bôžikov než ľudia v staroveku. Obdivujú sami seba a svoje diela. V obdive sa skláňajú pred technickými zázrakmi a veľkými dielami, ktoré vybudovali. Keby bola dnes usporiadaná výstava predmetov a vecí, ktoré sa pre dnešného človeka stali bohom, čo všetko by sme mohli vidieť? Mnoho bohov ľudia uctievajú vo svojom vnútri, sú to abstraktné, a napriek tomu rovnako nebezpečné veci-záľuby, vlastný program, vášeň, hýčkaný hriech, šport, ktorému venujeme všetko, v tomto zmysle i kultúra, úspech. Takým bohom dnes mnoho ľudí stavia svoje oltáre.
Pozitívnym zmyslom 1. prikázanie je vytvárať a posilňovať pravú vieru, lásku k Bohu a dôveru v neho. Boh, ktorého opisuje biblia, je JEDINÝM PRAVÝM BOHOM. „Ja som Hospodin, a niet viacej nikoho; nie je Boha krome mňa…“ (Iz 45,5) Aké dôkazy svojho božstva a moci Boh predkladá? Tým prvým a najväčším je jeho stvoriteľská moc. Boh stvoril v šiestich dňoch náš svet a všetko, čo je na ňom (2 Moj 20,11; Žalm 96,8-10; 86,8-10; Iz 45,18-22; Jer 10,10-15).
Ďalším veľkolepým dôkazom božskej moci je predpovedanie budúcnosti. Stovky dnes už naplnených a čoskoro splnené najväčšie proroctvo o Božom kráľovstve dokazujú, ako veľký, múdry a mocný je Boh. Ďalším dôkazom božstva a moci nášho Pána je skutočnosť, že za nás z lásky zomrel na kríži a po troch dňoch zase vstal z mŕtvych. Má moc nad smrťou, a preto je schopný nám zaručiť splnenie sľubu, že nám dá život večný! (1 Kor 15,3-6.17-20).
II. Správny spôsob uctievania Boha
Izraelský národ sa v starozákonnej dobe príkro odlišoval od ostatných národov. Neuctievali žiadnych bôžikov, sochy či obrazy (ak boli verní Bohu), zatiaľ čo v okolitých národoch sa to bôžikmi priam hemžilo. Ľudia mali vždy sklon Boha si zviditeľniť, stvárniť a oprieť sa o hmatateľnú prítomnosť. (Možno preto dodnes niektorí ľudia hovoria: Ak neuvidím, neuverím.) Preto si robili svojich bohov v podobe sôch a obrazov. Za vzor si brali nebeské telesá, slnko, mesiac, hviezdy - uctievané predovšetkým v starej Asýrii a v Babylone. Egypťania si brali ako vzor skôr zvieratá a vtáctvo a nachádzame rad bohov podobných bájnym bytostiam z podsvetia, z vodných hlbín, jaskýň … Všetko pohanstvo bolo a je kultom prírody, uctievaním ľuďmi nepochopiteľných síl.
Apoštol Pavol však v liste Rimanom napísal, že vytváranie a uctievanie bohov a modloslužba prírodným silám viedla k postupnej degradácii, mravnému úpadku ľudstva. Miesto Stvoriteľa, ktorého človek nevidí, sa začali ľudia klaňať stvoreniu, pretože sa mu zdalo bližšie, prístupnejšie, a pretože s ním mohli ľahšie manipulovať. Pozvoľna sa z „bohov“ stávali zlí páni!
Modly nie sú len nevinné figúrky so smiešne vycerenými zubami, vhodné len na strašenie detí! Zarážajú vás v druhom prikázaní slová: „ktorý navštevujem neprávosť otcov na synoch do tretieho i štvrtého pokolenia tých, ktorí ma nenávidia,“? Tato veta z druhého prikázania prezrádza, že uctievanie vytvorených modiel, obrazov a sôch prináša tragické následky.
Ľudia „Pretože poznajúc Boha neoslavovali ho ako Boha ani mu neďakovali, ale zmárniveli vo svojich myšlienkach, a zatemnilo sa ich nerozumné srdce, hovoriac o sebe, že sú múdri, stali sa bláznami a zamenili slávu neporušiteľného Boha za podobnosť obrazu porušiteľného človeka i vtákov i štvornohých tvorov i zemeplazov. Preto ich tiež aj Boh ta vydal v žiadostiach ich srdca do nečistoty, aby prznili svoje telá medzi sebou, ako takí, ktorí premenili pravdu Božiu na lož a radšej sťa Boha ctili a bohoslúžili stvoreniu než Stvoriteľovi, ktorý je požehnaný na veky. Ameň.
Uctievanie bohov a model viedlo k úpadku Izraela a žiaľ, neskôr aj kresťanské cirkvi! Cez výslovný zákaz Izrael podliehal vplyvom okolitých národov a preberal ich modly a potom aj ich morálku! Kresťanská cirkev prvých storočí nemala žiadne obrazy ani sochy. On to bol, kto rozdelil Desatoro na symbolické čísla tri a sedem, aby dosiahol „ideálny“ počet povinností voči Bohu a voči človeku (tri a sedem). Tým prvé a druhé prikázanie zúžil na: „V jedného Boha veriť budeš“, kde nie je ani zmienka o uctievaní obrazov a sôch.
Pohanské uctievanie modiel - modloslužba - bola v starozákonnej dobe často spojená so sexuálnou neviazanosťou (2 Moj 32,25; 4 Moj 25,1-3; Rim 1,26.27). Medzi Kananejskými kmeňmi sa často rýchlo šírili pohlavné choroby, ktoré doslova fyziologicky, dedične degenerovali celé kmene. To je význam slov, že Boh „navštevuje neprávosť otcov na synoch“. Boh položil zodpovednosť za zdravie detí na rodičov, keď tí zvrhlým spôsobom života v modloslužbe degenerujú zdravie svojich potomkov, boh tomu nebude brániť!
Preto Boh v Starom zákone musel nechať vyhubiť niektoré pohanské kmene, ktoré boli najviac zdegenerované a choré. Preto Boh tak rezolútne odmieta akékoľvek spojenie svojho ľudu s týmito praktikami. Špiritizmus je takzvané spojenie s domnele mŕtvymi ľuďmi, kedy vlastne médium „vytvára“ akýsi „obraz, spodobnenie“ domnelo mŕtveho človeka. Je to však priame spojenie s nepriateľom Božím, a preto sa Boží ľud má vyvarovať aj tejto formy „modloslužby“ (1 Sam 28).
Prečítajme si, čo Kristus povedal žene zo Samárie: Ján 4,20-24 (Sk 17,24.25).
10 Božích prikázaní pre deti - Animovaný film - Slovenský dabing
III. Nebezpečenstvo neúcty a zovšednenia
Boží zákon sa dotýka ľudského myslenia, slov i činov. Po zákaze uctievanie obrazov logicky nasleduje prikázanie, ktoré zakazuje zneužívanie Božieho MENA. Boh, ktorého síce nemôžeme vidieť, sa nám dostatočne zjavil svojim menom. Možno, že si hovoríme - záleží vôbec na nejakom slovíčku? Áno, za ním sa skrýva NAJVYŠŠIA BYTOSŤ VO VESMÍRE. Každý z nás má svoje meno, ktoré človeka vyznačuje, špecifikuje (Iz 43,1). Každý z nás si svoje meno váži. Poškodzovanie mena druhých je ako nactiutŕhanie trestné. V biblických časoch meno vyznačovalo charakterové vlastnosti jedinca.
Ako znie Božie meno? Mojžiš sa Boha pýtal na meno a dostal odpoveď: „Pán - som, ktorý som.“ (2 Moj 3,14) Je to meno? Hebrejská písmená JHVH (prekladané Pán alebo Hospodin) znamenajú „večný“. V biblii sa nám Boh predstavuje celým radom ďalších výrazov - Boh, Všemohúci, Pán, Otec… Najdokonalejšie sa nám však zjavil v Ježišovi Kristovi, pôsobí na nás prostredníctvom Ducha Svätého. Boh však zdôrazňuje, že sme zachránení len skrze jedno meno: Sk 4,12. Za každým z týchto výrazov stojí živý Boh, ktorý je ochotný nám pomôcť a spasiť nás, keď jeho meno vyslovíme.
Božie meno je pre nás SVÄTÉ. brať Božie meno nadarmo - zbytočne. Keď sa ľudia hnevajú, niečo sa im nedarí - čo povedia? Vyslovia Božie meno! Židia mali Božie meno v takej úcte, že ho radšej ani nevyslovovali, ale odpisovali. Bežný hovor dnešného človeka je doslova pretkaný zneužívaním Božieho mena!
Božie meno nepoužívajme zbytočne často, ani k nejakej reklame (ako napr. „Boh nenechá bez trestu toho…“ Prečo len pri tomto prikázaní je vyslovené varovanie pred trestom? Boh je svätý. Môžeme to prirovnať k vysokému napätiu. Všade okolo sú tabuľky: Životu nebezpečné! A predsa sa nájdu odvážlivci, ktorí… je to trest? Keď sa človek neúctivo dotýka Božieho mena a berie ho na ľahkú váhu, prejavuje nedostatok úcty a lásky k samotnému Bohu a strháva ostatných k podobnej neúcte. Tým zarmucuje a odmieta toho, kto ho stvoril a kto ho môže zachrániť pre večnosť.
V Božom mene je nám otvorená cesta záchrany. Kristus povedal, že všetko dobré aj zlé má svoj pôvod v mysli (Mat 15,18.19). Preto je nutné nechať si Božou mocou premeniť myslenie (Rim 12,2) a zaoberať sa dobrými a čistými myšlienkami (Fil 4,8). Boh si želá, aby sme boli čistí a úctiví vo svojom myslení, a potom budeme čistí a úctiví vo svojom konaní a slovách.
Ako správne ctiť Božie meno? Nie je správne ho nevyslovovať vôbec. Boh si želá, aby sme ho oslovovali, aby sme o ňom hovorili, vyznávali, chválili ho - ale vždy v úcte, vždy si máme uvedomiť, pred kým stojíme a o kom hovoríme.
Ježiš jej povedal: Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme … Ale prichádza hodina a už je tu, keď praví ctitelia budú sa klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Veď aj Otec hľadá takýchto ctiteľov. Lebo mnohé uctievanie je založené len na ľudskej predstave Boha. Tvoríme si Boha na svoj obraz, ktorý potom uctievame. Ale to je falošné uctievanie. Také Boh neprijíma. Otec hľadá! Prečo Otec hľadá? Lebo človek nehľadá. Niet ani jedného, kto by hľadal Boha (Rim 3:11). Preto Otec hľadá. On hľadá tých, ktorí nehľadajú Jeho. Ale ako hľadá, keď On je na nebi a človek je na zemi? Odpoveď dávajú Vianoce. Otec tak hľadá, že pošle Syna na svet, aby hľadal. A Syn človeka prišiel hľadať a spasiť to, čo zahynulo (Lk 19:10). Prišiel hľadať i túto ženu, aby sa i z nej stal pravý ctiteľ Boha. Toto je zvesť evanjelia, zvesť o hľadajúcom Bohu, ktorý nenechal hľadanie na nás. Ktorý hľadá i takých, ako je táto žena. Ženu s pošpinenou minulosťou, s povesťou mravne skazenej ženy, ktorá sa vyhýba stretnutiu s inými. Ale Ježiš sa nevyhýba stretnutiu s ňou. Preto musel prejsť cez Samáriu (Jn 4:4). Ježiš sa nevyhýba ani stretnutiu s nami.
Ako muslimovia veríme a uctievame výhradne Jedného Jediného Boha - Stvoriteľa všetkého viditeľného i neviditeľného.Váš Boh je len jeden jediný. (Korán, 37:4)Váš Boh je jeden jediný Boh, niet boha okrem Neho, v Jeho moci je milosť a je milostivý. (Korán, 2:163)..Vaším Bohom je jeden jediný Boh, Jemu sa preto oddajte. Oznám radostnú správu hlboko pokorným. (Korán, 22:34)
Desatoro Božích prikázaní:
- Nebudeš mať iných bohov okrem mňa.
- Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dole na zemi alebo vo vodách pod zemou. Nebudeš sa im klaňať ani ich uctievať.
- Nevyslovíš meno Pána, svojho Boha, nadarmo.
- Pamätaj na sobotný deň a zasväť ho.
- Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil v krajine, ktorú ti dáva Pán, tvoj Boh.
- Nezabiješ.
- Nescudzoložíš.
- Nepokradneš.
- Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu.
- Nebudeš žiadostivo túžiť po dome svojho blížneho. Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho, ani po jeho sluhovi alebo slúžke, ani po jeho dobytku, ani po ničom, čo patrí tvojmu blížnemu.