Škrupulantstvom trpí nemálo ľudí. Tí neraz namiesto pomocnej ruky dostávajú neadekvátne, aj keď možno dobre mienené rady. Pozrieme sa bližšie na škrupulantstvo. Čo to znamená? Ako to prežívajú ľudia, ktorí ním trpia? Ako sa im dá pomôcť? V tomto hľadaní odpovedí nám opäť pomohla psychologička Jana Vindišová a benediktín Michal M.
Termín „škrupulozita“ je odvodený z latinského slova „scrupulum“ - „malý kamienok“. „To evokuje výstižný obraz škrupule ako ostrého kamienka, ktorý postihnutý človek nosí v topánke. Nutkavé myšlienky sprevádzajú trpiaceho človeka doslova na každom kroku, čím mu znepríjemňujú fungovanie v bežnom živote a vzťahoch,“ vraví Jana Vindišová. Autor Ciarrocchi ju zas opisuje ako „nadmerne citlivé morálne svedomie, ktoré znemožňuje žiť život viery“.
Druhy škrupulantstva
Existuje takzvaná vývinová škrupulozita (prechodné štádium v živote človeka - napríklad v dospievaní) a emocionálna škrupulozita (špecifická forma obsedantno-kompulzívnej poruchy).
Škrupulantstvo a obsedantno-kompulzívna porucha (OCD)
Škrupulanstvo sa môže spájať aj s obsedantno-kompulzívnou poruchou (OCD) - vtedy sa obsesívne (vtieravé) myšlienky nevymykajú ani náboženským obsahom. „Trpiaci človek môže mať nutkavé predstavy o spáchaní hriechu (napríklad rúhavé alebo nečisté myšlienky, prípadne správanie) a následne cíti intenzívnu potrebu vykonávať kompulzie vo forme náboženských rituálov (napríklad opakovaná modlitba či spovede). Cieľom je zníženie nepríjemných emócií, ktoré vyvolávajú nutkavé myšlienky, ako aj vykonanie pokánia za zdanlivé prehrešky,“ vysvetľuje psychologička Jana Vindišová.
Tieto myšlienky sú o to naliehavejšie, že zvyknú byť spojené s hrozbou zatratenia. To, či človek je alebo nie je škrupulózny, prináleží rozhodnúť spovedníkovi.
Skúsenosti so škrupulantstvom v rámci sviatosti zmierenia
O svojej skúsenosti so škrupulantstvom v rámci sviatosti zmierenia hovorí aj benediktín Michal M. Kukuča: „Pre kňaza-spovedníka nie je stretnutie so škrupulóznym kajúcnikom nič nezvyčajné. Škrupulozita vo svojich miernejších prejavoch dokonca často na prvý pohľad pôsobí čnostne a zbožne. Kajúcnik jednoducho chce byť dôsledný a mať istotu o Božom odpustení, no táto dôslednosť a istota nevychádzajú z lásky, dobre formovaného svedomia a viery v moc sviatosti, ale práve zo škrupulóznych tendencií,“ vysvetľuje a pokračuje ďalej: „V ťažších prípadoch musí spovedník vedieť prejaviť veľkú dávku trpezlivosti, ale tiež podať jasné, stručné a rozhodné poučenie a prípadne aj nariadiť konkrétny postup či zakázať isté nevhodné prístupy kajúcnika.
Často treba zdôrazňovať, že myšlienky a pocity nie sú hriechom (to platí zvlášť u úzkostných kajúcnikov, kde ich úzkosť prakticky znemožňuje hriech). Neistota o závažnosti hriechu je podobne v prípade škrupulanta dôkazom o absencii vážnej matérie. „Neodôvodnený strach zo spáchania hriechu,“ tak definoval svätý Alfonz škrupule. „Základnou príčinou je narušená schopnosť racionálneho uvažovania. Myseľ, zatemnená obavami, nedokáže robiť adekvátne úsudky. Napriek tomu, že škrupule sú užitočné na počiatku obrátenia, keď dušu očisťujú od hriechov a robia ju pokornou, škodlivými sa stávajú u veriacich, ktorí sa už dávno odovzdali Bohu a usilujú sa o dokonalosť.
Sviatosť zmierenia ako ťažký oriešok
Pre škrupulóznych ľudí je práve sviatosť zmierenia ťažkým orieškom. Psychologička Vindišová hovorí zo svojich skúseností, čo hovoria ľudia, ktorí trpia škrupulozitou a pristupujú k sviatosti zmierenia. Napríklad: Ísť na spoveď je pre mňa ako ísť pod gilotínu. Cítim sa ako nehodný červ, kňazov len zaťažujem. Úplne najhoršia je tá príprava.
Pre škrupulóznych hriech číha prakticky všade a spytovanie svedomia nemá konca. Aj pri samotnej sviatosti zmierenia si neraz kladú otázky: Čo ak som práve kňazovi odpovedal nepresne? Čo ak som to nepovedal dosť jasne? Mám ho prerušiť, ak som si na niečo spomenul počas rozhrešenia? Vyznaním hriechov a rozhrešením sa boj ani zďaleka nekončí. Človek bojuje s tým, či vôbec môže pristúpiť k svätému prijímaniu a či ho neprijíma svätokrádežne, všetko je sprevádzané veľkým strachom a úzkosťou.
„Život sa točí okolo vlastného potenciálne hriešneho ja. Nejde o sebectvo, trpiaci človek si tento stav nevybral a už vôbec mu v ňom nie je dobre. Niet sa čo čudovať, že mnohí na pristupovanie k sviatostiam napokon rezignujú a následne sa paradoxne cítia omnoho lepšie a slobodnejšie. Základom je mať múdreho spovedníka, ktorý bude človeka na tejto ceste sprevádzať. Tento boj nie je vôbec jednoduchý. Prijímajúci pohľad - hľadieť očami Boha.
Ľudia so škrupulóznym svedomím zväčša trpia aj nejakou formou úzkostnej poruchy. „Cítia sa nehodní, zlí, špinaví, horší ako ostatní a podvedome očakávajú odmietnutie a opovrhnutie. Neraz majú zlé skúsenosti s kňazmi, ktorí pri vyznaní hriechov prevracali očami, necitlivo reagovali na dĺžku zoznamu, prejavili pohoršenie nad konkrétnymi hriechmi alebo daného človeka označili za posadnutého,“ vysvetľuje Vindišová.
Ako pomôcť človeku so škrupulami
Veľmi pomôže, keď sú tieto ťažkosti pomenované a vysvetlené. Pomenovať aj to, že ide skôr o prejav úzkosti ako o hriech. Poukázanie na dobro - pomôže aj ocenenie hodnotového systému človeka, pretože predmetom obáv je správanie či myslenie, ktoré by mohlo byť v rozpore s hodnotami. Strašiak 6. prikázania - mnohí penitenti majú najväčšie zábrany pri vyznávaní hriechov proti čistote. Škrupulanti majú úzkosť z možnosti spáchania práve tohto druhu hriechu.
Redukcia vyznávaných hriechov. Múdry spovedník pomôže učiť eliminovať vyznávať zbytočné detaily hriechov (napríklad - „mal som nečisté myšlienky“ - bez detailov a konkrétností), prípadne upozorniť na to, čo skutočne vyznávať nemusí. Tento princíp používa už svätý Ignác z Loyoly v diele Duchovné cvičenia. Znamená to „robiť opak“. „Súčasťou odporučení je úmyselné vystavovanie sa situáciám, ktoré vyvolávajú úzkosť a zabraňovanie opakovaniu náboženských rituálov. Podobný prístup je uplatňovaný pri terapeutickej technike expozície a zabránenia v rámci kognitívno-behaviorálnej terapie.
Dalo by sa povedať, čo je v súvislosti so škrupulantstvom vyslovene nevhodné a čomu sa treba radšej vyhnúť? Aj o tom hovorí psychologička Jana Vindišová: Škrupulózneho človeka treba odhovoriť (rázne i s láskou) od generálnej spovede, nevhodné je striedanie spovedníkov či hľadanie väčšej radikality. Vyhnúť sa tiež treba opakovaniu spovedí v prípade pochybností či opakovaniu modlitieb v prípade nepozornosti.
„Nevhodnou sa môže stať i samotná sviatosť zmierenia. Ak sú obavy a úzkosť príliš vysoké a človek je v zlom celkovom psychickom stave, niekedy je vhodné na čas upustiť od pristupovania k spovedi, ktorá slúži ako spúšťač ešte väčšej úzkosti,“ pokračuje Vindišová. Spomína pátra Thomasa Santu, ktorý sa škrupulóznym venuje desaťročia, v týchto prípadoch odporúča prijať pomazanie chorých a motivovať človeka (ak je to možné) k prijímaniu Eucharistie.
„Je nutné zdôrazniť, že takýto človek je takmer neschopný spáchať ťažký hriech. Ak človek s horúčkou či rakovinou nejde na svätú omšu, spravidla to nemáme problém akceptovať. Človek s duševným ochorením môže mať závažný problém s praktizovaním duchovného života a niekedy na čas nedokáže pristupovať k sviatostiam.
Škrupulozita sa nevyhla ani svätcom - najznámejší sú svätí Ignác z Loyoly a svätý Alfonz Mária de Liguori. Obzvlášť inšpirujúci je práve celoživotný zápas svätého Alfonza, o ktorom aj píše. Tento zakladateľ redemptoristov trpel škrupulozitou neurotických rozmerov (dnes by mu pravdepodobne klasifikovali religióznu obsedantno-kompulzívnu poruchu). Prežíval veľké stavy úzkostí a pochybností - v oblasti čistoty, možných omylov, nesústredenosti pri modlitbe či pri vysluhovaní sviatostí. Rovnako ho trápili aj minulé hriechy, hoci boli vyznané a odpustené.
Škrupulami trpel po celý život, hovoril o tom so svojím duchovným vodcom a spovedníkom a mnohé rady zaznamenal do svojho denníka. Napriek svojmu ťažkému boju bol vyhľadávaným spovedníkom i kazateľom.
„Duchovní vodcovia odporúčali Alfonzovi, aby sa počas spoločných modlitieb vzdal povinnosti bratského napomenutia. K spovedi mal pristupovať raz do týždňa a za žiadnych okolností, aj napriek silnej úzkosti, nemal spomínať minulé hriechy, okrem situácie, keby mal úplnú istotu, že išlo o ťažký hriech, ktorý doposiaľ nebol vyznaný. Dostal tiež pokyn, aby sa nevzdal slúženia sv. omše napriek nedobrovoľným sexuálnym myšlienkam či pocitom. Pri purifikovaní mal väčšiu časť práce prenechať na anjelov. Osobnej modlitbe v kostole mal venovať maximálne jeden a pol hodiny, pričom v prípade zlého počasia mal aj vzhľadom na svoj zdravotný stav ísť len do najbližšieho kostola. Vo vysluhovaní sviatosti zmierenia mal pokračovať aj napriek tomu, žeby pritom spravil hoci aj stotisíc chýb. Mal sa pritom riadiť postojom milosrdného otca k márnotratnému synovi namiesto rigoróznych princípov, aj keby mu to malo spôsobovať utrpenie.
Prvé takzvané Desatoro pre škrupulóznych ako prvý sformuloval otec Don Miller, CSsR.
| Odporúčania pre ľudí so škrupulami | Vysvetlenie |
|---|---|
| Mať stáleho spovedníka | Pravidelné duchovné vedenie |
| Byť poslušný spovedníkovi | Dôverovať jeho radám |
| Nevyznávať pochybné hriechy | Sústrediť sa na skutočné previnenia |
| Nemať obavy | Dôverovať v Božie milosrdenstvo |
tags: #zanedbanie #dobra #sv #omsa