Od nepamäti sa ľudia snažia rozriešiť a zodpovedať otázky ako: Ako a kde vznikol život na zemi? Odkiaľ prišli ľudia a akým spôsobom osídlili zem? Kde sa vzalo zlo a prečo sa tak šíri, prečo ľuďom strpčuje život? Akým spôsobom je možné sa vymaniť z moci zla? Aký je zmysel ľudského života a čo je konečným cieľom existencie ľudstva? Čaká nás optimistická budúcnosť, alebo sa splnia pesimistické vízie? Biblia sa s určitou samozrejmosťou, autoritou a kompetenciou zaoberá základnými otázkami nášho života a prináša na ne vyčerpávajúce a uspokojivé odpovede.
Michelangelo: Stvorenie Adama
I. Biblické základy
Skôr než ľudia začali používať písmo ako prostriedok na odovzdávanie a uchovávanie správ a informácií, dlhú dobu si ich odovzdávali ústne. Staršie generácie odovzdávali svoje skúsenosti, poznatky a informácie o minulosti mladším generáciám prostredníctvom rozprávania - ústneho podania. Hoci ľudia mali dobrú pamäť, po vystriedaní niekoľkých generácií nutne muselo dôjsť ku skresleniu či vynechanie dôležitých informácií.
Ľudia zabúdajú po uplynutí určitej doby na množstvo detailov. Navyše, informácie, ktoré sú pre jedného človeka podstatne dôležité, pre iného môžu byť bezvýznamné. Napriek tomu však v neskôr písomne podchytenom ústnom podaní všetkých starých národov - či sú to Číňania, Indovia, Semiti, Aztékovia či Afričania - nachádzame zhodné správy o stvorení sveta a o potope, ktorá neskôr zničila zem.
Najpresnejšiu správu o stvorení sveta a o potope nachádzame v dvoch biblických knihách - v 1. Mojžišovej a určité zmienky v knihe Jóbovej. Autorom oboch kníh je Mojžiš, ktorý žil asi v 15. storočí pred Kr. Mojžiš bol ako adoptovaný syn faraónovej dcéry vychovávaný na kráľovskom dvore a dosiahol najvyššie možné vzdelanie v Egypte. Neskôr sa pridal na stranu utláčaného izraelského národa a pokúsil sa oslobodiť Izraelitov mocou. No pretože jeho úmysly boli odhalené, musel z Egypta utiecť.
V tomto 40 rokov dlhom období začal písať prvé knihy Biblie o počiatku sveta. Mojžiš, ktorý ako veľmi vzdelaný muž dobre poznal správy o počiatku sveta z ústneho podania (rôznych národov), ktoré v jeho dobe kolovali, napísal úplne odlišnú správu. Opísal skutočný príbeh o tom, že náš svet a človeka stvoril mocný a dobrý Boh, ktorý sa ďalej angažuje v ľudských dejinách. Boh, ktorý povolal Mojžišových predkov: Abraháma, Izáka, Jakoba. Bol to Boh, ktorý sľúbil, že Izraelcov vyvedie z egyptského otroctva a privedie ich do krásnej zeme, kde budú môcť žiť v mieri a skutočnom šťastí. Tieto správy oznámil Mojžišovi Boh, s ktorým mali Izraelci živé osobné skúsenosti.
II. Stvorenie a pád človeka
V prvých troch kapitolách Biblie nachádzame v zhustenej forme niekoľko podstatných informácií, ktoré sú neskôr v Biblii rozvedené v oveľa väčšej šírke. Biblia úplne jednoznačne vyhlasuje, že „Boh stvoril nebo a zem“ (1 Moj 1,1) a „stvoril človeka na svoj obraz“ (1 Moj 1,26-28; 2,7). Človek, koruna stvorenia, bol postavený do sveta, ktorý sa veľmi odlišoval od dnešného. Prostredie, do ktorého boli postavení prví ľudia, bolo krásne, zdravé a mierne. Človek sa mal o svet starať, rozvíjať a vzdelávať ho svojou prácou a podľa svojich predstáv. Mali žiť večne, nemali umierať.
Ľudia mali postupne osídliť celú zem a urobiť z nej skutočný raj. Ani si nevieme predstaviť plnohodnotný život ľudí v pôvodnom krásnom prostredí, život bez ťažkostí a problémov, ktoré ho potom neskôr začali kaliť, život v bezprostrednom spoločenstvo so Stvoriteľom. Keby (prví) ľudia zostali závislí na Bohu, keby stále uznávali jeho zvrchovanosť a riadili sa životnými princípmi - zásadami, ktoré im pre život stanovil (1 Moj 1,15-17; Iz 48,18.19), mohli žiť večne šťastným životom v rajskom prostredí. Boh ľudí vopred poučil o tom, že dôsledkom neposlušnosti - „hriechu“ je smrť (Rim 6,23; 1 Moj 2,16.17).
Boh dal ľuďom veľa vzácnych darov a možností - krásne a zdravé prostredie, perspektívu neustáleho duchovného aj intelektuálneho rozvoja, perspektívu života bez konca … Jedným z najväčších Božích darov však bola slobodná vôľa. Ľudia sa mohli sami rozhodnúť, či zostanú závislými na Bohu, alebo sa životom vydajú sami, nezávisle na ňom. Boh ľudí dostatočne varoval pred dôsledkami odcudzenia od neho ako zdroja života! Veď je to Boh, kto človeka stvoril a dodnes je zdrojom a udržiavateľom života. Napriek varovaniu sa však ľudia rozhodli poslúchnuť pokušiteľa a skúsiť život bez Boha.
V 1. Moj 2,16.17 Boh ľuďom oznámil vážnu výstrahu: DÔSLEDKOM neposlušnosti JE SMRŤ! Pokušiteľ však ľuďom klamal: NEZOMRIETE, ALE BUDETE AKO BOHOVIA. Bola to zrejmá lož. Dodnes sa ľudia presviedčajú o tom, že Boh mal pravdu. Ľudia hrešia, odcudzujú sa Bohu, nepočúvajú jeho zákony - a umierajú. Naše starnutie a nakoniec smrť sa tak stávajú dôkazom o tom, že prvý príbeh v Biblii nie je žiadnym mýtom, ale triezvou skutočnosťou. Ľudia svojím postojom stratili príliš veľa: rajské prostredie, bezprostrednú Božiu prítomnosť, práca už nie je radosťou, ale drinou, prichádzajú choroby a bolesti, ľudí rozdeľuje nenávisť, ľudia sa už nevedia opravdivo radovať.
Až potiaľ Biblia opisuje skutočnosť. Z pôvodnej krásy a šťastia zostalo len torzo. Biblia je však knihou, ktorá má za úlohu priniesť nádej v beznádeji, má za cieľ poukázať na východisko zo situácie. Hneď po tragickom zlyhaní prvých ľudí prichádza za nimi Stvoriteľ a volá ich k sebe. Ľudia pochopili, že sa dopustili zrady na Bohu, a skrývajú sa pred ním, utekajú. Dodnes sú ľudia na úteku pred Bohom. Adam povedal: „Bál som sa.“ Boh však za človekom prichádza ako prvý, ako ten, komu na človeku záleží, prichádza iniciatívne s ponukou záchrany. Boh ani vo chvíli hriechu neprestal mať ľudí rád!
„A položím nepriateľstvo medzi tebou a medzi ženou, medzi tvojím semenom a medzi jej semenom. Povedané inými slovami: Od tejto chvíle budú na svete žiť dve skupiny ľudí - žena a jej potomstvo, (symbol veriacich ľudí, ktorí sa budú snažiť žiť podľa Božích zásad) a had a jeho potomstvo (pokušiteľ - satan - had a ľudia bojujúci proti Bohu ). Dejiny nášho sveta ukázali, že ľudia skutočne stáli pod dvoma vlajkami, žili v dvoch táboroch. Ľudia síce žijú spolu, stýkajú sa, spolupracujú na mnohých projektoch, a predsa sú vnútorne, názorovo rozdelení.
Na jednej strane tu stojí „potomstvo ženy“ - Božiu cirkev, veriaci ľudia. V starozákonnej dobe tu bol Bohom vyvolený izraelský národ. Z tohto národa sa mal narodiť Vykupiteľ ľudstva, Boží Syn. Mal sa narodiť ako človek, a predsa to nebol človek. Uplynuli stáročia a tento prorocký výrok sa stal skutočnosťou. Na svet prišiel Boží Syn, ktorý sa narodil ako človek (Gal 4,4). A keď po troch rokoch služby zomieral na kríži Golgoty, definitívne zvíťazil nad zlom, porazil satana a stal sa víťazom nad smrťou. Práve vo chvíli Ježišovej smrti sa splnila posledná časť prorockého výroku z raja: „ty mu rozdrtíš pätu“ - ublížiš mu, pribiješ ho na kríž, vydýchne naposledy - ale nezničíš ho.
Kristus síce zomrel krutou smrťou namiesto nás, avšak po troch dňoch vstal z mŕtvych. Zomrel, aby nás zachránil od večnej smrti, a vstal z mŕtvych, aby dokázal, že on sám je zdrojom života. Zomrel, aby ukázal, ako nezmyselný je hriech a odboj proti Bohu - vedie k smrti, k sebazničeniu. 1 Moj 3,7 nám prezrádza, že ľudia poznali svoju biedu a nahotu a snažili sa ju zakryť - vyriešiť vzniknutú situáciu a zachrániť sa vlastným úsilím. Neveriaci ľudia hľadajú cesty, ako si predĺžiť a skrášliť život. Avšak Boh v raji urobil niečo hlboko symbolické: usmrtil zviera a urobil Adamovi a Eve odev z kože. Za človeka umiera prvý prostredník, obetné zviera, ktoré ukazuje, že v budúcnosti na mieste človeka bude umierať Boží Syn. Boh ľudí oblieka do odevu, ktorý im pripravil on sám. Je to obraz toho, čo Boh robí pre našu záchranu: usmrtené zviera predstavuje zástupnú smrť Ježiša Krista na kríži. Oblek z kože je symbolom krásneho a bezhriešneho života Ježiša Krista, ktorý Boh „pripočítava“ človeku, ktorý ho vierou prijal. Boh ľuďom ponúka riešenie, záchranu, východisko - a ľudia ho môžu buď vierou prijať, alebo odmietnuť.
III. Nádej v Kristovi
Žijeme v storočí zaplavenom najrôznejšími informáciami a objavmi. Zriaďujú sa nové tlačové agentúry, nové televízne kanály, na kozmických dráhach krúžia telekomunikačné satelity, vychádzajú nové denníky a spravodajcovia. Každý deň sa do nášho vedomia prostredníctvom tlače, rozhlasu, televízie a kontaktov s ľuďmi vtláčajú stovky správ a informácií. Upútavajú nás tučnými titulkami. Venujú sa im krátke šoty v jednotlivých reláciách, do redakcií sú pozvaní experti, aby sa k udalostiam vyjadrili. Je však nepochopiteľné, že O TEJ NAJDÔLEŽITEJŠEJ SKUTOČNOSTI ĽUDSTVO NEVIE, že zostáva mimo pozornosť ľudí. Pritom by si zaslúžila oveľa viac pozornosti než oveľa menej dôležité záležitosti, ktorým sa ľudia venujú.
Ľudia však zhrešili. Odcudzili sa Bohu. Hriech ťažko poznamenal náš ľudský život, ktorý nám prináša veľa bolestí, a nakoniec umierame. Apoštol Pavol písal list Rimanom niekoľko stáročí neskôr ako Mojžiš. Mojžiš hovorí o Božom prísľube, Pavol už opisuje jeho splnenie. Mojžiš hovorí o tom, kto „rozdrtí hadovi hlavu“, Pavol môže dosvedčiť, že Kristus už na svete bol, zomrel a vstal z mŕtvych. „A tak teda ako jedným pádom [prešiel] odsudzujúci výrok na všetkých ľudí na odsúdenie, tak i jedným ospravedlňujúcim výrokom [prešiel] dar milosti na všetkých ľudí na ospravedlnenie života. Lebo ako neposlušnosťou toho jedného človeka sa stali mnohí hriešnymi, tak aj poslušnosťou toho jedného stanú sa mnohí spravodlivými.“
Ľudia svojím hriechom vyhĺbili medzi sebou a Bohom hlbokú a širokú priepasť. Sami by sa nikdy nedokázali dostať späť. Hneď na začiatku Boh ľuďom sľúbil, že cez túto „priepasť“ vybuduje most. Storočie za storočím sa míňalo a Boh v Biblii vykresľoval ďalšie a ďalšie detaily svojho záchranného plánu. Nakoniec na svet prišiel Ježiš Kristus, ktorý svojím životom a smrťou preklenul priepasť odcudzenia. Zatiaľ ešte nie sme na konci mosta, ale rýchlo sa k nemu blížime. Už čoskoro chce Boh zúčtovať s hriechom a s jeho pôvodcom.
Kristus na kríži
IV. Smrť a večnosť
Pravda o smrti | Silné kresťanské posolstvo o večnosti a nádeji | Inšpirované Johnom MacArthurom
Keď Cirkev nad umierajúcim kresťanom posledný raz vyslovila slová rozhrešenia, ktoré vyjadrujú Kristovo odpustenie, keď ho posledný raz poznačila posilňujúcim pomazaním a vo viatiku mu dala Krista ako pokrm na cestu, obracia sa na neho týmito nežnými a ubezpečujúcimi slovami: „Vydaj sa na cestu, kresťanská duša, z tohto sveta v mene všemohúceho Boha Otca, ktorý ťa stvoril, v mene Ježiša Krista, Syna živého Boha, ktorý za teba umrel na kríži, v mene Ducha Svätého, ktorého si dostal ako dar; nech je dnes tvoje bydlisko v pokoji svätého Jeruzalema spolu so svätou Božou Rodičkou Pannou Máriou, so svätým Jozefom a so všetkými anjelmi a svätými… Vráť sa k svojmu Stvoriteľovi, ktorý ťa utvoril z prachu zeme.
Smrťou sa končí život človeka ako čas otvorený na prijatie alebo odmietnutie Božej milosti, ktorá sa stala zjavnou v Kristovi. Každý človek hneď po smrti dostáva večnú odplatu vo svojej nesmrteľnej duši na osobitnom súde, ktorý stavia život človeka do vzťahu s Kristom: alebo prejde očisťovaním, alebo hneď vojde do nebeskej blaženosti, alebo sa hneď naveky zatratí.
Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom a sú dokonale očistení, žijú naveky s Kristom. Tento dokonalý život s Najsvätejšou Trojicou, toto spoločenstvo života a lásky s ňou, s Pannou Máriou, s anjelmi a so všetkými blaženými sa volá „nebo“. Nebo je posledný cieľ človeka a splnenie jeho najhlbších túžob, stav vrcholnej a definitívnej blaženosti. Žiť v nebi znamená „byť s Kristom“.
Ježiš Kristus nám svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním „otvoril“ nebo. Život blažených spočíva v plnom vlastnení ovocia vykúpenia, ktoré uskutočnil Kristus. On pridružuje k svojmu nebeskému osláveniu tých, čo v neho uverili a ostali verní jeho vôli. Toto tajomstvo blaženého spoločenstva s Bohom a so všetkými, ktorí sú v Kristovi, presahuje každé chápanie a každú predstavu.
Toto konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom. Učenie viery o očistci formulovala Cirkev najmä na Florentskom a Tridentskom koncile. Cirkev už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých a obetovala za nich prosby, najmä eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli dosiahnuť oblažujúce videnie Boha. Cirkev odporúča za zosnulých aj almužny, odpustky a kajúcne skutky.
Nemôžeme byť zjednotení s Bohom, ak sa slobodne nerozhodneme milovať ho. Nemôžeme však milovať Boha, ak ťažko hrešíme proti nemu, proti svojmu blížnemu alebo proti sebe samým. Zomrieť v smrteľnom hriechu, ak sme ho neoľutovali a ak sme nedosiahli Božiu milosrdnú lásku, znamená zostať navždy odlúčenými od Boha vinou našej slobodnej voľby. A tento stav definitívneho vylúčenia seba zo spoločenstva s Bohom a s blaženými sa označuje slovom „peklo“.
Učenie Cirkvi potvrdzuje, že jestvuje peklo a že je večné. Duše tých, čo zomierajú v stave smrteľného hriechu, zostupujú hneď po smrti do pekla, kde trpia pekelné muky, „večný oheň“. Boh nikoho nepredurčuje na to, aby šiel do pekla; to predpokladá dobrovoľné odvrátenie sa od Boha (smrteľný hriech) a zotrvanie v tom odvrátení až do konca.
Vzkriesenie všetkých mŕtvych, „spravodlivých i nespravodlivých“, sa odohrá pred posledným súdom. Vtedy Kristus príde „vo svojej sláve a s ním všetci anjeli,… zhromaždia [sa] pred ním všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Pred Ježišom Kristom, ktorý je Pravda, sa definitívne ukáže pravda o vzťahu každého človeka k Bohu. Posledný súd odhalí až do posledných dôsledkov, čo dobré každý urobil alebo zanedbal urobiť počas svojho pozemského života.
Na konci čias dosiahne Božie kráľovstvo svoju plnosť. Túto tajomnú obnovu, ktorá pretvorí ľudstvo i svet, Sväté písmo volá „nové nebo a nová zem“. V tomto novom svete, nebeskom Jeruzaleme, bude Boh prebývať medzi ľuďmi. Pre ľudí bude toto zavŕšenie konečným uskutočnením jednoty ľudského pokolenia, ktorú chcel Boh už od stvorenia sveta a ktorej bola putujúca Cirkev „akoby sviatosťou“.
„Očakávanie novej zeme však nemá oslabovať, ale skôr podnecovať starostlivosť o zveľadenie tejto zeme, kde rastie to telo novej ľudskej rodiny, ktoré už môže poskytnúť určitý náčrt nového sveta. Vtedy bude Boh „všetko vo všetkom“ vo večnom živote: „Život vo svojej podstate a pravde je Otec, ktorý skrze Syna v Duchu Svätom vylieva na všetkých ako z prameňa nebeské dary.
V. Utrpenie a zmysel života
Súčasťou života každého človeka sú nielen chvíle pohody a šťastia, ale prichádzajú tiež nepriaznivé situácie, ako napríklad vážnejšie choroby, úrazy, smrť, povodne, zemetrasenie, požiare. Aj človek, ktorý prechádza ťažkou životnou situáciou má na výber, aký postoj zaujme ku konkrétnej situácii. Viacerí otvorene hovorili o tom, že ich život je zmysluplnejší a hodnotnejší, než bol predtým. Schopnosť vyrovnať sa s nešťastím a získať z toho niečo dobré je veľmi vzácny dar. O tých, ktorí to majú, sa hovorí ako o „ľuďoch, ktorí prežili“ hovorí sa o nich, že majú „guráž“.
Kvalitatívny výskum tiež potvrdil, že zdravotne postihnutí ľudia aj napriek ťažkému telesnému postihnutiu dokázali s pozitívnymi myšlienkami zmeniť svoj postoj k životu. Podľa ich názoru kríza môže prinášať aj pozitívnu zmenu a pomôže k sebarealizácii. Náš výskum tiež potvrdil, že prístup k životu záleží od našich vnútorných schopností a od nášho postoja, kríza môže posilniť človeka vnútorne, keď je človek schopný porozumieť svojej situácii. Náš pohľad na danú situáciu vždy záleží od našej vnútornej schopnosti vnímať veci pozitívne. Každá negatívna životná situácia má dve strany mince, na jednej strane ťažkú životnú situáciu môžeme vnímať ako obrovskú prekážku, ako niečo zlé, čo sa nám prihodilo, ale druhý pohľad, ten pozitívny dokáže aj z ťažkej životnej situácie vyťažiť maximum a nájsť v ňom niečo pozitívne, inšpirujúce, čo môže dávať životu ešte väčší zmysel.
S touto myšlienkou sa plne stotožňujeme, nakoľko sme presvedčení o tom, že práve v čase krízy môžu nastať v živote človeka najväčšie veci. Náš život má zmysel dovtedy, kým máme pred sebou ciele, ktoré chceme dosiahnuť. Život bez cieľov možno len prežívať, zmysluplný život nás však napĺňa a robí nás šťastným. Podľa V. E. Frankla zmysel života môže nájsť každý človek a je skrytý aj v nepriaznivých životných situáciách.
Aj v živote samého Ježiša sa od začiatku až do konca stretávame s „dialektikou“ medzi skúsenosťou s krehkosťou ľudského života a potvrdením jeho hodnoty. Ježišov život je totiž už od narodenia poznačený neistotou. Je pravda, že ho príjmu spravodliví, ktorí sa pripájajú k ochotnému a radostnému Máriinmu „áno“. Ale zároveň ho odmieta svet, ktorý mu je nepriateľský a hľadá Dieťa, „aby ho zmárnil“, alebo prejavuje ľahostajnosť a nedostatok záujmu o tajomstvo toho života, ktorý prichádza na svet: „Nebolo pre nich miesta v hostinci“.
Ježiš berie na seba všetky protirečenia a riziká, aké život prináša: „Hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili“. Chudoba, o ktorej hovorí Pavol, nie je len zbavením sa božských práv, ale je podieľaním sa na ponížení a neistote ľudského života. Ježiš túto chudobu zakusuje po celý svoj život, až k vrcholnému okamihu smrti na kríži: „Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno“.
Práve svojou smrťou zjavuje Ježiš celú veľkosť a hodnotu života, keďže jeho obeta na kríži stáva sa prameňom nového života pre všetkých ľudí. V tomto putovaní uprostred protivenstiev, ba tvárou v tvár strate života, Ježiša vedie presvedčenie, že jeho život je v Otcových rukách. Preto na kríži môže povedať: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ - to znamená svoj život. Naozaj je veľká hodnota ľudského života, keď ho vzal na seba Boží Syn, prijal a urobil ho miestom, na ktorom sa uskutočňuje spása celého ľudstva!
Via Dolorosa
Život je vždy dobrom. Človek je povolaný, aby chápal hlboké dôvody toho intuitívneho presvedčenia, ktoré je aj skúsenostným faktom. Život, ktorý dal Boh človeku, je iný a odlišný od života všetkých ostatných tvorov, keďže človek, hoci je spríbuznený s prachom zeme , je vo svete zjavením Boha, znamením jeho prítomnosti, stopou jeho slávy. Práve na to chcel upriamiť pozornosť sv. Človek je obdarený najväčšou dôstojnosťou, ktorá je zakorenená vo vnútornom spojení so Stvoriteľom: skvie sa v ňom jas skutočnosti samého Boha.