Žalmy ako dialóg medzi človekom a Bohom
Žalmy sú v prvom rade prirodzeným a bezprostredným výrazom izraelskej nábožnosti, založenej na viere v jedného a pravého Boha. Žalmista v nich hovorí o Bohu vo forme básnických útvarov, ktorými vyjadruje svoju neoblomnú živú vieru v Boha prejavmi chvály, vďaky, prosby, dôvery, vyznania hriechov a pod. Žalmy sa tešili veľkej obľube v prvotnej Cirkvi, ktorá ich pokladala za prameň a výraz svojej viery a svojej nábožnosti aj preto, lebo samotný Pán Ježiš sa zaiste často modlil žalmy aj vo svojom súkromnom každodennom živote a evanjelisti uvádzajú aj vyjadrenia Pána Ježiša, ktoré sú priamo citáciami žalmov (Ž 22, porov. Mt 27,46; Mk 15,34; Ž 31,6, porov. Lk 23,46).Podľa Kristovho príkladu sa žalmy čoskoro stali modlitbou kresťanov a zaujali privilegované miesto tak v súkromnej, ako vo verejnej modlitbe kresťanského ľudu už v apoštolských časoch.
Žalm 47: Hymnus na Pána, Vládcu vesmíru
Budeme sledovať tento spev radostných chvál v jeho základných momentoch, podobných dvom vlnám, ktoré postupujú smerom k morskému brehu. Líšia sa spôsobom, ktorým sa pozorujú vzťahy medzi Izraelom a národmi. V prvej časti žalmu je týmto vzťahom nadvláda: Boh „nám podmaňuje národy a pohanov nám kladie pod nohy (v. 4); v druhej časti, naopak, je vzťah družnosti: „Kniežatá národov sa spolčujú s národom Boha Abrahámovho“ (v. 10). Poznamenáva sa tu teda krásny pokrok. V prvej časti sa hovorí (porov. v. 2-6): „Tlieskajte rukami, všetky národy, jasajte Bohu hlasom radostným“ (v. 2). V centre tohto slávnostného tlieskania je veľkolepá postava najvyššieho Pána, ktorému sa pripisujú tri oslavné tituly: „najvyšší, veľký a hrozný“ (v. 3). Ony oslavujú božskú transcendentnosť, absolútny primát v bytí, všemohúcnosť.V rámci univerzálnej Božej vlády nad všetkými národmi zeme (porov. v. 4) modliaci si ozrejmuje jeho osobitnú prítomnosť v Izraeli, v ľude božského vyvolenia, „v milovanom“ v dedičstve, veľmi vzácnom a drahom Pánovi (porov. v. 5). Izrael sa teda cíti byť predmetom osobitnej Božej lásky, ktorá sa zjavuje vo víťazstve nad nepriateľskými národmi.
Druhá časť žalmu (porov. v. 7-10) sa otvára inou vlnou chvály a slávnostného spevu: „Spievajte Bohu, spievajte, spievajte nášmu kráľovi, spievajte... spievajte mu chválospev“ (v. 7-8). Aj teraz sa modliaci skláňa pred Pánom, ktorý sedí na tróne v plnosti kráľovskej dôstojnosti (porov. v. Tento kráľovský trón sa definuje ako „svätý“, pretože je neprípustný pre obmedzeného človeka a hriešnika.
Žalm sa končí prekvapujúco v znamení univerzálnej otvorenosti: „Kniežatá národov sa spolčujú s národom Boha Abrahámovho“ (v. Vracia sa k Abrahámovi, k patriarchovi, ktorý je pri koreni nielen Izraela, ale aj iných národov. Vyvolenému ľudu, ktorý od neho vyšiel, je zverené poslanie, aby obrátil k Pánovi všetky národy a všetky kultúry, pretože On je Boh celého ľudstva.
Univerzálna Otvorenosť a Nádej na Jednotu
Od východu až po západ sa všetci zhromaždia na Sione, aby sa stretli s kráľom pokoja a lásky, jednoty a bratstva (porov. Mt 8, 11). Ako dúfal prorok Izaiáš, národy znepriatelené medzi sebou prijmú výzvu, aby odhodili na zem zbrane a žili pospolu pod jedinou božskou zvrchovanosťou, pod vládou, ktorá sa riadi spravodlivosťou a pokojom (Iz 2, 2-5). Oči všetkých sa uprú na nový Jeruzalem, kde Pán „vystupuje“, aby sa zjavil v sláve svojho božstva. Bude „veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov...a mohutným hlasom volali: ,Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi“ (Zjv 7, 9.
Žalm 96: Pán kraľuje
„Hlásajte medzi pohanmi: ‚Pán kraľuje!‘“ Toto povzbudenie žalmu 96 (v. 10), ktoré bolo práve ohlásené, akoby udávalo tóninu, ktorá sa prelína celým žalmom. Aj žalm 96 velebí či už Stvoriteľa bytosti, či Spasiteľa národov: Boh „upevnil zemekruh, nepohne sa; a spravodlivo súdi národy“ (v. 10). Žalm sa začína slávnostnou výzvou na chválu Boha, výzvou, ktorá ihneď otvára všeobecnú perspektívu: „Spievaj Pánovi, celá zem!“ (v. 1) Veriaci sú pozývaní „zvestovať slávu“ Boha „pohanom“ a potom aby sa obrátili ku „všetkým národom“ a zvestovali „jeho zázraky“ (v. 3). Ba žalmista priamo apeluje na „rodiny národov“ (v. 7), aby ich vyzval oslavovať Pána. Napokon žiada veriacich, aby hlásali „medzi pohanmi: ‚Pán, kraľuje!‘“ (v. 10) a spresňuje: že Pán „súdi národy“ (v. 10), všetky „národy“ (v. 13).Táto univerzálna otvorenosť malého národa vtlačeného medzi veľkými impériami, je veľmi významná. Tento národ vie, že jeho Pán je Boh vesmíru a že „ničoty sú všetci bohovia pohanov“ (v.
Dve časti žalmu 96
Žalm sa v podstate skladá z dvoch častí. Prvá časť (porov. v. 1-9) obsahuje slávnostné zjavenie Pána „v_jeho svätyni“ (v. 6), to je v chráme na Sione. Predchádzajú ju i nasledujú spevy a obetné obrady spoločenstva veriacich. S naliehavosťou plynie prúd chvály pred Božou velebou: „Spievajte Pánovi pieseň novú... spievajte... spievajte... velebte... zvestujte jeho spásu... zvestujte jeho slávu... zvestujte jeho zázraky... vzdávajte Pánovi slávu a moc... vzdávajte Pánovi slávu... Prineste obetné dary... klaňajte sa“ (v. 1-3. Základným gestom pred tvárou Pána, Kráľa, ktorý zjavuje svoju slávu v dejinách spásy, je teda spev poklony, chvály a veleby.V samom srdci tohto chórového spevu nachádzame aj vyhlásenie proti idolatrii (modloslužbe). Modlitba sa tu javí ako cesta na dosiahnutie čistoty viery podľa výroku lex orandi, lex credendi: norma pravej modlitby je aj normou viery, lekciou o_Božej pravde. Žalmista vyhlasuje: „Veľký je Pán a veľkej chvály hoden, viac ako všetkých bohov treba sa ho báť. Lebo ničoty sú všetci bohovia pohanov, ale Pán „stvoril nebesia“ (v. 4-5). Skrze liturgiu a modlitbu sa viera očisťuje od každej degenerácie, zanechávajú sa modly, ktorým v sebe v každodennom živote tak ľahko všeličo obetujeme, a prechádza od strachu pred transcendentnou Božou spravodlivosťou k živému zážitku jeho lásky.
Ale tu máme už druhú časť, ktorá sa otvára vyhlásením Pánovej kráľovskej hodnosti (porov. v. 10-13). Celý vesmír sa dáva do spevu, a to aj vo svojich najtajomnejších a najtemnejších prvkoch, ako je more v antickom biblickom chápaní: „Tešte sa, nebesia, plesaj, zem; nech more zahučí a čo ho napĺňa, nech plesá pole a všetko, čo je na ňom. I zajasajú všetky stromy lesa pred tvárou Pána, že prichádza súdiť zem“ (v.
Kristus sa narodil; oslavujte ho!
Tak svätý Gregor Nazianzský v reči, ktorú predniesol v Konštantínopole na Vianoce roku 379 alebo 380, preberá niektoré výrazy žalmu 96: „Kristus sa narodil; oslavujte ho! Kristus zostupuje z neba; vyjdite mu v ústrety! Kristus je na zemi; povstaňte! ‚Spievaj Pánovi, celá zem!‘“ (v. 1) a, aby sa spojili obidva pojmy, „tešte sa, nebesia, plesaj, zem“ (v. 11) a to preto, že „ten, ktorý je nebešťan (nebeský), stal sa pozemšťanom (pozemským)“ (Omelie sulla nativita, Discorso 38, 1, Roma 1983, p. Týmto spôsobom sa tajomstvo božskej kráľovskej dôstojnosti zjavuje vo Vtelení.Je príznačné, že mnohí starovekí autori čítali verš 10. Preto už Barnabášov list nás poučuje, že „Ježišovo kráľovstvo je na dreve (kríža)“ (VIII, 5: Padri Apostolici, Roma 1984, p. 198), a mučeník svätý Justín citujúc skoro úplne žalm vo svojej Prvej apológii končí tým, že vyzýva všetky národy, aby sa radovali, pretože „Pán kraľuje z dreva“ (kríža) (Gli apologeti greci, Roma 1986, p.
Regnavit a Ligno Deus
Na tejto pôde vykvitol hymnus kresťanského básnika Venancia Fortunata Vexilla regis, v ktorom sa oslavuje Kristus, kraľujúci z výšky kríža, trónu lásky, a nie nadvlády: Regnavit a ligno Deus. Ježiš už totiž počas svojho pozemského života pripomínal: „Kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom.| Žalm | Charakteristika | Výrazový okruh |
|---|---|---|
| Žalm 47 | Hymnus na Pána, Vládcu vesmíru | Chvála, oslava, uznanie Božej moci |
| Žalm 96 | Oslava Stvoriteľa a Spasiteľa národov | Výzva k chvále, hlásanie slávy Boha |
| Žalm 27 | Dôvera v nebezpečenstve | Dôvera, prosba, hľadanie Božej tváre |
Žalm 27: Dôvera v nebezpečenstve
Charakteristickou črtou žalmu 27 je dôvera Bohu. V našej liturgii hodín sa modlí vždy v stredu prvého týždňa žaltára a je označený názvom Dôvera v nebezpečenstve. Môžeme ho rozdeliť na dve časti. Prvá časť, ktorá je vytvorená veršami 1-6, vydáva svedectvo o radostnej dôvere. Druhá časť, ktorú tvoria verše 7-14, je vyjadrením prosebnej dôvery. v. 11 Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť? Všímame si, že žalm je uvedený krásnou antifónou. Antifóna je modlitbová veta, vhodná na opakované použitie počas modlitby. Úvodná antifóna nášho žalmu nám ponúka tri definície Boha.- Pán je moje svetlo. Tento obraz nádherne vyjadruje dva zásadné rozmery chápania Božieho jestvovania.
- Pán je moja spása. Aj tento výraz predstavuje jednu zo základných formulácií o Bohu v Starom zákone.
- Boh je ochranca môjho života. Aj toto vyjadrenia sa opakovane používa v žalmoch a aj v iných knihách Starého zákona.
Katechéza Jána Pavla II.
Dávny spev Božieho ľudu, ktorý sme práve vypočuli, zaznieval na pôde jeruzalemského chrámu. Aby sme mohli jasne zachytiť vedúcu niť, ktorá prechádza týmto hymnom, je potrebné mať pred očami jeho tri základné predpoklady. Prvý sa týka pravdy o_stvorení: Boh stvoril svet a je jeho Pánom. Druhý sa vzťahuje na súd, ktorému on podrobuje svoje stvorenia: musíme sa ukázať pred jeho tvárou a odpovedať na otázky, čo sme vykonali. Tretím predpokladom je tajomstvo Božieho príchodu: On príde v kozme i v dejinách a túži mať voľný prístup, aby mohol založiť vzťah hlbokého spoločenstva s ľuďmi.Tri predpoklady žalmu 24
Tieto tri predpoklady zodpovedajú trom častiam žalmu 24; a teraz sa pokúsime prehĺbiť ich a uvažovať o_nich ako o_troch veľkých obrazoch básnického a prosebného triptychu. Prvý je krátka aklamácia na Stvoriteľa, ktorému patrí zem so svojimi obyvateľmi (v. 1-2). Je to určitý druh vyznania viery v Pána kozmu a dejín. Stvorenie je podľa dávnej vízie sveta chápané ako architektonické dielo: Boh kladie základy zeme nad more, symbol chaotických a ničivých vôd, znamenie obmedzenosti tvorov podmienených ničotou a zlom.Z kozmického horizontu sa perspektíva žalmistu zužuje na mikrokozmos Siona, na „vrch Pánov“. A hľa, sme teraz v druhom obraze žalmu (v. 3-5). Sme pred jeruzalemským chrámom. Sprievod veriacich sa obracia na stráže pred svätou bránou so žiadosťou o_vstup: „Kto smie vystúpiť na vrch Pánov? Kto smie stáť na jeho mieste posvätnom?“ Kňazi - ako sa to deje aj v niektorom inom biblickom texte, ktorý bádatelia nazývajú „liturgia vstupu“ (porov. Ž 14; Iz 33, 14-16; Mt 6, 6-8), - odpovedajú tak, že vymenúvajú podmienky na prístup k spoločenstvu s Pánom v kulte. Nie sú to rituálne a vonkajšie normy, ktoré by bolo treba zachovávať, ale morálne a existenciálne požiadavky, ktoré majú byť uvádzané do života.
Požiadavky, ktoré kňazi predkladajú, sú tri. Predovšetkým treba mať „ruky nevinné a srdce čisté“. „Ruky“ a „srdce“ pripomínajú konanie a úmysel, to znamená, že celá ľudskú bytosť sa musí radikálne orientovať na Boha a jeho zákon. Druhá požiadavka je „nehovoriť klamstvo“, čo v biblickej rečí neodkazuje len na úprimnosť, ale predovšetkým na boj proti modlárstvu, čiže proti falošným božským idolom, teda proti „klamstvu“. Zdôrazňuje sa tak prvé prikázanie Desatora, čistota náboženstva a kultu. Napokon je tu tretia podmienka, ktorá má na zreteli vzťahy k blížnemu.
Tak sa dostávame k tretiemu obrazu, ktorý nepriamo opisuje slávnostný vstup veriacich do chrámu, aby sa stretli s Pánom (v. 7-10). V sugestívnej hre zvolaní, otázok a odpovedí sa predstavuje postupné zjavovanie sa Boha, postupne osloveného troma slávnostnými titulmi: „Kráľ slávy.