Zelený štvrtok je dňom, ktorým začíname sláviť Veľkonočné trojdnie. Tento deň sa slávi na pamiatku Pánovej poslednej večere. Biblický výjav poslednej večere je dobre známy vďaka rovnomennej slávnej nástennej maľbe Leonarda da Vinciho na čelnej stene refektára Kostola Santa Maria delle Grazie v talianskom Miláne. Zelený štvrtok je aj dňom ustanovenia Oltárnej Sviatosti a dňom vysviacky apoštolov za kňazov.
Preto sa na tohtoročné veľkonočné sviatky intenzívne pripravujú aj kresťania v Bardejove, ktorý je známy ako multikultúrne mesto. V Bardejove už po stáročia (až na ojedinelé výnimky v minulosti) žili v tolerancii a porozumení obyvatelia viacerých vierovyznaní a národností. V súčasnosti tvoria väčšinu Bardejovčanov veriaci rímskokatolíckeho, gréckokatolíckeho, evanjelického, a. v.
Spolu s Kristom začíname vo Večeradle, kde sa koná rozlúčka Krista s učeníkmi. Je to deň nekvasených chlebov. Židia začínajú sláviť Veľkú noc. Ježiš chce v predstihu zjesť veľkonočného baránka. Začína Posledná večera, ktorá je prvým a vzorovým slávením Eucharistie. Svätá omša Pánovej večere, ktorú slávime večer na Zelený štvrtok, je akýmsi vzorom všetkých eucharistií, ktoré slávime v priebehu roka. Liturgické predpisy, ktoré sprevádzajú slávenie tohto dňa, zvýrazňujú nielen symboliku, ale aj význam Eucharistie.
Posledná večera od Leonarda da Vinci
Obrady a liturgia Zeleného štvrtka
Obrady Zeleného štvrtka tak obsahujú viacero symbolov. Už dopoludnia sú v biskupských chrámoch posvätené oleje chorých, birmovancov (krizma) a krstencov. V poučnej a obradnej modlitebnej knihe Andreja Radlinského Nábožné výlevy z roku 1945 sa uvádza, že pri svätení olejov stojí okolo biskupa dvanásť kňazov v omšových šatách, sedem diakonov a sedem subdiakonov v bielych dalmatikách. Kňazi symbolizujú dvanásť Kristových apoštolov pri poslednej večeri. Na oleje, ktoré sú predmetom svätenia, sa používa iba olivový olej. Do krizmy sa ešte primiešava balzam, ktorým sa telesné rany hoja a telo posilňuje.
V každej farnosti alebo v biskupskom chráme sa slúži len jedna omša, aj keď je tam prítomných viac kňazov. V súčasnosti sa tento obrad praktizuje nielen v biskupských, ale aj vo farských kostoloch. Farský kňaz alebo biskup si opášu bielu zásteru, v rukách majú kanvicu s vodou a uterák, a tak symbolicky rad zaradom umyjú vybraným prítomným nohy.
Svätenie olejov
Zelený štvrtok sa považuje za slávnosť Pána, omša má preto slávnostný ráz, ktorý sa v tento deň prie s kajúcim rázom pôstnej doby a smútkom nad utrpením Krista. Medzi zahalenými obrazmi upútava našu pozornosť bielo oblečený oltár s výzdobou, hoci ešte nie rýdzo slávnostný, bielo zahalený kríž a biely ornát. Počas omše sa spievajú Glória a Krédo. Tieto tradície sú vlastné rímskemu rítu a značne sa líšia od tradícií iných obradov.
Ustanovenie Eucharistie a kňazstva
Oproti bežnej slávnostnej omši však obsahuje omša Zeleného štvrtku niekoľko zmien, ktoré naznačujú konkrétny charakter dňa, v ktorý bola ustanovená Najsvätejšia Eucharistia a kňazstvo. Tieto neštandardné prvky nám pomáhajú chápať, že tento deň je začiatok veľkonočného tajomstva, ktoré bude zavŕšené v nedeľu Vzkriesenia.
Zaviazanie zvonov
Prvá významná odchýlka od štandardnej sv. omše je tzv. „zaviazanie zvonov“, ktoré nastáva po ich plnom vyzváňaní počas slávnostnej Glórie. Keď tá doznie, zvony a zvonce zmĺknu spolu s ňou i s organom a to až do Veľkonočnej vigílie. Namiesto zvoncov sa na omši odteraz používa crepitaculum, alebo klepáč, ktorého disharmonický zvuk naznačuje, že toto je tiež príležitosť pre plač Cirkvi, noc zradenia Krista, Jeho opustenia zo strany učeníkov a Jeho uväznenia pred Jeho odsúdením na smrť v nasledujúci deň.
Bozk pokoja
V tejto omši sa nedáva ani bozk pokoja (medzi kňazom, diakonom a subdiakonom), pretože naše myšlienky sa obracajú k zradcovi Judášovi, ktorý práve v tento deň zneužil znak priateľstva na nástroj smrti. Preto z pohŕdania pred týmto zločinom Cirkev dnes vynecháva znak bratskej lásky. Pre ten istý dôvod prestávame aj ako asistencia, od tohto dňa do Veľkonočnej vigílie, bozkávať kňazovu ruku pri podávaní biretu, kadidla či iných predmetov.
Prenesenie Najsvätejšej sviatosti
Celebrant premení v tento deň dve veľké hostie, jednu na omšu Pánovej večere, druhú na obrady nasledujúceho dňa. Jeden z najkrajších aspektov tohto obradu je špeciálny spôsob, ktorým je táto druhá hostia pripravená na prenos do bočného oltára. Je vložená do kalicha, nie do monštrancie alebo do cibória, a potom je prikrytá ľahkou pallou, paténou obrátenou naruby a tenkým bielym vélom na kalich, ktoré je následne zviazané stuhou okolo orecha kalicha. Hostia takto uzatvorená v kalichu je položená na korporál až do konca omše.
Telo Pána uzatvorené v kalichu prikrytom pallou, paténou a vélom; upevnené a zviazané stuhou.
Tento zvyk uzatvorenia Tela Pána v kalichu je znak utrpenia, ktorým prešiel v Jeho ľudskom tele; utrpenia, ktoré on sám opisuje ako „kalich“, keď sa ide modliť v záhrade (Mt 26,39-42; Lk 22,42). Pomáha to tiež naznačiť spojenie medzi prvou omšou, Pánovou večerou a Obetou kríža, ktorá sa koná v nasledujúci deň; predmety omšovej obety, kalich, palla, paténa a vélum sa používajú počas oboch dní. Potom ako bola hostia zakrytá, zvyšok omše sa slávi ako Missa coram Sanctissimo - Omša pred Najsvätejšou Sviatosťou Oltárnou.
Po omši je Najsvätejšia Sviatosť prenesená v slávnostnej procesii k menšiemu (bočnému) oltáru kostola, ktorý je na tento účel vyzdobený kvetmi, záclonami zo vzácnych materiálov, sviecami a prispôsobený s hrobom alebo svätostánkom. Mnohé kostoly mali špeciálny hrob (urnu) spravenú presne na použitie k tomuto obradu. Ide o vyjadrenie symbolickej Getsemanskej záhrady, čo odkazuje na Kristovu opustenosť v Getsemanoch v predvečer Jeho ukrižovania.
Incenzovanie prenesenej Najsvätejšej Sviatosti uzatvorenej v kalichu a uloženej v prispôsobenej (ešte otvorenej) „zlatej urne“ na jednom z bočných oltárov.
Po procesii s Najsvätejšou Sviatosťou je oltár pozbavený všetkých ozdôb. Ľudovo sa tomu hovorí aj „rabovanie oltára“. Kňaz si v sakristii vyzlečie biely pluviál a nasadí si fialovú štólu (prípadne chórový odev s fialovou štólou) a vráti sa k hlavnému oltáru spolu s akolytmi a prítomným klérom. Kňaz intonuje antifónu „Diviserunt sibi…“, v preklade „Rozdelili si moje šaty a o môj odev hodili lós“, ktorú dokončí zbor, spolu so Žalmom 21, zatiaľ čo akolyti odstraňujú oltárne plachty, oltárne tabuľky a podobne. Na hlavnom oltári zostávajú len svietniky so zhasnutými sviečkami a dokorán otvorený svätostánok bez konopea.
Umývanie nôh
Už donedávna umývanie nôh po Ježišovom príklade, ktorý pri Poslednej večeri pred ustanovením Oltárnej Sviatosti umyl a pobozkal nohy apoštolom na znak svojej lásky a poníženosti, počas liturgie Zeleného štvrtku umýval nohy pápež 13 kňazom a biskupi 13 klerikom. Obrad umývania nôh pochádza od sv. Gregora Veľkého, ktorý denne hostil dvanásť chudobných.
Umývanie nôh - v staršom rituáli nazývané aj Mandatum, od prvého slova antifóny spievanej počas umývania - vykonáva sa ako obrad mimo omše. Po tom, ako skončilo obnaženie oltára a vo všeobecnosti po niekoľkých hodinách (obrad sa často konal hneď po vešperách), klérus a asistencia idú v procesii na miesto vyhradené bokom na Mandatum. Ak nie je žiadne miesto, kde možno vhodne uskutočniť Mandatum, môže sa konať pred hlavným oltárom kostola, avšak toto nie je ideálna prax.
Opakuje sa evanjelium z omše Pánovej večere, so všetkými ceremóniami bežne dodržiavanými na slávnostnej omši. Po tomto kňaz umýva nohy 12 mužom, pričom má oblečenú zásteru ako mal sám Pán pri Poslednej večeri. Keď podíde ku každému z nich, kňaz si kľakne pred neho, aby napodobnil Pánovu pokoru. Subdiakon si pokľakne, aby pozdvihol nohu každého z 12 mužov, keď ju umýva kňaz a diakon ponúkne uterák na osušenie, po ktorom kňaz pobozká nohu.
V misáli a graduáli je 9 antifón, ktoré spevom doprevádzajú umývanie nôh. Patria medzi najkrajšie piesne z celého repertoára Gregoriánskeho chorálu. Z deviatich sa prvých šesť berie z 13. kapitoly Prvého listu Korinťanom, teda „hymnus na lásku“ od sv. Pavla. Ôsma je identická v texte, ale nie v melódii, k introitu slávnosti Najsvätejšej Trojice.
Umývanie nôh
Keď sa skončí umývanie nôh, kňaz zaspieva nahlas prvé dve slová z modlitby Pána a zvyšok sa modlí potichu až do verša „Et ne nos inducas in tentationem“, a zbor odpovedá „Sed libera nos a malo“, ako sa často robí v rímskom ríte. Potom nasledujú dve vezikulá s odpoveďami a collecta.
Zaujímavou tradíciou v čase monarchie bolo tiež to, keď sám cisár po vzore Krista umýval nohy dvanástim starým mužom, ktorí mali mať aspoň 85 rokov a súčet ich rokov musel presahovať 1000. Tento obrad dal zahrnúť do rakúskeho ceremoniálu cisárskeho dvora Ferdinand I. v roku 1528. Je to jeden z tých obradov starého ceremoniálu cisárskeho dvora, ktorý prežil aj racionalizačný úder osvietenstva v podobe zásahov Jozefa II. Tento obrad vykonával František Jozef I. každý Zelený štvrtok, a to až do roku 1909, kedy sa už v Hofburgu umývanie nôh nekonalo.
Na Zelený štvrtok pápež umýva nohy väzňom
Význam a symbolika Zeleného štvrtka
Na Zelený štvrtok v katolíckych kostoloch počas spevu Glória mohutne zaznejú zvony a organ, aby až do Glória Bielej soboty "odišli do Ríma". To znamená, že zvony a organ na tento čas úplne stíchnu a spieva sa bez doprovodu akýchkoľvek hudobných nástrojov. Namiesto zvonov tak znejú iba drevené rapkáče a klopadlá.
Keďže sa sv. omša v tento deň svätí v bielom (symbol svetla, čistoty, dokonalosti, ale aj radosti, oslavy), aj oltárny kríž sa zastieral bielym závojom. Po omši sa závoj vymení za fialový (v minulosti čierny).
Keďže Kristus bol vojakmi násilne odvlečený z kruhu apoštolov a ostatných svojich nasledovníkov, na pamiatku toho sa na Zelený štvrtok po sv. omši odnáša Oltárna Sviatosť do bočnej kaplnky alebo bočného oltára. Z hlavného oltára poskladá kňaz všetky predmety a plachty; oltáre tak ostávajú spustošené ako Kristus, keď po jeho smrti si delili jeho šaty a o jeho plášť hádzali kocky (Psa 22, 19). Zahasí sa aj večné svetlo a Bohostánok ostáva prázdny a otvorený aj na Veľký piatok. Pred prázdnym Bohostánkom sa veriaci neukláňajú. Prázdne - bez svätenej vody - sú potom aj sväteničky pri vstupe do kostolov. Odhalenie oltárov zvané aj zrabovanie oltárov naznačuje, že až do Bielej soboty nebude na nich slúžená sv. omša.