Zomrel, ale jeho duch žije: Význam smrti a duchovného života

Zo série článkov: Telesný a duchovný človek. Smrť je témou, ktorá sprevádza ľudstvo od počiatku vekov. Je to koniec života, aký poznáme, a zároveň brána do neznáma. V tomto článku sa pozrieme na význam smrti, a to nielen fyzickej, ale aj duchovnej, a zamyslíme sa nad tým, čo sa s človekom deje po smrti.

Adam a duchovná smrť

Adam vstúpil do existencie vďaka Božiemu dychu života, ktorý sa stal ľudským duchom (duchom). Duch má vedomie Boha; pozná Boží hlas, má s Bohom spoločenstvo a má veľmi prenikavé poznania Bohom. Na počiatku Boh povedal Adamovi: „ale zo stromu vedenia dobrého a zlého nebudeš jesť, lebo toho dňa, ktorého by si jedol z neho, istotne zomrieš.“ (1. Mojžišova 2:17).

Smrť, o ktorej hovoril Boh, nie je len fyzická smrť, lebo Adam a Eva potom, ako zjedli z tohto ovocia, fyzicky žili ešte veľa rokov. Adamova smrť začala v jeho duchu. Jedna z definícií smrti je, že človek smrťou prestane mať spoločenstvo so svojim okolím. Alebo úplne obecne táto definícia smrti čohokoľvek živého: Živý organizmus smrťou prestane mať spoločenstvo so svojim okolím; prestane komunikovať, prestane mať vzťah (kontakt) so svojim okolím.

Písali sme o funkcii ľudského ducha, a tak teraz vieme, že smrťou ľudského ducha stráca človek spoločenstvo s Bohom. Toto je nazvané duchovná smrť. Prestúpenie Božieho prikázania malo za následok smrť ľudského ducha, smrť ducha Adama a Evy. Táto smrť, ktorá začala smrťou ducha, postupne zasiahla celú ľudskú bytosť. Ľudské telo nakoniec zomrie tiež. Keď zomrie telo, stráca spoločenstvo s duchom (a dušou).

Čo znamená mŕtvy duch?

To, že je duch mŕtvy, neznamená, že zmizol, že sa stratil niekde do neznáma, alebo že zanikol. Ako ilustráciu si zoberme nemého človeka (Watchman Nee): „To, že je niekto nemý, neznamená, že nemá ústa či pľúca. Takýto človek nemôže hovoriť preto, že nie je niečo v poriadku s jeho ústami. Smrť ľudského ducha znamená len to, že stratil jasné poznanie Boha a je pre Boha, Bohu, mŕtvy.

Keď Adam neuposlúchol Boha, jeho duch mu zostal, ale stratil svoje schopnosti mať spoločenstvo s Bohom. Pôvodne mal duch schopnosť poznať Boha a slúžiť mu, teraz, po páde človeka do hriechu, túto schopnosť stratil. Po duchovnej smrti si človek môže zachovať náboženstvo, morálku, vzdelanie, životnú silu (vitalitu), duševní a telesné zdravie, a napriek tomu je mŕtvy Bohu. Môže o Bohu hovoriť, uvažovať, a dokonca o ňom aj kázať, ale pre Boha je mŕtvy. Už nepočuje, nevníma hlas Svätého Ducha.

Dôsledky duchovnej smrti

Smrť sa z ducha prvého človeka rozšírila do ríše tela. Od okamihu duchovnej smrti bol duch Adama (a všetkých jeho potomkov) potlačený dušou. Útlak zo strany duše spôsobil, že sa duch a duša veľmi tesne previazali, prepojili. Duch je tak slabý, že sa duch a duša stali akoby jedným, a preto musí dôjsť k oddeleniu ducha a duše (Židom 4:12) - a nástrojom oddelenia je Božie slovo.

Splynutím ducha a duše človek začal žiť v myšlienkovom svete. Začal jednať podľa svojho intelektu a podľa svojich citov. Duch stratil schopnosť plniť svoje pôvodné funkcie a napriek tomu, že stále bol - bolo to akoby už neexistoval. V tom je zmysel verša „To sú tí, ktorí sa oddeľujú, telesní, nemajúci ducha.“ (Júda 19; tu ide o ľudského ducha, nie o Svätého Ducha).

Napriek tomu, že duch je mŕtvy Bohu, je stále ešte v človeku prítomný a v iných oblastiach stále činný, aktívny. Niekedy môže mať padlý človek ducha, ktorý je silnejší než jeho duša alebo telo, a ktorý je stále schopný vládnuť celej jeho bytosti. Medzi nich patria tí, ktorí robia samovoľné písanie, hádačstvo, čarodejníctvo, a pod. Komunikujú s duchovnou oblasťou, nie však skrze Svätého Ducha, ale skrze zlých duchov. Duch hriešnych ľudí (neznovuzrodených) je spojený so satanom a zlými duchmi.

Duša sa podriaďuje žiadosti zmyslov a stáva sa ich otrokom. Telo (básár, sarx) v Biblii znamená život a prirodzenosť duše a fyzického tela neznovuzrodeného človeka. Človek je teraz úplne pod nadvládou tela, jeho žiadostí a nemá z pod tejto vlády úniku. Duša nahradila ducha v jeho vládnucom postavení a človek jedná nezávisle na Bohu a je sústredený sám na seba a svoje žiadosti.

Človek teraz chodí, žije, podľa žiadostí. Dokonca aj v náboženských záležitostiach a v najhorlivejšom nasledovaní Boha človek uplatňuje silu svojej duše a sám rozhoduje ako hľadať Boha a ako sa Bohu zapáčiť - teraz mu už chýba zjavenie Boha. Duša nielenže takto presadzuje sama seba, ale naviac je ešte ovládaná fyzickým telom. Vášne tela, jeho pocity a žiadosti, prikazujú duši, aby poslúchala, uskutočňovala ich príkazy a vyhovovala im.

Ľudia, teraz duchovne mŕtvi, sú vyjadrením svojej intelektuálnej sily, alebo svojej žiadosti. Najčastejšie sú vyjadrením oboch. To sú tí, o ktorých hovorí list Júdov: „...že v poslednom čase budú posmievači, ktorí budú chodiť podľa svojich bezbožných žiadostí. To sú tí, ktorí sa oddeľujú, telesní, nemajúci ducha.“ (Júda 1:18-19). Duch stratil svoje pôvodné postavenie, preto Biblia hovorí, že títo ľudia nemajú ducha. Ducha teraz obklopila („pohltila“) duša, ktorej cieľ a zámer sú výlučne pozemské.

O takomto neznovuzrodenom duševnom človeku hovorí tiež 1. Korintským 2:14 „Ale telesný človek nechápe vecí Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, lebo sa majú duchovne posudzovať.“ Takýto ľudia sú ovládaní svojou dušou a ich duch je dušou potlačovaný. Sú opakom duchovných ľudí. Hoci môžu byť veľmi inteligentní a môžu prichádzať s veľmi peknými nápadmi a teóriami, nemôžu (nevedia) nič povedať o veciach Svätého Ducha. Nie sú schopní prijímať zjavenie od Svätého Ducha.

Svet si myslí, že intelektuálna sila (duševná sila) a rozum človeka sú všemocné, že človek svojou mysľou môže objaviť akúkoľvek pravdu na svete. Človek nikdy nemôže nájsť životnú pravdu pomocou svojej mysle alebo nejakých teórií. To sú nespoľahlivé prostriedky. Chytré názory ľudí sú väčšinou protichodné. Teórie vedú ľudí väčšinou do omylov. Pokiaľ nie je intelektuálna sila podrobená vedeniu Svätého Ducha, je nespoľahlivá a veľmi nebezpečná. Považuje správne za nesprávne a nesprávne za správne.

Ak je však človek telesný, je nielen pod nadvládou duše, ale jeho duša je vlastne spojená s jeho fyzickým telom. Niekedy je duša dokonca telom riadená, aby páchala tie najohavnejšie hriechy. Telo hriešneho človeka je plné žiadostí a vášní. Pretože jed hada sa dostal do ľudského tela, stali sa legitímne túžby tohto tela žiadostivosťou. Keď duša raz uposlúchla telo, aby sa vzoprela proti Božiemu požiadavku, musí ho poslúchať aj naďalej. Žiadosti tela sa prejavujú mnohými formami hriechu skrze dušu.

Pôvodným Božím zámerom je, aby duch bol najvyšší a vládol duši. Keď sa človek stal duševným, duch bol potlačený a stal sa služobníkom duše. Keď sa človek stal telesným, telesnosť, ktorá pôvodne zaujímala najnižšie miesto, sa stala kráľom. Človek sa zmenil z duchom ovládaného na dušou ovládaného, a z dušou ovládaného na telom ovládaného. Hriech zabíja ducha, a tak duchovní smrť postihuje všetkých ľudí, takže všetci (neobrátení a nespasení) ľudia umierajú v hriechu a prestúpeniach.

Smrť ako súčasť života

Smrť je univerzálna skúsenosť, ktorá sa dotýka každého človeka. Je to prirodzený koniec života, ale aj pripomienka našej pominuteľnosti. Ako hovorí Paul Helm v knihe "The Last Things: Death, Judgment, Heaven and Hell", vyrovnať sa so smrťou je podstatné pre kresťanský život aj pre kresťanské svedectvo. Dojemnosť a vážnosť dodáva smrti nielen to, že je rozlúčením s priateľmi, ale že predznamenáva súd.

Napriek tomu, že smrť je neoddeliteľnou súčasťou života, je pre nás ťažké sa s ňou zmieriť. Snažíme sa ju oddialiť, bojíme sa jej a hľadáme spôsoby, ako ju prekonať. Avšak, smrť je aj príležitosťou na zamyslenie sa nad životom, nad jeho zmyslom a nad tým, čo po ňom nasleduje.

Biblický pohľad na smrť

Biblia nám poskytuje komplexný pohľad na smrť. Učí nás, že Boh život dáva, aj ho berie. Smrť je dôsledkom hriechu, ale aj bránou do večného života s Bohom. V Biblii nachádzame mnoho príbehov o smrti a vzkriesení, ktoré nám dávajú nádej a útechu.

Ježiš Kristus svojou smrťou a vzkriesením premohol smrť a otvoril nám cestu do večného života. Kresťania veria, že smrť nie je koniec, ale len prechod do inej reality, kde budeme žiť s Bohom v plnosti a sláve.

Dôležité je si uvedomiť, že človek má dve odlišné podstaty. Hmotnú, teda fyzické telo, a duchovnú, teda dušu a ducha. Tak to rozoznáva Biblia. Jób 32:8 Ale vidím, že je ona Duch Boží v smrteľnom človekovi, a dych Všemohúceho je to, ktorý robí ľudí rozumnými. Zachariáš 12:1 Bremä slova Hospodinovho na Izraela. Hovorí Hospodin, ktorý roztiahol nebesia a založil zem a utvoril ducha človeka v jeho vnútornosti. Matúš 10:28 A nebojte sa tých, ktorí vraždia telo a ktorí nemôžu zavraždiť dušu; ale sa radšej bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zatratiť v pekle. 1 Korintským 6:20 Lebo ste kúpení za veľkú cenu. Nože tedy oslavujte Boha svojím telom a svojím duchom, čo je oboje Božie.

V poslednom verši je rozlíšenie ducha a tela tak presné, že nie je potrebné ďalšie vysvetľovanie. Rozdiel medzi telom a duchovnou podstatou je úplne jasný a iste neexistuje rozumný človek, ktorý sa nad týmto aspoň raz v živote nezamyslel. Zvlášť v uvedenom verši Mat. 10:28 je jasne zjavné, že duša nie je telo a telo nie je duša; preto ľudia ktorí sú schopní zavraždiť jedno, nemôžu zavraždiť druhé.

Stvorenie človeka v Genessis 1,2 kap. jasne dokazuje, že človek bol stvorený ako bytosť, zložená z tela a duchovnej podstaty. Za prvé, Boh utvoril človeka z prachu zeme. To je tá hmotná podstata. Leží tu, dokonale hotová, fungujúca, ale chladná. Doposiaľ nemá svedomie, cit, vedomie, nemá život. Jeho centrálna jednotka nemá potrebné informácie. Nie je tu ani inteligencia, pretože chýba duša - život. Je to iba telo, sformované z prachu zeme. Telo dokonalé, kompletne pripravené k činnosti, prototyp bez života.

Za druhé, Boh vdýchol do jeho nozdier dych života. Človek sa takto stal „živou dušou“. A tak dal Boh človeku duchovnú podstatu. Pred tým to bolo telo, a teraz sa stal človekom so živou dušou. Všetko sa uviedlo do pohybu, všetko začalo dokonale fungovať. V neposlednom rade aj zvieratá majú živú dušu Gen 1:20,24; 9:12;15-16. Duch však u nich chýba 10. Dva nasledujúce citáty nielenže rozlišujú duchovnú podstatu človeka od jeho tela, ale uvádzajú fakt, že človek je trojjediná bytosť.

1 Tesalonickým 5:23 A on sám, Bôh pokoja, nech vás ráči celých posvätiť a váš duch nech je zachovaný celý a neporušený i duša i telo bezúhonne, keď prijde náš Pán Ježiš Kristus. V týchto veršoch je duch a duša jednoznačne uvedená. Preto má človek všetky tri atribúty, telo, dušu a ducha. Ďalším dôležitým dôkazom je, že Boh stvoril človeka na svoj obraz, a všetci vieme, že Boh je Trojjediný.

Cieľom tohoto textu nie je definovanie rozdielu medzi dušou a duchom. Naším cieľom je potvrdenie faktu, že človek je trojjediný, s dušou a duchom ako duchovnou podstatou, a telom. Funkcie „duše“ a „ducha“ sú tak úzko spojené, že je veľmi ťažko ich presne vymedziť v konkrétnych veršoch 11. Pravdou je, že slová „duch“ a “duša“ nie sú vždy rovnako preložené v Písmach, a často sa zamieňajú. Duch, grécky „pneuma“, a duša, grécky „psyché“, sú dva rozdielne pojmy vzťahujúce sa na duchovnú podstatu človeka.

Len pre zaujímavosť, z 12-tich výskytov tohoto slova u Pavla sa 6 x jedná o život, /Rim 11:3, 16:4; 1Kor 15:45; 2Kor 1:23; Fp 2:30; 1Tes 2:8/. 2 x o osobu, / Rim 11:3, 13:1/. 4 x o duchovnú oblasť, pričom z týchto významov sa 3x viaže k túžbe / Ef 6:6; Fp 1:27; Kol 3:23/ , a 1 x poukazuje na cit.

Čo sa deje po smrti?

Luscoň: Smrť nebola v Božom pláne, pritiahli sme si ju hriechom. Teológovia hovoria, že keby prví ľudia nezhrešili, prešli by sme do večnosti ako Panna Mária, „usnuli“ by sme do novej kvality života. Smrť je proti prirodzenosti človeka, preto sa jej každý z nás bojí. Aj tomu, kto hovorí, že zo smrti nemá strach, sa roztrasú kolená, keď príde jeho čas na odchod.

Luscoň: Spisovateľ Carlo Caretto vyrozprával príbeh o tom, ako mu zomieral otec. Držal ho pevne za ruku, ale postupne cítil, ako jeho stisk slabne. A tak si Carlo uvedomil, že pri skutočnej smrti zostáva človek sám. Ježiš nám zjavil pravdy o večnom živote a učenie Cirkvi to rozvinulo. Takže po smrti príde osobný súd a potom sú tri možné situácie: nebo, peklo, očistec.

Keďže sme duchovno-hmotné bytosti, naša duchovná duša nemôže trvalo existovať bez tela. Takže ešte na jednom veľkom „stretnutí“, pri poslednom súde, dostaneme vzkriesené telo. A teológovia sú tej mienky, že jeho krása bude závisieť od lásky, ktorú sme mali v závere tohto života. Ba niektorí sú toho názoru, že si budeme môcť voliť aj vek. Ja si myslím, že už pri osobnom súde sa ohodnotíme, či sme alebo nie sme schopní žiť v nebi, akým som bol a mohol byť, nakoľko som využil milosti a pripodobnil sa Kristovi. Boh to tiež vyhodnotí a príde jeho súd nado mnou. A veru, nebude na mňa kričať.

Na tomto svete sme práve preto, aby sme sa naučili žiť „potom“, vo večnosti. Máme sa to učiť najmä cez vzťahy k blížnym, k sebe, k prírode. Smrť je vrcholom pokánia. Beriem ju ako „fakt“ i pokánie za všetko, čo som urobil, či neurobil. Máme však nádej na nebo - večnú radosť, velebu Boha a ako vravia mladí, bude to nevídaná, nádherná, svätá „párty“. (úsmev) V nebi bude všetko nádherné a my potrebujeme, aby sa s nami „niečo stalo“, aby sme sa „premenili“, pretože tam budeme musieť nadviazať vzťahy s bytosťami, ktoré sú na tom úplne inak, ako my. Sú v inom, rozvinutejšom stupni bytia.

Fudaly: Človek je bytosť zložená z tela a duše a od svojho stvorenia je zameraný na svoj nadprirodzený cieľ - večný život v raji. V tomto duchu má aj žiť. Duša človeka má duchovnú podstatu a bola stvorená Bohom ako nesmrteľná. Boh stvoril každému človeku jedinečnú dušu a urobil ju identickou formou konkrétneho tela, preto reinkarnácia (prevteľovanie duše) nie je možná. Duša človeka je oživujúcim princípom ľudského tela a po smrti tela ostáva jediným nositeľom identity konkrétneho človeka. Takže človek, ktorý žil na Zemi a raz vstane z mŕtvych, je jeden a ten istý.

Nesmrteľná duša človeka hneď po oddelení od tela predstupuje pred osobitný súd, kde spoznáva svoj pozemský život v celistvosti. Po smrti tela je už totiž pozemský život človeka dovŕšený a teda je už možné ho posúdiť v celistvosti vo vzťahu k Bohu, či bol dobrý, zlý alebo priemerný. Už pri tomto osobitnom súde človek prijíma od Boha rozhodnutie o svojom večnom údele.

Učenie Cirkvi o osobitnom súde vychádza z dogmy, že duše zomrelých idú ihneď po smrti do neba, do očistca alebo do pekla, ako nám to dosvedčuje Sväté písmo, v ktorom napr. Ježiš hovorí kajúcemu lotrovi na kríži: „Ešte dnes budeš so mnou v raji…“ (Lk 23, 43), takže bez ohľadu na to, kde sa mŕtve telo nachádza, duša už smeruje pred súd. Potom duša môže prežívať večnú blaženosť (nebo) alebo večné zatratenie (peklo) - život bez zmyslu života. Do dočasného očistca duša smeruje, ak sa ešte potrebuje vysporiadať s tým, ak mala príliš pevné väzby na svetské ...

Tabuľka: Tri možné situácie po smrti

Smrť je neoddeliteľnou súčasťou života. Pochopenie jej významu a biblického kontextu nám môže pomôcť lepšie sa s ňou vyrovnať a nájsť útechu v nádeji na večný život.

tags: #zomrel #ale #jeho #duch #zije