V Biblii je viac ako desať postáv, ktoré nesú meno Jozef. Najdôležitejším z nich je syn Jakuba a Ráchel, ktorý sa cez rôzne peripetie z otroka stal druhou najdôležitejšou osobou v Egypte po faraónovi (porov. Gn 37-50).
Meno Jozef v hebrejčine znamená „Boh pridá, rozhojní, Boh dá rásť“. Je to želanie, požehnanie založené na dôvere v Prozreteľnosť, ktoré sa týka najmä plodnosti a rastu detí. Práve toto meno nám odhaľuje podstatný aspekt osobnosti Jozefa Nazaretského. Je to človek plný viery v Boha, v jeho prozreteľnosť: verí v Božiu prozreteľnosť, má vieru v prozreteľnosť Boha. Každý jeho čin, o ktorom rozpráva evanjelium, je udávaný istotou, že Boh „dáva rásť“, že Boh „rozhojňuje“, že Boh „pridáva“, teda že Boh zabezpečuje napredovanie svojho plánu spásy.
Svätý Jozef s Ježiškom
Dôležitosť Betlehema a Nazareta
Dôležitú úlohu pri chápaní Jozefovej postavy zohrávajú aj hlavné geografické odkazy na neho - Betlehem a Nazaret. Boží Syn si v skutočnosti za miesto svojho vtelenia nevybral Jeruzalem, ale Betlehem a Nazaret, dve okrajové dediny, vzdialené od hluku správ a vtedajšej moci. Jeruzalem však bol mestom, ktoré Pán miloval (porov. Iz 62,1-12), bol «svätým mestom» (Dn 3, 28), ktoré si Boh vyvolil, aby v ňom prebýval (porov. Zach 3,2; Ž 132,13). Tu totiž bývali učitelia Zákona, zákonníci a farizeji, veľkňazi a starší ľudu (porov.
Preto nám výber Betlehema a Nazareta hovorí, že Boh uprednostňuje perifériu a okrajové oblasti. Ježiš sa nenarodil v Jeruzaleme obklopený dvorom… nie: narodil sa na periférii a na tejto periférii strávil svoj život až do svojich 30 rokov, pracujúc ako tesár, podobne ako Jozef. Jozef, tesár z Nazareta, ktorý dôveruje Božiemu plánu pre svoju mladú snúbenicu i pre seba, pripomína Cirkvi, aby uprela svoj pohľad na to, čo svet zámerne ignoruje. Dnes nás Jozef učí tomuto: „Nehľaď až tak na veci, ktoré svet chváli, hľaď na kúty, na to, čo je v tieni, hľaď na periférie, na to, čo svet nechce.“ Každému z nás pripomína, aby sme prikladali dôležitosť tomu, čo iní zavrhujú, skartujú. V tomto zmysle je skutočne majstrom toho podstatného: pripomína nám, že to, čo je skutočne cenné, nepriťahuje našu pozornosť, ale vyžaduje si trpezlivé rozlišovanie, aby sme to objavili a docenili. Objaviť to, čo má hodnotu. Prosme ho, aby sa prihováral za to, aby celá Cirkev znovu nadobudla tento pohľad, túto schopnosť rozlišovať a doceniť to, čo je podstatné.
Božou prirodzenosťou je dobrota a štedré obdarúvanie všetkých jeho stvorení, najmä ľudí. Medzi mnohými darmi, ktoré nám Boh udelil, je aj sedem darov Ducha Svätého. Tieto dary Boh veľkoryso dáva tým, ktorí ich chcú prijať, ako mocný prostriedok na dosiahnutie cieľa a zmyslu našej existencie, nášho nebeského domova. Boh dáva štedro, no vždy rešpektuje našu slobodu.
Sedem darov Ducha Svätého
Mnohí verili a veria, že dary Ducha Svätého vstupujú do duše pri prijatí sviatosti birmovania. No nie je to tak. Ako ľahko podceňujeme dôležité a prehojné dary, ktoré nám Boh udeľuje pri krste! Nielenže nás krst premieňa na Božích synov a dcéry, Ježišových bratov a sestry, dôverných priateľov Ducha Svätého a chrámy Najsvätejšej Trojice, dáva nám ešte viac. V okamihu krstu nám Boh s najväčšou štedrosťou udeľuje sedem darov Ducha Svätého.
Tak ako vo fyzickej oblasti, kde je potrebné cvičiť telo a jeho svaly, aby boli silné a neochabovali, tak je to aj v duchovnej oblasti. „Duchovné svaly“ - medzi ktoré patria aj dary Ducha Svätého − sa musia precvičovať, aby si udržali duchovnú kondíciu. Sedem darov Ducha Svätého pochádza z láskyplnej dobroty Boha Otca, Darcu všetkých dobrých darov.
Mravný život človeka je podporovaný darmi Ducha Svätého, ktoré je možné chápať ako trvalé vlohy-schopnosti, ktoré disponujú človeka k tomu, aby rešpektoval Božie podnety ku konaniu. Podľa sv. Ducha Svätého odstraňujú z cesty nedokonalosti. Dary Ducha Svätého menia nežiadúcu situáciu tým, že kedykoľvek jednáme, chceme jednať aby sme jednali tak, ako jednať máme a naša sloboda sa v hlbokej radosti podriaďuje pravde nášho bytia, ktorú chráni Boží zákon. Týmto darom Ducha je láska. Dary Ducha Svätého sú oporou mravného života kresťana. Sú to trvalé dispozície, ktoré priaznivo uspôsobujú človeka, aby bol ochotný konať podľa vnuknutí Ducha Svätého.
Cirkevní otcovia nám ponúkajú symbolický výklad plachetnice vo vzťahu k pôsobeniu Ducha Svätého a jeho siedmich darov:
- Plachetnicou je naša duša.
- Brehom je večný život, o ktorý sa všetci usilujeme a po ktorom túžime.
- Sedem plachiet predstavuje sedem darov Ducha Svätého: múdrosť, rozum, rada, sila, poznanie, nábožnosť a bázeň voči Bohu. Ak tieto plachty nie sú napnuté v správnom čase a na správnom mieste, sú prakticky zbytočné.
- Vietor je Boží dych, čo je pojem, ktorý defi nuje Ducha Svätého.
- Za kapitána plachetnice možno považovať našu vôľu, ktorá musí smerovať k vôli nebeského Otca.
Po vysvetlení tohto symbolického obrazu sa teraz usilujme podľa svojich najlepších schopností a s pomocou Božej milosti a pôsobenia Ducha Svätého pochopiť sedem plachiet − sedem darov Ducha Svätého.
Počet siedmych darov Ducha Svätého je z obdobia 70 rokov a tradície. Podľa hebrejskej Biblie je šesť darov Pánovho Ducha (Iz 11,2): poznanie, porozumenie, múdrosť, rada, Božia bázeň a sila. V liste Gal 5,22n sa uvádza deväť darov Božieho Ducha: láska, radosť, pokoj, trpezlivoť, prívetivosť, dobrota, vernosť, tichosť a sebaovládanie. Cirkev jasne formulovala sedem darov Ducha Svätého: dar múdrosti, dar rozumu, dar sily, dar umenia, dar zbožnosti a dar Božej bázne. V plnosti tieto dary prislúchajú Kristovi. Dary Ducha Svätého dopĺňajú a vedú k dokonalosti čností tých, ktorí ich prijímajú. Robia veriacich ochotnými pohotovo poslúchať Božské vnuknutia.
Sedem Darov Ducha Svätého
- Dar múdrosti
Prvým darom Ducha Svätého podľa toho zoznamu je teda múdrosť. Dar múdrosti uspôsobuje praktický rozum k tomu, aby za všetkých okolností rozoznával naše pravé dobro a volil primerané prostriedky k jeho konaniu. Kresťanská múdrosť nemá nič spoločného so svetskou rafinovanosťou, ktorá chce využiť slabosti druhých ľudí alebo okamžitej situácie pre svoj prospech. Byť múdry v zmysle evanjelia znamená zamerať vedome a vytrvale celý život na Boha. Táto príprava na večnosť však nielen, že nevylučuje, ale naopak vyžaduje vrcholné snaženie sa človeka k zodpovednosti za svetskú úlohu, lenže jedine podľa kresťanského svedomia.
Izraeliti spájali múdrosť obyčajne so srdcom ( Ex 35,35; 36,2 ). V knihe Exodus 28,2 je múdrosť spájaná s duchom. V knihe Deuteronómium 4,6 múdrosťou sa rozumie plniť Božie ustanovenia, báť sa Boha je počiatok múdrosti ( Jób 28,28; Ž 111,10; Prísl 9,10;15,33 ). Na inom mieste Starý zákon pokladá múdrosť za Boží dar ( 1 Kr 3,9.11nn; Kaz 2,26; Iz 11,2; Dn 1,19; Sk 7,10; Ef 1,17; Jk 1,5; 3,17 ). Bláznovstvo je opakom múdrosti.
Múdrosť je prírodzene predovšetkým Božia vlastnosť, na ktorej dáva čiastočne Boh podiel človekovi. Ale vo svojej plnosti je táto Božia múdrosť nedosiahnuteľná ľuďom (Jób 28), tým menej ostatným vorom. Božia múdrosť znamená súčasne silu, radu a rozumnosť, keď vykonávajú to, čo Boh vo svojej múdrosti ustanovil ( Jób 12,12-25 ).
Múdrosť neznesie hriech. Múdrosť je prameňom šťastia. Každý, ktorý túži po šťastí môže múdrosť ľahko získať: „...ľahko uzrú ju tí, čo ju milujú, nájdu ju tí, čo ju hľadajú. Predbieha a dáva sa poznať tým, čo po nej dychtia. Tomu, kto zrána ju hľadá, netreba sa namáhať, bo nájde ju sedieť u svojich dvier. ...kto však pre ňu bdie, je skoro bez starosti. Len ona sama obchádza a hľadá tých, čo sú jej hodní, blahosklonne v ústrety im kráča na cestách, pri myšlienke každej s nimi sa stretáva. ...Snaha o poučenie je zase láska k nej, láska k nej značí však zachovanie jej zákonov, zachovanie jej zákonov je potom zaistenie nesmrteľnosti, nesmrteľnosť zase vedie do blízkosti Boha.
Je zrejmé, že tento dar pochádza z dôvernosti s Bohom, z intímneho vzťahu, ktorý s ním máme, zo vzťahu detí s Otcom. A Duch Svätý, vtedy, keď máme tento vzťah, nám dáva dar múdrosti. Keď sme v spoločenstve s Pánom, Duch Svätý akoby premieňal naše srdce a umožňoval mu vnímať všetko svoje teplo a priazeň. Duch Svätý robí kresťana „múdrym človekom“. Nie však v zmysle vlastnenia hotovej odpovede na každú vec, ako taký, ktorý vie všetko. Človek naozaj múdry v Božom zmysle toto nevlastní. Avšak vo význame, že „vie“ o Bohu, vie, ako Boh pôsobí, rozoznáva, kedy je nejaká vec od Boha a kedy nie je od Boha; chápe to prostredníctvom tej múdrosti, ktorú Boh dáva našim srdciam. Srdce múdreho človeka má v tomto zmysle „chuť pre Boha“.
Veď si len pomyslite na mamu v domácnosti s deťmi. Keď jedno dieťa urobí to, a ďalšie vymýšľa niečo iné, úbohá mama lieta z jednej strany na druhú, boriac sa s problémami svojich detí. A keď sa mamy unavia a nakričia na svoje deti, je to múdrosť? Vykričať sa na deti, pýtam sa vás, je múdre? Čo poviete: je to múdrosť alebo nie? Nie! Avšak, keď matka vezme dieťa, láskavo ho napomenie a povie mu: „ale, toto sa predsa nerobí…“ a vysvetlí mu to s veľkou trpezlivosťou, je toto Božia múdrosť? Áno! To je to, čo nám dáva Duch Svätý do života! Tiež v manželstve, napríklad, keď sa dvaja manželia - manžela a manželka - hádajú a potom sa na seba ani nepozrú, a ak sa pozrú, tak so zamračenou tvárou: je toto Božia múdrosť? Nie! Avšak, keď povie: „Búrka prešla, udobrime sa“ a znova urobia ústretový krok smerom k zmiereniu: je toto múdrosť? Áno, toto je dar múdrosti.
- Dar rozumu
Rozum je druhým darom Ducha Svätého. Čo je rozum? (ktorý tu môže byť aj keď sa popiera). Základná realizácia rozumu je tiež podstatne vztiahnutá na realizáciu vôle, s ktorou spoločne vytvára sebarealizáciu ducha. V Starom zákone rozum, rozumnosť, znamenal predovšetkým praktickú schopnosť jednať správne, účelne a úspešne. Rozum, rozumnosť sú úzko späté s charakterom človeka a jeho pomerom k Bohu. Ak je charakter človeka zvrátený, potom je zvrátený a zatemnený aj rozum. Je príznačné pre Starý zákon, že spája rozum so srdcom. Nadobudnúť rozum, znamená v hebrejčine získať srdce. Starý zákon pokladá rozum, rozumnosť za zvláštny Boží dar.
Dobrý rozum dáva milosť a pripravuje k prijatiu umenia (právnych vedomostí) . Preto je rozumnosť prameňom života a nadobudnutia rozumnosti za každú cenu jeho zmyslom. rozumu. Z jeho prikázaní je možné nadobudnúť rozumnosť. Bázeň pred ním je začiatkom múdrosti a rozumu. Je to dych Všemohúceho, ktorý robí ľudí rozumnými. Rozumný človek si váži Boží zákon a učí sa jeho prikázania, prijíma dohovárania, zdržuje sa hnevu a zlého. Dobrý rozum dáva milosť (Prís 13,15) a pripravuje na prijatie umenia, t.j.
Podľa svätého Františka Saleského existujú štyri stupne rozumu, svoje delenie odvodil od Šalamúnovho chrámu, ktorý mal tri nádvoria a veľsvätyňu. Náš rozum, či lepšie povedané naša duša, pokiaľ je obdarená rozumom, je pravým chrámom Najvyššieho Boha, ktorý v nej celkom zvláštnym spôsobom prebýva. „Hľadal som ťa mimo seba“, hovorí svätý Augustín vo svojich Vyznaniach (10,27 ). „ Nenašiel som ťa, pretože si bol vo mne“.
Štyri stupne rozumu podľa svätého Františka Saleského:
- Uvažujeme a usudzujeme podľa zmyslových skúseností.
- Uvažujeme a usudzujeme podľa zásad poznania.
- Uvažujeme a usudzujeme podľa viery.
Na prvom stupni človek sa oddáva myšlienkam, ktoré sú závislé na viere a nadprirodzenom svetle viery. Na druhom však sa jednoducho oddáva viere, nádeji a láske. Vlastné premýšľanie a zvlášť Božia milosť viedli vrchol duše k rozhodnutiu, aby sa oddala nejakej úlohe viery, tu rozu...
Okrem darov múdrosti a rozumu existuje ešte päť ďalších darov Ducha Svätého, ktoré nám Boh udeľuje. Sú to dar rady, dar sily, dar poznania, dar nábožnosti a dar bázne voči Bohu. Každý z týchto darov má svoj vlastný jedinečný význam a prispieva k nášmu duchovnému rastu a posilneniu nášho vzťahu s Bohom.
Duch Svätý tvorí dušu, životnú miazgu Cirkvi a každého jednotlivého veriaceho. Je Božou láskou, ktorá si v našom srdci robí svoj príbytok a vstupuje do spoločenstva s nami. Duch Svätý je vždy s nami, je vždy v nás, je v našom srdci. Sám Duch Svätý je najdokonalejší Boží dar (porov. Jn 4,10), je darom Boha a tomu, kto ho prijme, odovzdáva rozličné duchovné dary. Cirkev ich uvádza sedem, počet, ktorý symbolicky naznačuje plnosť, celistvosť. Sú to tie dary, s ktorými sa oboznamujeme pri príprave na sviatosť birmovania a ktoré zvolávame starobylou modlitbou nazvanou „sekvencia k Duchu Svätému“.
Vnuknutie je nebeský lúč, ktorý svieti do srdca človeka teplým svetlom, pomocou ktorého vidíme dobro a sme povzbudzovaní k horlivej túžbe po ňom. Bez Božieho vnuknutia by sa naša duša stala zotrvačnou, vlažnou a neužitočne by živorila. Keď ju zasiahne Božský lúč vnuknutia, potom pocíti svetlo spojené so životodarným teplom, ktoré osvecuje náš rozum a prebúdza k životu našu vôľu. Tým sa našej vôle dostáva sila chcieť a konať dobro, ktoré je nevyhnutné pre dosiahnutie večnej spásy. Boží Duch nás potom nielen povzbudzuje, ale aj dokonalým spôsobom osvecuje, lebo Boh je nekonečným Svetlom.
Dary Ducha Svätého dopĺňajú a vedú k dokonalosti čností tých, ktorí ich prijímajú. Blahoslavený Pius IX. vyhlásil 8. decembra 1870 svätého Jozefa za patróna univerzálnej Cirkvi.