† Meditácie Ľubomíra Stančeka | Formovať svoje svedomie Mt 5, 33-37
Čo je svedomie?
Svedomie je „svätyňa“ v duši. Tu sa stretáva „tvoje ja“ s Bohom. Vo svedomí sa pýtaš Boha ako On vidí tvoj život. Zisťuješ „jeho názor na vec“. Svedomie ti hovorí, či konáš správne. Svedomie potrebuje, aby si sa o neho staral - aby si ho vychovával. Keďže ide o večný život, treba aby bolo stále v pohotovosti.
V Písme schopnosť vnímať dobro a zlo skutočností a konania podstatne súvisí s Bohom. Z toho vyplýva, že svedomie človeka nie je autonómne ale „teonómne“ a súvisí s jeho Zákonom či vôľou. Hoci hebrejčina Starého zákona nemá výraz pre abstraktný pojem svedomie, ktorý používa grécke myslenie od 5. stor. pred Kr., neznamená to, že jeho aktivitu nepozná. Činnosť svedomia sa bežne vzťahuje na srdce (lév, leváv), sídlo rozumového poznania, a na obličky (kelajót), sídlo emocionálneho poznania.
Dávidovi, keď bohorovne spočítal ľud, bilo srdce a hovoril Pánovi: „Veľmi som zhrešil tým, čo som urobil.“ (2 Sam 24,10). Podobne mu bilo srdce, keď odrezal časť z plášťa kráľa Šaula (por. 1 Sam 24,6). Pred výčitkami svedomia ho varuje Abigail, keď chce zabiť jej skúpeho muža Nábala: „nech netrápi môjho pána srdce, že daromne prelial krv“ (1 Sam 25,31). Žalmista ochotne hovorí: Dobrorečiť budem Pánovi, ktorý mi radí, aj v noci ma obličky napomínajú. (Ž 16,7). Na štyroch miestach veriaci Hebrej vníma Pána Boha ako toho, čo skúma srdce a obličky každého človeka (Ž 7,10; Jer 11,20; 17,10; 20,12).
Svedomie sa však prejaví už na pozadí prvých biblických stránok: v Adamovi, reprezentantovi všetkých ľudí, sa ozývajú výčitky svedomia po osudnom hriešnom konaní, pred dôsledkami ktorého ho Boh férovo varoval.
Ako sa starať o svoje svedomie?
Aby bolo naše svedomie správne, je potrebné sa o neho starať a formovať ho. Ako na to?
- riaď sa Božím slovom a často čítaj Sväté písmo;
- počúvaj, čo ti radí Cirkev, čo hovorí Svätý otec, čo sa hovorí na stretku, čo vraví kňaz na Svätej omši;
- nezabúdaj pestovať zmysel pre „nadpozemské veci“ a k tomu slúži aj meditácia nad Božím slovom;
- rob dobré skutky - cez ne sa svedomie prejavuje a rozvíja;
- je dobré robiť si „revíziu“ svojho života cez ranné predsavzatie a večerné spytovanie svedomia;
- aspoň raz za mesiac sa na chvíľu stíš, pozri do svojho srdca - kto tam vládne?
Hriech a jeho dôsledky
Ťažký hriech
Ťažký hriech je úplne vedomé a úplne dobrovoľné prestúpenie Božieho príkazu vo vážnej veci. Úplne vedomé a úplne dobrovoľné znamená, že človek si je celkom vedomý, toho čo robí. Rozum a vôľa sú vtedy úplne „aktivované“. Ak človek pri plnom vedomí a úplne slobodne robí to, čo Boh nechce, ide o hriech. A to môže byť v menej vážnej, alebo vo vážnej veci. Ak ide o vážnu vec, je to ťažký hriech.
Pri hriechu človek vystupuje proti Božiemu poriadku a všetko ničí. Najviac škodí sebe. Ťažkým hriechom strácame všetko. Odmietame milosť posväcujúcu, Boží život. Večný život „v nás nie je“. Keď sme v stave ťažkého hriechu sme duchovne mŕtvi. Boh nám našťastie opäť ponúka svoj život.
Ľahký hriech
Pri ľahkom hriechu - ak nejde o vážnu vec, tiež urážame Boha, odmietame jeho plán s nami. Ľahké hriechy nám Boh odpúšťa, keď ich úprimne ľutujeme. Nie je nutné ísť hneď na sviatosť zmierenia. Ale ani ľahké hriechy netreba podceňovať. Treba sa ich snažiť odstrániť.
| Hriech | Dôsledky | Riešenie |
|---|---|---|
| Ťažký hriech | Strata milosti posväcujúcej, duchovná smrť | Sviatosť zmierenia |
| Ľahký hriech | Urážka Boha, odmietnutie jeho plánu | Úprimné ľútosť |
Ako sa pripraviť na sviatosť zmierenia?
- Najprv pros Ducha Svätého o pomoc, aby si pravdivo spoznal stav svojej duše - v čom si v rozpore s Božou vôľou.
- Potom si pomôžem vhodným spovedným zrkadlom (napr. „A tak klopem na nebeskú bránu“ od Jozefa Luscoňa).
- Vo sviatosti zmierenia treba vyznať všetky hriechy, ich počet. Uviesť aj okolnosti, ktoré hriechy „pritvrdzujú“.
- Hriechy vyznávaj nahlas a zrozumiteľne. Nemrmlem si ich len tak popod nos. Nemiesaj ich do zbytočných rečí. Vedomé zamlčanie ťažkého hriechu, jeho počtu, alebo vážnych okolností je svätokrádež - zobral som niečo, na čo som nemal právo. Taká spoveď je svätokrádežná - rozhrešenie je neplatné. Náprava je možná, že to všetko vyznám pri ďalšej sv. Vyznám aj ľahké hriechy, ktoré mi svedomie vyčíta.
- Všetci sme hriešni, ale jedni hriechy ľutujú, a iní nie. Tí, čo robia pokánie, majú nádej, že budú žiť večne. Bez úprimnej ľútosti mi kňaz nemôže dať rozhrešenie. Vo sv. Bože môj, celým srdcom ťa MILUJEM, a preto ľutujem, že som ťa hriechmi urazil. Chcem sa polepšiť a hriechu sa chrániť. Môžeš povedať ľútosť aj vlastnými slovami.
- Prijatie úkonu kajúcnosti je znakom toho, že to s pokáním a polepšením sa človek myslí úprimne. Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale nie všetky následky, ktoré každý hriech prináša. Hriešnik musí urobiť ešte niečo, aby odčinil svoje hriechy: Musí primeraným spôsobom zadosťučiniť za svoje hriechy.
- Ježiš nám ukázal, akí máme byť. Pri spytovaní svedomia skúmam, čo mám robiť, aby som sa pripodobnil Ježišovi. Zo zistených skutočností má vzniknúť predsavzatie. Predsavzatie je „pokračovaním“ spovede v bežnom živote.
Pohľad na svedomie z rôznych uhlov
Svedomie má veľmi bohatú fenomenológiu. Našej vlastnej introspektívnej skúsenosti sa svedomie javí ako záhadný vnútorný hlas sprevádzajúci nás každý deň počas celého života. Svedomie, prítomné v nás neustále, je súčasťou našej osobnosti, nášho ja a aj keď sa nám sprvoti môže javiť ako nejaká samostatná bytôstka v našom vnútri (prípadne nad našimi hlavami) pokúšajúca sa neustále kontrolovať naše myšlienky, postoje a činy je jasné, že sme ním vlastne my sami.
„Citlivosť svedomia a schopnosť mravného usudzovania je závislá na našom predchádzajúcom jednaní a nejednaní. (Říčan, 2007, str. Čisté svedomie je to čo povznáša nášho ducha, čo nás robí veľkými. Máme ho všetci a predsa mnohým chýba. Jeho hlas môže byť jasný a naliehavý alebo tiež tichý až prepočuteľný. Jednou z charakteristických čŕt svedomia je jeho prepočuteľnosť či prehovoriteľnosť, resp. naša schopnosť zjednávať s ním (príp.
Z hľadiska psychológie je svedomie z veľkej časti iracionálne, pretože jeho hlas vychádza z nevedomia. Zaujímavý je potom vzťah svedomia a rozumu. „Ideálny je samozrejme ich plný súlad, no v mnohých prípadoch si môžu vzájomne odporovať“ (Říčan, 2007, str. Práve vďaka faktu, že veľká časť svedomia u človeka pochádza z nevedomia ho väčšina náboženských systémov spája s hlasom boha, či nejakej vyššej bytosti. Svedomie je teda akýmsi vnútorným merítkom hodnôt prispôsobujúcim mu každé naše konanie, slovo, či dokonca myšlienku.
Normy a hodnoty, ktoré svedomie zastáva a teda sú jeho obsahom sú internalizované (zvnútornené). To znamená, že nepotrebujú nijaké zdôvodnenie, svojmu nositeľovi sa javia ako samozrejmé. Pre veriaceho sú normy a hodnoty presadzované svedomím čímsi čo reprezentuje božiu vôľu. Svedomie tu síce má istú autonómiu no v konečnom dôsledku je vždy podriadené bohu.
Podľa psychológov a sociológov dochádza k zvnútorneniu vrodených morálnych noriem a hodnôt, ktorými svedomie oplýva identifikáciou s modelom, to znamená s človekom, ktorý má u subjektu (spravidla u dieťaťa) veľkú autoritu, ktorý je subjektom ľúbený, a ktorého sa (podľa Freuda) zároveň obáva. Svedomie dieťaťa je pritom viacmenej vernou kópiou svedomia modelu, pričom až tak nezáleží na tom, aké normy a hodnoty model chce dieťaťu vštepiť, o čom ho poučuje, za aké jednanie ho odmeňuje a trestá, ako na tom, čo sám naozaj rešpektuje, za aké konanie máva výčitky svedomia a podobne. Od modelu dieťa zároveň preberá silu resp. slabosť, pružnosť či nekompromisnosť svedomia. Až v neskoršom živote človek na základe skúseností doplňuje a upravuje systém hodnôt a noriem, ktorými sa jeho svedomie riadi, avšak zásady prijaté identifikáciou sa menia len obtiažne (Říčan, 2008, str.
Svätý kardinál John Henry Newman, ktorý je v katolíckej Cirkvi občas titulovaný aj ako „učiteľ svedomia“ dodáva: „Pokiaľ ide o svedomie existujú dva spôsoby ako sa k nemu ľudia správajú. Jeden je ten, že svedomie považujú za pocit a druhý, že je to ozvena Božieho hlasu.
Katechizmus Katolíckej Cirkvi učí, že „morálne svedomie je úsudok rozumu, ktorým človek poznáva morálnu akosť konkrétneho činu, (1749) ktorý hodlá vykonať, či práve koná, alebo už vykonal. Človek je povinný vo všetkom, čo hovorí a robí, verne sa pridŕžať toho, o čom vie, že je spravodlivé a správne. Vidíme teda, že ani katechizmus nehovorí o svedomí ako osobnom pocite, ale ako o úsudku rozumu.
Ak si človek neformuje svoje svedomie, môže ho doviesť k chybným morálnym úsudkom. Dnes je štatisticky normálne sexuálne žiť pred manželstvom a väčšina ľudí to nepovažuje za nejaké zlo, práve naopak. No vo svetle morálneho učenia cirkvi to nie je správne.