Mons. Michal Buzalka: Život mučeníka a kandidáta na blahorečenie

Mons. ThDr. Michal Buzalka (∗ 18. september 1885, Svätý Anton - † 7. december 1961, Tábor) bol pomocný biskup Trnavskej apoštolskej administratúry a slovenský mučeník. Práve si pripomíname výročie jeho úmrtia.

Narodil sa vo Svätom Antone rodičom Michalovi a Anne Buzalkovcom. Mal dvoch súrodencov staršieho brata a sestru.

Jeho životopis vydávame pri príležitosti výročia jeho úmrtia.

Životopis

Po absolvovaní benediktínskeho gymnázia v Ostrihome študoval Michal Buzalka teológiu na univerzite vo Viedni, kde bol 14. júla 1908 vysvätený za kňaza. V roku 1912 vo Viedni obhájil doktorát z teológie.

V rokoch 1908 - 1912 pôsobil ako kňaz v pastorácii na rôznych miestach: Teplá, Banská Štiavnica, nemocnica sv. Štefana v Budapešti, Skýcov, Vajnory. Ako farár pôsobil v Skýcove, vo Vajnoroch a v Zavare.

V rokoch 1922 - 1924 vykonával funkciu prefekta seminára v Trnave a zároveň tu vyučoval morálnu a pastorálnu teológiu. V rokoch 1924 - 1931 bol farárom v Zavare. V roku 1931 bol vymenovaný za rektora seminára v Trnave.

Po prenesení seminára do Bratislavy v roku 1936 sa po zriadení Bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave stal prvým rektorom jej kňazského seminára a to až do roku 1940. Funkciu rektora seminára zastával opäť v rokoch 1942 - 1950. Ako rektor Kňazského seminára v Trnave a neskôr v Bratislave vychoval výraznú generáciu slovenských kňazov.

Dňa 15. mája 1938 bol v Ríme vysvätený za pomocného biskupa Trnavskej apoštolskej administratúry ako titulárny biskup konenský. V roku 1938 bol v Ríme vysvätený za pomocného biskupa Trnavskej apoštolskej administratúry ako titulárny biskup konenský. Jeho biskupským heslom bolo "Cez kríž ku svetlu". V biskupskom erbe mal aj zobrazenú Štiavnickú kalváriu.

V rokoch 1939 - 1945 zastával funkciu predsedu Katolíckej akcie a Združenia katolíckej mládeže. Po vyhlásení Slovenského štátu ho slovenskí biskupi poverili vedením Katolíckej akcie.

V roku 1940 obnovil vydávanie úspešného týždenníka Katolícke noviny. Na jeseň roku 1939 založil Katolícku tlačovú kanceláriu, o rok nato obnovil vydávanie Katolíckych novín.

V rokoch 1940-1945 z poverenia pápeža Pia XII. vykonával funkciu vikára slovenskej armády. Menovací dekrét za vikára slovenskej armády mu po svojom príchode do Bratislavy 9. júna 1940 odovzdal nový vatikánsky chargé d’affaires Giuseppe Burzio, s ktorým Buzalka v nasledujúcich piatich rokoch úzko spolupracoval o. i. aj na záchrane slovenských Židov.

Po skončení II. svetovej vojny bol štyri mesiace väznený. Kvôli funkcii vojenského vikára bol už krátko po príchode Červenej armády štyri mesiace väznený. V roku 1945 bol za svoje aktivity počas Slovenského štátu uväznený na 4 mesiace.

Aktívne pomáhal prenasledovaným osobám v rokoch 1939 - 1945.

V roku 1951 bol štátnym súdom spolu s biskupmi Jánom Vojtaššákom a Pavlom P. Gojdičom odsúdený na doživotie.

Jeho perzekvovanie vyvrcholilo začiatkom roku 1951, keď bol v zinscenovanom procese spolu s biskupmi Jánom Vojtaššákom a Pavlom Petrom Gojdičom odsúdený na doživotie. Vykonštruovaný, dopredu pripravený a päť dní trvajúci súdny proces so slovenskými biskupmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Gojdičom sa zapísal do histórie veľkými čiernymi písmenami. Po prevzatí moci komunistickou stranou bol vystavený prenasledovaniu.

Komunistický režim im odňal práva, ukradol majetok, zbavil ich dôstojnosti a vzal im to najcennejšie - slobodu a život.

V rámci represálií KSČ voči rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku bol Michal Buzalka 12. júla 1950 vzatý do vyšetrovacej väzby, kde bol podrobený fyzickému a psychickému týraniu.

V rokoch 1951 - 1956 bol väznený vo Valdiciach, Leopoldove, Prahe-Ruzyni, Žiline, Ilave a v Prahe-Pankráci.

Po šiestich rokoch väzenia prežil zvyšok života v internácii v Čechách. Po šiestich rokoch bol z väzenia prepustený, no zvyšok života strávil v internácii v Děčíne a v Tábore v Čechách, kde 7. decembra 1961 zomrel.

Na základe jeho veľmi zlého zdravotného stavu, spôsobeného pobytom vo väzení, mu v roku 1956 prerušili výkon trestu. Následne bol internovaný v Domove dôchodcov v Děčíne a v Charitnom domove v Tábore, kde 7. decembra 1961 zomrel. Bol pod neustálym dohľadom úradov a nesmel vrátiť na Slovensko.

Úrady zamietli jeho žiadosť, aby bol pochovaný v rodnej obci. Až po troch rokoch sa podarilo príbuzným dosiahnuť, že jeho telesné pozostatky mohli byť uložené pri hrobe rodičov vo Svätom Antone.

V roku 1964 bol prevezený a pochovaný k rodičom vo Svätom Antone, ako bolo jeho túžbou.

Jeho telesné ostatky boli v roku 1964 prenesené do rodiska vo Svätom Antone, 12. februára 2003 boli prenesené do krypty Katedrály sv. Martina v Bratislave.

Ako pripomenul farár vo Svätom Antone, Martin Sebíň, v roku 1964 po prenesení jeho truhly z Čiech, pochovali biskupa Buzalku v rodnej obci.

V Katedrále sv. Martina v Bratislave bola slávnostná svätá omša na pamiatku Božieho služobníka Mons. Michala Buzalku, mučeníka a kandidáta na blahorečenie, pri príležitosti výročia jeho smrti. Homíliu na svätej omši, ktorá patrí medzi podujatia Jubilejného roka v Bratislavskej arcidiecéze, predniesol dómsky farár a postulátor procesu blahorečenia Peter Slepčan. Ten uviedol, že Michal Buzalka miloval kríž. Pri kríži sa modlieval a do biskupského hesla si dal vetu “Cez kríž k svetlu”.

Rodák zo Štiavnického regiónu z dediny Svätý Anton, biskup Michal Buzalka zomrel v Charitnom domove v českom Tábore, kde bol internovaní, ďaleko od domova kde bol nedobrovoľne a nesmel sa vrátiť na Slovensko. Zomiera 7.decembra 1961 vo veku 76.rokov v predvečer význačného sviatku Nepoškvrnené počatia Panny Márie. Bol pomocným biskupom Trnavskej apoštolskej administratúry. Jeho svätiteľom na biskupa bol pápež Pius XI. v Ríme v roku 1938.

Predstavitelia vtedajšej štátnej moci, chceli úmrtie, ako aj pohreb utajiť, ale bola to Božia prozreteľnosť, ktorá zaúčinkovala. Báli sa aby pohreb nestal manifestáciou veriacich, ktorých práva v štáte neboli rešpektované. V deň pohrebu 11.decembra sa konali rekolekcie kňazov Táborského vikariátu. Kňazi išli do kostola na adoráciu a videli truhlu s biskupskými znakmi. Pohrebníci skorej odomkli kostol, tak sa tam nahrnuli aj veriaci, a tak sa stalo, že biskup Buzalka mal dôstojný pohreb. Pohrebné obrady mal tamojší vikár. Na pohrebe boli prítomné dve ženy oblečené v slovenských krojoch príbuzné zo Svätého Antona.

Po dlhoročných urgenciách rodiny a biskupa Ambróza Lazíka sa podarilo telo biskupa exhumovať, telo bolo neporušené a v ten istý deň 11.októbra 1964 pochovať na cintoríne vo Svätom Antone a v tichosti vrátiť do hrobu rodičov, čo bola jeho túžba.

Miloval Štiavnický región, ľudí rád sa sem vracal, či počas štúdií, služby či počas dovoleniek do Svätého Antona. V jednom zo svojich listov napisal: "Sitno, Paradajz, Kalvária sú tri vrchy tvojho okolia Štiavnica.

Jeho životopis vydávame pri príležitosti 50. výročia jeho úmrtia.

Stojí za zmienku, že v tomto roku je 5 rokov, čo telesné ostatky biskupa Mons. Michala Buzalku previezli do rodiska a uložili do sarkofágu vo farskom kostole vo Svätom Antone. Stalo sa tak na slávnosť Najsv. Kristovho Tela a Krvi.

Kostol vo Svätom Antone, kde sú uložené telesné ostatky Mons. Michala Buzalku.

Proces blahorečenia

Od roku 2002 prebieha proces blahorečenia biskupa Buzalku. Má titul Boží služobník.

Proces blahorečenia biskupa Michala Buzalku bol ukončení na diecéznej úrovni v roku 2004 a kauza procesu bola postúpená na Svätú stolicu do Ríma, kde čaká na definitívne vyjadrenie, ktoré je časovo neobmedzené.

Monsterprocesy

Politické procesy sú sprievodným javom každého totalitného režimu. V rôznej intenzite a rozsahu boli v rokoch 1948 - 1989 aj súčasťou komunistického režimu v Československu, pričom najbrutálnejšiu formu zaznamenali v rokoch 1948 - 1954.

„Každá totalita udržuje ‚poriadok‘, teda vlastnú moc, tým, že v spoločnosti zakorení strach. Osvedčenou metódou vytvárania atmosféry strachu bola výroba, doslova mechanická konštrukcia, monsterprocesov, ktoré postihovali ľudí zo všetkých vrstiev a sfér spoločnosti. Postihovali všetky skupiny, ktoré pre komunistický režim predstavovali hoci len domnelú hrozbu.

Je ťažké odhadnúť, koľko ľudí táto hrozná mašinéria postihla. Zvyčajne sa udáva počet rehabilitovaných, teda tých, ktorých totalitný režim odsúdil za to, za čo by v demokratickej spoločnosti nikdy odsúdení byť nemohli. To číslo sa pohybuje okolo 260-tisíc. Treba si však uvedomiť, že to číslo nie je konečné, týka sa aj rodinných príslušníkov odsúdených. Ich rodiny znášali dôsledky odsúdenia - prepadnutie majetku, nútené vysťahovanie, stop akejkoľvek kariére či možnosti štúdia a podobne,“ hovorí historik Martin Slávik.

Likvidácia biskupov

Po februári 1948 komunistický režim odštartoval hlbokú premenu slovenskej spoločnosti, ktorú sprevádzali zásahy do každodenného života občanov a ovplyvňovanie ich práv. To sa stretlo s odporom jednotlivcov i celých skupín občanov, z ktorých viacerí začali aktívne vystupovať proti novému režimu. Odpoveďou bola zvýšená perzekúcia a represia, pričom jej najvyššou formou boli politické procesy.

V štátoch, kde vládla komunistická strana, prebiehali už niekoľko rokov vykonštruované procesy s katolíckou hierarchiou. Vo vtedajšej Juhoslávii už v roku 1946 prebiehal proces s arcibiskupom Stepinacom a dva roky po ňom s biskupom Čulem. V Albánsku v roku 1948 s biskupom Prennhusim, v Maďarsku v roku 1949 s ostrihomským arcibiskupom kardinálom Józsefom Mindszentym a v roku 1951 s biskupom Gröszom. V tom istom roku v Rumunsku s biskupom Pachom a v roku 1952 v Bulharsku s Eugenom Bossilkovom. A v roku 1953 v Poľsku s Czesławom Kaczmarekom. Práve tieto procesy boli predzvesťou toho, že k čomusi podobnému skôr či neskôr dôjde aj v Československu.

Príprava na proces

Preto už v lete 1949 Svätá stolica cez apoštolskú nunciatúru inštruovala katolíckych diecéznych biskupov, aby vyhľadali svojich potenciálnych nástupcov pre prípad, že by ich zadržala štátna moc. O príprave procesu s tromi biskupmi rozhodla Bezpečnostná komisia ÚV KSČ 18. júla 1950. O mesiac neskôr vypracoval Štátny úrad pre cirkevné veci konkrétny plán jeho konania. Do príprav procesu s tromi biskupmi sa zapojili všetky mocenské zložky a celé tímy ľudí.

Kto boli títo biskupi, proti ktorým komunistická mašinéria pripravila a uskutočnila vykonštruovaný proces? Ako prvého zadržali Pavla Petra Gojdiča. V septembri 1926 sa stal apoštolským administrátorom Prešovskej eparchie a od roku 1940 bol sídelným prešovským biskupom. Druhým zadržaným bol Michal Buzalka, ktorý sa stal v roku 1938 trnavským pomocným biskupom a o dva roky neskôr vojenským vikárom slovenskej armády. Ako tretieho sa rozhodli zadržať a zlikvidovať Jána Vojtaššáka. Spišským biskupom sa stal v roku 1920 a na Slovensku požíval veľkú úctu, do jeho diecézy patrili silno katolícke regióny Orava a Spiš. Aj preto režim s jeho zatknutím váhal, obával sa vypuknutia verejných nepokojov.

Okamžite po takzvanom prešovskom sobore, ktorým zlorežim 28. apríla 1950 zlikvidoval gréckokatolícku cirkev, zatkli biskupa Gojdiča. V júli 1950 zaistili Michala Buzalku a 15. septembra 1950 Jána Vojtaššáka. Prípravu jeho odvlečenia zo Spišskej Kapituly, kde ho v domácom väzení strážili ozbrojené zložky, koordinovalo priamo pražské ústredie ŠtB v kooperácii s krajským veliteľstvom v Košiciach. Večer 15. septembra 1950 prišiel za Vojtaššákom krajský veliteľ ŠtB, ktorý sa vydával za pracovníka Slovenského úradu pre cirkevné veci, s tým, že je nevyhnutné, aby sa zúčastnil na porade kňazov v Trenčíne. Biskup tušil, že za tým niečo bude, ale v podstate nemal inú možnosť, len ísť. Dôkazom toho, ako si dali na celej akcii záležať, je aj to, že auto, do ktorého ho posadili, z vnútornej strany nemalo kľučky, aby z neho biskup nemohol vyskočiť.

Bití a ponižovaní

Všetkých troch biskupov tajne dopravili do vyšetrovacej väzby ŠtB v Prahe-Ruzyni. Navzájom o sebe nevedeli, držali ich na samotkách. Vypočúvali ich takisto oddelene, aj keď ich mala na starosti jedna vyšetrovacia skupina. Výsluchy viedli vyšetrovatelia ŠtB, ktorých cieľom bolo zlomiť biskupov, aby sa priznali k vykonštruovaným obvineniam. Priznanie sa považovalo za dôkaz. Dosahovalo sa psychickým a fyzickým násilím. Nočné vypočúvanie a nepretržité výsluchy boli súčasťou „vymývania mozgu“ - metódy privezenej sovietskymi poradcami. Dlhodobé odopieranie spánku alebo prerušovaný spánok spolu s neustálym fyzickým a psychickým tlakom viedli k stavom, keď vyšetrovaný nebol schopný rozlišovať medzi realitou a nepríčetnosťou.

Viacerých väzňov takto dohnali na pokraj šialenstva. Biskupi museli v cele neustále kráčať - až do zrútenia. Nedostávali stravu, počúvali sústavný plač a stony týraných väzňov z iných ciel, dozorcovia ich bili a ponižovali. Po spísaní výsluchových protokolov ich nútili učiť sa výpovede naspamäť. Každý z nich v priebehu niekoľkých mesiacov schudol pätnásť až dvadsať kilogramov. Štvrtého januára 1951 v ranných hodinách previezla utajená ozbrojená eskorta biskupov z Prahy do väznice Krajského súdu v Bratislave. Každého z nich viezli v inom aute a inou trasou, stretli sa až za Prahou, kde ich čakali dve sprevádzajúce autá.

Rozhlas i noviny

Z medzinárodného hľadiska je tento proces jedinečný tým, že v žiadnej z krajín sovietskeho bloku nesúdili v jednom procese troch biskupov. Až do začatia zostal proces prísne utajený, verejnosť sa o jeho konaní dozvedela až v prvý deň. „Je dobré uvedomiť si, že okrem ‚veľkých‘, často aj štátnym rozhlasom vysielaných procesov pred Štátnym súdom v Prahe, Brne a Bratislave, prebiehali procesy na krajskej úrovni, okresnej úrovni, a netreba zabúdať ani na trestnú represiu národných výborov, ktorých trestné komisie mohli len na základe administratívneho rozhodnutia poslať ľudí do táborov nútených prác. Práve na základe presne pripravenej inštrukcie prebehlo len od januára do marca 1951 tristo takýchto procesov ‚nižšej‘ úrovne v Česku a deväťdesiat na Slovensku. Vzorom monsterprocesov bol Sovietsky zväz, kde tieto procesy v najväčšej miere fungovali v období Stalinovho veľkého teroru v rokoch 1937 až 1938,“ dodáva Martin Slávik.

Komunisti sa zjavne poučili z procesu s Miladou Horákovou, pri ktorom fotografie a kamerové záznamy, ktoré mali vzbudiť odsúdenie a zavrhnutie jej osoby, vyvolali v ľuďoch presne opačné pocity. Počas procesu s biskupmi sa preto nerobili žiadne kamerové ani fotografické zábery. Dôkladne sa využil informačný monopol - noviny uverejňovali priebeh procesu a rozhlas prenášal jeho konanie.

Vysielanie bolo zámerne oneskorené, nikdy nie naživo, čo bola poistka, keby sa náhodou niektorý z biskupov rozhodol nevypovedať podľa pripraveného scenára a menil naučenú výpoveď. Vybrané časti vysielali dokonca obecné rozhlasy. Niektorí spisovatelia, napríklad Ladislav Mňačko, písali články proti biskupom, agitátori chodili medzi ľudí a objasňovali im význam procesu, na pracoviskách sa podpisovali rezolúcie za prísne potrestanie biskupov. Na procese sa zúčastnila aj verejnosť, samozrejme, išlo o vopred starostlivo vybraných a preverených divákov - skupiny robotníkov, družstevníkov, prorežimových kňazov či členov Zboru národnej bezpečnosti, ktorí potom mali vo svojom prostredí robiť osvetu o reakcionárstve biskupov a spravodlivosti komunistického súdnictva.

Consumatum est

Hlavným žalobcom bol prokurátor Ján Feješ, členmi senátu boli Václav Hamák, Jozef Buzma a Pavol Korbuly. Na konci procesu padli vysoké tresty. Biskupa Gojdiča obvinili z rovnakých zločinov ako biskupa Buzalku - z úkladov proti republike, z vojenskej zrady, velezrady, vyzvedačstva a zo špionážnej činnosti namierenej proti ZSSR. Preto dostali rovnaký trest - doživotie, konfiškáciu majetku, pokutu 200-tisíc československých korún a stratu občianskych práv. Sedemdesiattriročného Jána Vojtaššáka odsúdili za zločin vojenskej zrady, velezrady, vyzvedačstva a úkladov proti republike na 24 rokov, uložili mu pokutu 500-tisíc korún, skonfiškovali mu majetok a zbavili ho občianskych práv. Na tento súd nadväzovali procesy s ďalšími dvomi slovenskými biskupmi - Vasiľom Hopkom (odsúdený 24. októbra 1951) a pomocným spišským biskupom Štefanom Barnášom (odsúdený 28. novembra 1951). Oboch odsúdili na pätnásť rokov odňatia slobody.

Väzenskí dozorcovia biskupov nenávideli, považovali ich za horších než vrahov a dávali im to pocítiť. Ponižovali ich na každom kroku, od rána do večera, mesiac čo mesiac, rok čo rok. Amnestia z roku 1953 ťažko chorému 66-ročnému biskupovi Gojdičovi zmiernila trest na 25 rokov, ďalšie žiadosti o odpustenie trestu však zamietli. Následky väznenia a zlého zaobchádzania sa odrazili na jeho zdravotnom stave. Zomrel vo väzenskej nemocnici v Leopoldove 17. júla 1960 - v deň svojich 72. narodenín.

Na truhlu mu napísali „P. G. 681“ (väzenské evidenčné číslo) a pochovali ho na väzenskom cintoríne v Leopoldove. Michalovi Buzalkovi v roku 1955 zmiernili trest na 25 rokov väzenia. O rok neskôr mu generálny prokurátor prerušil výkon trestu pre zlý zdravotný stav a až do svojej smrti v roku 1961 žil v nútenej izolácii v českom Tábore. Ján Vojtaššák od roku 1950 až do roku 1963 strávil vo väzniciach s prestávkami celkovo jedenásť rokov. V októbri 1963 sa vďaka amnestii dostal ako takmer 86-ročný na slobodu. Domov sa však vrátiť nemohol, žil pod policajným dozorom v takzvanom charitnom domove v českých Senohraboch. Zomrel po mozgovej príhode v nemocnici v Říčanoch v roku 1965 vo veku 87 rokov.

Z deviatich päť

Po roku 1951 bolo z deviatich slovenských biskupov päť vo väzení. Zvyšní štyria boli izolovaní a v ich biskupských sídlach ich strážili príslušníci ŠtB. Potom čo na následky mučenia zomrel v leopoldovskej väznici biskup Gojdič (†1960) a krátko po prepustení z väzenia biskupi Buzalka (†1961), Barnáš (†1964), Vojtaššák (†1965) a Ambróz Lazík (†1969), na Slovensku ostal iba jediný biskup - osemdesiatročný Róbert Pobožný.

„Biskup Pobožný bol statočný človek. V rokoch 1945 až 1946 sa ako kapitulárny vikár v Rožňave postavil proti násilnému vysťahovaniu predstaviteľov maďarskej menšiny do českého pohraničia. V roku 1950 sa odmietavo postavil proti menovaniu Jána Decheta za banskobystrického ordinára, načo sa začalo trestné stíhanie proti nemu. V rokoch 1953 až 1956 ho internovali v Česku (v Myštěvsi pri Novom Bydžove). V roku 1966 ho ŠtB chcela zdiskreditovať medzi biskupmi a kňazmi. Šírila o ňom, že je neschopný, že všetko robí na vlastnú päsť, neradí sa s inými biskupmi. Pobožný nato podal vo Vatikáne demisiu, jeho abdikáciu však pápež neprijal,“ hovorí disident a aktivista tajnej cirkvi František Mikloško. Keď R. Pobožný v roku 1972 umrel, Slovensko ostalo bez jediného oficiálne pôsobiaceho biskupa.

Biskup Pobožný však v januári 1951 tajne vysvätil za biskupa 29-ročného Pavla Hnilicu. Keď sa o vysviacke dozvedela ŠtB, biskup Hnilica na základe rozsiahlych právomocí udelených Piom XII. na obdobie komunistického teroru tajne vysvätil za biskupa 27-ročného jezuitu Jána Korca. „V tom istom roku ušiel biskup Hnilica na Západ (z emigrácie sa na Slovensko vrátil až na Vianoce 1989, pozn. autora). O štyri roky neskôr, 9. septembra 1955, biskup Korec tajne vysvätil za biskupa Dominika Kaľatu, ktorého v januári 1960 zatkli a odsúdili na štyri roky väzenia. V marci 1960 zatkli aj biskupa Korca, takže na slobode už nebol ani jeden tajný biskup. Kaľatu prepustili na základe amnestie 9. mája 1960 a ten v máji 1961 tajne vysvätil za biskupa Petra Dubovského. Dubovského v roku 1962 zatkli a vo väzení bol do roku 1967. Kaľatu v roku 1963 znovu zatkli a z väzenia sa dostal v máji 1968. Korec sa z väzenia dostal až vo februári 1968,“ spresňuje tajné biskupské vysviacky a fungovanie tajnej cirkvi František Mikloško.

Po páde komunistického režimu boli všetci traja biskupi - Ján Vojtaššák, Pavol Peter Gojdič a Michal Buzalka - dňa 27. septembra 1990 rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v plnej miere rehabilitovaní. Za náboženskú príslušnosť a nezlomnosť svojho presvedčenia zaplatili tým najcennejším - slobodou a životom. Boli stelesnením všeľudských hodnôt, na ktorých vrchole stojí láska k blížnemu, nadradená akýmkoľvek ideológiám. Strhujúce ľudské osudy týchto odsúdených, väznených a mučených biskupov sú obrazom našich dejín.

Proces s biskupmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Gojdičom.

Tabuľka: Pôsobenie Mons. Michala Buzalku

VIDEO: O osude biskupa Vojtaššáka bol natočený film v talianskej réžii s názvom „Vojtaššák, dni barbarov“.

tags: #biskup #buzalka #katolicke #noviny