Otázka sexuality v manželstve a jej prepojenia s vierou je komplexná a často vyvoláva mnoho otázok. Katolícka cirkev má jasné stanovisko k antikoncepcii a plodnosti, ktoré vychádza z hlbokého presvedčenia o posvätnosti manželského aktu.
Používanie prezervatívu v manželstve vyvoláva otázky o hriechu a morálke. V kontexte katolíckej viery, kde je manželský akt vnímaný ako posvätné spojenie s dvoma významami - plodivým a zjednocujúcim - je dôležité pochopiť učenie Cirkvi.
Učenie Katolíckej cirkvi o antikoncepcii
Cirkev si to nevymyslela a nemá moc tento postoj zmeniť. Nie je totiž výsledkom dohody kardinálov, biskupov, pápeža. Ak je niečo zlé samo osebe (nejaké slobodné rozhodnutie človeka), a to na základe prirodzeného alebo Božieho zjaveného zákona, potom to pápež či Cirkev nemôže ani povoliť, ani zakázať. Cirkev môže len rozlíšiť, či je to dobré alebo zlé - ale svojím rozhodnutím túto skutočnosť neovplyvní. Antikoncepcia patrí do tejto skupiny náuk. Pápež ju „nezakázal“. Žiadny pápež, ani kňaz to nemôže urobiť. Cirkev nemá moc „dovoliť“, aby manželia mali výnimky z etických a morálnych zákonov, pretože ona o nich nerozhoduje.
Keď to Cirkev hovorí, len potvrdzuje a opakuje to, čo od začiatku hovorila: že manželský akt si musí vždy zachovať oba svoje významy - význam prokreatívny a zjednocujúci zároveň. Ľudí mýli (a irituje), keď je nesprávne pochopené slovo „význam“. Nikto nepopiera, že manželský intímny život má slúžiť nielen na plodenie, ale že má aj ten ľudský rozmer zjednocovania, spolupatričnosti, ten exkluzívny rozmer manželstva - chceme byť jedno, vyjadriť to úplne fyzicky i duchovne.
Prokreatívny (plodivý) význam neznamená to, že sa manželia majú vždy pri sexe tváriť akože chcú dieťa, alebo si želať, aby ich spojenie bolo plodné. To nie, a viackrát to Cirkev opakovala a vysvetlila, že prokreatívny význam znamená iba toľko, že človek žiadnym vedomým zásahom nerobí sám spojenie neplodným (ani kondómom, ani hormonálnou antikoncepciou u ženy, ani prerušovaným stykom a pod.), pričom samozrejme vie, že sú obdobia, kedy je styk neplodný sám osebe, bez vôle človeka.
Každá zmluva mala svoj zmluvný znak. V manželstve je tým znakom, pečaťou, odovzdanie sa sebe navzájom v láske - manželský akt ako forma sebadarovania. Každý pohlavný styk v manželstve má byť obnovením a potvrdením toho manželského sľubu, ktorý si muž a žena vymenili na začiatku manželstva: sľúbili si lásku, úctu, prijatie druhého a otvorenosť pre plodnosť. Vždy, keď úmyselne nejdú proti tomuto sľubu, má ich manželský akt sviatostnú hodnotu, stáva sa „liturgiou“.
V praxi to znamená, že každá úmyselná ejakulácia muža musí nastať v pošve ženy, každé vyvrcholenie u ženy prinajmenšom v kontexte úplného pohlavného styku. Toto sebadarovanie nesie v sebe dva významy - zjednocujúci a plodivý. Tieto patria spolu rovnako ako dve strany jednej mince. Zjednocujúci význam má pohlavný styk vtedy, ak symbolizuje jednotu manželov na duchovnej rovine a plodivý význam (nie nutne funkciu!)vtedy, ak nie je vedome uzavretý životu (aj keď si manželia volia pohlavný styk vedome v dňoch neplodných, alebo vtedy, keď k počatiu nemôže prísť - napr. v čase tehotenstva, či po prechode).
O tomto podrobne hovorí encyklika Humanae vitae, ktorá je usmernením práve ohľadom manželskej čistoty. Preto, ak by sme nahradili manželský akt nejakou alternatívou - napr. Ján Pavol II. celú túto sexuálnu etiku vysvetľoval opakovane v katechézach Teológie tela. Hovoril o tom, že ľudské telo má schopnosť hovoriť rečou lásky. Manželia majú telo so svojimi túžbami a táto zmyslová príťažlivosť, prejavy citu, všetko, k čomu smeruje k telesnému zjednoteniu je tým „materiálom“ lásky. Na tej prirodzenej úrovni smerujú k uspokojeniu vlastnej túžby a na rovine ľudskej k darovaniu seba samého pre druhého človeka.
Manželstvo uzatvárajú muž a žena vtedy, keď sľúbia v manželskom sľube vzájomnú lásku, úctu a otvorenosť pre rodinu. Manželstvo je pre rodinu, to je predsa logické.
Manželský akt je niečo viac ako iba nechránený sex medzi manželmi. Manželský akt má byť doslova stelesnením manželského sľubu. Rečou tela vyjadrený manželský sľub. Je to vzájomné prijatie a odovzdanie sa - či sa vám to zdá alebo nezdá teóriou. Je to prijatie muža i ženy s ich plodnosťou i neplodnosťou. Je to vlastne rešpekt k ľudskej prirodzenosti, ako ju Stvoriteľ do človeka vložil. Ak by manželia použili antikoncepciu - už rečou tela nevyjadrujú manželský sľub. Význam je niečo, čo sa viaže na symbol. Je symbolika „telo ženy - kondóm - telo muža“ naozaj symbolom jednoty? Nie.
Ak zrušíme jeden z významov manželského aktu, automaticky sa tým ruší aj význam druhý. Ak si jeden z manželov sex vynúti, aj keby to bol nechránený sex, ani vtedy nebude mať význam jednoty.
Použitie antikoncepcie je objektívne ťažkým hriechom. Subjektívne nemusí vždy ísť o ťažký hriech, lebo to, či šlo alebo nešlo o ťažký hriech, je už vecou posúdenia na tzv. internom fóre, teda pri spovedi. Tam sa posudzuje, či napr. človek mal dostatočné poznanie, alebo či okolnosti boli také, že zo slabosti zlyhal.
Možno niekto roky používal antikoncepciu a robil to z nevedomosti, potom spoznal, ako má žiť a nedokáže sa od starých spôsobov oslobodiť. Pomôžem si príkladom: predstavte si, žeby ľudia, ktorí žijú teraz kvôli finančnej a ekonomickej kríze len zo sociálnych dávok, napr. zo životného minima, žiadali, aby im štátne zákony dovolili kradnúť - dajme tomu, že len v supermarketoch, v iných obchodoch nie. Veď predsa majú minimum, ako z toho žiť? Iste, môžeme si predstaviť, že ak by predsa len kradli a boli pri tom prichytení, súd by ich inak posudzoval, ako keby ten istý skutok urobil nejaký bohatý človek, možno by pri hodnotení ich krádeže bola ich situácia poľahčujúcou okolnosťou, ale v žiadnom prípade by ich situácia nebola ospravedlnením ich konania. Možno by súd navrhol nejaké finančné poradenstvo, nejakú cestu, ako si nájsť prácu a pod... Ale nik nemôže dať povolenie na krádež tým, ktorí sú objektívne v ťažkej situácii. Aj pre nich platia rovnaké normy.
Takisto je to aj s úlohou Cirkvi v osobe kňaza ako spovedníka - on môže posúdiť, či hriech, z ktorého sa kajúcnik vyznal, je ťažký alebo nie, pretože ten istý skutok môže mať rozličné pozadie a pohnútky.
Zodpovedné rodičovstvo
Ale je úplne správne to, ako zodpovedne rozmýšľate teraz. Takmer rovnakými slovami to hovorí Cirkev v encyklike Humane vitae, keď vyzýva manželov k zodpovednému rodičovstvu. Cirkev totiž nikdy nehovorila, že manželia majú mať „detí ako smetí“ - vždy hovorí o tom, že prijatie detí sa spája s ich výchovou i zabezpečením. Vyzýva manželov, aby zvážili svoje podmienky - sociálne, zdravotné, fyzické, ekonomické... opakuje, že oni dvaja sú zodpovední za veľkosť svojej rodiny, aj pred sebou navzájom, aj pred svojimi deťmi, aj pred spoločnosťou. Takže vaše rozmýšľanie v tomto smere je dobré a oprávnené.
Morálne dobrým prostriedkom je využívanie plodných a neplodných období, čo predpokladá poznanie prirodzených metód. Píšete, že sa neviete teraz, keď je manželka po pôrode, zorientovať podľa príznakov plodnosti. Aj keď po pôrode ešte žena nemá obnovený cyklus, nie je to bezvýchodisková situácia. Jednak preto, lebo ak nemá cykly, je tu odôvodnený predpoklad, že je v období neplodnosti pred obdobím návratu plodnosti po pôrode; a jednak preto, lebo hoci sa nemôžete orientovať podľa teploty, máte k dispozícii orientáciu podľa ďalších príznakov plodnosti, ktoré včas upozornia na to, že plodnosť sa vracia.
Liga pár páru má vo svojom vyučovacom programe (či už prostredníctvom kurzov STM alebo formou samoštúdia z príručky STM) venovanú celú jednu oblasť práve návratu plodnosti po pôrode. V podstate ide o to, aby manželia včas rozpoznali, kedy sa skončí prirodzená neplodnosť po pôrode a kedy nastúpi prvý plodný ovulačný cyklus. Tu napr. veľa závisí od prístupu ženy k dojčeniu - pokiaľ žena dojčí ekologicky, teda bez používania fľaše, cumlíka, prípadne náhrad prirodzenej materskej starostlivosti, má veľmi pravdepodobnú možnosť, že jej prvý cyklus pred prvou menštruáciou, nebude plodný. (Niekedy sa tomu hovorí aj „varovná menštruácia“. Ženy, ktoré praktizujú tzv. kultúrne sa naopak nemôžu spoľahnúť na to, že ich prvý cyklus pred prvou menštruáciou bude neplodný - môže byť, aj nemusí. Pre ženy ekologicky dojčiace, aj pre ženy dojčiace kultúrne dojčiace, má symptotermálna metóda vypracované pravidlá na predchádzanie počatia. Na nástup plodnosti ženu upozorní zmena kvality sekrétu krčka maternicu, prípadne zmena samotného krčka (tento príznak môže žena využiť, ale nemusí).
V praxi sa nezriedka stretáme s manželmi, ktorí podobne ako Vy, hrdinsky dodržiavajú zdržanlivosť, ktorá zvyčajne nie je nutná, aspoň nie v prvých mesiacoch, kým je dieťa plne dojčené a ak sa žena pozná. Na druhej strane sú manželia, ktorí majú skutočne vážne dôvody pre zdržanlivosť - to, že sa pre ňu z primeraných dôvodov rozhodli, ešte neznamená, že ich nestojí námahu. Vtedy odporúčame tým, ktorí sú veriaci (z Vašej otázky vyplýva, že aj Vy ste praktizujúci kresťania), aby tieto ťažkosti a námahu spojenú s abstinenciou, pre ktorú sa rozhodli, obetovali za tých, ktorí sú povolaní žiť svoju čistotu v abstinencii od pohlavného styku - za kňazov, zasvätené osoby, za mladých, za tých, ktorí si nenašli životného partnera, za tých, ktorí náhle ovdoveli a pod.
Bez sexu sa totiž žiť dá - aj keď nám to znie čudne a tvrdo. Ale nedá sa žiť bez lásky. Alebo spomeňme si na manželstvo sv. Jozefa a Panny Márie. Myslím si, že Jozef bol normálny mladý muž, ktorý sa tešil na svadbu a manželský život. A nebol bez následkov dedičného hriechu, on nebol nepoškvrnene počatý ako Mária... A zrazu ho Boh žiada, aby chránil panenstvo a čistotu Márie.. aby sa s ňou oženil, žil a spal s ňou v jednej miestnosti, a „nič s ňou nemal“ v tejto oblasti manželského pohlavného života. On ju plne rešpektoval... Mám pocit, že mnohé ženy by sa cítili slobodnejšie pri vlastných manželoch, keby z nich cítili túžbu chrániť ich a nie použiť ich. Niekedy sa ženy boja vlastných mužov. Niekedy aj bezdôvodne, a neprávom ich akoby odsudzujú k zdržanlivosti... ale ani vtedy nemá právo odmietaný manželský partner vynútiť si manželské spojenie. (To nepíšem konkrétne na Vašu situáciu, skôr len všeobecne....).
Tým pravým dôvodom na manželské spojenie je totiž úprimné darovanie sa druhému, nie uvoľnenie sexuálneho pudu.
Aj toto obdobie, aj keď patrí k tým náročnejším, netrvá večne. Ja s mojím manželom žijeme v manželstve sedemnásť rokov, máme štyri deti a dvakrát sme spontánnym potratom o dieťatko prišli. Teda šesťkrát sme prežili toto obdobie po pôrode/potrate, kedy sme potrebovali rozoznať návrat plodnosti, lebo sme nechceli hneď otehotnieť. Ako žena som veľmi vďačná svojmu manželovi za to, že ma vždy rešpektoval a nevadila mu moja plodnosť... Ja to veľmi dobre poznám, keď po sebe túžime a „nemôžeme“ - vtedy si pomáhame tým, že hovoríme: môžeme, ale nechceme. Aj keď sa nám veľmi chce.
Svoje skúsenosti som zhrnula do krátkej brožúrky, ktorá minulý rok vyšla v edícii Viera do vrecka vo vydavateľstve Don Bosco s názvom: Boh za dverami manželskej spálne.
Vysvetlené katolícke učenie o IVF a antikoncepcii
„V knižke s názvom „Svätosť pre každého“ ponúkame, ako sa stať svätými uprostred každodenného života. Chceme poukázať na to, že v Cirkvi sa v každom období väčšina veriacich usilovala o svätosť v bežných podmienkach. Z ich skúseností a motívov chceme čerpať podnety do nášho súčasného úsilia o svätosť a aspoň načrtnúť tie oblasti, kde sa možno v bežnom živote stávať svätými“.
tags: #boh #za #dverami #manzelskej #spalne