Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho Syna. Úvodné slová Markovej správy - evanjelia sú: Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho Syna.
Adventný veniec so zapálenou druhou sviečkou.
Čo robiť v Advente?
Keby sme si položili otázku, čo špeciálne máme v Advente robiť, aké odpovede by asi zazneli? Polepšiť sa, zrieknuť sa niečoho, dať si predsavzatie a plniť ho, chystať darčeky, stíšiť sa, vyspovedať sa?
Ján Krstiteľ a jeho poslanie
Zdá sa, že centrálnou osobou dnešného evanjelia je Ján. Ján Krstiteľ, ktorého úlohou bolo pripravovať cestu na púšti fyzickej i duchovnej, v ktorej sa ocitol Izraelský národ. Vyzýval ľudí k zmene zmýšľania, k premene srdca, k rozhodnutiu zanechať hriešny spôsob života, čo dávali najavo aj vyznaním hriechov a úkonom krstu - ponorenia sa v Jordáne.
Vyvrcholením Jánovho poslania bolo, keď ukázal na Ježiša a povedal: Toto je Boží Baránok, ktorý zobral na seba hriech sveta. Ján mal Bohom pridelenú dôležitú rolu: mal ukázať na toho, ktorý sám povedal o sebe, že je Cesta, cesta k Otcovi, ale aj cesta, ktorou Otec kráča v ústrety človeku, mne aj tebe. Ukázať na toho, ktorý bude krstiť Duchom Svätým, a tak ponorí človeka do Božieho života. Pripraviť a priviesť ľudí, aby sa stretli s Ježišom.
Stretnutie s Ježišom
Stretnutie s Ježišom je pre nás kresťanov podstatným. Ak by duchovné praktiky, pôst, kajúcnosť, modlitba, almužna... neviedli k stretnutiu s Ním, boli by nám nanič. A s Ježišom prichádza aj radosť zo spásy, z nového zmyslu v živote, a z budovania priateľstva s Ním.
„Na začiatku toho, že je niekto kresťanom, nestojí etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale skôr stretnutie sa s udalosťou, s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont a tým aj zásadné smerovanie.“ (Deus caritas est 1) Stretnutie, stretávanie sa so živým Ježišom, je začiatkom aj pokračovaním života kresťana. Z tohto stretávania sa rodí učeníctvo a z učeníctva svedectvo, ohlasovanie.
Každý z nás by sme mohli rozprávať svoj originálny príbeh cesty s Ježišom. Teraz na to nie je priestor, ale čo tak nájsť na to odvahu azda počas dnešného obeda, či času stráveného s manželkou, s deťmi? Odhaliť si navzájom oblasť svojho vzťahu s Ježišom. Kto mne na Ježiša ukázal, kto ma k nemu bližšie priviedol, ako som žil s Ježišom posledný týždeň, mesiac, čo pre mňa Ježiš urobil? Akú skúsenosť z modlitby si nesiem?
Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho Syna patrí Jánovmu svedectvu pri Jordáne a pripravuje priestor na označenie Ježiša: Toto je Boží Baránok. Takmer v závere Markovho evanjelia je svedectvo stotníka, ktorý vyznáva: Tento človek bol naozaj Boží syn. Kľúčové pre mňa je však to svedectvo, ktoré o Ježišovi vypoviem ja sám. Môj príbeh s Ježišom. Nech tento týždeň dovolím Ježišovi písať ďalšie strany...
Téma druhej adventnej nedele
Téma dnešnej, v poradí druhej adventnej nedele hovorí tiež o príchode. Zatiaľ čo pred týždňom to bol prichádzajúci Pán, dnes je to príchod kráľovstva Božieho. Inými slovami povedané : Kráľovstvo Božie prichádza. To je ináč aj téma úvodnej Ježišovej kázne : Príchod kráľovstva Božieho s jeho dobrou zvesťou - evanjeliom.
Treba hneď na úvod povedať, že obsah kresťanskej zvesti sa dodnes nezmenil a jej základom je dobrá správa evanjelia o záchrane hriešnika prostredníctvom milosti Božej a viery v Ježiša ako Syna Božieho - Spasiteľa.
Naplnil sa čas
Naplnil sa čas. Človek pred Bohom neprestajne zlyhával a zlyháva. Dokazoval a dokazuje sa pred Bohom ako neschopný žiť a konať tak, aby to bolo Bohu na česť a slávu. Neschopný plniť Božie ustanovenia, neschopný naplniť Boží zákon. Naplnil sa preto čas, kedy sa Boh rozhodol túto nemohúcnosť človeka ukončiť, či lepšie povedané - prelomiť. Rozhodol sa poslať svojho Syna na túto zem ako plnohodnotného človeka, ktorý prinesie obeť vlastného svätého, bezhriešneho života, aby tým hriešnikov zmieril so svojim svätým Otcom, a tým ich de facto zachránil.
Je azda dobré vedieť, že Pán Boh určil vo svojom odvekom pláne spásy, o ktorom hovorili už aj starozmluvní proroci, že príde doba Božej spásy. Boh určil aj čas jej príchodu. Ten čas Bohom určený sa v Ježišovi práve naplnil a nastáva to, po čom Boží ľud tak vrúcne túžil a čo tak vytrvalo očakával.
Milí priatelia, keď Ježiš začína svoju kázeň narážkou na čas, z dvoch možných gréckych pojmov označujúcich „čas“ - „chronos“ a „kairos“, si volí práve ten druhý pojem. Čas „chronos“ je totiž čas, ktorý sa dá merať, počítať. Je to čas, ktorý „plynie“, „ubieha“, „tečie“, či „odsýpa“. Čas „kairos“ je však kvalitatívne celkom odlišný. Je to príhodný čas, ktorý sa už nemusí opakovať. Tento príhodný čas je potrebné správnym spôsobom využiť. Ježiš aj naznačuje správne využitie kairosu. Je to pokánie, t.j. príprava na Jeho kráľovstvo a viera v Jeho evanjelium.
Kairos teda znamená využiť prítomnú príležitosť, rozmeniť šancu na pokánie a vieru, pretože táto šanca už nemusí prísť, už sa nemusí opakovať. Bratia a sestry, kairos každého z nás je obmedzený minimálne dĺžkou nášho pozemského života. Kairos je rovnako tak obmedzený Ježišovým druhým príchodom v moci a sláve ako Sudcu živých a mŕtvych.
Milí priatelia, kto vie koľko adventov vo svojom živote máme ešte pred sebou?! Čo ak je toto ten posledný?! Kto vie, koľko možností, či príležitostí na pokánie a vieru máme ešte pred sebou? Kto z nás vie, kedy sa naplní ten jeho kairos? Nikto!
Priblížilo sa kráľovstvo Božie
Boží ľud veril, že Boh je od večnosti zvrchovaným Pánom všetkého a že od stvorenia ovláda a riadi tento svet svojou mocou. Toto Jeho kraľovanie je však na zemi zatiaľ ešte akoby skryté. Všetci však súčasne boli naplnení nádejou a očakávaním, že to Božie kráľovstvo, zatiaľ zjavné len v nebi, kde sa deje Božia vôľa, sa raz mocou Božou stane zjavným aj na tento zemi. Teraz Pán Ježiš vystupuje so zvesťou od Boha, že kráľovstvo Božie sa priblížilo, a práve to robí Jeho zvesť radostnou. V Ježišovej osobe, slovách a pôsobení sa toto kráľovstvo k ľuďom priblížilo a je tu medzi nami.
Požehnanie plynúce z toho kráľovstva si človek nevie zadovážiť na základe svojich zbožných výkonov. Pán Boh požaduje zmenu videnia vlastnej situácie, a tým aj zmenu myslenia samotného.
Bratia a sestry, na tomto mieste by azda nebolo od veci poukázať si v rýchlosti na etymológiu samotného slova „pokánie“ - v gréčtine : metanoia /metanoeo/. Význam tohto slova je : zmeniť zmýšľanie. Doslova : ísť v rozmýšľaní poza alebo ponad to, o čom dokážeme premýšľať teraz. Je to poukázanie na nové možnosti, ktoré máme a ku ktorým sme volaní. Možnosti, na ktoré sme doteraz nemysleli, lebo sme možno ani nemali odvahu na ne myslieť. Čo je to nové? Je to Božie kráľovstvo. Kráľovstvo, ktoré sa síce bude plne realizovať až v budúcnosti, no nastáva už teraz, v Ježišovej osobe sa prelamuje - vlamuje do tohto sveta. Je to kráľovstvo, ktoré je dielom Boha. Ježiš ho ohlasuje a uvádza do nášho života. My ho prijímame pokáním.
Je pritom zaujímavé, že hoci sa kráľovstvo Božie / nebeské v Ježišových kázňach objavuje tak často, nikde presne nevysvetľuje, čo ono vlastne je. Nikde nám nepodáva konečnú definíciu. Pokánie teda Ježiš vníma ako zmenu životného štýlu. Je to spôsob života, ktorý dôveruje Ježišovi. Spolieha sa na Jeho štýl a „kopíruje“ ho. Dôvodom pre takýto postoj je blízkosť Boha.
Verte v evanjelium!
Evanjelium, sestry a bratia, je dobrá správa pre každého, kto trpí pod bremenom svojich hriechov. Každý takýto svoje hriechy smie Bohu vyznať a veriť, „že Kristus Ježiš prišiel na svet, aby spasil hriešnikov“ (1Tim 1, 15). On sa stal človekom, žil tu bezhriešnym životom a zomrel na kríži ako obetný „Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta“ (J 1, 29).
Milí priatelia, i keď o viere sa v kresťanskej cirkvi „bavíme“ každú chvíľu, predsa len skúsme sa nakrátko pozrieť aj na etymológiu tohto slova. Viera /pistis/, to je pre Ježiša viac ako len dôvera, resp. intelektuálny súhlas s Jeho učením. Ide o život meniaci záväzok. Viera sa stáva správnou odpoveďou na Ježišovu zvesť. Viera - to je aj dôvera, aj poznanie, odovzdanie sa, aj poslušnosť. Je to istota a stabilita. Viera znamená - oprieť sa o silnejšieho, odovzdať sa Bohu a dôverovať Bohu vo chvíli, keď sa všetko zrútilo.
Raz sa jeden podnikateľ a bankár stretli na spoločnom obede. I keď sa to možno zdá málo pravdepodobné, ich rozhovor sa zvrtol na otázky súvisiace s kresťanskou vierou. Bankár sa akosi vnútorne nedokázal uspokojiť s tým, že človek môže prísť k Bohu len v pokání, v ľútosti nad svojim hriechmi a vo viere v Ježiša Krista. Na to mu odpovedá podnikateľ : Predstavme si, že by som sa ocitol vo finančnej tiesni a prišiel by som k Vám s prosbou, či by ste mi nepožičali peniaze. Kto by mal v tomto prípade právo určovať podmienky, za akých mi budú požičané peniaze? Samozrejme, že ja! - odpovedal bankár. Najprv by ste museli splniť moje podmienky a až následne by som Vám mohol vyplatiť pôžičku.
Na to podnikateľ reaguje : Tak je to aj pri Bohu. Predstupujeme pred Neho ako dlžníci a nemáme právo klásť Mu naše požiadavky. Naopak! Sme celkom odkázaní na Jeho milosť. Ba čo viac! Sme to my, čo musíme akceptovať Jeho podmienky, ak chceme byť zachránení. Tie nie sú samé o sebe ťažké na to, aby sme ich splnili. Problémom však je, že narážajú na našu pýchu. Pán Boh má požiadavku, aby sme uznali našu neprávosť (fakt, že nie sme spravodliví) a všetko Mu to priamo vyznali. Na to bankár reaguje zamyslene : Hm, tak som sa na to ešte nikdy nepozeral. Ale zrejme máte pravdu.
Priatelia, táto Ježišova zvesť dnešnej 2. adventnej nedele sa týka každého jedného z nás. Každého z nás stavia pred rozhodnutie. Verím, že v Ježišovi sa aj ku mne, aj do môjho života priblížilo kráľovstvo Božie, v ktorom Boh kraľuje prostredníctvom Ježiša Krista vo svojej láske, viere, dôvere i poslušnosti veriacich? Som ochotný deň čo deň meniť svoje myslenie, teda robiť pokánie - kajať sa? Som ochotný veriť v Ježišovo evanjelium alebo mi v tom bráni vlastná pýcha a presvedčenie, že nie som až taký zlý a nemám Bohu čo ako hriech vyznávať?
Bratia sestry, táto zvesť mení situáciu každého jedného z nás a rovnako naliehavo každého z nás volá k rozhodnutiu : buď prijať alebo odmietnuť. Čo teda spravíš, človeče Boží? Prijmeš? Alebo odmietneš?
Diagnostika človeka a Božie kráľovstvo
Čo Vás napadne, keď počujete slovo diagnostika? Možno viacerých, čo máme autá napadne človek ktorému zverujeme servis nášho auta. On príde, „napichne“ svoj počítač cez príslušný port, v počítači má svoj program, ktorý mu ukáže stav nášho auta so všetkými viditeľnými aj navonok neviditeľnými nedostatkami a chybami. Mohli by sme teda povedať, že sa jedná o akési zisťovanie stavu. O čom svedčí aj slovo gnostika - čo súvisí z gréckym výrazom pre poznanie.
S diagnostikou človeka to zas také jednoduché nie je. Zisťovanie stavu človeka je už čosi iné. Človek nie je len telo. Telo človeka máme síce pomerne dobre zmapované a medicínsky pomenované. Ale jeho prepojenia s duševnými činnosťami ako sú myslenie, cítenie, chcenie alebo s duchovnými rovinami ako sú sloboda, viera, nádej či schopnosť milovať sa diagnostikujú veľmi zložito. Možno aj preto sa používa skôr termín diagnóza ako termín lekársky. A ten slúži na určenie zdravotného stavu či potvrdenie choroby, ktorej symptómy sa môžu subjektívne objavovať.
A potom je tu ešte jedna téma, o ktorej hovorí dnešné evanjelium a to je ohlasovanie Božieho kráľovstva. Čosi, čo je zložitejšie ako diagnostika auta či diagnóza ľudskej bytosti. Skúsme sa na to spolu pozrieť vo svetle dnešného Božieho slova.
Dnešnú 2. adventnú nedeľu počúvame z úst Jána Krstiteľa zaujímavé slová. „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo. Čítame v tomto novom liturgickom roku evanjelium sv. Matúša a sme na začiatku 3. kapitoly. Tieto isté slová zopakuje neskôr sám Ježiš na začiatku svojho ohlasovanie v Galilei, ako o tom píše ten istý evanjelista v 4. kapitole spomínaného evanjelia. A toto isté posolstvo si ponesú počas svojej prvej misionárskej skúsenosti apoštoli, ako môžeme vidieť z 10. kapitoly toho istého Matúšovho evanjelia.
Ján je teda ten, kto pripravuje cestu ohlasovateľovi Ježišovi; učeníci sú tí ktorí Ježiša nasledujú a Ježiš je ten, kto hlása radostnú zvesť. A celé radostné ohlasovanie je o tomto: Božie kráľovstvo je blízko, priblížilo sa, je medzi nami. Toto ohlasovať je úlohou cirkvi ako celku aj úlohou každého misionára. A keďže každý učeník je zároveň aj misionár, ako nám to pripomína súčasný pápež František v „Evangelii gaudium“, tak je to úloha každého z nás, ktorí sme pokrstení.
Pápež píše:Vďaka krstu sa každý člen Božieho ľudu stáva učeníkom misionárom (porov. Mt 28, 19). Je povolaný byť aktívnym protagonistom evanjelizácie; Evanjelizácia nie je aktivita, ktorá prináleží len niekoľkým kvalifikovaným veriacim, zatiaľ čo zvyšok veriaceho ľudu by mal byť iba prijímateľom ich činnosti. Nová evanjelizácia si vyžaduje nové zaangažovanie každého z pokrstených. Keď niekto osobne zakúsil Božiu zachraňujúcu lásku, nepotrebuje veľa času na prípravu, aby mohol ísť a hlásať; nemôže predsa čakať na prednášky a dlhé vysvetľovania. Každý kresťan je misionárom v tej miere, v akej sa stretol s láskou Boha v Ježišovi Kristovi. Nehovoríme už, že sme „učeníci“ a „misionári“, ale že vždy sme „učeníci misionári“.
Pripomeňme si v krátkosti jeden kontext, v ktorom žijeme a pracujeme. Dnes sa zvykne hovoriť o tzv. „diagnostickom prebytku“ - teda o nadmernom množstve vysvetlení, prečo veci nefungujú -, ktorý však nie je sprevádzaný skutočne použiteľnými návrhmi na riešenie problémov. To nás môže zvádzať k tomu, aby sme prioritne premýšľali a vyvíjali aktivity na pomenovanie toho, prečo aj veci okolo Božieho kráľovstva nefungujú. Áno, aj to je určite potrebné. Ale prioritou je ohlasovať, že Božie kráľovstvo je tu prítomné, stále sa vyvíja a smeruje k svojmu naplneniu.
Že ho pekelné ani nijaké ľudské mocnosti nemôžu natrvalo premôcť či zastaviť. Áno, môžu ho spomaliť, čo je však vždy na škodu tých, ktorí sa o to nejakým spôsobom usilujú. Ale Božie kráľovstvo bude kráčať dejinami času aj vesmíru mocou vnútornej dynamiky, ktorú mu poskytuje Duch Svätý. Áno, toto ohlasovať sa dá len vtedy, keď tomu sami veríme, keď sme aspoň kúsok z tohto tajomstva zakúsili ako osobnú skúsenosť. My ľudia Božie kráľovstvo ani nevytvárame, ani ho nevymýšľame. Len sme poslaní ho ohlasovať.
Čo je teda to dôležité o čom svedčíme, čo vieme povedať?
Po prvé, že Božie kráľovstve nie je niečo čo príde len po smrti, ale už teraz tu a na tomto svete prítomné, v čom sa dá žiť, do čoho môžem patriť.Po druhé: že Božie kráľovstvo nie je ďaleko, aby sme museli k nemu cestovať alebo vystúpiť do výšky alebo ponoriť sa do hĺbky. Je všade okolo nás.Po tretie: že je nenápadné ale životaschopné aj životodarné. Treba ho hľadať a objavovať a je vždy tam, kde žijú ľudia. Je totiž potenciálne ukryté v možnosti vzťahov, ktoré môžu ľudia medzi sebou vytvárať a prežívať.
Niekto sa môže opýtať prečo ho teda nevieme tak ľahko objaviť použitím dnešných precíznych diagnostických metód? A tu by sme mohli hovoriť o hriechu a zle, o utrpení a smrti. Všetky tieto skutočnosti viditeľnosť Božieho kráľovstva značne komplikujú. Ale pretože prežívame advent, ja sa chcem zastaviť len pri jednom rozmere hľadania o ktorom premýšľame. A tým je výzva, že Boh a jeho kráľovstvo sa najviac zjavujú nie ako výsledok nášho premýšľania, ktoré potom vedie ku konaniu, aktivizmu a výkonnostnej mentalite. Ale ako výsledok nášho vnímania.
Možno aj preto sa nebo predstavuje ako nazeranie na Boha, dívanie sa. A na dívanie sa potrebujeme čas, ktorý sa navonok javí ako čakanie. Čakanie, ako proces v ktorom vieme odložiť svoj aktivizmus, aj odolať myšlienkam, ktoré sa nám prelievajú či presýpajú v našej mysli. A skúsiť len tak byť, čakať na Pána. Veriť, že príde a zjaví nám kúsok seba. A takéto čakanie je vlastne advent, ktorý žijeme. Pozývam nás všetkých zápasiť o takýto čas vnímania.
Všetci uvidia spasenie Božie
Bože, v pokore adventným časom ideme za Tvojím hlasom - Ty voláš nás svedectvami Jána a získavaš zjavom Krista Pána. Pokánie čiňte a verte v evanjelium! Pozvanie k svadbe novej - Bránkovej Daj, Pane, myseľ dobrú,nám svetlom pravdy svieť,daj poznať znaky súdu,a modliť sa a bdieť:v adventnom duchu chodiť,v srdciach sa preporodiť -tak čakať Ťa a vstúpiťs Tebou v ten krajší svet.
Pán - jediný sudca Svedomie čistéPopraj nám Kriste,nebáť sa súdu,Na Tvoj príchodspokojne čakať,hriechu sa ľakať,pred Tebou, Pane,v nádeji čakať ! Amen (M.R.)
Daj nám čuť zvesť Tvojho slova, že k nám ideš znova, znova, potešiť nás, pridať sily.
Keby som sa vás spýtal, čo vám najviac lezie na nervy pri pozeraní televízie, mnohí by odpovedali, že sú to reklamy. Tí, ktorí sa zaoberajú ich výrobou však vedia, že vyrobiť reklamu je skutočná veda, lebo spotrebiteľa musí upozorniť, nalákať, zaujať, vychváliť mu tovar... Po prečítaní dnešného evanjelia, môžeme mať pocit, že Cirkev nevie robiť dobrú reklamu. Začiatok adventu patril síce slovám očakávania, viery a bdelosti srdca. Predstavuje nám Jána Krstiteľa, ktorý iba neupozorňuje, ale priamo provokuje.
Od mladosti bol určený k tomu, aby sa stal nazirejcom, teda čistým. Nikdy sa nestrihal, nepil víno, nedotkol sa ženy a poznal iba jedinú lásku - lásku k Bohu. Mladý odchádza na púšť, kde žije dlhé roky sám, bez domova, bez majetku, opásaný kusom kože, vysoký, kostnatý, opálený, s dlhými vlasmi, bradou a fúzami, ktoré mu zakrývali tvár. Ján sa pozeral na svet Božími očami a z jeho úst vychádzali slová ťažkého obvinenia. Nediplomaticky a netakticky sa staval proti vrstve farizejov a saducejov, lebo keď sa aj oni prišli dať pokrstiť, miesto chvály ich karhal.
Možno si niekto povie: Ale im dal... Dobre im tak, nafúkancom... Lenže pozor! Jánove tvrdé slová sú určené aj nám. Čo by nám, v dnešnej dobe, asi povedal? Vy, ktorí sa nazývate kresťanmi, pripravte cestu tomu, ktorý príde za mnou, lebo on má omnoho vyššie nároky! Obráťte sa a robte pokánie! Prinášajte ovocie dobrých skutkov a nezabúdajte, že Kristus sa chce pozerať na ľudí pomocou vašich očí, chce sa prejaviť vaším slovom a vaším konaním.
Zdôrazňujem, že v ruke má vejačku, aby vyčistil svoje humno. Pšenicu zhromaždí a plevy spáli v ohni. Preto aj vám platí napomenutie: polepšite sa, odstráňte pýchu, tvrdosť a hrubosť. Opäť si hľadajte cestu k manželovi, manželke, rodičom alebo deťom, k susedovi, spolužiakovi, spolupracovníkovi...
Mladý človek si obliekol roztrhané vrece, prepásal sa motúzom a vydal sa do ulíc mesta. Prvý dojem, ktorý z neho ľudia mali, bol, že je to dajaký chudák a blázon. Keď sa mu však pozreli na chrbát, uvideli tam veľkú ceduľu s nápisom: V treťom svete zomierajú ľudia od hladu a my si tu hodujeme! Mnohí v tej chvíli prestali na neho pozerať ako na blázna a iste sa našli aj takí, ktorí začali uvažovať nad tým, čo chce ľuďom povedať. Všimli sme si paralelu medzi oným mladým mužom a Jánom Krstiteľom?
Aj jeho považovali mnohí za blázna, ale tak isto sa správali aj k jeho Majstrovi. Jánom Krstiteľom by sa mal stať každý z nás. Chce to však určitý postup. V prvom rade ja sa musím zmieriť s Bohom a robiť pokánie, a potom mám právo na pokánie vyzývať aj ľudí okolo seba. A nebuďme smutní, keď nás budú mnohí považovať za bláznov, lebo tak sa správali aj k nášmu Majstrovi, aj k prorokom a pre nás má to byť vlastne cťou!