História Banskobystrickej Diecézy: Biskupi a Významné Udalosti

Banskobystrická diecéza si pripomenula 240. výročie vzniku. Samostatné biskupstvo vzniklo odčlenením z Ostrihomského arcibiskupstva v roku 1776 zásluhou cisárovnej Márie Terézie. Jeho utvorenie schválil pápež Pius VI. dňa 13. marca 1776 bulou Regalium principum.

Územie terajšej Banskobystrickej diecézy patrilo pôvodne do Ostrihomského arcibiskupstva. Banskobystrická diecéza vznikla spolu so Spišskou a Rožňavskou diecézou z iniciatívy panovníčky Márie Terézie v roku 1776. Vtedajší pápež Pius VI. ju erigoval osobitnou bulou 13. marca 1776 a vymenoval aj prvého banskobystrického biskupa Františka Berchtolda.

V pastierskom liste pripomína diecézny biskup Marián Chovanec túto udalosť. Chovanec upozornil, že misionári z rôznych krajín, najmä íro-škótski, dlho šírili kresťanstvo v strednej Európe, ale vtedy ešte neexistovala na tomto území žiadna cirkevná štruktúra.

„Až koncom 8. storočia bolo územie strednej Európy, teda aj územie Slovenska, začlenené do právnych štruktúr cirkvi. Pravdepodobne od roku 827 naše územie začalo podliehať Salzburgskému arcibiskupstvu. To trvalo až do roku 880, keď bolo založené Nitrianske biskupstvo, do ktorého patrila väčšina slovenského územia.

Od roku 1000 do roku 1776 bolo územie dnešnej diecézy súčasťou Ostrihomského arcibiskupstva. „Veľký význam pre duchovnú správu mal aj vznik premonštrátskeho prepoštstva Panny Márie v Kláštore pod Znievom v 13. storočí. Aj vďaka nemu boli na našom území v 13. a 14. storočí založené viaceré farnosti. Bolo ich viac ako 60 a niektoré majú doteraz svoje pôvodné starobylé chrámy.

V roku 1922 vznikla Trnavská apoštolská administratúra a Banskobystrické biskupstvo sa stalo jej podriadeným biskupstvom. Bolo to dočasné riešenie cirkevnej správy toho územia Ostrihomskej arcidiecézy, ktoré po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 pripadlo novovzniknutému Česko-Slovensku.

V roku 1977 vznikla Slovenská cirkevná provincia aj Trnavské arcibiskupstvo. V roku 1995 bola Trnavská arcidiecéza premenovaná na Bratislavsko-trnavskú arcidiecézu a napokon, v roku 2008, bola táto provincia územne reorganizovaná. Bankobystrické biskupstvo, s čiastočne zmeneným územím, je aj naďalej sufragánom Bratislavskej arcidiecézy v rámci Západnej cirkevnej provincie.

Vznik Diecézy

Tridentský koncil (1545 - 1663) môžeme nazvať ako reformu v rámci katolíckej cirkvi. Okrem iného žiadal aj zlepšenie dušpastierskej starostlivosti, čo si však žiadalo oveľa lepšie poznať potreby svojich veriacich a tiež kládol väčšie nároky na správu diecéz. Toto si však vyžadovalo reformovať obrovské diecézy v Uhorskom kráľovstve.

Na začiatku 17. storočia si to uvedomoval z vlastnej skúsenosti aj horlivý priekopník protireformácie Peter Pázmaň, ktorý bol tiež ostrihomským arcibiskupom. Jeho protireformačný plán v Uhorsku rátal s rozdelením obrovskej ostrihomskej arcidiecézy. Svoj návrh predložil na Trnavskej synode roku 1629 svojmu kléru, v ktorom počítal so zriadením štyroch nových diecéz na území dnešného Slovenska.

Hlavný dôvod pre rozdelenie bolo veľmi rozsiahle územie tejto arcidiecézy, ktorá sa mohla spravovať len veľmi ťažkopádne a nedokonale. Pritom uhorskí biskupi mali ešte aj iné mimopastoračné povinnosti, ktoré túto situáciu ešte viac sťažovali. Nové diecézy mali byť zriadené na Spiši, v Rožňave, v Novohrade a štvrtá mala byť tzv. Turčianska diecéza zo sídlom v Kláštore pod Znievom.

Takéto tendencie sa prejavovali aj v poslednom desaťročí panovania Márie Terézie. Cisárovná bola presvedčená, že si ju Prozreteľnosť vyvolila, aby sa starala o všeobecné blaho svojich poddaných. Preto čakala na vhodnú chvíľu, ktorá nastala vakanciou ostrihomskej arcidiecézy. Táto sa naskytla úmrtím ostrihomského arcibiskupa Františka Bárkóczyho v roku 1765.

Mária Terézia pravdepodobne už v roku 1773 urobila tajné prípravy na založenie nových diecéz v Uhorsku. Barón František Koller, brat vesprímskeho biskupa a jeden z najvernejších uhorských radcov cisárovnej, ktorý dobre poznal uhorské dejiny a kánonické právo, vypracoval začiatkom roku 1774 plán na reštrukturalizáciu diecéz v celom Uhorskom kráľovstve. V tejto práci si prizval ostrihomského kanonika Juraja Lichwaltského.

Lichwaltský pochádzal z Bardejova a bol predtým tajomníkom biskupa Bárkóczyho v Jágri. Keď bol jeho biskup vymenovaný za ostrihomského arcibiskupa - primasa, odišiel s ním do Ostrihomu. Poznal takmer celé územie, ktoré sa malo oddeliť od arcidiecézy. Pre dnešné Slovensko navrhol zriadiť tri diecézy: Spiš, Banskú Bystricu a Jasov. Tieto mali byť oddelené od ostrihomskej arcidiecézy. Tento vypracovaný Kollerov a Lichtwaltského plán zo 7. apríla 1774 dostala do rúk Mária Terézia.

Tomko J. vo svojej knihe predpokladá úzku súvislosť medzi listom pápeža Klementa XIV., ktorý sa adresoval 6. júla 1773 Márii Terézii a v ňom upozorňuje, že majetok po zrušení jezuitskej rehole je povinná použiť na cirkevné ciele. K tomuto sa rátalo ich využitie aj na zriadenie troch spomínaných diecéz. Koncom roku 1775 sa cisárovná verejne odhodlala uskutočniť tento plán. V Bratislave sa stretla s kaločským arcibiskupom Jozefom Batthyáňom, ktorý mal byť novým primasom Uhorska.

Túto vysokú cirkevnú hodnosť mu panovníčka ponúkla skôr, ale s podmienkou, že sa zriekne časti príjmov a tiež aj privilégií dotýkajúcich sa reformných snáh Márie Terézie, ktoré zákonite museli nastať so vznikom nových diecéz v Ostrihomskom arcibiskupstve. Batthyáň to prijal. Po získaní sľubu od Batthyáňa pre tieto reformy, dala panovníčka vypracovať plán na rozdelenie ostrihomskej arcidiecézy. V podstate tento plán zachovával Pázmaňov návrh, až na zriadenie Novohradského biskupstva, od ktorého sa upustilo. V tomto návrhu sa vychádzalo hlavne z plánu Kollera a Lichwaltského.

Tento návrh počítal len so zriadením troch diecéz. Oproti návrhu Pázmaňa nebolo sídlo pôvodne plánovanej Turčianskej diecézy v Kláštore pod Znievom, ale v Banskej Bystrici. Panovníčka žiadala Uhorskú kanceláriu pri cisárskom dvore o zaujatie stanoviska k tejto problematike. Komisia, ktorá bola z tohto dôvodu zriadená pod vedením kancelára grófa Františka Esterházyho, mala pripomienkovať vypracovaný návrh.

V tomto návrhu Mária Terézia uviedla dôvody, ktoré ju k tomuto kroku viedli. Bola to veľká rozloha, ktorá veľmi sťažovala správu a riadne vykonávanie biskupského úradu, ale aj vzrast obyvateľstva na tomto území. Toto rozdelenie, podľa cisárovnej Márie Terézie, bude na prospech katolíckej viery a štátu. Zároveň pripomína, že vznik nových diecéz musí odsúhlasiť pápež.

Dňa 1. januára 1776 Mária Terézia vyhlásila zriadenie troch nových diecéz odčlenených od ostrihomskej arcidiecézy, zároveň vymenovala aj príslušných biskupov. Do Banskobystrickej diecézy boli zaradené župy Zvolen, Turiec, Severný Tekov, z nitrianskej župy okresy Oslany a Bojnice. Do novozriadenej Banskobystrickej diecézy malo patriť 77 farností a 17 kaplánov. Rezidenciou budúceho biskupa v Banskej Bystrici sa mala stať časť jezuitského kolégia a katedrálou kostol sv. Františka Xaverského, ktorý patril jezuitom. Biskup dostal aj panstvo vo Svätom Kríži a iné náležitosti ako aj ročný príjem 19 000 zlatých. Kapitola mala mať šesť kanonikov. Seminaristi tejto diecézy mali študovať v Trnave. Vláda hneď podnikla kroky, aby Svätá stolica schválila rozdelenie arcidiecézy, urobila tak listom z 15. januára 1776, ktorý bol určený pre pápeža Pia VI. s vlastnoručným podpisom Márie Terézie.

V liste Piovi VI., v ktorom prosila, aby pápež súhlasil s rozdelením arcidiecézy, sa sama odvoláva na takéto pokusy už v minulosti. Upozorňovala aj na to, že pre veľkú rozlohu diecézy kánonické vizitácie boli veľmi zriedkavé a často sa neudeľovala ani sviatosť birmovania. Myslela si, že tieto administratívne ťažkosti by sa odstránili samotným rozdelením diecézy.

Ako apoštolská kráľovná a najvyššia ochrankyňa cirkví to žiadala aj preto, lebo do Uhorska sa viac šírili herézy a preto bola potrebná väčšia ostražitosť pastierov. Mária Terézia vo svojom liste ďalej píše, že niet pochýb o tom, že čím viac biskupov majú ľudia, tým viac prekvitá kresťanstvo, vážia sa ľudské zvyky a zákony, prejavuje sa väčšia úcta k Božím aj ľudským zákonom, a napokon je bezpečnejšie aj blaho štátu a väčší pokoj.

Mária Terézia si to priala pre dobro vlastnej viery. Sľubovala, že sa postará o potreby biskupstva, kapituly aj seminára. Opätovne žiadala, aby k tomu všetkému Svätý Otec udelil Apoštolské požehnanie. List pápežovi nebol len oznamom spomínanej záležitosti, ale aj žiadosťou o spoločný postup s pápežom v tejto veci.

V čase vzniku mala diecéza 77 farností. Avšak postupne vznikali ďalšie a pri príchode biskupa Blahu už mala 110 farností. V diecéze od roku 1807 existoval aj kňazský seminár. Do roku 1918 sa na banskobystrickom biskupskom stolci vystriedalo 11 biskupov.

V diecéze boli mnohé starobylé banské mestá, ale aj vidiecke farnosti, v ktorých katolíci často žili v menšine spolu s evanjelikmi. Veriaci diecézy boli väčšinou slovenskej národnosti, len na okolí Kremnice, hornej Nitry a horného Turca boli nemecké farnosti.

Biskupi Banskobystrickej Diecézy

Prvý banskobystrický biskup František Berchtoldt sa horlivo ujal vedenia diecézy. Pretože od roku 1754 sa neuskutočnila žiadna kánonická vizitácia, v rokoch 1778 - 1785 vykonal kánonické vizitácie vo všetkých dištriktoch a zakončil ich v meste Banská Bystrica. Bol zanietený za obnovu Božieho kultu, preto klerikov podporoval z vlastných peňazí.

Keď prišiel nový biskup po zriadení biskupstva do mesta, nemal sídlo ani dom v ktorom by mohol bývať. Kráľovná síce určila na kúriu budovu bývalého kolégia zrušenej rehole jezuitov. Keď však biskup budovu osobne prezrel, usúdil, že pre ciele vysokého úradu sa nehodí. Bola stavaná ako kláštor a potrebovala by veľkú adaptáciu. Ponechal ju teda pre byty kanonikom.

Ďalšou nevýhodou budovy bolo, že bola vo vedľajšej uličke, blízko mäsiarskej ulice, kde sa zabíjal dobytok a zápach nepríjemne zamoroval celé okolie. Na rohu námestia Lazovnej ulice mala však kráľovská komora starý dom. Požiadal preto, aby mu ho darovali na účely kúrie. Vyhoveli mu a dostal aj 30 000 zlatých z náboženského fondu na jeho adaptáciu. Pri dôkladnej prehliadke sa však zistilo, že dom je v takom stave, že jeho reštaurácia sa nevyplatí, preto ho dal zbúrať a postaviť novú stavbu. S prácou začal hneď.

Zaistenie nákladu na takú veľkú stavbu mu robilo starosti. Základný majetkový fond biskupstva, ktorého jadro tvorilo svätokrížske panstvo bol veľmi chabý na vlastný chod a všetkého personálu, nieto ešte na investície do mnohých budov, ktoré bolo treba vybudovať skoro od základu. Panstvo nemalo majera a nebolo preto z neho náležitého dôchodku. Musel vybudovať všetky hospodárske budovy preň. Lesy, ktorých málo biskupstvo síce dosť, boli iluzórnym bohatstvom, lebo boli vyplienené a drevo nemalo cenu.

Pokúšal sa, aby tri possesie, ktoré susedili so svätokrížskym panstvom, Vieska, Horné Opatovce a Lehotka boli pripojené k nemu. Hoci sa to administratívne mohlo stať, predsa na to nedostal súhlas. Žiadal ďalej, aby mu zo šašovského panstva pridelili 215 jutár na vydržiavanie šiestich koní. Štiavnická komora toto odmietla, ale ponúkli mu, že bude dostávať deputát na vydržiavanie koní 240 q ovsa a 300 q sena. To si biskup odmietol s tým, že nebude patriť medzi deputátnikov štiavnickej komory. Potom žiadal polovicu majetkov prepozitúry sv. Štefana v Bzovíku, ale ani to nedostal. Tieto svoje žiadosti osobne predniesol pred panovníčkou, ale nebolo mu vyhovené.

Biskup spomínal aj ďalšie problémy, najmä že má na začiatku veľké starosti a preto žiadal, aby mu poskytli aspoň z interkalárnych príjmov neobsadených biskupstiev 20 000 zlatých, ale ani tie nedostal. Pomoc mu v tiesni chcela poskytnúť štiavnická komora, ktorá sa mu ponúkla, že ho odbremení počas počiatočných ťažkostí od gazdovania a ponúkla mu ročne 18 000 zlatých arendy za svätokrížske panstvo. Po mnohých žiadostiach, ktoré sa ukázali ako márne, sa biskup rozhodol, že veci uskutoční ináč a zriadil úsporné opatrenia. V roku 1778 znížil personál na polovicu. Stavbu sa rozhodol prevádzať postupne, podľa toho, koľko bude prostriedkov.

Dom ešte nebol ani dokončený, chýbala frontová časť od námestia, keď prišiel osudný deň, 5 máj 1783. Na poludnie vypukol v mlyne opatrovne požiar a hoci to bolo ďaleko, vietor rozšíril požiar takmer na celé mesto, ktoré okrem dvoch uličiek ľahlo celé popolom. Bolo to toho roku najväčšie nešťastie v celej strednej Európe. Pri požiari prišlo o život viac ako 130 ľudí. V tomto požiari ľahla popolom aj nová biskupská kúria, ktorej časť bola len vlaňajšieho roku dokončená a od biskupa iba necelý rok obývaná. Plamene zničili nie len strechu ale aj izby a ich zariadenie, knižnicu s mnohými vzácnymi knihami a tiež mnohé dôležité listiny.

Biskup bol toho času vo Viedni, kde sa liečil. Keď mu bola doručená táto smutná správa, hneď sa odobral do Bratislavy, kde na miestodržiteľskej rade predložil svoju smutnú záležitosť. V tejto smutnej situácii nemal inej možnosti ako požiadať najvyššie fórum o pomoc. Predložil rozpočet na rekonštrukciu, ktorý dosahoval náklad 9 200 zlatých. Keď Jozef II. prejednával so svojimi ministrami túto záležitosť, chcel biskupovi „pomôcť“ tak, že zruší toto biskupstvo, ktoré nebolo dostatočne dotované, ani ho lepšie dotovať nechceli. Biskupovi ponúkli výnosné rábske biskupstvo. Biskup bol však pevnej vôle, ktorý sa nezľakol ťažkostí. Rábske biskupstvo neprijal, hoci by si hmotne svoje postavenie zlepšil. Rozhodol sa, že vynaloží všetko úsilie, aby aj škodu napravil a aj zbytok diela dokončil.

Keď neprijal rábske biskupstvo, ponúkli mu ešte spišské, alebo rožňavské. Hociktorý z týchto biskupov bol ochotný prijať rábske a František Berchtoldt dostal ponuku zobrať si banskobystrické so sebou k spišskému, alebo rožňavskému. Bola to lákavá ponuka a mysleli si, že to biskup prijme. Svedčí o tom listina, ktorú k tomu vydala miestodržiteľská rada. Biskup Okolicsányi však nedovolil listinu odoslať a osobne sa obrátil na panovníka, že biskup sám aj kapitula sa pričiní o to, aby všetko bolo uhradené z vlastných prostriedkov a panovníkovi nebudú v ničom na ťarchu. Škoda by bola začaté dielo zničiť.

Skutočnú pomoc Berchtoldtovi poskytol ostrihomský arcibiskup, že mu ponechal doživotne výnos z opátstva v Kapornaku, ktoré mal na prilepšenie v počiatočných ťažkostiach od nastúpenia na biskupský stolec. Dostal ešte aj 8 000 zlatých ma reštauráciu zhorených budov. Prisľúbili mu aj lepšie dotovanie, ak bude po smrti jágerského arcibiskupa nové usporiadanie diecéz.

Počas prvej svetovej vojny prestal existovať kňazský seminár a bohoslovci museli narukovať na front. Taktiež v čase vojny nebol záujem o duchovné povolanie. Biskup Wolfgang Radnai neprijal vznik ČSR, a preto ho vtedajšia pražská vláda v marci 1919 vyhostila z územia Banskobystrickej diecézy.

Diecézu viedol ním vymenovaný vikár Ján Kohút, banskobystrický farár. Diecéza trpela nedostatkom povolaní a kňazov. Mnohé farnosti a kaplánske miesta boli neobsadené. Okrem toho bolo biskupské hospodárstvo zadlžené a diecéza sa nachádzala vo finančnej kríze. Celkovo bola situácia v diecéze ťažká.

Biskup Marián Blaha bol vysvätený v Nitre spolu s biskupom Jánom Vojtaššákom a Karolom Kmeťkom. Pôvodne bol kňazom Spišskej diecézy a pochádzal z Liptovského Hrádku. Pred prvou svetovou vojnou stál na čele Spolku svätého Vojtecha a do biskupského úradu ho odporúčala vtedajšia pražská vláda. Do Banskej Bystrice prišiel po svojej biskupskej vysviacke a našiel diecézu v biednych duchovných a hmotných podmienkach.

Prvou úlohou bolo obnoviť formáciu v kňazskom seminári, čo sa mu aj po krátkej dobe podarilo. Veľa energie venoval obnove seminára a výchove kňazského dorastu. Podarilo sa mu obnoviť dôveru medzi kňazmi a ako skvelý kazateľ si získal aj srdce svojich veriacich. Predovšetkým sa naplnil kňazský seminár a vzbudil sa záujem o kňazské povolanie. Napríklad v roku 1936 biskup vysvätil pre diecézu až 21 novokňazov. Obsadili sa všetky farnosti a kaplánske miesta.

Za rektora seminára vymenoval Františka Mesíka Vajdu a postaral sa o kvalitných profesorov, keď poslal na štúdiá napríklad Jozefa Búdu, Juraja Šimalčíka, Antona Šurianskeho alebo Ignáca Chladného. Náboženskému povzbudeniu Božieho ľudu a prehĺbeniu duchovného života mal slúžiť aj diecézny katolícky časopis Náš priateľ. Časopis mal náklad 18 000 až 20 000 exemplárov, bol cenovo prístupný aj pre chudobnejších veriacich a šíril náboženskú osvetu.

Pod dohľadom biskupa Mariána Blahu a s jeho podporou bolo v diecéze postavených 17 nových kostolov a dôkladne zrekonštruovaných 106 kostolov. Celkovým nákladom takmer 20 miliónov korún boli postavené aj ľudové školy a novostavba katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom. Biskup Blaha pozval do svojej diecézy kongregáciu lazaristov, ktorí si v Banskej Bystrici vybudovali apoštolskú školu, a tiež redemptoristov, ktorí začali účinkovať na pútnickom mieste Staré Hory. Podobne v nemeckej farnosti v Handlovej podporoval kongregáciu pallotínov. Do diecézy pozval aj ženské rehole, napríklad Kongregácia školských sestier sv. Františka z Assisi začala pôsobiť vo Zvolene a do Prievidze pozval Kongregáciu dcér Božej lásky.

Veľa času a energie venoval aj charitatívnej činnosti. Zo svojich prostriedkov podporoval mnohých chudobných študentov a veľkú starostlivosť venoval opusteným, sirotám, pre ktoré boli vybudované ústavy - Vincentínum v Banskej Bystrici alebo Mariánum vo Zvolene. V posledných rokoch svojej biskupskej služby trpel ťažkou chorobou a v roku 1941 mu vymenovali biskupa koadjútora Andreja Škrábika.

Po smrti biskupa Blahu viedol diecézu Andrej Škrábik. Duchovný život sa v diecéze sľubne rozvíjal, ale prerušili ho ťažké vojnové pomery a neskôr nástup totality. Biskup Škrábik zomrel 8.

Prehľad Biskupov Banskobystrickej Diecézy

Trinásteho februára sme si pripomenuli 100. výročie vysviacky prvých slovenských biskupov. Na stránkach Katolíckych novín si preto postupne približujeme históriu všetkých troch diecéz - Nitrianskej, Banskobystrickej a Spišskej.

tags: #banskobystricka #dieceza #biskup