Na romantickom Horehroní rozprestierajúci sa Beňuš nie je nijakou mladou obcou, lebo svojím pôvodom siaha do veľmi ďalekej minulosti. Presný dátum založenia na tento čas síce nepoznáme, ale zato o jeho starobylosti nemôžu byť ani len najmenšie pochybnosti. Už v roku 1380 sa totiž spomína v starej listine osada Beneshawa, ktorá je podľa všetkého totožná s terajším Beňušom, veď Beňuš sa po maďarsky volal Benesháza a toto meno sa nápadne podobá menu v spomenutej listine.
V roku 1380 mohol byť Beňuš iba malou osadou, lebo spomenutá listina sa zmieňuje o ňom slovami: „miesto akejsi osady, ktorá sa volá Beneshawa.“ Či sa v tom čase nazýval Beňušom celý obvod terajšej beňušskej farnosti, to sa nám zistiť nepodarilo. Pravdepodobne však treba pod menom Beňuš rozumieť aj terajšie Braväcovo, Filipovo, Gašparovo, Podholie a Srnkovo, s menami ktorých sa v tých časoch v listinách nestretávame.
Všetky tieto obce mohli byť v tých časoch nanajvýš ojedinelými domami, ktoré časom vzrástli na väčšie usadlosti a nakoniec v obce. Cirkevne patril Beňuš od prvopočiatku do breznianskej farnosti, do ktorej voľakedy patrili aj: Bacúch, Polomka, Valaská a terajší Čierny Balog. Jeho obyvatelia vzhľadom na svoj malý počet po dlhé storočia chodievali do Brezna. V dôsledku toho na poli náboženskom stihol ich teda ten istý osud ako Brezňanov.
Keď sa v druhej polovici 16. storočia Brezňania stali evanjelikmi, spolu s nimi sa evanjelikmi stali aj Beňušania. Katolíkmi ani nemohli ostať, veď vyše sto rokov na široko-ďaleko nebolo katolíckeho kňaza. Ak sa spočiatku aj postavili proti luteranizmu, „hnaní života nevoľou“ neskoršie predsa sa len k nemu pridali. Archívy z tých čias sú veľmi skromné a o týchto udalostiach sa podrobnejšie nezmieňujú.
Vizitačná zápisnica Štefana Bartóka z r. 1657 napr. dosť podrobne líči náboženské pomery v Brezne, ale o Beňuši nezmieňuje sa ani len jediným slovom. Nie je však vylúčené, že ho tu treba hľadať pod menom „Handle“, ako sa v tých časoch nazýval Čierny Balog a Beňuš. Či v tej zápisnici pod menom „Handle“ treba rozumieť Č. Balog, alebo Beňuš, prípadne Č. Balog spolu s Beňušom, o tom ešte dnes nemožno povedať rozhodné slovo.
Zo spomínaného záznamu sa dozvedáme iba to, že „Handle“ boli majetkom banskobystrickej kráľovskej komory, mali asi 60 obyvateľov evanjelického vyznania a cirkevne patrili do breznianskej farnosti. Záznam Štefana Bartoka o “Handloch“ môže sa práve tak týkať Čierneho Baloga ako aj Beňuša, lebo v tých časoch sa “Handliami“ vo všeobecnosti nazývalo územie obývané kráľovskými drevorubačmi. Pre nás je dôležitá iba tá skutočnosť, že obyvatelia “Handlov“ boli náboženstva evanielického. To nám je najlepším dôkazom toho, že v roku 1657 aj obyvatelia Beňuša boli evanielikmi.
Evanielikmi ostali až do roku 1673, keď na území breznianskej farnosti piaristi započali svoju rekatolizačnú činnosť. Táto ich činnosť datuje sa od 4. októbra 1673, keď z rozkazu Banskobystrickej kráľovskej komory chorvátsky plukovník Collalto vojenskou mocou odobral kostol v Brezne evanielikom a odovzdal ho pod správu piaristov. Od tých čias totiž piaristi neúnavne pracovali na rekatolizácii breznianskej farnosti a dopracovali sa na tom poli veľmi krásnych výsledkov.
Námestie Štefana Moysesa v Banskej Bystrici, mesto s významnou historickou úlohou v regióne.
Hodnoverné svedectvo vydáva nám o tom matrika konvertitov v Brezne, ktorá je nepopierateľným dôkazom ich rekatolizačnej práce. V tejto matrike v r. 1674 - 1678 stretávame sa aj s takými priezviskami, ktoré sú ešte aj dnes rozšírené v beňušskej farnosti (napr. Kochan, Faško, Macuľa, Pôbiš, Mikovini, Javorčík, Bútora, Caban). Tieto mená sme darmo hľadali v súpise breznianskych občanov z roku 1677. Skrývajú sa teda za nimi obyvatelia terajšej beňušskej farnosti, ktorý sa pričinením piaristov v r. 1674 - 1678 vrátili do lona Cirkvi rímskokatolíckej.
V matrike konvertitov v Brezne zavedení sú preto, lebo Beňuš aj v čase rekatolizácie patril do breznianskej farnosti. Dôkazom toho nám je záznam pátra Františka Hanácia v predajnianskej matrike, že v tých bôrlivých časoch k breznianskej farnosti patrili: Bacúch, Beňuš, Horný Hronec / t. j. Čierny Balog/ a Mýto. Podrobnosti o konverzii Beňušanov sa nám žiaľbohu nazachovali, a preto si dnes nemôžeme o nej urobiť spoľahlivý obraz. Pre nás veľmi zaujímavou je však skutočnosť, že vtedy Beňušania aj medzi breznianskymi radnými pánmi mali svojho zástupcu.
Dozvedáme sa to z listu breznianskej fary vyhnaného evanielického farára Jána Milochovského, ktorá 2. februára 1676 píše: “Na nowý rok obnowila sa wrchnosť Breznianska, majíczí jak Richtára tak čtyr Radnjich Panuw Catholickych. Richtar postaweni jest Franciskus Padliczka z Frasstaku prisslí. Radni Panj Papesstí podle neho gsau neypredneyssý Johannes Pellionis, Poss z Hronca, Czaky z Benusse a Malatinský mladý.“ Kto to bol Csaky z Beňuša, to sa nám nepodarilo zistiť.
Rekatolizačná činnosť breznianskych piaristov bola prerušená r. 1678 prvým povstaním Imricha Tökölyho, ktorý sa v čele nespokojencov so zbraňou v ruke postavil proti Leopoldovi. Za tohto povstania sa breznianskeho kostola zmocnili opäť evanjelici, ale mali ho iba niekoľko týždňov resp. mesiacov. Po porážke I. Tökölyho pri Sv. Kríži nad Hronom (2. 11. 1678) museli ho totiž vrátiť piaristom, ktorí sa po krátkom exile vrátili do Brezna. Ako prežíval Beňuš toto krvavé povstanie, to sme nikde nenašli zaznamenané.
Do návratu piaristov do Brezna zaiste podliehal pod duchovnú správu breznianskeho evanjelického farára a potom sa zasa dostal pod právomoc piaristov. Jeho obyvatelia neostali však dlho katolíkmi a čoskoro prestúpili na evanjelickú vieru. V roku 1683 vypuklo totiž druhé povstanie I. Tökölyho a na brezniansku faru opätovne bol dosadený evanjelický farár Ján Milochovský a po ňom Peter Sexti, ktorí vykonávali farársku právomoc aj v Beňuši. Ich pričinením Beňušania stali sa evanjelikmi a ostali nimi až do potlačenia druhého tökölyovského povstania.
Keď v roku 1688 po zlikvidovaní druhého tökölyovského povstania prestúpili všetci na katolícku vieru. Nad slnko jasnejšie nám to dokazuje záznam v matrike konvertitov v Brezne, kde sa píše : „Odo dňa 21. septembra do Božieho narodenia r. 1688 konvertovali všetci Beňušania. Ani potom však neostali natrvalo katolíkmi, lebo za povstania Františka Rákoczyho II. 30. 11. 1705 brezniansku faru zasa okupovali evanjelici. Katolíckeho kňaza v Brezne nebolo a duchovnú správu v Beňuši viedol tiež tamojší evanjelický farár.
Spod tejto evanjelickej duchovnej správy sa vymanili až 29. 11. 1709, keď po porážke Františka Rákoczyho II. brezniansky kostol prešiel definitívne do rúk katolíkov. Nateraz nemožno zistiť, či sa v r. 1705 - 1709 stali evanjelikmi všetci Beňušania, alebo len podaktorí. Záznamy zo spomenutých rokov sú totiž tak kusé, že na ich základe nemožno dať uspokojivú odpoveď. Nateraz za isté môžeme pokladať iba to, že v r. 1713 boli už všetci Beňušania katolíkmi. Dosvedčuje nám to vtedajšia vizitačná zápisnica, v ktorej čítame: „V Beňuši sú všetci katolíkmi.“
Po spomenutých viacnásobných premenách Beňušania už potom ostali katolíkmi až po naše časy a vo svojom katolíckom presvedčení nikdy nezaváhali. Dnes nám to už ani len uveriť nechcú, že ich predkovia boli voľakedy evanjelikmi. Koľko obyvateľov mal Beňuš po potlačení rákoczyovského povstania, to sme nike nenašli zaznamenané. Vizitačná zápisnica z r. 1733 Beňuš menom ani len nespomína, môžu sa naň vzťahovať iba slová : „Filiálkami bez kostola patriacimi k tejto farnosti (breznianskej) sú domčeky drevorubačov banskobystrickej komory, ktoré sú roztratené kdekade po horách vo vzdialenosti poldruhej hodiny.
Tento záznam môže sa však týkať Čierneho Balogu práve tak ako aj Beňuša. Ani len najmenšia pochybnosť však nemôže byť o tom, že počet obyvateľov Beňuša rýchlo vzrastal. Veď v roku 1754 mal už Beňuš 478 k sv. spovedi pristupujúcich a 95 k spovedi ešte nepristupujúcich katolíckych osôb. Celkový počet jeho občanov v tom čase činil teda 573 duší. Prvú správu nachádzame o ňom vo vizitačnej zápisnici z r. 1754, v ktorej čítame : „K tejto farnosti (breznianskej) patria kaplnky vo filiálkach Hronec (t.j. Č. Balog, resp. Krám) a Beňuš.“
Potom nasleduje správa o hrončianskom (čiernobalockom, resp. krámskom kostolíku) a po nej správa tohto znenia: „ O stave kaplnky v Beňuši. Kostol je zasvätený sv. Krížu, ostatné ako u hrončianskej kaplnky.“ Podľa tejto poznámky vzťahujú sa teda naň slová: „Nebol posvätený, ani znesvätený, celý je drevený, je v ňom jeden oltár a jeden oltárny kameň s neporušenou pečaťou. Postavený bol Jej Veličenstvom a slávnou banskobystrickou komorou bez akýchkoľvek dôchodkov… Po nedeliach a vo sviatky konávajú sa v ňom obety sv. omše a katechetické kázne.“
Z tohto stručného záznamu vysvitá, že r. 1754 stál už v Beňuši drevený kostolík sv. Kríža, ktorý postavila banskobystrická kráľovská komora. Čas postavenia tohto kostolíka nám spomínaná vizitačná zápisnica neudáva. Druhá správa o tomto kostolíku sa nám zachovala v súpise breznianskej farnosti z r. 1761 a znie takto: „Stojí tu kostol postavený nákladom banskobystrickej banskej komory v r. 1748, ktorý bol na základe vikariátneho povolenia v tom istom roku aj požehnaný. Doteraz nie je posvätený. Zasvätený je povýšeniu sv. Kríža. Celá budova tohto kostola je zhotovená z dreveného materiálu a opatrená dreveným stropom. Je sedem siah dlhá, štyri siahy široká a tri siahy vysoká. Celá je dreveným chórom vybavená. Je v nej iba oltár sv. Kríža s neporušeným oltárnym kameňom. V jej blízkosti je cintorín, ktorý však nijak nesúvisí s kostolom. Aj ten je požehnaný, dostatočne veľký s dreveným plotom ohradený. Organa tu niet. Obyvatelia tohto miesta sú všetci bez výnimky katolíci.
Barokový kostol svätého Ondreja v Telgárte.
Tretiu správu o prvom kostolíku nachádza sa v Súpise mesta Brezna z r. 1766 a znie takto: „Breznianska farnosť rozprestierajúca sa na území slobodného kráľovského mesta má päť obcí: tri osady kráľovských drevorubačov, totiž Hronec, Beňuš a Bacúch - dedinku Mýto, podriadenú mestu a Jarabú, kde bývajú niekoľkí súkromní urburárni robotníci. V týchto obciach neboli postavené nijaké kostoly, ľudia chodievali z nich na služby Božie do Brezna, kým v r. 1748 - 1749 v spomenutých osadách drevorubačov neboli postavené kostolíky, ktoré sa dnes pokladajú za akési filiálky.“ Správa sa zmieňuje potom o Beňuši slovami: „Blízka osada drevorubačov Beňuš je vzdialená od materského kostola na dve hodiny.
Štvrtú správu o prvom beňušskom kostolíku našli sme v Súpise breznianskej farnosti z roku 1774 a v nej sa hovorí: „Druhou filiálkou (Brezna) je Beňuš. Filiálka zvaná Beňuš je vzdialená od materského kostola na poltretej hodiny. Patronátne právo patrí v nej slávnej banskobystrickej banskej komore. Celá budova (tamojšieho) kostola je drevená a nákladom slávnej banskobystrickej komory postavená bola r.1747. Vyzdobená a náradím vybavená vzhľadom na chudobu miesta je dosť skromne a potrebuje opravu tak na zruinovanej sakristii ako aj na hlavnom oltári.“
Citovaný Súpis brenianskej farnosti na rozdiel od súpisu z r. 1761 postavenie prvého kostolíka kladie do r.1747, lebo sa pravdepodobne už vtedy začalo s prípravami na jeho stavbu. Podľa jeho údajov v r. Piatu správu o prvom beňušskom kostolíku obsahuje Súpis breznianskej farnosti z r. 1778, kde sme našli zaznamenané toto: „Štvrtá filiálka (Brezna), kráľovská to osada drevorubačov Beňuš, vzdialená je od materského kostola na dve hodiny cesty. Zemepánom v nej je kráľovské mesto Brezno, na ktorého pozemkoch stojí táto osada drevorubačov. Patronátne právo v nej však patrí slávnej banskobystrickej kráľovskej komore. K spovedi pristupujúcich osôb v tejto filiálke je 483 a všetky sú katolíckeho náboženstva. Budova (tamojšieho) kostola je celá drevená, postavená bola slávnou banskobystrickou kráľovskou komorou v r. 1748 a je už natoľko zruinovaná, že by namiesto nej už nanajvýš bola potrebná nová, ako to už rozhodlo Jej posvätné Veličenstvo.
Z citovaného záznamu vidieť, že beňušský kostol v r. 1778 bol už na rozpadnutie, lebo jeho drevený stavebný materiál pod vplyvom poveternosti už podliehal úplnej skaze. Preto bol už potrebný nový murovaný kostol, ktorý by už aj svojimi rozmermi lepšie vyhovoval potrebám stále stúpajúceho počtu beňušského obyvateľstva. Potrebné kroky ohľadne stavby tohto kostola boli už aj urobené, ba panovníčka už dala aj povolenie na jeho stavbu. Stavebné práce však ešte neboli započaté, lebo ešte pravdepodobne neboli skončené všetky prípravy na ich započatie. Beňušania sa už s najlepšími nádejami mohli dívať do budúcnosti, lebo stavba ich nového kostola bola už len otázkou krátkeho času. V svojich nádejach sa ani nesklamali, lebo o dva roku neskoršie namiesto prvého dreveného kostolíka bol v ich obci postavený druhý murovaný kostolík, po ktorom všetci tak veľmi túžili.
Porovnaním všetkých vyššie citovaných správ dochádzame k presvedčeniu, že prvý drevený kostolík v Beňuši bol postavený s dovolením kráľovnej Márie Terézie nákladom banskobystrickej banskej komory r. 1748 a v tom istom roku bol aj požehnaný. Kráľovské povolenie najeho stavbu udelené bolo asi už r. 1747 a vtedy sa pravdepodobne započali aj prípravné stavebné práce, preto niektoré archiválne záznamy kladú jeho stavbu do r. 1747. V roku 1749 mohli už dokončovať na ňom iba tie práce, ktoré v predchádzajúcom roku už dokončené byť nemohli. Nesprávne je teda tvrdenie Historického schematizmu z r. 1876, že prvý drevený kostolík v Beňuši bol postavený až v r. Keďže sa prvý drevený kostolík v Beňuši pre svoju zruinovanosť už viac nehodil na bohoslužobné účely, v r. 1780 bol rozobratý a namiesto neho postavený bol banskobystrickou kráľovskou komorou pre tamojších veriacich nový väčší murovaný kostolík.
Hodnoverný záznam nachádzame o tom vo vizitačnej zápisnici z r. 1783, v ktorej čítame: „Na tomto mieste s povolením blahej pamäti kráľovnej Márie Terézie v r. 1747 slávnou banskou komorou bola postavená drevená svätyňa, v r. 1780 po zrúcaní dreveného kostolíka na vhodnom kopci postavený bol však tou istou slávnou banskou komorou kostol z kamenia lenže bez akéhokoľvek majetku.“ O tomto murovanom kostolíku zmieňuje sa tá istá vizitačná zápisnica slovami: „Zasvätený je Narodeniu Panny Márie, je iba požehnaný, nie je posvätený, ani znesvätený. Budova kostola je v dobrom stave, z kameňa bol postavená r. 1780, je 12 siah dlhá, a je trošku pritesná pre toľký počet ľudí. Je v nej iba jeden stály oltár a len jeden oltárny kameň… Tento kostol je čistý, prach v ňom utierajú kostolníci. V nedeľu ráno, alebo v sobotu večer zametajú ho dievčatá. Od svojho postavenia v r. 1780 nebol vybielený. Sedadlá, čiže lavice sú v ňom pekne usporiadané a nič sa od nich neplatieva. Svätostánok na jeho oltári je dôstojný, dobre uzavretý a vo vnútri slušne vyzdobený. V sakristii je mriežkami opatrená spovedelnica bez dvierok, ktorá včas spovedania polonahých detí v zimnom období odnášaná býva do farskej budovy…“
Dejiny moravskej cirkvi
Obec Bacúch leží v severnej časti Banskobystrického kraja, v okrese Brezno. Nadmorská výška obce je v 590-630 m. V Bacúchu sa nachádza technická pamiatka Bacúšsky Tajch, prameň Boženy Němcovej a rímskokatolícky kostol sv.