V tomto článku sa zameriame na hlbší výklad 5. kapitoly Evanjelia podľa Marka. Peter Málik, teológ a prekladateľ, sa zapojil do projektu prekladu novozmluvného textu, pričom cieľom je sprístupniť text Novej zmluvy čitateľom v čo najkratšom čase. Súčasne sa rozhodlo, že sa budeme v nasledujúcom období venovať výlučne prekladu Novej zmluvy, aby bol tento v čo najkratšom čase čitateľom k dispozícii.
V nasledujúcom období máme v pláne preklad Skutkov apoštolov, ktorý sa podujal pripraviť Peter Málik a preklad Listu Rimanom, na ktorom by chcel po dokončení Markovho evanjelia pracovať Daniel Šobr. Tieto preklady plánujeme priebežne uverejňovať na internete, kde bude lepší a najmä väčší priestor na debatu o jednotlivých otázkach prekladu ako v časopise.
V poslednom čase sa v debatách členov nášho prekladateľského tímu dostali do popredia otázky štýlu. Veď preklad nie je len o tom, aby sme našli ekvivalent k jednotlivým slovám, výrazom a gramatickým štruktúram, nemenej dôležitý je aj celkový dojem, ktorým text na čitateľa pôsobí. V Božom kráľovstve je všetko pekné, harmonické, celistvé, všetko je na svojom mieste. Je dôležité, aby túto harmóniu a celistvosť odzrkadľoval aj náš preklad.
Štýl a presnosť v preklade
Otvorenou otázkou je, do akej miery by sa mal náš preklad prispôsobiť k určitému „biblickému štýlu“, t. j. k tradícii vytvorenej doterajšími prekladmi. Od textu Biblie mnohí očakávajú, aby bol slávnostný a aspoň mierne archaický; očakáva sa od neho výskyt slov, ktoré sa už v bežnej reči nepoužívajú, to akoby pridávalo „vážnosti“ textu.
Treba vedieť, že grécky originál Nového zákona nebol v dobe svojho vzniku vo všeobecnosti svojím štýlom ani „slávnostný“ (až na niektoré pasáže) a už vonkoncom nie archaický. Nenachádzajú sa v ňom dokonca žiadne špeciálne „náboženské“ výrazy, ani „teologické“ termíny; tak napr. Ak chceme byť verní originálu, musíme sa snažiť odpútať sa od tradície vytvorenej doterajšími prekladmi a náboženským životom.
Chceli by sme, aby sa náš preklad dostal aj do rúk ľuďom, ktorí ešte nie sú spasení, a vedeli ho pochopiť a nájsť v ňom potešenie, a tiež aby ho s radosťou čítali mladí kresťania, ktorí si ešte nezvykli na „kresťanský žargón“ používaný v zboroch a ktorí predtým nepoznali ani jazyk náboženských obradov používaný v kostoloch. Boli by sme neradi, keby títo ľudia museli prekonávať zbytočné jazykové bariéry.
Na druhej strane tradíciu vytvorenú doterajšími prekladmi nemôžeme celkom zavrhnúť, tým by sa totiž stal nový preklad úplne cudzím pre ľudí už dlhšie čítajúcich, študujúcich, počúvajúcich a hlásajúcich Božie slovo. Hľadáme preto určitú strednú cestu medzi úplným radikalizmom a naprostým tradicionalizmom, avšak nakoľko sa to len dá, chceli by sme byť radšej „radikálni“ ako „tradiční“. Preto niektoré zo spomenutých tradičných výrazov používame v preklade i my (napr. „anjel“, „krst“, „činiť pokánie“), iné však nahrádzame ich ekvivalentmi v modernej slovenčine (napr.
Druhou závažnou otázkou núkajúcou sa v súvislosti so štýlom je, či a do akej miery brať ohľad na literárny štýl dnešnej slovenskej prózy. Je to dôležitá otázka, veď Biblia nie je len inšpirovaným Božím slovom, ale ako súbor textov je i vysokohodnotným literárnym dielom, vzácnym i pre tých čitateľov, ktorí neveria v jeho Božskú inšpirovanosť.
V tejto otázke zastávame názor, že pokiaľ to nejde na úkor presnosti, v zásade by sme mali používať štýlové prostriedky príznačné pre podobné druhy textov v dnešnej slovenskej próze. Týka sa to aj dialógov, v ktorých by sme sa mali približovať k štýlu hovoreného jazyka, podobne, ako sa to praktizuje aj v štylizovaných dialógoch umeleckej prózy.
Treba si uvedomiť, že „doslovnosť“ a „presnosť“ nie sú synonymá. Úplne doslovný preklad nie je presným, ale je prinajmenšom ťažko zrozumiteľným, na mnohých miestach nezrozumiteľným prekladom; doslovný preklad nie je schopný tlmočiť odkaz pôvodného textu, nepôsobí na čitateľa prívetivo, a preto vo všeobecnosti nie je dobrým prekladom.
Na druhej strane nám však náš Boh v Biblii zjavuje mnohé skutočnosti, o ktorých sa vo svete hovorí málo alebo vôbec nehovorí. Ide o duchovné zákonitosti a princípy, ktoré nespasení ľudia, ktorí majú mŕtveho ducha (Ef 2,1; Kol 2,13) - t. j. ducha, ktorý nie je v Božej prítomnosti, a je teda oddelený od skutočného života - nepoznajú a ani nevedia pochopiť.
Nemôžme teda prispôsobiť preklad intelektuálnym požiadavkám nespasených ľudí a duševných kresťanov: v prípade duchovných skutočností sa musíme snažiť o ich verné tlmočenie i za cenu, že preklad bude pre nezasväteného človeka „neprirodzený“ a „nepochopiteľný“.
V prípade skutočností, ktoré majú duchovný význam, chce byť preklad presný i za cenu ťažšej zrozumiteľnosti a menších problémov so štýlom. Tak i tí najduchovnejší čitatelia nepoznajúci grécky originál môžu byť niekedy zarazení niektorými formuláciami. To je však v poriadku, tieto kolízie totiž nastávajú predovšetkým v našich mysliach, ktoré musia byť Božím slovom neustále premieňané.
S otázkami štýlu súvisí aj používanie tzv. bohemizmov (slov a výrazov českého pôvodu). Niektorí čitatelia nám vytkli napr. použitie slova „naprosto“ i slova „kľud“ v preklade. Treba povedať, že z jazykového hľadiska výrazové prostriedky prevzaté z iného jazyka nie sú o nič horšie ako výrazové prostriedky domáceho pôvodu; jazykový kontakt je jedným z najdôležitejších zdrojov obohacovania jazykov.
Vieme však i to, že niektorí ľudia, hovoriaci menšími jazykmi, najmä tí vzdelanejší, so silnejším jazykovým vedomím a často pritom i skrytým komplexom menejcennosti, majú iracionálny strach z používania jazykových prostriedkov pochádzajúcich z niektorých väčších jazykov, tých, ktoré boli v niektorých obdobiach dejín pociťované pre ich jazyk ako „konkurencia“ (v prípade slovenčiny ide najmä o nemčinu, maďarčinu a češtinu).
Vytvorili si jazykové ideológie, podľa ktorých výrazové prostriedky pochádzajúce z týchto jazykov ohrozujú „svojbytnosť“ jazyka. Jazyky sa však neustále menia, prispôsobujú svojmu prostrediu (i jazykovému) a mení sa tak aj ich „svojbytnosť“. Jazyk je prostriedok, ktorý má slúžiť ľuďom, a nie naopak.
Ak si pozrieme ovocie, ktoré prináša purizmus, vidíme, že nie je dobré: v ľuďoch sa vytvárajú zbytočné zábrany, nemajú odvahu vyjadrovať sa prirodzene, čo ide často na úkor efektívnosti komunikácie; títo ľudia majú pocit viny kvôli niečomu, čo Božie slovo za hriech nepovažuje.
Keď nejaký výrazový prostriedok používa v určitom štýle celé jazykové spoločenstvo, tak je asi potrebný a neprospieva to nikomu, keď sa bráni jeho používaniu. Čo sa týka nášho prekladu: slovo alebo zvrat českého pôvodu, ktorý je bežne používaný v danom štýle dnešnej slovenčiny nemáme dôvod nepoužiť v preklade, ak sa nám do daného kontextu hodí lepšie ako jeho domáce ekvivalenty.
Stojí za zamyslenie, že aj samotná gréčtina, v ktorej bol text Novej zmluvy napísaný, je relatívne nestabilnou miešaninou rôznych variet gréckeho jazyka, z hľadiska klasickej gréčtiny je mimoriadne „skazeným“ jazykom, prejavom „jazykového úpadku“ (ako by to nazvali puristi), navyše sa v ňom hojne vyskytujú výrazové prostriedky pochádzajúce z hebrejčiny, aramejčiny, dokonca latinčiny (hebraizmy, arameizmy, latinizmy), pričom toto všetko ani v najmenšom nespochybňuje jeho Božskú inšpirovanosť.
Znamená to teda, že ani ľudskí autori Novej Zmluvy neboli puristi, ani samotný Svätý Duch sa neusiluje o jazykovú čistotu. Čistotou v Božích očiach je čosi úplne iné.
Milí čitatelia, prajeme vám požehnanie pri štúdiu ďalších kapitol nového slovenského prekladu Písma a prosíme, aby ste nám zachovali priazeň a vernosť vo vašej modlitebnej podpore tohto neľahkého diela. Naďalej radi prijmeme vaše pripomienky k jazykovej stránke prekladu; chceli by sme, pokiaľ je to možné, aby bol preklad z jazykovej stránky prijateľný pre čo najširšie vrstvy čitateľov z rôznych vzdelanostných vrstiev slovenského obyvateľstva. Čoskoro dôjde k založeniu špeciálnej nadácie pre financovanie tohto prekladu, ktorá vám umožní toto dielo podporovať aj finančne.
Analýza vybraných pasáží z Marka 5
Teraz sa pozrime na niektoré kľúčové pasáže z 5. kapitoly Evanjelia podľa Marka a ich hlbší význam.
Posadnutý v gerazskom kraji (Marek 5:1-20)
Prišli na druhý breh mora do gerazského kraja. Sotva vystúpil z člna, hneď mu vyšiel oproti z hrobov akýsi človek s nečistým duchom. Býval v hroboch a ani reťazami ho už nik nemohol spútať. Často ho síce ľudia spútali okovami a reťazami, no on si reťaze postŕhal a okovy rozlámal. Nik nemal silu skrotiť ho. Stále, v noci i vo dne kričal medzi hrobmi a na horách a tĺkol sa kameňmi.
Keď z diaľky zbadal Ježiša, pribehol a poklonil sa mu. Potom mocným hlasom vykríkol: „Čo ťa do mňa, Ježiš, Syn Boha, Najvyššieho? Zaprisahám ťa na Boha, nemuč ma!“ Ježiš mu totiž prikazoval: „Nečistý duch, vyjdi z tohto človeka!“ A spýtal sa ho: „Ako sa voláš?“ On povedal: „Volám sa Légia, lebo je nás mnoho.“ A úpenlivo ho prosil, aby ich z toho kraja neposielal preč.
Tam na úpätí vrchu sa pásla veľká črieda svíň. Zlí duchovia ho prosili: „Pošli nás do svíň, nech vojdeme do nich!“ A dovolil im to. Nečistí duchovia vyšli a vošli do svíň. Črieda - asi dvetisíc kusov - sa vyrútila úbočím do mora a utopila sa v mori. Pastieri sa rozutekali a priniesli o tom správu do mesta a do osád. Ľudia sa zbehli pozrieť, čo sa stalo.
Keď prišli k Ježišovi a zbadali, že muž, ktorý bol posadnutý démonom Légia, sedí oblečený a je pri rozume, preľakli sa. Tí, čo to videli, im rozprávali, čo sa stalo s posadnutým i so sviňami. A začali Ježiša prosiť, aby odišiel z ich kraja. Keď nastupoval do člna, prosil ho človek, čo bol predtým posadnutý zlým duchom, aby mohol ísť s ním. Ježiš mu to však nedovolil, ale mu povedal: „Choď domov k svojim a porozprávaj im, čo všetko ti urobil Pán a ako sa nad tebou zmiloval.“ Nato odišiel a začal v Desaťmestí rozhlasovať, aké veľké veci mu vykonal Ježiš. A všetci sa čudovali.
Markovi nešlo iba o opísanie historickej udalosti, ale vyzdvihnutím toho jedného chcel povedať pohanom, že príchodom Ježiša Krista nadišiel čas milosti, čas spásy. Rímska légia mala okolo 6 000 mužov. "Pluk" naznačuje množstvo duchov, ktorými bol tento úbožiak posadnutý.
Ježiš dovoľuje zlým duchom, aby mohli prejsť z človeka do svíň. Stalo sa to v kraji pohanov.
Význam: Tento príbeh zdôrazňuje Ježišovu moc nad zlými duchmi a jeho súcit s trpiacimi. Zároveň ukazuje na strach a nepochopenie ľudí, ktorí uprednostňujú materiálne hodnoty pred duchovnými.
Uzdravenie posadnutého v gerazskom kraji
Jairova dcéra a trpiaca žena (Marek 5:21-43)
Keď sa Ježiš opäť preplavil člnom na druhý breh, zhromaždil sa okolo neho pri mori veľký zástup. Tu prišiel k nemu jeden z predstavených synagógy menom Jairos. Len čo uzrel Ježiša, padol mu k nohám a úpenlivo ho prosil: „Dcérka mi umiera. Poď, polož na ňu ruky, aby vyzdravela a žila!“ Ježiš s ním odišiel. Nasledoval ho veľký zástup a tlačili sa na neho.
Bola tam istá žena, ktorá dvanásť rokov trpela na krvotok. Veľa vytrpela od mnohých lekárov, minula na to celý svoj majetok, ale nič jej to neprospelo, ba stav sa jej neustále zhoršoval. Keď sa dopočula o Ježišovi, prišla v zástupe zozadu a dotkla sa jeho rúcha, lebo si povedala: „Ak sa dotknem čo len jeho rúcha, budem uzdravená!“ Krvácanie sa hneď zastavilo, takže na tele pocítila, že je uzdravená zo svojho trápenia.
Ježiš hneď poznal, že z neho vyšla sila. Obrátil sa k zástupu a opýtal sa: „Kto sa dotkol môjho rúcha?“ Jeho učeníci mu povedali: „Vidíš, že sa ľudia na teba tlačia, a ty sa ešte pýtaš: ‚Kto sa ma dotkol?‘“ Ale on sa poobzeral dookola, aby videl tú, ktorá to urobila. Žena vedela, čo sa s ňou stalo; ustrašená a rozochvená prišla bližšie, padla pred ním a rozpovedala celú pravdu. On ju oslovil: „Dcéra, tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji, buď uzdravená zo svojho trápenia.“
Kým ešte hovoril, prišli ľudia z domu predstaveného synagógy a vraveli: „Tvoja dcéra zomrela, načo ešte unúvaš učiteľa?“ Avšak Ježiš prepočul to, čo hovorili, a povedal predstavenému synagógy: „Neboj sa, len ver!“ Nikomu inému nedovolil, aby ho sprevádzal, len Petrovi, Jakubovi a Jakubovmu bratovi Jánovi. Keď prišli do domu predstaveného synagógy, videl veľký rozruch, plačúcich a nariekajúcich. Vošiel dnu a povedal im: „Prečo robíte taký rozruch a plačete? Dieťa nezomrelo, ale spí.“ A vysmiali ho. No Ježiš všetkých vyhnal, vzal so sebou otca a matku dieťaťa aj tých, čo boli s ním, a vošiel do izby, kde ležalo dieťa. Chytil dieťa za ruku a povedal mu: „Talitha kum!“, čo v preklade znamená: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ Dievča hneď vstalo a začalo chodiť. Malo totiž dvanásť rokov. Vtedy sa všetkých zmocnil ohromný úžas. Ježiš im dôrazne prikázal, že sa to nikto nesmie dozvedieť a povedal im, aby dali dievčaťu jesť.
Tí istí, čo budú neskôr svedkami premenenia Krista a jeho smrteľnej úzkosti v Getsemani.
Význam: Tento príbeh kombinuje dva zázraky, ktoré ukazujú Ježišovu moc nad chorobou a smrťou. Viera zohráva kľúčovú úlohu v oboch prípadoch, zdôrazňujúc, že viera v Ježiša môže priniesť uzdravenie a nový život.
Vzkriesenie Jairovej dcéry
Prehľad kľúčových momentov kapitoly
| Událosť | Verše | Význam |
|---|---|---|
| Uzdravenie posadnutého v gerazskom kraji | 5:1-20 | Ježišova moc nad zlými duchmi a súcit s trpiacimi |
| Uzdravenie trpiacej ženy | 5:25-34 | Moc viery priniesť uzdravenie |
| Vzkriesenie Jairovej dcéry | 5:21-24, 35-43 | Ježišova moc nad smrťou a dôležitosť viery |
Dúfame, že vám tento výklad Evanjelia podľa Marka, kapitoly 5, pomohol lepšie porozumieť hlbokému významu týchto biblických príbehov. Nech vás toto poznanie sprevádza na vašej duchovnej ceste.
tags: #evanjelium #podla #marka #kapitola #5