Chrám Nanebovstúpenia Pána v Jeruzaleme: História a súčasnosť

"Aby sme mohli povedať z vlastnej skúsenosti, že išli sme do jeho svätyne a klaňali sme sa na miestach, kde jeho nohy stáli." Slová v nadpise patria jeruzalemskému kňazovi a neskôr významnému biskupovi Cyrilovi z Jeruzalema (cca 313 - 386), ktoré použil pri jednej zo svojich krstných katechéz v pôste roku 348.

Cyril a katechumeni sa prechádzali po Jeruzaleme po rozostavanom Chráme Božieho hrobu a Cyril im ukazoval miesta spojené s Ježišom a príbehy rozprával presne na nich. Napríklad im rozprával o kajúcom zločincovi na kríži a pritom ukazoval rukou, že sa to stalo na „tejto svätej Golgote“.

Podľa jeho názoru stačilo vidieť tieto fyzické miesta, aby sa poslucháči presvedčili o pravdivosti evanjelií. Miesta sa stali svätými, získali vyučovaciu hodnotu a ľudia sa mohli dozvedieť biblickú pravdu z pobytu na nich. Viera silne naviazaná na zmyslové vnemy a citové prežívanie, ktorá si vyžadovala skôr dobrú predstavivosť ako dnes zdôrazňovanú osobnú skúsenosť s Bohom.

Tieto procesy boli umožnené vďaka politickým zmenám vo 4. storočí. V roku 326 prišla na štátnickú návštevu a osobnú púť cisárovná Helena a začala so stavbou Chrámu Božieho hrobu. Stavebné projekty financoval aj jej syn Konštantín a vďaka tomu sa Jeruzalem stával slávnejším. Cisár pomohol vytvoriť infraštruktúru a o zvyšok sa postarala ľudová viera spomenutá aj Cyrilom.

O necelé storočie neskôr významný rímsky politik, konzul a senátor Paulinus z Noly (cca 354 - 431), ktorý sa neskôr stal biskupom, napísal list a v ňom zhrnul nový zvyk v rímskom svete: „Žiadny iný cit nepriťahuje ľudí do Jeruzalema, ak nie túžba vidieť a dotknúť sa miest, kde Kristus žil v tele a aby mohli povedať z vlastnej skúsenosti, že išli sme do jeho svätyne a klaňali sme sa na miestach, kde jeho nohy stáli.“ (Epistola, 49)

Politické zmeny, ktoré sa udiali začiatkom 4. storočia, si mnohí ani neuvedomovali. Jeruzalem bol stále zaprášenou dierou na periférii, ale jeho potenciál sa už prebúdzal. Akési echo je zachytené v spomienkach anonymného pútnika z Burdigaly (dnes Bordeaux), ktorý ich spísal v stručnej forme itinerára, tzv. Itinerarium Burdigalense.

V roku 333 prišiel po súši do Palestíny a pobudol v nej niekoľko týždňov. Netušíme, kým bol, ale asi patril k elitám, lebo využíval stanice rímskej pošty, cursus publicus. Menil na nich kone a spával, čo bolo privilégium vyhradené pre cisárskych úradníkov alebo ľudí, ktorí dostali povolenie od najvyššieho civilného úradníka ríše, prefekta prétoria. Osobne ho volám „vodohospodársky inžinier“, lebo ho zaujímali všetky možné cisterny, zdroje vody, kúpele a akvadukty. Všímal si aj ich zázračné účinky. Inak bol dosť skúpy na slovo, ale toto rád spomínal.

Čím je jeho lakonické dielo pozoruhodné, je opis Rímskej ríše. Keď putoval, ríša bola zoznamom miest, ciest, poštových staníc a prejdených míľ. Typický Riman so svojím pocitom velikášstva - a najlepšie sa to dalo dokázať z veľkosti ríše a povestnej rímskej organizovanosti. Na niekoľkých miestach v diele aj sumarizoval prejdenú vzdialenosť a počet poštových staníc. Urobil tak pri príchode do významných miest, ako napríklad Aquileia, Sirmium, Ankara, Tarsos, Antiochia.

Lenže na štyroch miestach opäť zhrnul prejdenú vzdialenosť a urobil to pri príchode do centra ríše. Na Západe sa cti dostalo hlavným mestám Milánu a Rímu, ale na Východe to boli prvým kresťanským cisárom povýšené mestá Konštantínopol a Jeruzalem a nie staršie centrá Nikomédia a Antiochia. Preto je galský pútnik jedným z prvých autorov, ktorý oznámil novú víziu Rímskej ríše s hlavnými mestami na brehoch Bosporu a v horách Judey.

Pozoruhodné na diele je aj to, že keď prišiel do Palestíny, úplne zmenil svoj štýl z technického opisu na rozprávačský. Tam skončil cestovanie po Rímskej ríši od jednej stanice štátnej pošty k druhej, po zemi rímskej organizácie. Začal putovať po Svätej zemi, po zemi zázrakov, kde sa ľudia mohli uzdraviť, ženy počať dieťa a pútnici to mohli vidieť svojimi očami.

V itineráriu Jeruzalem zaberá podstatnú časť textu o Palestíne, čím opäť vyzdvihol jeho význam pre ríšu. Anonymný pútnik šiel po starozákonných a novozákonných miestach. Z novozákonných miest sa zaujímal o výbežok chrámu, kde diabol pokúšal Ježiša, ale hlavne šiel na miesta, ktoré súviseli s veľkonočnými udalosťami.

Viac-menej sledoval Ježišove kroky na Golgotu. Zamieril na Sion a pri výstupe si nenechal ujsť návštevu miesta, na ktorom stál Kajfášov dom. Pozrel sa aj na pozostatky stĺpu, pri ktorom bičovali Ježiša. Odtiaľ sa vybral cez Sionskú bránu do Tyropejského údolia, aby videl ruiny prétoria, kde Pilát vypočúval Ježiša. Čo asi bolo v blízkosti Chrámovej hory a dnešného Západného múru. Z prétoria sa vydal po hlavnom bulvári decumane na západ, dnes tade vedie jedna časť Via dolorosa, a prišiel ku Golgote. Zaznamenal cenný detail o stavebnej činnosti. Bazilika Martýrium sa týčila vo svojej novej nádhere a hrob bol stále len jednoduchou jaskyňou pod páliacim slnkom.

V roku 333 teda ešte nezačali stavať rotundu Anastasis, ba ani Aediculu, ktorá zakryla hrob. K tomu došlo o dve dekády neskôr. Anonymný pútnik si tiež všimol, že v komplexe už stálo baptistérium, ktoré neskôr využíval Cyril spomenutý na začiatku článku. Potom zamieril na Olivovú horu, aby sa na chvíľu pristavil v údolí Cedronu pri skale, kde Judáš zradil Krista, a palme, z ktorej deti otrhali listy na Kvetnú nedeľu. Tieto dve miesta zas poukazujú na zbožnú predstavivosť a ľahkomyseľnosť veriacich.

Nasledoval výstup na Olivovú horu, kde šiel do novopostavenej baziliky Eleony, aby si pripomenul miesto Ježišovho vyučovania. Podľa tradície tam povedal mnohé podobenstvá a apoštolov naučil modlitbu Otče náš. Na vrchol kopca umiestnil Ježišovo premenenie a nie nanebovstúpenie. Toto bol Jeruzalem na začiatku pútnického fenoménu, ktorý sa práve prebúdzal. Stálo len zopár kostolov a ľudia sa chodili pozerať na ruiny a kamene.

Olivová hora s Chrámom Nanebovstúpenia Pána.

Prešli dve storočia a mesto vyzeralo úplne inak. Neskutočne vybudované, oveľa väčšie a s honosnými stavbami a približne päťdesiatimi kostolmi. Rozrástlo sa aj za svoje hradby z 5. storočia a jeho severné, západné a trochu aj východné predmestia pulzovali životom. Mesto malo minimálne 50 000 stálych obyvateľov. Tieto zmeny sú zachytené viacerými pútnikmi, kronikármi, nápismi aj oficiálnymi dokumentmi. Jeruzalem bol pomyselnou korunou na mape Svätej zeme.

Je to vidno z množstva textu, ktorý mu venovali rôzni autori vo svojich správach, a aj z mimoriadne cennej Madabskej mapy, ktorú vytvorili v 6. storočí v Kostole sv. Juraja v Madabe (dn. Jordánsko). Asi slúžila pútnikom prichádzajúcim od Jordánu do Svätej zeme. Do súčasnosti sa zachovala približne polovica mapy, ale na pôvodine sa Jeruzalem nachádzal v strede zobrazenia, a tak autor diela zvýrazňoval jeho centralitu v rámci Svätej zeme. Akoby v strede zobrazenie Jeruzalema je Chrám Božieho hrobu, skutočná os Rímskej ríše a sveta.

Madabská mapa Jeruzalema.

Výborným prameňom, ktorý zachytáva púte v Jeruzaleme v druhej polovici 6. storočia, je anonymné dielo pútnika z Placentie (dn. Piacenza), ktorému historici dali meno Antoninus, lebo si veľmi vážil tohto svätca a považoval ho za svojho patróna. Antonini Placentini itinerarium (cca 570) zachytáva bohatý program, ktorý pútnici mohli mať v Jeruzaleme. Už to zďaleka nebola púť po rozvalinách „archeologického parku“. Pozoruhodné sú aj zmeny v obsahu. Kým vo 4. storočí navštevovali aj mnohé miesta spojené s udalosťami Starého zákona, v 6. storočí si takmer výhradne vystačili s miestami z Nového zákona. Jeruzalem sa stal kresťanským mestom.

Pútnik z Piacenzy prišiel do Jeruzalema z Betánie, kde sa zastavil pri Lazarovom hrobe, pobudol na Olivovej hore a v Getsemanskej záhrade. Na Olivovej hore okrem Elenony stál aj Imbomon, miesto nanebovstúpenia, kde dnes spokojní moslimskí majitelia vyberajú vstupné od kresťanov navštevujúcich prázdnu križiacku rotundu bez kríža. V Getsemanskej záhrade isto pobudol v bazilike Agónie a v Kostole zosnutia Bohorodičky.

Odtiaľ cez bránu po vtedajšom decumane išiel do Božieho hrobu, kde opísal množstvo relikvií a honosné dary, ktoré chýbali v bazilike vo 4. storočí. Cestou na Sion sa zastavil v Dávidovej veži, ktorú kresťania považovali za miesto, kde starozákonný kráľ prednášal svoje žalmy. Na Sione videl kostol, v ktorom uchovávali mnohé relikvie, a kúsok odtiaľ zavítal do nedávno postavenej obrovskej Bohorodičkinej baziliky Ney.

Z novozákonných miest ešte navštívil Kostol Božej múdrosti na mieste, kde stálo Pilátovo prétorium, nádrže Siloe a Probatika, kde Ježiš uzdravil chorých, a Akeldamu (Pole krvi), ktorú kúpili židovskí starší za Judášových 30 strieborných. Všade stáli kostoly, ktoré postavili ako „prápory Pánovho víťazstva“, ako triumfujúco vyhlásil Hieronym v jednom zo svojich listov (Epistola, 46). Rímska Aelia Capitolina upadla do zabudnutia a starozákonné dedičstvo Jeruzalema sa dostávalo do úzadia.

Pozoruhodné je aj to, ako ľudia prežívali svoju prítomnosť na svätých miestach. O pútnikovi z Burdigaly veľa povedať nevieme. Nešiel do osobnej roviny vo svojom diele. Podobal sa však na dnešných pútnikov, ktorí si prechádzajú krížovú cestu. Žiaľ, Egeriino dielo (cca 381 - 384) nemá veľmi zachované časti o Jeruzaleme, ale podľa iných miest v Itinerariu sa dá povedať, ako ona prežívala svoju prítomnosť. Prečítala si pasáž z Biblie ku konkrétnemu miestu, spievala žalm, modlila sa, zúčastnila sa na liturgii. Väčšinu svojho putovania prežívala v spoločenstve a s Bibliou v ruke.

Iná pútnička z konca 4. storočia, Paula, zas uprednostňovala osobnú návštevu alebo len s malým počtom ľudí. Svedectvo o tom zanechal cirkevný otec a biblista Hieronym. Na miestach si veľmi živo predstavovala, čo sa tam stalo, modlila sa a všetko prežívala s veľkými emóciami rímskej dámy. Až plakala a bozkávala kamene. Jej spôsobom bola pohrúžená púť jednotlivca.

Akúsi ľudovú, až poverčivú zbožnosť preukázal práve autor posledného itinerára z Piacenzy. Kam prišiel, zbieral zem, kamene, olej. Do Jeruzalema prišiel, aby videl divy a zázraky a získal požehnanie cez dotyk relikvie. Napríklad si ľahol na ležadlo, ktoré mal použiť Ježiš. Jeho poverčivosť sa najlepšie vidí z návštev iných miest v Palestíne. Keď bol v Káne, dokonca na ležadlo, ktoré malo byť použité na svadbe, vyryl mená svojich rodičov. Zároveň bol veľmi dôverčivý a v Nazarete veril Židom, že oni zo synagógy nemôžu vyniesť lavičku, na ktorej sedával malý Ježiš, ale kresťania to spraviť môžu, ako sa aj on mohol presvedčiť počas svojej návštevy synagógy. V jeho prípade išlo o veľmi ľudovú vieru a isté zbieranie senzácií.

9. Po štyridsať dní od vzkriesenia zjavoval sa Pán učeníkom. Cirkev oslavovala tieto dni radosti spolu s apoštolmi a oslavuje ich radostne podnes. Ale dnes sa Spasiteľ vracia k svojmu Otcovi do Neba. Opúšťa apoštolov, zem a Cirkev zháša veľkonočnú sviecu, ktorá predstavovala Kristovo Zmŕtvychvstanie. Apoštoli smutne pozerali za vznášajúcim sa Majstrom, ale Cirkev nesmúti, lebo si je vedomá, že oblak, ktorý ho zatienil, jej nemôže Krista vziať. Vie, že dnešný sviatok je Ježišovým oslávením. A preto sa aj my tešíme dnešnému dňu.

Nanebovstúpenie Pána.

Nanebovstúpenie je:

1. Odmena za utrpenie 33 rokov Pánovho života, od jaslí až po kríž, bolo nepretržitou reťazou utrpenia, nenávisti a prenasledovania. Takto sa mu odplácali ľudia za Jeho nevýslovnú lásku. Prišiel na zem zachraňovať tých, čo sa mali stratiť pre večnosť a za túto Jeho neúnavnú prácu sa Mu odvďačili len nevďakom. Preto ho odmieňa Otec tak kráľovsky v Nebesiach: sedí po pravici Božej. Je to pre nás poučením. Neraz zakusujeme, že spravodliví a dobrí ľudia musia znášať mnohé príkoria tu na zemi. Koľko útechy im dáva Nanebovstúpenie Pánovo! Preto si pamätaj, že za každú nespravodlivosť proti tebe spáchanú, ťa Boh raz odmení.
2. Ponížený Ježiš je povýšený. Uváž: zostúpil z Neba na zem, z lona Boha Otca do lona Panny, ležal v maštali, v jasliach a po tridsiatich rokoch sa ponosuje: „Vtáci majú hniezda a vlci brlohy, len Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“ A najviac sa uponížil na kríži, kde zomrel so zločincami. Ale kto sa ponižuje, toho Boh povýši! A nie je náhoda, že z Olivovej hory vystupuje na Nebesá. Tam kľačal, keď zápasil sám so sebou, keď prosil o posilu od Otca, pod olivami kvapkal Jeho krvavý pot, tu ho zajali vojaci. Olivová hora videla Jeho uponíženie. Na tom istom vrchu bol aj povýšený. Tí istí apoštoli, ktorí Ho videli chvieť sa pred hrôzami utrpenia, videli Ho osláveného vystupovať do nadoblačnej výše. A v Nebi Ho s veľkou radosťou obkľúčili zbory anjelov a sám Otec Ho posadil na svoju pravicu. Takto oslávil Boh víťaza nad smrťou a Peklom ako Kráľa slávy.
3. Poslušný Ježiš dostáva neobmedzenú moc. O Jeho mladosti píše evanjelista: „Bol rodičom poddaný.“ Sám o sebe hovoril: „Prišiel som splniť vôľu Toho, ktorý ma poslal.“ A apoštol svedčí: „Uponížil sa a bol poslušný až na smrť.“ (Flp 2,8) Pretože bola Jeho poslušnosť neobmedzená, dostáva neohraničenú moc v Nebi. Už tu na zemi mal moc liečiť chorých, kriesiť mŕtvych, rozkazovať búrkam a vetrom; akú moc mu dal Otec teraz, keď sa vrátil k Nemu poslušný až na kríž? Preto povedal krátko pred svojím Nanebovstúpením: „Daná mi je všetka moc na Nebi i na zemi.“ A apoštol píše: „Boh ho povýšil a dal mu meno nad všetky mená, aby sa na meno Ježiš skláňalo každé koleno na Nebi, na zemi a v Podsvetí a každý jazyk aby vyznával na slávu Boha Otca, že Ježiš Kristus je Pán“ (Flp 2,9-11). Všetko na svete podlieha Kristovej moci. Tak odmení Boh každú poslušnosť, aj našu. Poslúchajme preto Boha i jeho Cirkev, aby sme aj my boli hodní nebeskej odmeny.

Krížová cesta - Via Dolorosa

Via Dolorosa.

Via Dolorosa - Prejdime spolu Ježišovu historickú bolestnú cestu, ktorou kráčal od Pilátovho sídla na vrchol Golgoty. Imitácií Krížových ciest je na svete veľa, táto jediná je však pravá. Veď práve tu Tu Ježiš niesol svoj kríž z miesta utrpenia na miesto ukrižovania, tu kráčal od Piláta na Golgotu. Slávna cesta Via Dolorosa, alebo po našom Cesta bolesti, Cesta utrpenia, či Cesta smútku, vinie sa uličkami Starého mesta v dĺžke 600 metrov. Za dve tisícky rokov sa Jeruzalem zmenil k nepoznaniu, no silný emotívny a religiózny náboj má cesta stále. Na ceste, ktorá končí ukrižovaním, niet dôvodu na radosť. Dnešná podoba Via Dolorosa sa zrodila až v 15. storočí. Niektoré jej zastavenia sa spomínajú v Jánovom, Matúšovom, Lukášovom, či Marekovom evanjeliu, ostatné sú len produktom tradície. Ich postup aj príbehy, s ktorými sa spájajú, sú rovnaké, ako ich vidíme na stenách našich kostolov, či čítame o nich v modlitebných knižkách. Zastavenia krížovej cesty sa stali súčasťou kostolov až v 17. storočí, najprv len vo františkánskych kostoloch. Od roku 1862 ich po povolení pápeža Innocenta XI. zaviedli do všetkých katolíckych kostolov. Veriaci prichádzajúci do Jeruzalema sa na Krížovej ceste stotožňujú s Ježišovým utrpením. Mnohí hovoria, že hoci sa Krížovú cestu doma modlia každý deň a snažia sa pri nej rozjímať, skutočný zážitok mali až v Jeruzaleme. Poďme prejsť jej štrnástimi zastaveniami spolu. Každý piatok sa na Via Dolorosa koná slávnostná procesia, ktorá začína o 15 hodine v kláštore františkánov.

Zastavenia Krížovej cesty

1. Ježiš je odsúdený k smrti - V areáli dnešnej moslimskej školy, Omarovej madrasy, ležiacej na Via Dolorosa oproti františkánskemu kláštoru, sa údajne nachádzala v minulosti rímska pevnosť, v ktorej sa odohral Ježišov súd.
2. Ježiš dvíha na bedrá kríž - Vo františkánskom kláštore stoja vedľa seba hneď dva kostoly. Kostol Bičovania pripomína miesto, na ktorom rímski vojaci Ježiša zbičovali a dali mu na hlavu tŕňovú korunu predtým, ako sa vydal na poslednú cestu. Druhým kostolom vo františkánskom kláštore je kostol Odsúdenia a uvalenia kríža. Pripomína miesto, kde Ježiš zdvihol kríž a nastúpil na cestu ku Golgote.
3. Ježiš po prvýkrát padá pod svojim krížom - Na mieste, na ktorom Ježiš po prvýkrát spadol pod ťarchou kríža, stojí poľská katolícka kaplnka, postavená arménskou cirkvou v 15. storočí. Nad vstupom vidíme mramorový reliéf padnutého Ježiša.
4. Veronika utiera Ježišovi tvár - Na tomto mieste pristúpila k Ježišovi žena menom Veronika a utrela mu vreckovkou spotenú a skrvavenú tvár.
5. Ježiš po druhýkrát padá pod krížom - Oltár malej františkánskej kaplnky z 15. storočia, ktorá vyznačuje miesto, na ktorom padol Ježiš pod krížom po druhýkrát. Kaplnka stojí na jednej z najrušnejších uličiek Starého mesta.
6. Ježiš hovorí k ženám jeruzalemským - Za Ježišom sa tiahol dav žien, ktoré nariekali. Ježiš sa k nim otočil a povedal: "Dcéri jeruzalemské, nado mnou neplačte! Plačte nad sebou a svojimi deťmi!". (Luk. 23, 27-28). Toto zastavenie označuje kameň v múre gréckopravoslávneho kláštora.
7. Ježiš umiera na kríži - Dvanástym zastavením je miesto ukrižovania. Je to grécka pravoslávna kaplnka, ktorej oltár stojí na Golgote.
8. Ježiš je uložený do hrobu - V rotunde (Anastasis) sa nachádza Hrob Ježiša Krista. Mramorová kaplnka má dve miestnosti. V tej prvej sa nachádza Anjelský kameň. Verí sa, že ide o fragment z balvanu, ktorým bol privalený vchod do Ježišovej hrobky. V druhej, o čosi menšej miestnosti, sa nachádza samotná hrobka.

Bazilika svätého hrobu bola postavená rímskym cisárom Konštantínom I. Veľkým v 4. storočí, potom, ako sa stal kresťanom a premenil kresťanstvo v oficiálne náboženstvo Ríše rímskej. V roku 326 poslal Konštantín svoju matku Helenu, aby hľadala miesto ukrižovania Ježiša v Jeruzaleme. Helena toto miesto našla a našla tiež zbytky samotného kríža. Hovorí sa aj to, že sa našli tri kríže (Ježišov a dvoch zločincov, čo boli ukrižovaní s ním), ale len jeden z krížov mal zázračnú moc. Kto sa ho dotkol, vyzdravel. Práve ten mal byť Ježišovým.

Zostupujeme do suterénu Chrámu Božieho hrobu ku kaplnke Sv. kríža. Tu podľa legendy objavila Sv. Za oltárom v suteréne je okienko, v ktorom vidno prasknutú skalu Golgoty.

Tabuľka: Zastavenia Krížovej cesty a ich umiestnenie

tags: #chram #nanebovstupenia #pana #v #jeruzaleme