Slovo "boh" je základným pojmom v mnohých kultúrach a náboženstvách. V slovenčine má bohatú históriu a rôzne významové odtiene. Tento článok sa zameriava na etymologický pôvod slova "boh", jeho vývoj v jazyku a jeho použitie v súčasnosti.
Slovo boh označuje nadprirodzenú bytosť alebo bytie, ktorému sa pripisuje moc nad prírodou a ľudským osudom a ktorému sa vzdáva úcta a klaňanie. V monoteistických náboženstvách (napr. kresťanstvo, islam, judaizmus) sa slovo boh používa na označenie jediného, všemohúceho Stvoriteľa. V polyteistických náboženstvách (napr. staroveké grécke a rímske náboženstvo) označuje jedného z mnohých bohov s rôznymi právomocami a atribútmi. Slovo boh je podstatné meno mužského rodu, životné.
Slovo boh má staroslovanský pôvod, pochádza z praslovanského *bogъ, čo znamenalo „bohatstvo, šťastie, dar“. Súvisí s indoeurópskym koreňom *bhag-, ktorý má podobný význam.
Zrejme ste už počuli, resp. hlavne asi videli (napr. na FB), že slovo „bohatý“ znamená vlastne doslova „Boh-a-ty“. Je to sympatické. Teda, bolo by. Avšak, v slovenčine sa slová takto netvoria. Takže tak to nie je. A ako to teda je? Príponou „atý“ vyjadrujeme v prídavných menách nejakú charakteristickú vlastnosť podstatného mena: niečo, čoho má nápadne veľa (nohatý - má dlhé nohy, bruchatý - má veľké brucho, rohatý - má veľké rohy alebo ich má veľa, vlasatý - má veľké vlasy, účes, podobne bradatý, chlpatý a pod.), prípadne je to bolo preňho charakteristické (ženatý - ten, ktorého charakterizuje, že má ženu; vydatá - tá, ktorú charakterizuje, že sa za niekoho, niekomu vydala, zaujatý - ten, ktorého charakterizuje určitý záujem: „som plne zaujatý touto knihou“, resp. „nie je v tom nezávislý, ale zaujatý“).
Podobne charakteristickú črtu vyjadrujú slová guľatý, hranatý či rovinatý, barinatý, alebo z inej oblasti fľakatý, ostnatý a pod. Z toho teda vyplýva, že slovo bohatý charakterizuje niekoho, kto má výrazne rozvinutý svoj vzťah s Bohom (teoreticky s akýmkoľvek božstvom), priam ním oplýva, resp. je preňho tento vzťah charakteristický. Asi by sa podľa toho malo dať povedať, že napr. kňaz je bohatý, analogicky ako manžel že ženatý. Ale vlastne každý „veriaci“ človek by mal byť práve v tomto zmysle slova bohatý (aspoň teda, pokiaľ sa hlási k teistickému náboženstvu).
Ako sa stalo, že sa toto slovo v slovenčine používa tak všeobecne - na vyjadrenie, že niekto má niečoho veľa, čohokoľvek? Neviem, či je na to seriózna odpoveď. Ale asi by som to pripísal na vrub „reálnej sekularizácii“, ktorá v slovenskom jazyku prišla oveľa skôr než sme ju postrehli ako spoločenský fenomén. Slovo „boh“ sa stalo synonymom pre dostatok, šťastie z množstva niečoho... (Zaujímavé je, že v literatúre som pre vznik tohto prídavného mena našiel vysvetlenie, že „slovo boh malo pôvodne význam dostatok, šťastie, podiel“. Je to naozaj pôvodný význam? Nie je to náhodou naopak?) Možno sa to pôvodne myslelo tak, že človek má dostatok čohokoľvek ako prejav Božej priazne, požehnania, blízkosti. Ale skúsenosť, že to v materiálnej oblasti nie je vždy tak, viedla, podľa môjho názoru, k postupnej sekularizácii tohto pojmu, až úplne stratil svoj vzťah s Bohom, či božstvom.
Zrejme tak sa stalo aj to, že so slovom Boh sa v slovenčine zaobchádza (napr. skloňuje sa) ako s neživotným, resp. neosobným... To pokladám, z hľadiska viery, za oveľa vážnejší problém.
Pre každý jazyk je typické, že o ňom, o význame slov v ňom, rozhoduje jedine jeho používanie. Čo keby sme slovu „bohatý“ prinavrátili jeho etymologicky presný pôvodný význam a začali ho takto používať? Viem, že to asi nie je reálne, v bežnom ani odbornom jazyku. Ale čo tak aspoň vo svojich myšlienkach?
Viac konkrétnych príkladov uvádza Krátky slovník slovenského jazyka aj Slovník súčasného slovenského jazyka. Širšie sa problematike venuje dokument štvorice jazykovedcov (E. Sitárová, S. Ondica, I. Masár, M.Komunistická ateizácia a písanie slova "boží"
Túto sféru v minulosti zasiahla komunistická ateizácia a Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1953 zaviedli písanie slova boží výlučne s malým písmenom.
Charakter všeobecného podstatného mena má slovo boh v polyteistických náboženstvách: Stará egyptská legenda hovorí, že včely sú oživené slzy boha slnka Ra, ktoré ho spájajú s jeho kráľovským domovom. Oba významy sa môžu ocitnúť aj vedľa seba: Veda pracuje s predpokladom, že existuje iba tento, prirodzený svet a Boha či bohov nepotrebuje.
Prídavné meno božský sa píše s veľkým začiatočným písmenom len zriedkavo, keď je súčasťou vlastného mena (Božská osoba, Božské Srdce). Inak sa píše s malým písmenom bez ohľadu na to, či je odvodené od Boha alebo od boha. Hora Fundži patrí k najuctievanejším z troch posvätných hôr v Japonsku, ktoré šintoistická sekta Fudžiko pokladá za božské bytosti s dušou. V jadre svätej omše je prisľúbenie, že prijatím Ježišovho tela a krvi naozaj dostávame podiel na Kristovej božskej prirodzenosti.
Za kameň úrazu možno označiť písanie slova Boží/boží. Jazykovedci sa sporia o jeho privlastňovací a vzťahový charakter: privlastňovacie mená sa majú písať s veľkým písmenom, vzťahové s malým. Také rozlišovanie je však pre bežného používateľa príliš zložité a súčasné kodifikované pravidlá prisudzujú veľké začiatočné písmeno slovu Boží vždy, keď je odvodené od Boha.
Zákon, ktorý ustanovuje človek, parlament a každá iná zákonodarná inštancia, nemôže odporovať prirodzenému zákonu a v konečnom dôsledku odvekému Božiemu zákonu. Knihy, ilustrácie a obrazy Daniela Pastirčáka sú jedinečnou umeleckou výpoveďou o cestách hľadania a nachádzania absolútnej a definitívnej Božej lásky.
V sekulárnej tlači sa však stretávame aj s nesprávnym preferovaním malého písmena: Postup vedenia SRo vyvolal vlnu solidarity evanjelických kňazov so Štefanom Jakobym a farár Ján Matys z Batizoviec odmietol práve z toho dôvodu pripravený rozhlasový prenos služieb božích. Šťastná novoročná mamička s úsmevom dodala, že či do ich rodiny pribudne niekedy v budúcnosti aj ďalší malý človiečik, je len v božích rukách.
Pôvod slova boh, boží sa stráca v niektorých ustálených spojeniach a frazeologizmoch. Vtedy sa píše veľké alebo malé písmeno podľa miery spätosti s pôvodným významom. Takže máme napr. vďaka Bohu, nech ťa Boh chráni, poručeno Pánu Bohu - ale aj ani bohovi, pánu bohu za chrbtom, pozerať pánu bohu do okien... Alebo spiť sa pod obraz Boží, brať meno Božie nadarmo, ale aj božia príroda, od božieho rána, každý boží deň...
Mená mužov a žien v Biblii majú často hlboký význam. Rodičia nevyberali pre svoje dieťa len meno, ktoré bolo práve v móde, ale chceli ním vyjadriť svoje nádeje a očakávania pre svojho novonarodeného syna alebo dcéru. Biblia hovorí, že aj Boh má meno, alebo skôr mnoho rôznych mien. Mnohé z nich sú kombináciou slova Él a iného slova.
Biblický pohľad na Boha
Slovo Él znamená Boh. Je to všeobecný výraz, ktorý sa používal pre bohov iných národov, aj pre izraelského Boha. Keď je použité v súvislosti s izraelským Bohom, zvyčajne ho nájdeme v kombinácii so slovom, ktoré zdôrazňuje niektorú Božiu vlastnosť. Boh je v Biblii často označený ako Él Šaddaj. S najväčšou pravdepodobnosťou slovo Šaddaj znamená neobmedzenú moc. Jednou z charakteristických vlastností, ktoré nám v súvislosti s Bohom automaticky napadnú, je jeho moc. Ako chápeme jeho neobmedzenú moc? Ako ľudia si uvedomujeme, že naša moc je obmedzená. Máme malú moc a obmedzené možnosti. Nevieme si predstaviť, čo vlastne znamená byť „všemohúci“.
Môže Boh urobiť všetko, čo chce? Je veľa otázok, na ktoré nedokážeme dať odpoveď. Môžeme si však byť istí, že neobmedzená Božia moc a láska sú zárukou, že nakoniec všetko dobre dopadne - s týmto svetom aj s nami.
V Písme často čítame o tom, že sa máme báť Boha, a bohoabojnosť je vyzdvihovaná ako dobrá a vítaná vlastnosť. V našom jazyku má sloveso „báť sa“ iba negatívny význam, v reči Písma však má tiež pozitívny rozmer. Keď apoštol Pavol píše o rodine a hovorí, že manželia majú milovať svoje manželky a tie sa majú svojich manželov báť (Ef 5,33), nemyslí tým, že ženy sa majú triasť strachom pred svojimi mužmi, ale že ich majú rešpektovať a ctiť si ich.
Naša bázeň pred Bohom je spojená s vedomím nášho obmedzenia, našej hriešnej prirodzenosti a neschopnosti obstáť pred Bohom na základe vlastnej spravodlivosti. Božia bázeň sa prakticky prejavuje rešpektom voči Bohu, odhodlaním poslúchať jeho príkazy, nenávisťou ku každej forme zla (Jr 32,40; Gn 22,12; Žd 5,7; Pr 8,13). Božia bázeň je podľa Písma tiež počiatkom múdrosti (Ž 111,10). Je tiež hnaciou silou, ktorá povzbudzuje človeka, aby hľadal posvätenie (2 K 7,1) a prejavuje sa v jeho postojoch a správaní voči ostatným kresťanom.
Boh v Biblii zjavuje svoju prirodzenosť a vlastnosti prostredníctvom svojich mien. Každé z nich niečo znamená a ukazuje na nejakú črtu Božej podstaty.
- Elohim. Toto meno znamená „Ten silný“, poukazuje na Božiu moc a zvyčajne býva prekladané ako „Boh“ alebo „Silný Boh“.
- JHVH. Toto je vlastné Božie meno, zjavené Mojžišovi. Židia ho z úcty k Bohu a zo strachu pred porušením prikázania o braní Božieho mena nadarmo vôbec nevyslovujú. Nahradzujú ho zvyčajne výrazom Adónaj („náš Pán“, doslova „naši Páni“, lebo podobne ako v prípade mena Elohím ide o plurál), a práve preto sa nám nezachovala jeho pôvodná správna výslovnosť. Nahradzovanie mena JHVH výrazom Pán sa už od staroveku premietalo aj do prekladov Biblie do iných jazykov: po grécky Kyrios, po latinsky Dominus, po staročesky Hospodin, čo ovplyvnilo aj slovenské preklady. Význam mena JHVH je odvodený od hebrejského koreňa, ktorý predstavuje bytie. Boh je jedinou bytosťou, ktorá existuje sama o sebe a nie je od nikoho alebo ničoho závislá.
- El Šaddaj, Všemohúci Boh. Prvotný význam mena El Šaddaj je „Boh, kto je ako rameno otca a prs matky“, „ten, ktorý všetko podopiera a živí“, „ten, kto je na všetko viac než dostatočný“.
Videli sme, že podľa Písma sú ľudské bytosti plne zodpovedné za svoje činy. Zodpovedáme za to, aby sme všetko robili na Božiu slávu. Zodpovednosť spočíva na skutočnosti, že Pán je našou vrcholnou autoritou a vrcholným Hodnotiteľom. V priebehu svojho hodnotenia niekedy Boh prihliada na našu schopnosť - našu slobodu. V niektorých prípadoch (ale nie vždy) viac schopností znamená vyššie Božie očakávania, a menej schopností znamená jeho nižšie očakávania (Lk 12:48).
Za svoje konanie sme zodpovední jednoducho preto, že Boh má právo hodnotiť ho a súdiť nás za neho. Mnohí majú pocit, že tento názor znevažuje človeka a jeho význam. Myslia si, že podľa kompatibilného prístupu k slobode sú ľudské bytosti iba „robotmi“, s ktorými sa zaobchádza ako s mechanickými vecami a nie ako s osobami. My však nemôžeme porušiť učenie Biblie len preto, aby sme ho urobili prijateľnejším pre dnešných ľudí. Písmu ide nado všetko o oslavu Boha. Oslava Boha niekedy pokoruje človeka a tí, čo dôverujú Písmu, musia byť ochotní prijať tento dôsledok.
Žiadame pre seba vždy viacej dôstojnosti, úcty a postavenia a bránime sa prijať nižšie miesto. Písmo však útočí proti našej pýche a ctí si pokorných. Čo ak sa nakoniec ukáže, že sme roboti - hlina sformovaná do úžasných robotov, a nie iba obyčajná hlina? Mali by sme sa zato Bohu sťažovať? Alebo by sme sa mali cítiť skôr poctení, že naše telá a mysle sú tak utvorené, aby sme splnili svoje určené úlohy vo veľkej Božej dráme?
Niektoré stvorenia sa narodili ako králiky, niektoré ako šváby a ďalšie ako baktérie. V porovnaní s nimi by nebolo privilégiom narodiť sa ako inteligentný robot? Veď akí úžasní roboti by sme to boli - schopní lásky a intimity s Bohom, s úlohou vládnuť nad celým stvorenstvom! Nie je to úžasné požehnanie milosti, že keď sme zhrešili s Adamom, tak Boh nás jednoducho nezahodil, ako by asi hrnčiar urobil s hlinou, či ako operátor robota, ktorý funguje zle? Ale Boh poslal svojho Syna, aby za nás zomrel. Vzkriesení s ním k novému životu sa veriaci tešia nepredstaviteľne úžasnému spoločenstvu s ním navždy. Keď o týchto požehnaniach premýšľame, obraz robota sa stáva stále menej vhodným.
Lenže aj keď dáme bokom námietky libertariánov, zostanú nám ešte mnohé nezodpovedané otázky. Prečo Boh zahŕňa takou pozornosťou a láskou stvorenia, nad ktorými má úplnú kontrolu? Žasneme spolu so žalmistom: Čo je človek, že naňho pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? (Ž 8:5). Táto otázka vychádza práve zo žalmistovej meditácie o Božom majestáte a zvrchovanosti. Boh si pripravil chválu z úst detí a dojčiat proti svojim odporcom (v.3). Je zrejmé, že Boží vzťah k jeho stvoreniu, hoci zahŕňa úplnú „kontrolu“, je oveľa viac než si zvyčajne predstavujeme pod kontrolou. A zahŕňa aj niečo viac než si zvyčajne predstavujeme pod autoritou.
Atribúty Božieho panstva
Doteraz sme sa sústreďovali na prvé dva atribúty panstva (Božia vláda a Božia autorita). Jeho zmluvná prítomnosť znamená, že Boh sa stará o svoj svet. On ho neuviedol do pohybu a potom ho nechal bežať samého. Boh zostáva so svetom a vo svete, aby ho ovládal, hodnotil, žehnal a súdil. On je Hrnčiar a svet je jeho hlina, ale nie je to iba hlina. Analógia hrnčiara a hliny je dobrým obrazom o nás. Je to dokonca doslovná pravda, že sme utvorení z prachu (Gn 2:7). Avšak iné biblické obrazy a metafory, ako napríklad „Boží obraz“, na ktorý sme stvorení (Gn 1:27-28), ukazujú, že sme veľmi špeciálny prach.
Prečo by malo Bohu záležať na svete? Prečo je pre neho významný a dôležitý? Niektorí tvrdia, že nemôže mať pre Boha význam, ak ho Boh úplne ovláda. Písmo však hovorí, že svet je významný preto, že je Božím stvorením a predmetom jeho prozreteľnosti. V tomto bode však potrebujeme podrobnejšie uvažovať nad vzťahom medzi Stvoriteľom a stvorením. Po prvé, ako sme videli, je nesprávne hovoriť, že svet je Boh a Boh je svet, pretože Boh je v ňom prítomný. Jeho zmluvná prítomnosť je celkom nekonzistentná s panteizmom, lebo zmluvná prítomnosť predpokladá, že Boh a svet sa navzájom odlišujú.
Odlišuje svet od Boha, ktorý je prítomný v ňom a s ním. Je v ňom prítomný ako zvrchovaný Pán, ako jeho autorita, ktorá svet ovláda. Božie rozhodnutie predurčuje a jeho stvoriteľský čin tvorí bytosti, ktoré sú iné, než je on sám. Stvorenie je teda začiatkom „ne-božského iného“. Samozrejme, inakosť existuje večne v rámci Božej trojice. Stvorenie je však začiatkom niečoho nového: inakosti stvorenia.
Táto inakosť stvorenia však obsahuje aj tajomstvo integrity. Vlastná Božia integrita určite zachováva existenciu a fungovanie stvorenia. Keďže však Boh určil odlišnosť stvorenia od seba samého, dal im podstatu a funkčnosť, ktoré sa od Boha líšia. Napríklad keď človek zomrie, tak Boh nezomrie. Človek zomrie, lebo to je jeho údel. Každá súčasť stvorenia má svoju rolu v Božom múdrom pláne. Táto rola je v niečom odlišná od roly iných stvorených vecí, a určite veľmi odlišná od Božej vlastnej roly.
Ľudský život, ktorý žiješ, má svoj vlastný význam, ktorý je daný Bohom, ale je odlišný od Božej významnosti. Prirodzene, ten život je tiež závislý od Božieho plánu s dejinami a s jeho prozreteľnou vládou. Ak Boh určil, že Tomáš bude žiť 80 rokov, tak si to nerozmyslí a nevezme Tomášovi život v šesťdesiatke. Boží plán je večný a nemenný. Tak ako Boh dodržiava svoje sľuby, rovnako sa postará, aby boli jeho rozhodnutia splnené.
Znamená to teda, že Boh obmedzil svoju zvrchovanosť? Áno a nie. Nie, pretože táto integrita stvorenia je sama súčasťou Božieho rozhodnutia. Boh sa v žiadnom bode nevzdáva ovládania svojho sveta. V tomto zmysle reformovaní teológovia vždy hovorili, že Boh nemôže jednoducho urobiť čokoľvek. Nemôže urobiť niečo, čo je v rozpore s jeho podstatou.
Môžeme si predstaviť Boha, ktorý plánuje vesmír podobne ako človek, ktorý skladá puzzle. Jednotlivé časti musia do seba zapadať a spolu vytvoriť celok. Tvar jedného kúska určuje, ktorá časť bude k nemu pasovať. Samozrejme, táto analógia je nedokonalá, lebo na rozdiel od ľudských skladačov puzzle Boh sa nemusí vyrovnávať s kúskami, ktoré vyrobil niekto iný. Boh vytvoril každý kúsok a aj ho ovláda rovnako, ako aj celok.
Môžeme teda povedať, že Boží plán je obmedzený tým, čo vie o Billovi. Boh predurčuje podľa svojho predzvedenia. Arminiáni hovoria, že Božie predurčenie je založené na jeho predzvedení. Kalvinista to nemusí popierať. Mal by však ukázať arminiánovi, že aj to predzvedenie je založené na predurčení! V Božej mysli sú predzvedenie a predurčenie recipročné. Ani jedno z nich nepredchádza to druhé. Obe sú večné.
Aj tu je treba vziať do úvahy tretí atribút panstva, Božiu zmluvnú prítomnosť. Boh nás nielen ovláda a hovorí nám s autoritou, ale dáva nám aj úlohu vo svojom veľkom pláne. V istom zmysle sme nástrojom v jeho ruke na splnenie jeho obrovského zámeru s vesmírom. Ale v inom zmysle je vesmír jeho nástrojom na uskutočnenie jeho zámeru s každým z nás.
Jeho obrovská moc nás ovláda, ale on vždy koná v úplnom poznaní toho, kto sme a je plne oddaný uskutočniť svoj individuálny zámer pre každého z nás. V tomto zmysle môžeme úctivo povedať, že ľudské bytosti (presnejšie: Božie predzvedenie každého z nás) ovplyvňujú Boží večný plán. Boží zvrchovaný plán zahŕňa jeho zmluvnú oddanosť každému stvoreniu, na splnenie roly toho stvorenia. Táto pravda by mala byť ústredným prvkom nášho nazerani...
Termín „požehnaný“ je základná Božia vlastnosť. Synonymum Boha rovnako ako Svätý či Najvyšší. Medzi väčšie zmeny v novom vydaní misála patrí aj úprava prekladu výrazu „benedictus Deus“. Zmena súvisí s úpravou modlitby kňaza pri príprave obetných darov. Doslovný preklad z latinčiny by však bol: „Požehnaný si, Pane...“ Kým latinský text konštatuje, aký je Boh (dáva mu atribút „benedictus“), v slovenčine sa hovorí, že (my) Bohu dobrorečíme. Súčasná úprava prekladu na „požehnaný Boh“ môže znieť zvláštne. Problémom je viacznačnosť termínu, ktorý treba správne chápať. Jedno slovo môže mať v rozličných kontextoch odlišný význam. Hovoríme: svätý Boh, svätý Ján, Svätý Otec, svätá omša. Vo všetkých týchto prípadoch má rovnaké slovo „svätý“ trochu odlišný význam. Aj pri výraze „svätý Bože“ by sme sa mohli pýtať - Boha niekto vysvätil či posvätil, že je svätý? Obdobne je to i pri termíne „požehnaný Boh“. Ide o atribút Boha, nie o výsledok obradu požehnania v súčasnom chápaní. Bohu prisudzujeme atribút „svätý“, lebo je prameňom svätosti. Rovnako môžeme chápať aj výraz „požehnaný Boh“. Termín „požehnaný Boh“ nemožno teda chápať v kontexte požehnania ako obradu, pobožnosti. Výraz „požehnaný Boh“ nie je v liturgickom kontexte úplnou novinkou, a to ani v slovenskom prostredí.
Slovom BOH sme sa vďaka cirkevnej terminológii naučili pomenovať najvyššiu duchovnú silu… najvyššiu duchovnú autoritu… Stvoriteľa Sveta… každý to vníma svojou osobnou Vierou inak. U Slovanov to je inak. Slovania vo svojej terminológii slovom BOH označujú svojich dávnych Predkov. Označenie BOH je výrazom Vedomia na určitej vysokej duchovnej úrovni, ktorú v dávnoveku naši Predkovia mali. Takže keď Slovania povedia, že sú potomkovia, alebo deťmi bohov, je to PRAVda. V tom je hlavné nedorozumenie v komunikácii medzi ľuďmi, ktorí sa snažia objasniť, že slovanstvo nie je náboženstvo, aj napriek tomu, že sa v slovanskej terminológii často objavuje slovo BOH. Slovanstvo nie je náboženstvo, ani civilizácia. Vysvetlíme si teraz význam slova BOH cez bukvice:
- B- boh,- duchovné bohatstvo,- zdroj galaktickej energie - Sily
- O- oddelenie Svätého od pozemského,- mnohorozmernosť,- nekonečno cyklických procesov,- nepoznaný obraz, ktorý môžeme poznávať iba cez vlastné konanie,- uzavretá cyklická štruktúra mimo Čas a Priestor- forma mimo nášho vnútorného sveta, no majúca s nami spojenie
- G- odovzdávanie Poznania- hovoriť, slovom prejavovať vyššie poznanie- pohyb od Zdroja k výsledku- Proces pohybu