Biela sobota je dôležitou súčasťou veľkonočného týždňa. Každoročne slávili Zmŕtvychvstanie Nášho Pána už od počiatkov kresťanskej éry. Pamätám si, že veľmi intenzívne prežíval Veľký piatok a Ježišovu smrť a pochovanie. Keď sme na druhý deň večer po skončení Paschálnej vigílie (Biela sobota) spievali s kresťanmi z ďalších spoločenstiev „On žije, on žije!“, Samko neveriaco krútil hlavou a hovoril mi: „Nezije. Veť zomlel!“
Moja úpenlivá snaha vysvetliť mu pojmy ako „vstal z mŕtvych“ a „vzkriesenie“ nezaberala. Tak som si povzdychol smerom k nebeskému Otcovi s prosbou „Čo robiť?“ a rozhliadol sa okolo seba. Držiac Samka na rukách som podišiel dopredu k oltáru a ukázal mu sochu Vzkrieseného, ktorú tam len pred chvíľou položili: „Vidíš, Samko, toto je Ježiš. Naozaj zomrel. Tu má rany po klincoch, na rukách, na nohách. Aj v boku, čo mu ten vojak prebodol kopijou.“ Samko prikyvoval.
Jeden z najdôležitejších cieľov výchovy je odovzdávanie viery deťom. Pri malých deťoch mnoho rodičov v tejto veci tápe a pri veľkých deťoch sa zasa trápi. Mnohí sa pýtajú: „Snažili sme sa, žili sme nábožne, dali sme im, čo sme vedeli. Prečo teda ako malí nechcú chodiť do kostola a ako dospelí žijú bez Boha?“ Nie je v možnostiach tohto článku odpovedať na všetky otázky.
V otázkach výchovy vo viere nám poskytuje veľmi jasné slová Katechizmus katolíckej cirkvi: Milosťou sviatosti manželstva rodičia dostali zodpovednosť a výsadu evanjelizovať svoje deti. Evanjelizovať svoje deti je výsada. Som veľmi rád, že moje deti počujú zvesť o Kristovi na bohoslužbách, na duchovnej obnove či v cirkevnej škole. Som vďačný za každého kňaza, katechétu a animátora, ktorý s nimi hovoria o viere. Ale až žiarlivo si strážim tú česť a výsadu byť spolu so svojou manželkou pre svoje deti prvými hlásateľmi viery v Ježiša Krista. Evanjelizovať svoje deti je zároveň veľká zodpovednosť. Sú nám zverené od prvých chvíľ ich života, keď sú ich srdcia otvorené dokorán. Nikto nie je tak zodpovedný za to, aby počuli evanjelium, ako my.
Keď hovoríme o evanjelizácii svojich detí, je kľúčové pochopiť rozdiel medzi vierou a náboženstvom. Všimnite si, že katechizmus nehovorí nič o náboženstve, ale len o viere. Najväčší zmätok pochádza práve zo zamieňania si týchto pojmov. Náboženstvo je ľudská snaha byť prijateľným pre Boha a tak dosiahnuť nebo. Viera je prijatím Božieho diela a odpoveďou naň. Náboženstvo pozostáva z náuky (čo mám uznávať), obradov (čo mám absolvovať) a morálky (čo mám a nemám robiť). Viera je osobným vnútorným presvedčením, skrze ktoré vstupujem do dôverného vzťahu s Bohom.
Písmo jasne hovorí, že „spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval“ (Ef 2,8-9). Milosť a viera. Presne ten istý jazyk používa aj katechizmus. Veľa rodičov si myslí, že ich deti budú veriace, lebo im hovoria o Bohu a vodia ich do kostola. Najmä, keď aj doma vedú intenzívny náboženský život. Viera sa však nerodí z náboženskej aktivity a hocijakého slova o Bohu. Viera sa rodí zo slova viery, ktoré hlásame.
Najprv si treba ujasniť rozdiel medzi slovom o Bohu a Božím Slovom. Slovo o Bohu je to, čo hovorí človek o Bohu - na základe svojich predstáv, skúseností a ľudských tradícií. Božie Slovo je to, čo hovorí Boh - o sebe, o človeku, o svete. Ježiš to rozlišuje úplne jasne, keď hovorí Petrovi: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv (podľa vysvetliviek hebraizmus označujúci človeka), ale môj Otec, ktorý je na nebesiach“ (Mt 16,17). Slovo viery je Božie Slovo, ktorému som uveril, čiže som úprimne zo srdca presvedčený, že je pravdou.
Tradičné slovenské veľkonočné vajíčka.
Často sa opakuje, že „nestačí veriť, treba podľa toho aj žiť“. Táto veta je pravdivá. Ale iba ak si pletieme vieru s náboženstvom. Inak je schizofrenická. Každý človek so zdravou mysľou totiž žije podľa toho, čomu verí. Čomu skutočne verí. Lebo slovo viery je blízko teba. Problém je, že mnohí rodičia sa hlásia k náboženstvu (napr. rímsko-katolík), ale srdcom sa nestotožňujú s kresťanskou vierou. Možno si to ani neuvedomujú, ale v skutočnosti veria tomu, čomu ľudia tohto sveta. Majú totiž náboženstvo, ale nemajú vieru.
„Srdcom veríme.“ Podľa katechizmu je srdce príbytok, kde sa zdržiavam, kde bývam, kam zostupujem. Je to náš skrytý stred, nedostupný nášmu rozumu ani iným. Jedine Boží Duch ho môže preskúmať a poznať. Je to miesto rozhodovania, a to v najväčšej hĺbke našich psychických sklonov. Je to miesto pravdy, kde si volíme život alebo smrť. Je to miesto stretnutia (KKC 2563).Môžeme deti naučiť prežehnať sa, recitovať modlitby a spoznať náboženské vedomosti, ale ak sa Božia milosť skrze naše hlásanie viery nedotkne ich srdca, budú o nás platiť Ježišove slová: „Pokrytci! Dobre o vás prorokoval Izaiáš, keď povedal: „Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa““ (Mt 15,8). Ak sa spoľahneme na náboženstvo a budeme pôsobiť len na rozum a city, vychováme zo svojich detí farizejov alebo rebelov. Ale nie veriace deti. Srdce sa nedá oblafnúť. Neplatí na neho náboženstvo, iba viera. Slobodné rozhodnutie. Vnútorné presvedčenie. A to nie je v rukách rodičov. Preto sa mnohí radšej uchyľujú k náboženstvu, ktoré sa im zdá predsa len istejšie.
Sv. „Ústami vyznávame.“ Mnohí rodičia nevyznávajú svoju vieru pred deťmi slovami, často s odôvodnením, že podľa nich stačí, keď im dávajú dobrý príklad. Katechizmus je v tom jasný: Rodičia majú byť slovom a príkladom prvými hlásateľmi viery pre svoje deti (KKC 1656). Biblický princíp zasa hovorí, že „z plnosti srdca hovoria ústa“ (Lk 6,45). Ak je viera v našom srdci, úplne prirodzene o nej hovoríme v okolnostiach bežného života a vyznávame ju pred ľuďmi. Jednoducho hovoríme o tom, o čom sme presvedčení. Vyznávame, že Ježiš je Pánom celého nášho života. Špeciálne pred svojimi deťmi. Ak takéto vyznanie vychádza z nášho srdca, prirodzene je v súlade so spôsobom nášho života. A tak ide ruka v ruke slovo s príkladom.
Písmo aj katechizmus svorne tvrdia, že rodičia sú prvými hlásateľmi viery pre svoje deti. „Ale veď to robíme!“, zvolajú mnohí rodičia. Keď sa však s nimi chvíľku rozprávam, zistím, že nie sú hlásateľmi viery, ale len šíriteľmi náboženstva. Sú úprimne nábožní, ale nehlásajú evanjelium o kráľovstve (Mt 9,35), Božie evanjelium (Mk 1,14), Kristovo evanjelium (2Kor 2,12), evanjelium Božej milosti (Sk 20,24), ale ľudské tradície. Platia o nich Ježišove slová: „Náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy. Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov“ (Mk 7,7-8). A tak nevychovávajú veriace deti, ale prinajlepšom nábožné. Bohužiaľ, mnohé z týchto detí akoby v dospelosti stratili vieru. Nestratili. Žiadnu nemali.
Viera je tajomstvo a dar. Zrod viery nie je ľahký. Ale je to jednoduché a jasné: Uveril som z celého srdca v Ježiša Krista a vyznal ho za Pána svojho života. To vyvolalo v mojom živote zásadnú zmenu a spôsobuje to štýl života viditeľne odlišný od tohto sveta. Je to najdôležitejšia vec v mojom živote, o ktorej prirodzene a rád hovorím. Moje deti preto v bežných okolnostiach života (nielen v kostole alebo pri modlitbe) opakovane odo mňa počujú, že Boh je môj všemohúci Otec, ktorý ma miluje a stará sa o mňa. Vidia, že tomu naozaj verím a riadim sa tým.
Skutočná kresťanská viera stojí na Božom Slove. Nie na tom, ako si Boha po ľudsky predstavujú rodičia, pán farár, stará mama či pani katechétka. Katechizmus Katolíckej cirkvi začína Ježišovým výrokom z modlitby pri Poslednej večeri: „Otče, večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17,3). Skutočná kresťanská viera prináša večný život, ktorý spočíva v blízkom a dôvernom poznaní Otca, jediného pravého Boha, a jeho Syna Ježiša Krista. Ak takúto vieru a takýto život máme, môžeme ich odovzdať. „Veď ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal“ (1Kor 11,23).
Potrebujeme v srdci osobne uveriť, počúvať Boha a zvestovať jeho Slovo svojim deťom. Tak to vidíme vo Svätom Písme: „Pán hovoril Mojžišovi: … Potom Mojžiš vravel: „Toto hovorí Pán …““ (Ex 11,1.4). Božie Slovo nájdeme, keď sa budeme my sami modliť a čítať Písmo a keď budeme počúvať živé ohlasovanie a vyučovanie Slova v Cirkvi. „Ak toto budeš predkladať bratom, budeš dobrým služobníkom Krista Ježiša, živeným slovami viery a dobrého učenia, ktoré si si osvojil.
Viera a náboženstvo zohrávajú v živote mnohých ľudí kľúčovú úlohu. Katolícka cirkev pripisuje mimoriadny význam Eucharistii, ktorú definuje ako opravdivé Telo a Krv Ježiša Krista pod spôsobmi chleba a vína. Táto sviatosť, známa aj ako Najsvätejšia Sviatosť, prináša do duše človeka najviac posväcujúcej milosti a vyžaduje si patričnú úctu.Eucharistia: Skutočná Prítomnosť KristaKatolícky katechizmus jasne uvádza, že v Eucharistii nejde len o obyčajnú, hoci posvätenú vec, ale o niečo vznešené, pretože v premenenej Hostii sa ukrýva sám Ježiš Kristus so svojou božskou i ľudskou prirodzenosťou. Vierou spoznávame, že táto malá biela oblátka je Kristovo Telo a v kalichu premenené víno je Kristova Krv, vyliata na odpustenie hriechov a na spásu sveta.
Už apoštol Pavol zdôrazňoval dôležitosť dôstojného prijímania Eucharistie: „Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie.“ (1Kor 11,27-29)V celej cirkevnej tradícii sa ako zlatá niť vinie táto viera v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii. Táto viera je potvrdená aj II. vatikánskym koncilom. V konštitúcii Sacrosanctum concilium (čl. 47) sa hovorí toto: „Náš Spasiteľ pri Poslednej večeri, v tú noc, keď bol zradený, ustanovil eucharistickú obetu svojho Tela a svojej Krvi, aby ňou v priebehu vekov trvalo zachoval obetu Kríža, kým nepríde.“
Svätí, ako sv. Bernard, vnímali Eucharistiu ako najvyššiu lásku, ktorá si zaslúži patričnú úctu. Ježiš je ten, kto miluje ako prvý a jeho láska k nám je sprevádzaná hlbokou úctou. Ak si toto všetko uvedomujeme, nemali by sme aj my uvažovať o tom, ako odplatiť Ježišovu lásku väčšou úctou?Úcta k Eucharistii v Dejinách a SúčasnostiV minulosti sa prejavovala mimoriadna úcta pri konaní kultu. Avšak v dnešnej dobe sa od prejavovania úcty voči Božiemu majestátu upúšťa. Stráca sa povinná úcta pri liturgických sláveniach a to nielen u kňazov, ktorí si myslia, že sv. omšu možno spokojne sláviť v prírode v civilnom obleku, ba dokonca aj v plavkách na pláži, ako sa už objavili ukážky o tom na internete; ale aj samotní veriaci, ktorí už nerozlišujú medzi sakrálnym a profánnym miestom a preto, nielen ženy, ale mnohokrát aj muži prichádzajú do kostola na sv. omšu v krátkych nohaviciach, veď predsa je horúco a dnes sa to už tak nosí, takže všetko je v najlepšom poriadku.
Sv. omša je viac ako kráľovská korunovácia, promočná slávnosť alebo súd. Napriek tomu sa úcta k Eucharistii stráca, čo sa prejavuje aj pri vysluhovaní sviatosti, najmä pri rozdávaní Eucharistie.Arcibiskup a kardinál Meissner poukázal na zničenie bariér, ktoré chránili posvätnosť Eucharistie, ako odstránenie komunionbank, podávanie sv. prijímania po stojačky a na ruku. Taktiež sa v súčasnosti pokračuje stratou úcty aj ku Božiemu slovu.Je nevyhnutné ľudskú bytosť rešpektovať a mať ju v úcte. Akáže je to úcta, keď ideológia genderizmu spochybňuje pohlavnú identitu ľudskej bytosti a celá táto bezohľadná propaganda nahovára mladého človeka, že ak je nespokojný so svojím pohlavím, tak to môže zmeniť.
Prijímanie Eucharistie
Sv. Tomáš Akvinský hovorí, že: „Podávať sv. prijímanie je vyhradené kňazovi, a to z troch dôvodov: po prvé, kňaz konsekruje v osobe Krista, pretože on sám konsekroval svoje Telo a aj sám ho podal iným. Po druhé, kňaz je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi; preto jemu prináleží obetovať Bohu dary ľudu, tak mu prináleží tiež odovzdávať ľudu sväté Božie dary. Po tretie preto, lebo z úcty k tejto Sviatosti sa jej nemá nič dotýkať, čo nie je posvätené: preto sa posväcuje korporál, kalich i ruky kňaza, aby sa mohli dotýkať tejto Sviatosti. Nikomu inému preto nie je dovolené dotýkať sa Sviatosti, okrem nevyhnutných prípadov: napríklad ak by spadla na zem alebo niečo podobné.“
Sv. prijímanie na ruku bolo zavedené koncom šesťdesiatych rokov v západných krajinách nie z iniciatívy pápeža Pavla VI., ale na popud niektorých progresívnych skupín, ktorí si to začali vynucovať a v rámci tzv. ducha koncilu si nahovárali, že sú dospelými kresťanmi, a preto majú dostávať Eucharistiu do rúk.V niektorých farnostiach sa už upustilo od tohto neblahého spôsobu podávania sv. prijímania, ale v mnohých farnostiach to ešte pretrváva. Žiaľ, mnohé farnosti sú v tejto veci rozdelené. V mnohých prípadoch toto rozdelenie spôsobujú aj kňazi, pretože násilne nútia ľudí prijímať na ruku.
Pochybnosti a viera
Človek je tvor pochybujúci. Viac alebo menej má tendenciu pochybovať o svojej práci, vzťahoch, o spoločnosti, o politike. Tento skeptickejší rozmer ľudskej prirodzenosti sa nevyhýba ani náboženskej oblasti. Sú pochybnosti zlé či vari hriechom? Nie je pochybnosť prejavom slabej viery? Alebo dokonca žiadnej? Má veriaci proti svojim pochybnostiam bojovať? Popierať ich?
Viera a pochybnosť sa nevylučujú. Pochybnosť sa javí trochu ako dvojsečný meč. Pochybnosť môže byť nástroj k hľadaniu pravdy alebo k hlbšiemu prežívaniu duchovného života. Z tohto pohľadu je pochybnosť dokonca vynikajúca, pretože posúva dopredu, môže "hodiť" človeka ešte bližšie k Bohu. Niečo iné je, ak pochybnosť vedie k odmietnutiu alebo k popieraniu Boha. Z tohto pohľadu pochybnosť prerastá k systematickému skepticizmu, ktorý je akoby "dogmou otočenou hore nohami." Skepticizmus je v súčasnosti úplne rozšírený a netýka sa len otázky Boha, ale širokého spektra tém a vedie až k úplnému popretiu reality.
Veriaci človek je v istom zmysle dokonca oprávnený pochybovať o Bohu, o jeho kráse, o jeho zázrakoch, o otázke zla, o jeho vôli, o pôsobení v konkrétnom ľudskom živote. Toto skúmanie môže priviesť k lepšiemu poznávaniu Boha, hoci na strane druhej, hľadajúci skôr či neskôr dôjde k skutočnosti, že "Boh je studňa, ktorá nemá dno." Vždy je priestor na spoznávanie. Viera, ktorá nepozná pochybnosti, priestor na tajomstvo alebo "temnú noc" je skôr ideologickým presvedčením.
Príklady zo života svätcov, hrdinov viery ukazujú oveľa zložitejší obraz. Matka Tereza, považovaná mnohými za ukážkový príklad svätého života písala svojmu spovedníkovi toto: "Nemysli si, že môj duchovný život je prechádzka ružovou záhradou. Ruža je kvetina, ktorú na svojej ceste málokedy nájdem. Mojim najčastejším spoločníkom je temnota."
Posledná večera od Leonarda Da Vinciho.
Samota a viera
Pocit osamelosti je definovaný ako nepríjemný pocit, ktorý pretrváva dlhšie ako týždeň a často vedie k sociálnej izolácii, nervozite, ba môže viesť až k psychickým, či zdravotným problémom. Neriešená samota môže dokonca vyústiť do depresie. Ľudia, ktorí prežívajú samotu sa často cítia nechcení, nepochopení, nepotrební a prázdni.
Problém však nastáva, keď tento pocit samoty pretrváva dlhodobo, a dokonca sa nemení ani pri zmene okolností, resp. keď samotu prežívame, hoci sme uprostred milujúcich blízkych.
V Božom slove už v úvodnej knihe Genezis, Boh hovorí, že nie je dobré byť človeku samému (Gn 2,18), teda Boh stvoril človeka pre vzťahy. Avšak na mnohých miestach aj v Biblii nachádzame ľudí, ktorí prežívali samotu, hoci poznali a nasledovali Boha - Jozef Egyptský, Jób, Noemi, Eliáš, Dávid, Jeremiáš, Jonáš.
Prežívanie samoty, bez ohľadu na príčinu, či okolnosti, je často živnou pôdou pre klamstvá a domýšľanie. K pocitom osamelosti sa tak ľahko pridali ďalšie pocity, ako neistota, pocit zlyhania, výčitky, pochybnosti, hanba, znechutenie, únava.
Z takého stavu sa potom ľahko skĺzne k rôznym falošným útočiskám (internet, hry, seriály, jedlo, pitie, závislosti) či nesprávnym a prehnaným reakciám (výbušnosť, sarkazmus, obviňovanie, zhadzovanie seba či druhých). Tento stav nás v podstate paralyzuje od nášho vlastného napredovania, zastavuje a oddeľuje nás od nášho poslania, a tak postupne strácame zmysel všetkého.
Volaj o pomoc, nielen Boha, ale aj ľudí (stretko, spoločenstvo, odborníka), NEUTOP SA VO SVOJICH POCITOCH! Oni naozaj často klamú a neodrážajú realitu takú, aká naozaj je ("Stráž svoje srdce najmä v ťažkých časoch, lebo klamstvá zla kričia vtedy najhlasnejšie").
V prvom rade je to modlitba - úprimná, autentická, živá a najmä každodenná. Nejde o výkon, ale o vzťah. Nehľadaj správny spôsob modlitby, hľadaj Jeho. Určite tiež nechcem upustiť ani od premeny mojej mysle Božím slovom. Chcem sa ním sýtiť, učiť sa ho naspamäť, spievať ho, rozjímať a nechať sa ním premieňať, dvíhať, inšpirovať. Ďalším dôležitým pilierom je spoločenstvo, stretko, priatelia, resp. ľudia, s ktorými sa môžem zdieľať otvorene, čo žijem a prežívam. Vedia ma konfrontovať, usmerniť, podoprieť, povzbudiť…. a to je veľmi veľmi dobré a navyše potrebné. Dôležitým postojom, ktorý chcem mať v každej ťažkej chvíli (tak mi Pane pomáhaj), je odpustenie. Neustále, dokola, sebe, druhým, Bohu, zas a znova. Je to proste životný štýl, čo vedie do slobody a radosti. Služba druhým je zas zaručeným spôsobom, ako nemyslieť len na seba. Vykročenie zo seba a zároveň rozvoj svojich darov, to je proste win-win situácia, a to ozaj nechcem stratiť. Poslednou, ale nie menej dôležitou, je trpezlivosť s vlastnými zlyhaniami a slabosťami. Proste to nevzdať ani po x-tom nezdare, byť so sebou milosrdný tak, ako je aj Boh milosrdný k nám.
Smrť a nádej
Hoci je prirodzené smútiť a žialiť, keď nám zomrie blízky človek, už svätý apoštol Pavol napomínal veriacich, aby sa nezarmucovali príliš ako tí, ktorí nemajú nádej, lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zomreli, skrze Ježiša privedie s ním (porov. 1 Sol 4, 13-14).
Keď uvažujeme o smrti, pýta sa Ježiš aj každého z nás: "Veríš tomu, že som vzkriesenie a život? Že nik, kto mi verí, neumrie navždy?" Ak veríme v Krista, dôverujeme jeho slovám a sľubom, že neumrieme naveky, ale smrťou vstúpime do nesmrteľnosti. Večný život dosiahneme, keď sa skončí náš pozemský život. Smrť nie je odchod do ničoty, ale prechod do večnosti, premeneného a milosťou pretvoreného života podľa Kristovej podoby a nádhery milosti, ako to pripomína svätý Pavol: "Veď naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista. On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu" (Fil 3, 20-21).
Posmrtná realita väčšiny ľudí je očistec - čo je to? Očistec je miesto nádeje a lásky, predsieňou neba, takto ho definuje Mons. Marián Gavenda. Je to súboj lásky, môžeme doplniť slovami kňaza Dolinda Ruotola, lebo Boh, ktorý dušu miluje, očisťuje ju z lásky a duša, ktorá Boha miluje a tiahne k nemu, je rada, že sa očisťuje, aj keď pritom kruto trpí.
Kľúčové pravdy o očistci podáva Katechizmus Katolíckej cirkvi slovami: "Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti. Toto konečné očisťovanie vyvolených, ktor...
Prečo nenávidím české veľkonočné tradície
tags: #biela #sobota #katechizmus