Kresťanská teológia: Ako Boh zjavuje svetu svoju podstatu

Kresťanstvo je náboženstvo, ktoré tvrdí, že je naplnením očakávaní izraelského náboženstva. Ústrednou postavou je Ježiš z Nazareta, ktorý nesie titul Spasiteľ-Záchranca a je predstavovaný ako Kristus, teda očakávaný Mesiáš. Podstatným faktom je tvrdenie, že Ježiš z Nazareta je skutočný človek, no zároveň je to naozajstný Boh.

Prvé kritérium, ktorým možno posudzovať pravdivosť náboženstva, je jeho potenciál šíriť sa vo svete. Kresťanstvo má vo svojom učení výslovne zahrnutú požiadavku, aby bolo ohlasované všetkým národom (Mt 28, 19-20). Táto požiadavka bola naplnená takým spôsobom, že dnes o kresťanstve možno hovoriť ako o najznámejšom a najrozšírenejšom náboženstve.

Podstata kresťanského Boha

Kresťanstvo nástojí na tom, že je iba jeden, pravý, večný, nezmerný, jednoduchý, nemeniteľný, nepochopiteľný, všemohúci a nevýslovný Boh. Je to živý Stvoriteľ a Pán neba i zeme a je nekonečný, čo do rozumu, vôle a každej dokonalosti.

Trojica: Otec, Syn a Svätý Duch

V kresťanstve sa stretávame s tým, že Boh má tri osoby, no toto náboženstvo zásadne odmieta tvrdenie, že ide o troch Bohov. Otec, Syn a Svätý Duch sú tri osoby, ale je to jedna bytnosť, podstata čiže úplne jednoduchá prirodzenosť. Keďže tieto osoby majú absolútne totožnú podstatu, nemožno ich chápať ako tri bytosti. Ide o jednu bytosť, v ktorej sú takto vyjadrené prítomné vzťahy.

Ak by vzťah „ja-ty“ v Bohu nejakým spôsobom nebol prítomný, stvorením sveta by takýto vzťah vznikol, čo by znamenalo, že Boh dal vzniknúť niečomu, čo sám v najdokonalejšej miere neobsahoval. Tvrdenie, že Boh je zdrojom niečoho, čo v ňom nejakým spôsobom nie je prítomné, je rozporné. Z toho nutne vyplýva platnosť opačného tvrdenia, podľa ktorého v Bohu musia byť v najdokonalejšej miere prítomné vzťahy, ktorých vzťah Boha k svetu je len odbleskom. Boh (Otec) dokonale pozná vlastnú podstatu, ktorá je nutne osobou (Synom). Tejto osobe praje všetko Dobro, teda celú svoju Božskú podstatu. Prianie privedené do dokonalosti, je dávanie. A tak Otec dáva Synovi božskú podstatu, ktorá je nutne osobou (Svätým Duchom).

Tri osoby v kresťanskom Bohu tak vyjadrujú takzvaný vnútrotrojičný život, teda spôsob, ako tento jeden Boh permanentne existuje. Je to bytosť nekonečne dokonalá obsahujúca všetko mysliteľné a možné v najvyššej miere vrátane vzťahov. Len tak môže byť zdrojom všetkého, čo existuje. Tieto osoby sa nemôžu oddeliť, prebývajú jedna v druhej a nijako nemôžu ísť proti sebe, pretože majú absolútne všetko totožné vrátane rozumu a vôle.

Nadväznosť na náboženstvo Izraela

Vyššie bolo spomenuté, že kresťanstvo nadväzuje na náboženstvo Izraela. Izraelské náboženstvo bolo postavené na Zmluve, ktorej jadrom bolo desatoro prikázaní obsahujúcich požiadavku lásky k Bohu a k blížnemu, čo je prakticky vyjadrenie prirodzeného morálneho zákona, ktorého existencia bola dokázaná svetlom prirodzeného rozumu: človek je viazaný napĺňať potenciál stvorenstva, dávať mu, čo je preňho žiaduce a zdokonaľovať ho.

Kresťanstvo v zásade toto desatoro preberá a stotožňuje sa nie len s požiadavkou plniť ho, ale vyžaduje jeho plnenie v dokonalej miere. Boh je tu chápaný v súlade s jeho dokázanou charakteristikou ako absolútne dobroprajný a milujúci, a požiadavka, ktorá znie z úst samotného Ježiša, je požiadavkou dokonale sa v tomto na Boha podobať, byť s jeho charakterom, zámermi a dobroprajnosťou v absolútnom súlade:

„Počuli ste, že bolo povedané: Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa. Ja vám však hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca v nebesiach. Lebo on dáva vychádzať slnku nad zlými aj nad dobrými a zosiela dážď na spravodlivých aj nespravodlivých. Veď keď budete milovať iba tých, čo vás milujú, aká vám patrí odmena? Či to isté nerobia aj mýtnici? A ak budete pozdravovať iba svojich bratov, čo robíte navyše? Či to isté nerobia aj pohania? Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5,43-48).

Morálna záväznosť a posmrtná sankcia

Morálna záväznosť nutne musí byť postavená na adekvátnej posmrtnej sankcii. V rámci kresťanskej vierouky existuje učenie o posmrtnom pekle, teda stave, v ktorom sa po smrti trápi najprv duša hriešneho človeka a na konci sveta po všeobecnom zmŕtvychvstaní celý človek s dušou aj telom (Mt 10,28). Toto peklo je prirovnávané k neuhasiteľnému ohňu (Mk 9,43) a podľa kresťanského učenia trápenie v ňom je nekonečné (Mt 25,46). Je zrejmé, že večné trápenie je svojou intenzitou utrpenia väčšie, ako to najväčšie možné trápenie na tomto svete, ktoré by mohlo byť spojené s konaním dobra.

Je dôležité upozorniť, že v kresťanstve Boh nevystupuje ako ten, kto človeku peklo praje, alebo mu utrpenie v ňom spôsobuje. Ústrednou témou kresťanského náboženstva je Boh, ktorý prichádza človeka pred peklom zachrániť. Je to teda zo svojej podstaty dobroprajný Boh. Preto ak v kresťanských náboženských textoch niekedy narazíme na vyjadrenia, v ktorých Boh posiela človeka do pekla (Mt 25,41; 22,13; 25,30), nutne to musí byť chápané ako analógia toho, ako Boh konštatuje stav, do ktorého sa človek vlastným rozhodnutím dostal, hoci mu ho Boh nijako nepraje. Podobne tvrdenie, že je hrozné padnúť do rúk živého Boha, čo sa má týkať Božej pomsty (Hebr 10, 30-31), nutne musí znamenať analógiu faktu, že hriech, teda odvrátenie sa od Boha, v sebe obsahuje stav absencie všetkého dobra, keďže samotným Dobrom je z definície Boh sám. Kto je v hriechu, je v stave bez Boha, teda bez Dobra. Preto hriech so sebou nutne prináša katastrofálny stav, čo možno analogicky vyjadriť tak, ako keby sa živý Boh mstil.

Napokon zostáva zodpovedať otázku, akú zvesť o záchrane pred posmrtnou sankciou kresťanstvo obsahuje, aby ju bolo možné posúdiť podľa posledného pravdivostného kritéria. Kresťanstvo vychádza už zo spomínanej požiadavky dosiahnuť absolútnu morálnu dokonalosť. V reči na vrchu z 5., 6. a 7. kapitoly Matúšovho evanjelia sú jasné odvolávky na tieto príkazy, ba dokonca Kristus zdôrazňuje, že je nevyhnutné konať dobro v zmysle týchto prikázaní v maximálnej miere. Nie len že zdôrazňuje lásku ku každému vrátane nepriateľov (porov. Mt 5,44), a vyžaduje konať dobro aj v samotných myšlienkach (porov. Žiadať od človeka takúto dokonalosť znamená, že podľa Ježiša Krista má človek, čo sa týka morálneho zákona, zmýšľať a konať tak ako Boh. Boh je však absolútne dokonalý vo všetkom, vrátane morálky. V praxi Kristova požiadavka teda znamená, že človek nemá urobiť žiaden hriech, žiaden priestupok proti morálnemu zákonu. Hoci takýto príkaz vyznieva príliš prísne, predsa sme nútení skonštatovať, že to, čo Kristus žiada, nie je len skonštatovaním toho, čo je o morálnom zákone a jeho záväznosti už s istotou dokázané. Prirodzený morálny zákon totiž netoleruje konanie absolútne žiadnych zlých skutkov.

Aby požiadavka absolútnej morálnej dokonalosti v kresťanstve bola nespochybniteľná, List apoštola Pavla Galaťanom rozoberá stav hriešneho človeka a potvrdzuje sankciu pre každého, kto koná čo len jeden jediný hriech: „Prekliaty je každý, kto nevytrvá vo všetkom, čo je napísané v knihe Zákona, aby to konal“ (Gal 3,10b).

K uvedenej požiadavke byť absolútne morálne dokonalý Kristus pridáva fakt, že nie je v ľudských silách takúto dokonalosť dosiahnuť. Keď rozoberá s apoštolmi hoci len jedinú požiadavku morálnej dokonalosti, ktorou je nezávislosť na materiálnom majetku a schopnosť poslúžiť ním druhým ľuďom, apoštoli pri všetkej úprimnosti vidiac svoju nedokonalosť pýtajú sa, či vôbec nejaký človek môže byť potom spasený.

Na tomto mieste vyvstáva otázka, ako je niečo také možné, že človek je viazaný konať spôsobom, ktorý je nad jeho sily. Človek je predsa Božím stvorením. Ak by sme tvrdili, že Boh stvoril človeka, ktorý nie je schopný konať dokonale dobro, znamenalo by to, že Boh si prial vytvoriť niečo, čo dobro dokonale nekoná. Toleruje teda konanie zla, dokonca stvorením takej bytosti si konanie zla praje. To je však zjavne v rozpore s nevyhnutnou Božou dobroprajnosťou. Keďže si Boh nutne praje konanie dobra, musel stvoriť takého človeka, ktorý dobro konať dokáže. To je zas však, zdá sa, v rozpore s každodennou skúsenosťou, ale aj s tvrdením kresťanstva, že človek nemá vo vlastných silách schopnosť konať dokonalé dobro. Do tohto rozporu sa zamotali moslimovia, ako to bolo možné vidieť v kapitole o islame. Podľa tohto náboženstva Boh stvoril človeka neschopného konať dokonalé dobro, a tak to od neho ani nevyžaduje.

Kresťanská vierouka však ráta s tým, že dobroprajný Boh nutne musel stvoriť človeka schopného konať dobro. Ak človek dobro konať dokonale nedokáže, nutne to musí byť dôsledkom toho, že sa niečo pokazilo. Niečo nie je tak, ako to Boh ustanovil. Niečo sa vymklo so súladu s jeho vôľou. Ak k niečomu takému došlo, mohlo sa tak stať výlučne zneužitím slobodnej vôle. Všetko, čo Boh determinoval, nutne muselo jeho vôľu plniť. Ak však stvoril slobodné bytosti, akými sú ľudia, je tu nutne možnosť, že sloboda mohla byť využitá v rozpore s Božími zámermi. Podľa kresťanstva presne k tomuto došlo. Keď bol človek stvorený, bol od Boha vyzbrojený schopnosťou tak ovplyvňovať chod prírody, aby k žiadnemu zlu nedochádzalo. No taktiež vlastnil dar neporušenosti, vďaka ktorej mal človek dokonalú vládu nad hnutiami svojej žiadostivosti. Človek dokázal bez akýchkoľvek problémov rozumom kontrolovať všetku telesnú žiadostivosť, takže sa mu s ľahkosťou darilo konať všetko v súlade s Božou vôľou. Prví ľudia tento stav však odmietli. Rozhodli sa odvrátiť od Boha, a tým aj od týchto jeho darov, ktoré z neho pramenili, a rozhodli sa hľadať spokojnosť a naplnenie mimo Boha v stvorených veciach. Dali prednosť vlastnej predstave o svojom šťastí, pred spoločenstvom s Bohom. Ostali tak odkázaní len na sily vlastnej prirodzenosti a do tohto stavu priviedli aj svoje potomstvo.

Kresťanské spisy upriamujú pozornosť na pokusy dosiahnuť morálnu dokonalosť prostredníctvom náboženstva Izraela a konštatujú, že poznanie samotného Zákona človeku nestačí na to, aby dokázal konať dobro za každých okolností. Apoštol Pavol pripomína, že každý, kto sa pokúša dosiahnuť morálnu dokonalosť na základe konania skutkov, ktoré káže Zmluva izraelského náboženstva, nevyhnutne dospeje len k sankcii. Zmluva s Izraelitmi totiž k úplnej spravodlivosti priviesť človeka nevie a neúplná a nedokonalá spravodlivosť je nedostačujúca, lebo ak sa má človek vyhnúť sankcii, musí vytrvať vo všetkom, čo je napísané v knihe Zákona (Gal 3,10). Ako už bolo spomenuté v pojednaní o obetách za hriech v náboženstve Izraela, kresťanské spisy konštatujú, že ani poznanie Zákona spolu s rituálnymi obetami za hriech nie sú riešením nedostatku morálnej dokonalosti človeka.

Keď apoštol Pavol vysvetľuje zmysel náboženstva Izraela, tvrdí, že Boh si nenamýšľal, že Zákonom polepší svet. Príkazy boli dané, aby bolo človeku úplne zjavné, čo je dobro a čo je zlo (Rim 7,7.13), aby spoznal, že nie je schopný vlastnými silami takýto zákon vyplniť (Gal 3,21-22) a takto aby Zmluva vychovala človeka k poznaniu, že zachrániť ho môže jedine božský Spasiteľ.

Podľa kresťanského náboženstva okrem toho, že Kristus počas svojho života na zemi chodil po mestách a dedinách a všade učil (Mt 9,35), k jeho životnému dielu podstatne patrí fakt, že nikdy neurobil žiaden hriech. Jeho poslušnosť nebeskému Otcovi je absolútne dokonalá (Jn 6,38). Ako bolo spomenuté, Kristus nemá byť obyčajným človekom, ale je to zároveň dokonalý Boh, ktorý je z definície nutne dobroprajný, preto jeho bezhriešnosť je úplne samozrejmá. Je nemožné, aby Boh urobil hriech. V Kristovom živote však dochádza k niečomu úplne mimoriadnemu. Boh sa stal človekom a ako človek prešiel najrozličnejšími diablovými pokušeniami (Mt 4,1-11). A tento človek v tejto skúške obstál. Prechádzal výsmechom ľudí (Lk 16,14), prenasledovaním (Lk 20,20), mučením i nespravodlivým odsúdením (Mt 27,24-26), no nikdy svoje nepriaznivé postavenie neriešil hriechom. Napokon vrchol ľudskej poslušnosti je vyjadrená v Ježišovej smrti na kríži.

Stojí za úvahu, že popri určitej ľudskej krehkosti a nedokonalosti je tu ešte jeden nedostatok, ktorý človeka privádza k hriechu. Tento nedostatok má charakter inštinktu sebazáchovy. Mnohokrát sa človek pri pokuse konať dobro stretne s nepriaznivými reakciami. Byť čestný môže zároveň znamenať byť neúspešný v získavaní majetku, či určitej prestíže. Odpúšťanie nepriateľom a láska k nim bývajú spojené s enormným nepríjemným úsilím prekonať akúsi emocionálnu nechuť a priznať sa k svojmu náboženskému presvedčeniu môže byť sprevádzané najrozličnejšími nepriaznivými reakciami okolia od výsmechu, cez prenasledovanie až po mučenícku smrť.

Hrozba týchto nepriaznivých okolností pôsobí na človeka, ktorý sa rozhoduje medzi vykonaním dobrého a zlého činu a vtedy pod hrozbou nepríjemností je človek náchylný uchrániť si pohodlie života, prípadne život sám a rozhodne sa vykonať zlo. Je to prirodzené, veď prečo by si mal človek život nechať zničiť? Námietka, že konanie dobra sa oplatí vzhľadom na posmrtné výhody, je na tomto stupni uvažovania neprijateľná. Aby totiž človek mohol po smrti dôjsť k blaženému večnému životu, musel by sa najprv vyhnúť posmrtnej sankcii. A tej sa vyhne jedine v prípade, ak dosiahne stav morálnej dokonalosti. To je však nad ľudské sily, a tak možno povedať, že ak človek vychádza z možností, ktoré mu ponúkajú jeho vlastné sily, musí dôjsť k záveru, že po smrti ho tak či tak čaká posmrtná sankcia. Smrť je preňho tou najväčšou tragédiou. Prečo teda uprednostniť v živote konanie dobra pred zlom, ak mu spravodlivé skutky znepríjemnia ešte aj tento kúsok pozemského života, ktorý je nepochybne príjemnejší ako peklo? Prečo dokonca riskovať samotný život pre jeden spravodlivý skutok, keď tento jeden skutok aj tak neznamená stav dokonalej spravodlivosti, a teda nie len že nezaručí posmrtnú blaženosť, ale dokonca pripraví človeka o samotný život a uvrhne ho do rúk posmrtnej sankcie?

Kristov život a jeho poslušnosť až na smrť dosvedčuje, že Kristus dal jednoznačne prednosť konaniu dobra aj v prípade, že ho čakala tá najväčšia mysliteľná nepríjemnosť, ktorou je smrť. Ak by sme sa pozreli na Ježiša z Nazareta očami jeho súčasníkov, mohli by sme hľadiac na jeho „tvrdohlavú poslušnosť za každú cenu“ prehlásiť, že je buď nerozumný, alebo (a to by muselo byť pre Kristových súčasníkov niečo nepredstaviteľné) tento Ježiš z Nazareta je mocnejší ako smrť, a tak mu ani smrť neublíži. Kresťania tvrdia, že platí druhá alternatíva. Ježiš Kristus na tretí deň po ukrižovaní svojím zmŕtvychvstaním dokázal, že smrť nad ním nemá moc. A ak porazil smrť, ak dokonca štyridsať dní po svojom vzkriesení vystúpil z tejto zeme do neba ako človek, znamená to, že porazil akúkoľvek nepríjemnosť akýkoľvek problém, ktorý by ho mohol postretnúť na ceste dokonalej spravodlivosti. Ak sa vrátime základnému problému, ktorým je neschopnosť dosiahnuť stav morálnej dokonalosti, jedino...

Dôstojnosť ženy a jej povolanie

Dôstojnosť ženy a jej povolanie, hoci boli stále predmetom ľudského a kresťanského uvažovania, nadobudli v posledných rokoch osobitnú dôležitosť. Dôkazom toho, okrem iného, sú rôzne prejavy učiteľského úradu Cirkvi použité vo viacerých dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý v záverečnom posolstve hovorí: "Prichádza hodina, vlastne nadišla hodina, keď sa povolanie ženy realizuje v plnosti, keď žena v ľudskej spoločnosti nadobúda význam, lesk a možnosti, aké dosiaľ nikdy nedosiahla. Podobné myšlienky sa objavovali už pred Koncilom, napríklad vo viacerých prejavoch pápeža Pia XII. a v encyklike pápeža Jána XXIII. Pacem in terris.

Po Druhom vatikánskom koncile môj predchodca Pavol VI. poukázal na význam tohto "znamenia čias", keď svätú Teréziu z Avily a svätú Katarínu Sienskú vyznačil titulom "Učiteľky Cirkvi" a okrem toho na žiadosť účastníkov Biskupskej synody roku 1971 ustanovil mimoriadnu komisiu, ktorá by študovala súčasné problémy týkajúce sa opravdivého povznesenia, dôstojnosti a zodpovednosti ženy. Pavol VI. Otcovia nedávnej Biskupskej synody (v októbri 1987), ktorá v dvadsiatom roku po Druhom vatikánskom koncile rokovala o povolaní a úlohe laikov v Cirkvi a vo svete, znovu študovala otázku o dôstojnosti a povolaní ženy. Okrem iného vyslovili žiadosť, aby sa dôkladne preskúmali antropologické a teologické základy, potrebné na vyriešenie otázok týkajúcich sa významu byť ženou a byť mužom. Treba totiž poznať dôvody a výsledky stvoriteľského plánu Božieho, podľa ktorého človek jestvuje iba ako muž a žena. O tomto bude reč v prítomnom dokumente.

Posledná synoda sa konala v Mariánskom roku, ktorý poskytol mimoriadny podnet nastoliť túto tému, ako to jasne vysvitá aj z encykliky Redemptoris Mater. Táto encyklika rozvíja a aktualizuje náuku Druhého vatikánskeho koncilu, ktorá sa nachádza v ôsmej hlave dogmatickej konštitúcie o Cirkvi: Lumen gentium. Táto hlava má významný nadpis: "O preblahoslavenej Panne Márii, Matke Božej, v tajomstve Ježiša Krista a Cirkvi". Panna Mária - tá biblická "žena" (porov. Gn 3,15; Jn 2,4; 19,26) - bola hlboko zapojená do spasiteľného tajomstva Kristovho, a preto je jedinečným spôsobom prítomná aj v tajomstve Cirkvi. Veď "Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou úzkeho spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia". Táto osobitná prítomnosť Matky Božej v tajomstve Cirkvi nás pohýna uvažovať o mimoriadnom spojení tejto "ženy" s celou ľudskou rodinou.

Boží plán

Veríme, že od večnosti si Boh z milosti zaumienil spasiť veľké množstvo vinných hriešnikov z každého kmeňa a jazyka, ľudu a národa. K tomuto cieľu ich predzvedel a vyvolil. Veríme, že Boh ospravedlňuje a posväcuje tých, ktorí milosťou majú vieru v Ježiša a že ich jedného dňa oslávi - to všetko na chválu svojej slávnej milosti.

Tabuľka: Trojjediný Boh

tags: #zjavit #svetu #aky #je #boh