5. Veľkonočná nedeľa: Kázeň o jednote s Kristom

TÍ, KTORÍ POČÚVAJÚ Ježiša, dobre poznajú prácu na poli. Vinohrady boli dôležitou súčasťou dejín izraelského ľudu, a to aj v jeho posvätných textoch. Preto sa Kristus zameriava na jeden z jej prvkov a aplikuje ho na vzťah apoštolov k nemu. „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník (...). Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne“ (Jn 15, 1.4).

„Vtelením Kristus sám prišiel na tento svet, aby bol naším základom. V každej núdzi a vyprahnutosti je on prameňom živej vody, ktorá nás živí a posilňuje. On sám na seba berie hriech, strach a utrpenie a nakoniec nás očisťuje a tajomne premieňa na dobré ratolesti, ktoré prinášajú dobré víno. Vo chvíľach núdze sa niekedy cítime stlačení pod lisom, ako strapce hrozna, ktoré sú úplne vytlačené. Vieme však, že zjednotení s Kristom sa stávame vínom z viniča. Boh vie premeniť aj ťažké a zaťažujúce veci v našom živote na lásku. Dôležité je, aby sme zostali vo viniči, v Kristovi“.

Žiť zjednotený s Kristom je kľúčom k šťastiu. A jednota je ovocím náklonnosti; preto ľudia, ktorí sa milujú, nakoniec žijú v harmónii myšlienok, vôle, citov. Nakoniec sa delia o svoje veci tak, že sa o veci toho druhého zaujímam, akoby boli moje vlastné. Dovoliť, aby sa táto príbuznosť zakorenila v našich vzťahoch s Ježišom, je zdrojom radosti a istoty. Prostredníctvom dialógu modlitby môžeme žiť v jednote s ním. V tomto stotožnení sa s Kristom môžeme rásť prostredníctvom milosti, ktorá sa nám dáva vo sviatostiach.

MÔŽE SA STAŤ, že prechádzame obdobím slabého nadšenia, keď sa zdá, že máme menej svetla. Sú dni, keď sa všetko zdá byť ťažšie. Vtedy je dobré uvedomiť si, že je to Pán, kto dáva život, kvety a ovocie. Rastliny sa zvyčajne strihajú na konci zimy, aby sa pripravili na príchod jari. „Nepočul si z Majstrových úst podobenstvo o viniči a ratolestiach? - Nech ti je útechou: žiada od teba veľa, pretože si ratolesť, ktorá dáva ovocie… a obstrihá ťa ut fructum plus afferas - aby si dával ešte viac. Samozrejme, že toto obstrihávanie a prerezávanie bolí. Ale potom, aké svieže a hojné je ovocie a aká zrelosť v tvojich činoch!“

Aby prinášal ovocie, Ježiš žil lásku až do konca, nechal sa zlomiť smrťou, ako sa semeno nechá zlomiť v zemi. „Práve tam, v krajnom bode jeho poníženia - ktoré je zároveň najvyšším bodom lásky - vzklíčila nádej (...). Pozorne počúvajte premenu, ktorú Veľká noc prináša: Ježiš premenil náš hriech na odpustenie, našu smrť na vzkriesenie, náš strach na dôveru. Preto sa tam, na kríži, zrodila a vždy znovu rodí naša nádej; preto sa s Ježišom môže každá naša temnota premeniť na svetlo, každá porážka na víťazstvo, každé sklamanie na nádej“.

S vedomím, že je to Boh, kto sa o nás chce postarať a urobiť nás lepšími, chceme, aby on vykonal dielo odstránenia toho, čo nám prekáža, aby sa stratilo to, čo je nadbytočné v našich životoch. Učíme sa lepšie milovať, viac dôverovať Pánovi. Boh, aby nás pripravil na naše poslanie, počíta s našimi rozpakmi, nepochopením, nepovšimnutým úsilím. Takto naše vnútro získava novú vitalitu, rastie naša schopnosť milovať ako on, s koreňmi v kríži. Stávame sa o niečo štedrejšími, napodobňujúc Kristovu božskú štedrosť.

AKÉ JE TO ÚŽASNÉ, keď vieme, že všetci sme ratolesti toho istého viniča! Táto skutočnosť nás vedie obdivovať cnosti a talenty druhých a ďakovať Bohu za to, že skrášľuje a napĺňa ovocím našich bratov, príbuzných a priateľov. Takto žijeme zjednotení s Kristom a medzi sebou navzájom. Keď v duši ochutnáme túto vášeň pre jednotu, neznepokojujú nás chyby ľudí okolo nás, pretože ich vnímame ako možnú cestu rastu pre danú osobu i pre nás samých. Nechováme žiadnu zášť ani pochybnosti; chceme slúžiť všetkým, pretože všetci sme ratolesti zjednotené s Ježišom.

Preto je spojenie s Kristom zároveň spojením so všetkými ostatnými, ktorým sa dáva. Nemôžem mať Krista len pre seba: „Ratolesti nemajú vlastný život: žijú len vtedy, ak zostávajú spojené s viničom, na ktorom vyrástli. Ich život je stotožnený so životom viniča. Medzi viničom a ratolesťami koluje tá istá šťava; obe prinášajú to isté ovocie. Medzi nimi teda existuje nerozlučné puto, ktoré veľmi dobre symbolizuje puto medzi Ježišom a jeho učeníkmi: Zostaňte vo mne, ako aj ja zostávam vo vás (Jn 15, 4)“.

Vieme, že „naša láska sa potom nebude zamieňať s nejakým sentimentálnym postojom, ani s obyčajným kamarátstvom (...). Láska znamená vedieť spolunažívať s blížnym, ctiť si - znovu to zdôrazňujem - Boží obraz, ktorý je v každom človeku, usilujúc sa o to, aby ho odhalil i on a aby sa dokázal obrátiť ku Kristovi“. Stvorenie, ktoré je s Bohom najtesnejšie spojené a ktoré najlepšie odráža Kristovu tvár, je Panna Mária, od ktorej zdedil svoje telo a krv.

Evanjeliovou staťou tejto nedele vchádzame do prekvapivej logiky Božieho plánu. Ježiš sa pripravuje na najťažšie chvíle svojho života. Učeníkom hovorí, že je tu čas, keď ho Boh Otec, oslávi. Čaká ho však presný opak toho, čo by sa pri oslave teda malo diať z ľudského uhla pohľadu. Ježiš je ponížený, potupený, súdený bez akejkoľvek opory a pomoci, zbavený dôstojnosti. Nakoniec zbavený života. Tu to však nekončí. Do dejín Ježiš vstupuje naspäť k životu povolaný Otcom. Kontrast slávy ľudskej a Božej je teda spôsob, ako chce Boh nám ľuďom ukázať a ako nás pozýva prijať svoj život. Aby človek prijal slávu Božiu, musí sa učiť prijať oslávenie, ktoré dáva Boh. Nestačí ľudská sláva, ani tá najvynikajúcejšia. Sláva od Boha príde ako dar pre človeka, ktorý sa učí Ježišovej logike služby. Lebo Ježišovi ide o to, aby miloval a slúžil z lásky. Preto pri Poslednej večeri umýva nohy všetkým učeníkom. Aj Judášovi. Nik nie je dopredu vylúčený z jeho lásky. Ale ani ju nemá nikto vrodenú, teda tak vloženú do svojej prirodzenosti, že by nemusel vynaložiť námahu na jej prejavovanie. Preto učeníkom ukazuje a dáva príklad svojej služby. Milovať tak, že poslúžim. Všetkým. Nie iba tým, čo sú mi sympatickí, nepochybujú o mne, nezaprú ma, nezrádzajú…

Umýval nohy všetkým, lebo im to bolo užitočné. Lebo potrebujú službu. A potrebujú sa službe učiť. Nie je potrebné, aby niekto prevzal vládu nad ostatnými. Tu sa však zjavuje aj náročnosť nasledovania Ježiša. Dáva totiž nový príkaz. Nie všetko vyriešiť a byť ľudsky dokonalý za každých okolností. Ježišovým príkazom je naša neustále obnovovaná pripravenosť poslúžiť z lásky. Žiada, aby sme sa namáhali uskutočniť to, čo nám Boh už zjavil. Veď je nám známy príkaz miluj blížneho ako seba samého. A predsa k tomuto príkazu niečo nové pridáva, hoci na ňom nič nerušil. Dal nám totiž svoj príklad ako slúžiť. Jeho osobný vzor ukazuje spôsob, akým máme službu vykonávať. Máme sa teda neustále učiť milovať cez taký spôsob služby, aký sme videli na ňom. Preto je tu Ježišov príkaz učeníkom, aby milovali tak, ako miloval on ich. To je tiež dôvod prečo vieru nemôžeme nikdy prijímať a odovzdávať bez osobnej angažovanosti a príkladu. Ako nejaké učenie, súbor právd, morálny systém. Nemôže to byť iba „ortodoxia“ bez „ortopraxie“.

Život kresťana je teda náročný. Má sa totiž stať takým Ježišovým spoločníkom, ktorý sa snaží jeho učeniu rozumieť preto, aby ho uskutočňoval v službe. A taký učeník, či učeníci, ktorí sa o to snažia, majú ešte dôležitú úlohu, ktorá im pomáha ako overenie. Majú si totiž všímať, či môžu ľudia na ich správaní a živote lásku vidieť. Nie je pritom dôležité to, aby pohľad na túto služby lásky iní ľudia naozaj ocenili a oslavovali toho, kto slúži. Dôležité je to, aby mali možnosť poznať, že je tu prítomná láska. Toto poznanie sa pritom nezakladá ani na dokonalosti a bezchybnosti samotnej služby. Aj na malej službe možno vidieť skutočnú lásku. Aj pri uspokojení niektorých nenaplnených potrieb môže byť viditeľné, či na tieto potreby iných odpovedáme s láskou.

Toto je teda pozvanie pre nás, dnešných učeníkov Ježišových. Slávnosť, na ktorú sme pozvaní, už začala. Hlavná postava slávenia - Ježiš, ktorému dal život Boh Otec, pozýva na oslavu ďalších ľudí. On sa už celkom zveril službe a preto ho oslávil Boh. My sa máme rozhodnúť nie iba o tom, či takúto oslavu prijímame za zmysluplnú, ale hlavne o tom, či sa chceme prakticky učiť službe ostatným ľuďom, aby sme mohli byť tiež oslávení.

Toto všetko mi pripomína jeden kazateľský príklad o tom, ako bude vyzerať nebo a peklo na ázijský spôsob. V jednom aj v druhom prípade sa má jednať o veľkú oslavu, kde sú pre všetkých hostí rozložené nádoby s najchutnejšími jedlami. Každý zo zúčastnených má na jedenie k dispozícii len veľmi dlhé paličky. Tak sa nijako nemôže nakŕmiť sám. V pekle všetci myslia len na seba a márne sa pokúšajú dostať do svojich úst aspoň kúsok chutného jedla. Na oslave ostávajú so stále väčším hladom a hnevom. Keď však niekto na hostine v nebi s láskou kŕmi pochúťkami iných, aj on od nich dostáva jedlo, ktoré si práve želá. Tak môže v účastníkoch takejto hostiny neustále pokračovať nasýtenie pokojom a radosťou z tejto hostiny. Zdá sa, že oslava už začala.

Milí bratia a milé sestry, v Ríme na zvyšky budovy, slúžiť na cisárskom dvore, žiaci. kríž, na ňom videlo ľudské telo, ktoré malo hlavu somára. samozrejme položili otázku: Ako asi vznikla táto kresba? 1. storočia n.l.. Volá sa Alexamenos. Večer sa modlí. postavia vedľa neho a pýtajú sa: Ku komu sa modlíš? k Jupiterovi? začne rozprávať o jednom Židovi, ktorý sa volá Ježiš. ukrižovaný a predsa žije... modlíš?“ - Tu je možný len výsmech. ponižujúcejšieho než trest smrti ukrižovaním. somára. určite nie je bláznovstvom. a vzkriesenom Ježišovi tým bláznom rád bude. veľkonočnom vyznaní viery. väčšina žije až dosiaľ, niektorí však umreli. obrátení, pravdepodobne v roku 32 n.l.. stručne a logicky zostavené, aby bolo ľahko zapamätateľné. ich prostredníctvom uverili. a mali v sebe mnoho otázok. k živému Kristovi. samého začiatku cirkvi. z kauzou prázdneho hrobu. aby si nemuseli zaťažovať svedomie, vynašli viaceré riešenia.

Spomeniem:

1. Ježiš v skutočnosti nezomrel. Na kríži iba zamdlel, v chladnom hrobe sa prebral a v noci utiekol.
2. Ženy boli tak nešťastné v nedeľu ráno, až prišli k nesprávnemu hrobu.
3. Rímski vojaci telo niekam skryli.
4. Uniesli telo Ježiša na vedecký výskum.

Niektorými vysvetleniami sa pousmejeme. obetovali svoj život, učeníkov. neohrozenými poslami vzkriesenia. depresie smrti takáto odvaha? Odpoveďou je vzkriesený Kristus. odstupu. Pavol nevedel, ako bude kresťanstvo napredovať. vieme. veľkonočná zvesť celú Rímsku ríšu. noc bola nocou, ktorá navždy zmenila svet, prekonáva smrť. bol spravodlivý a ukrižovaný Ježiš Kristus. a mám kľúče smrti a podsvetia. v prítomnom čase: sú mŕtvy. mŕtvy, ale už je to inak - smrť mám už za sebou. jemu patrí je znovuzrodený pre živú nádej. víťazí nad smrťou. beží nový program znovuzrodenia pre večnosť. životným výzvam, strachom, rozpovedať. červených lámp medzi prostitútkami. túto chorobu. Keď vstúpila do izby, bolo tam viacero pacientok, Budhu. každý deň. Čo ju k tomu priviedlo? týchto tuberkulózou nakazených broskyňu. Pravdepodobne nebude riskovať infekciu. pacientok zjedla. silnejší ako smrť a strach z nej“. chce spoznať. svojimi slovami, ale predovšetkým svojim životom. právo poznať vzkrieseného Krista. základné ľudské práva, prístup k informáciám. právo tam žiaľ nie je priamo uvedené. Krista. Neodopierajme druhým toto právo svojou ľahostajnosťou.

Vzkriesení hovorí: choďte a povedzte to mojim bratom, nám. Božie je napísané v 1. Ježiša. a úplné odstránenie smrti, všetkých mŕtvych. staroveku na mnohých odporcov. (Sk 17, 18. venovať celú 15. hájil tela z mŕtvych vzkriesenie, apologéti, mŕtvych. stvoril svet i človeka, nemožné vzkriesiť mŕtvych? všetky ľudské telá, ktoré tak predivným spôsobom sformoval, znovu oživil? veriť v tela zmŕtvychvstanie ako vo stvorenie. znovustvoriť ako ho stvoriť? a olúpený o svoje písmo a pozlátenie, a opravené. z mŕtvych opiera sa predovšetkým o zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Boh privedie spolu s Ním všetkých, ktorí umreli v Ježišovi.“ (1Tes 4,14) Vzkriesenie Pána Ježiša je historickou udalosťou. spomínanej 15. zmŕtvychvstanie Písmom Svätým a historickými dokladmi, o svedectvách mnohých, ktorí videli Krista po vzkriesení, aj ich mená. Ježiša ešte žili. v Ježiša Krista, kresťanská cirkev. Veríš tomu, milý brat, milá sestra? Ježiša Krista? v susednom meste sa cítil stále akýsi unavený, lekára, no ten dlho nič vážne nezistil, napriek liečbe a dostupnej medicíne. Farár už nemal veľa času. svoje poslanie a viedol bohoslužby, služba nabrala nový smer: „Zisťujem, že moja viera je skutočná, posledné mesiace boli plné viery v slove aj v skutku, staral sa o zbor, ukazoval smer a spolucítil s chudobnými, smrť, pozdravil víťazného Pána, oslavou. zárukou nášho vlastného zmŕtvychvstania a oslávenia. 6. a za vzkriesenie, ktoré je istotou nášho vzkriesenia. Svätého nech je so všetkými vami. ThDr. Kázeň na 5. Veľkonočnú nedeľu rok C Milí bratia a sestry, dnešné evanjelium nás znova vovádza do týchto veľkých tajomstiev Veľkonočného trojdnia. Keď dnešné evanjelium začína slovami: Keď Judáš vyšiel z večeradla, Ježiš povedal. Kázeň na 5. Veľkonočnú nedeľu rok B Milí bratia a sestry. Aké máte radi ovocie? Však možno netypická otázka, hlavne tu v kostole. Prečo by sme sa mali rozprávať o ovocí, jeho chuti a kto má rád aké ovocie? Jn 14,1-12 Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Jn 13,31-33a. 34-35 Keď Judáš vyšiel z večeradla, Ježiš povedal: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh. A keď je Boh oslávený v ňom, aj Boh jeho v sebe oslávi, a čoskoro ho oslávi. Deti moje, ešte chvíľku som s vami. Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Jn 15,1-8 Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás.

Zjednodušene a nekladie si otázky, najčastejšie bude rečniť o láske. To je to pekne, ale zakrátko aj reč o láske môže vyjsť naprázdno. Pýtam: Ako to Ježiš s tou láskou myslel; ako to myslíme my? V 13. dávam, aby ste sa milovali navzájom, ktorého sa pozná, kto sú jeho učeníci, svojím konaním. Láska je potom náš výkon, naša morálna čnosť, akoby napovedalo Ježišovo vyjadrenie, že ide o prikázanie, o zjavenie, evanjelia v 13. a vrcholí rečou o láske ako novom prikázaní. Peter; Ježiš mu predpovedá, že ho zaprie, čo určuje jeho život. Je to nové prikázanie, doterajšie, ale nejde o prikázanie vo vlastnom zmysle slova, splniť, a my môžeme následne hlásiť: Je splnené. Toto nové prikázanie je zjavenie, triezvi, ani sa na to necítime, pomáhať a prenášať dôležité správy, nezaťažoval alebo by im nedôveroval, že úlohu zvládnu, majú, ale preto, že dostali dôveru a nesie ich aj veľkosť úlohy, nečaká, že sa odrazu začneme obetavo a veľkoryso milovať, emocionálne. Nečaká, že na to máme, svojom záujme o nás, mne, lásky! nad druhých, extrémov: povýšenosti alebo naivnosti alebo skepsy, ktorá ma premohla, na Slovensku viditeľní najmä ako bojovníci v kultúrno-etických vojnách, strane bojujú proti netolerancii a fašizácii, zjavila vlastná spravodlivosť, nie Božia láska v Ježišovi, vzájomne obviňujú buď z mravného relativizmu alebo z moralizmu. František synodu rímskej diecézy (9. 5. 2019), kňaz celú tirádu jóbovských zvestí o cirkvi v Ríme, žiadajú, ktorý kopne do stola, prevráti ho a všetko začne znova od začiatku. Ako sa spozná nový začiatok podľa nového prikázania? Vo veľkonočnom čase čítame v katolíckych kostoloch knihu Skutky apoštolov. Na prvú misijnú cestu išli spolu Pavol a Barnabáš. Barnabáš vytiahol Pavla z izolácie, lebo Pavol 10 rokov po zjavení vzkrieseného Ježiša trčal v Tarze a nikam nechodil. Potom sa vydali na cesty. Najprv obchádzali tradičných veriacich a navštevovali synagógy. Keď svedčili o Ježišovi, časť tých tradičných ich hnala kade ľahšie, iní sa potešili a pridali, a najmä sa pridávali pohania: Uverilo veľké množstvo Židov i Grékov. Židia, ktorí neuverili, pobúrili a roztrpčili pohanov proti bratom. Barnabáš a Pavol ale hovorili smelo, dôverujúc Pánovi, ktorý slovo svojej milosti potvrdzoval svedectvom tak, že sa ich rukami diali znamenia a divy (Sk 14,1-3). Aj slovo bolo z milosti, z Božej lásky. A k tomu znamenia a divy. Netreba si to predstavovať celkom zázračne. Pavol a Barnabáš tiež neboli iba svätí, pohádali sa kvôli Markovi a nikdy sa už nedali dokopy. Po rokoch napísal Pavol známy hymnus o láske: Ak by som lásky nemal, ničím by som nebol (1 Kor 13,1-13). Nepísal to nikomu na svadbu, ale sám sebe, keď ľutoval, ako nevďačne sa rozišiel s Barnabášom. Pri všetkých ľudských slabostiach prvotné kresťanstvo nemoralizovalo hriešnikov ani nevysmievalo tradicionalistov, ale hlásilo sa k láske zjavenej v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi. Nie v našej, ale jeho láske. Kto sa jej poddá, nebojuje v politicko-kultúrno-etických vojnách, ale nosí uzdravenie a radosť chudobným. Podľa toho sa pozná nový začiatok, podľa toho sa poznajú Ježišovi učeníci.

Piesne: 149, 124, 600, 125, 150 A - 34 Milí bratia a sestry!

tags: #5 #velkonocna #nedela #kazen