Chrám Svätej Múdrosti: História a Premeny

Hagia Sofia (tur. Ayasofya, gr. Ἁγία Σοφία, lat. Sancta Sophia) je bývalý byzantský kresťanský chrám, neskôr turecká moslimská mešita na Zlatom rohu v Istanbule. Je to jedna z najznámejších a najvýznamnejších sakrálnych stavieb sveta.

Dejiny Hagie Sofie sa začali písať už krátko po založení nového hlavného mesta Východorímskej ríše, Konštantínopola. Cisár Konštantín Veľký v roku 324 na strategicky mimoriadne významnom mieste medzi Európou a Áziou na Bospore založil nové mesto a v roku 330 tam z Ríma preniesol svoje sídlo. Založením novej cisárskej rezidencie povýšil grécku osadu Byzantion na druhé hlavné mesto Rímskej ríše, ktoré dostalo pomenovanie Nový Rím alebo Konštantínopol. Slovania toto mesto nazývali Carihrad.

Konštantínopol bol hlavným mestom Východorímskej (Byzantskej) ríše až do 29. mája 1453, kedy ho Osmanskí Turci dobyli. Počas viac ako tisícročnej histórie sa stal významným strediskom politického, náboženského a kultúrneho života Grékov. Najväčšiu pozornosť priťahuje chrám Svätej Múdrosti (Agía Sofía), ktorý je jedným z najväčších chrámov na svete. Tento veľkolepý chrám, ktorý bol viac ako tisíc rokov centrom gréckeho pravoslávneho kresťanstva, má rozmery 77 x 72 metrov.

Hagia Sofia nie je len stavba - je to živý príbeh o odvahe, inovácii a túžbe prekonať hranice možného. Po stáročia stál ako svedok boja dvoch veľkých svetov - kresťanského a islamského. Miesto, kde sa dejiny nečítajú v knihách, ale pozerajú priamo z kamenných stien.

V súčasnosti budova od roku 1935 funguje ako múzeum. V neskorších obdobiach bola stavba viackrát rekonštruovaná a súčasnú podobu získala za vlády osmanských sultánov. Od 30. rokov 20. storočia budova fungovala ako múzeum, no existovali snahy tureckých konzervatívnych nacionalistických, či islamistických kruhov o jej opätovnú premenu na mešitu. V roku 2020 bola Hagia Sofia opätovne premenená na mešitu.

História Výstavby a Rekonštrukcie

Prvý chrám typu baziliky s drevenou strechou dal postaviť cisár Konštantín Veľký v roku 330 po Christu, keď presunul hlavné mesto Rímskej ríše z Ríma do Nového Ríma. Stavbu chrámu dokončil jeho syn Konstantius a 15. V danom období bola prezývaná Veľký kostol (gr. Megalé Ekklésia, resp. Megali Ekklisia). Počas vlády cisára Arkádia chrám v roku 404 podpálili rozzúrení prívrženci Jána Zlatoústeho, ktorého cisárovná Eudoxia poslala do vyhnanstva. Cisár Teodósios II. dal chrám znovu vybudovať ako baziliku s drevenou strechou. Konštantínopolský patriarcha Attikos slávnostne posvätil chrám Svätej Múdrosti 11. januára 415.

Okolo roku 430 sa v písomnostiach prvýkrát objavil názov Hagia Sofia. V roku 404 bola táto Prvá Hagia Sofia poškodená pri požiari vrámci nepokojov spôsobených zosadením patriarchu Jána Zlatoústeho, na čo bola cisárom Theodosiom II. v roku 415 prestavaná a znovu vysvätená. Z raného chrámu sa na severnej strane dnešnej Hagie Sofie zachovala rotunda klenotnice nazývaná skeuofylakion.

Cisár Justinián I. sa rozhodol na tom istom mieste postaviť nový, ale omnoho impozantnejší chrám, aby dominoval hlavnému mestu Východorímskej (Byzantskej) ríše. Dnešná Hagia Sofia bola postavená na podnet byzantského cisára Justiniána I. Stavba sa začala krátko po doznení povstania Niká v roku 532 a vysvätená 26. decembra 537. Základy tohto veľkolepého chrámu boli položené 23. februára 532. Na stavbe chrámu počas šiestich rokov pracovalo tisíc majstrov a desať tisíc remeselníkov. Posvätenie chrámu sa uskutočnilo 27. decembra 537.

Architektmi stavby boli Isidor z Milétu a Anthemios z Trallu, celkovo sa na nej mali podieľať tisíce umelcov a remeselníkov, a k výstavbe sa viaže viacero legiend. Keď cisár Justinián vstúpil do chrámu a zbadal nádheru tejto impozantnej stavby, zvolal: „Chvála Bohu, že ma učinil hodným vybudovať takéto dielo.

Chrám bol viackrát opravovaný. Pôvodná kupola, ktorá mala pomerne nízky profil, sa už v roku 558 zrútila pri zemetrasení a opráv sa zhostil Isidóros mladší. Nová (dnešná) kupola bola o 7 metrov zvýšená a posvätená bola v roku 563. Chrám bol bohato vyzdobený a zariadený zlatom a striebrom, celkovo sa minulo vyše 20 ton striebra. K chrámu prislúchal v 6. storočí vyše 500-členný klérus na čele s ekumenickým patriarchom, administratívne však bol chrám spojený s ďalšími tromi vedľajšími kostolmi.

Druhá významná rekonštrukcia chrámu sa udiala v roku 994 pod taktovkou arménskeho architekta Trdata, vynútená bola zemetrasením v roku 989. Po dobytí Konštantínopola štvrtou krížovou výpravou (1204) bol chrám vyplienený križiakmi a do roku 1261 sa stal sídlom latinského patriarchu Konštantínopola. Vonkajšia fontána (Şadırvan) vybudovaná v osmanskom období bola učená na náboženské účely moslimov.

Po páde Konštantínopola v roku 1453 dal sultán Mehmed II. Fatih chrám premeniť na mešitu. Z chrámu boli odstránené kresťanské relikvie a oltáre, v neskoršom období (17. storočie) bola prekrytá alebo zničená aj figurálna mozaiková výzdoba, ktorá sa nestotožňovala s islamským učením. Už za vlády Mehmeda II. bol k chrámu pridaný provizórny drevený minaret, modlitebný výklenok mihráb, a vyvýšený rečnícky pulpit pre imáma - minbar,

Už v 16. storočí boli k chrámu pristavané aj 4 minarety (vláda Bajazida II., Selima II. a Murada III.), následne vznikli v tesnej blízkosti mešity mauzóleá osmanských sultánov (mauzóleum Selima II., mauzóleum Murada III. a mauzóleum Mehmeda III.). Na mauzóleum bolo v 17. storočia premenené aj baptistérium. Rekonštrukcie v 16. storočí mal na svedomí osmanský dvorný architekt Sinan, ktorý ku chrámu pridal napr. oporný systém. Za Murada III. v chráme vznikli muezínove lóže. V roku 1739 boli časti južnej bočnej lode prerobené na knižnicu.

V rokoch 1847 - 1849 prešla stavba generálnou rekonštrukciou pod taktovkou Gaspara Trajana Fossatiho a Giussepeho Fosatiho, ktorí odkryli časti mozaikovej výzdoby a vybudoval sultánovu lóžu v bočnej lodi. Niektoré mozaiky sa zachovali len z fossatiovských náčrtov. Ďalšie rekonštrukcie za prítomnosti amerických odborníkov sa uskutočnili v 30. rokoch 20. storočia. V roku 1993 inšpekcia UNESCO zistila, že budova chátra, preto prebehla jej rekonštrukcia. V rokoch 1997 - 2002 bola rekonštruovaná strecha, v roku 2012 boli vyčistené a vynovené mramorové a mozaikové výzdoby.

V roku 1934 nariadil Mustafa Kemal Atatürk, vtedajší prezident Tureckej republiky, že Hagia Sofia bude sekularizovaná a prebudovaná na múzeum, ktoré následne vzniklo o rok neskôr. V roku 2020 bola Hagia Sofia opätovne premenená na mešitu.

Architektonické prvky

Chrám má obdĺžnikový pôdorys (cca. 71 m x 77 m), ide o spojenie štvorcovej centrály a pozdĺžneho typu trojloďového kostola. Stredná loď je výrazne prevýšená. Možno hovoriť aj o dvojplášťovej stavbe. Veľký otvorený centrálny priestor fungujúci ako hlavná loď je zaklenutý kupolou, konchami a polkupolami, na južnej a severnej strane sú naň napojené bočné lode s galériami, na západnej strane sa nachádzajú pre byzantský obrad typické prvky vnútorného a vonkajšieho nartexu (esonartex, exonartex). Východná strana obsahuje presbytérium s polkupolou.

Na južnej a severnej strane sa hlavná loď prostredníctvom arkád otvára do bočných lodí, na ktorých sa na prvom podlaží nachádzajú galérie otvorené do lode arkádami. Štvorcový stred je tvorený štyrmi mohutnými piliermi, ktoré sa v hornej časti spájajú klenbovými oblúkmi. Na klenbových oblúkoch a na štyroch pendatívoch v ich rohoch je uložená kupola so 40 rebrami. Priemer súčasnej kupoly je 31,4 m. V exteriéri je kupola posilnená 40 krátkymi piliermi rámujúcimi malé okná.

Do chrámu sa pôvodne vstupovalo cez dnes už neexistujúce átrium, ktorého z ktorého päť brán ústilo do troch otvorov úzkeho a dlhého esonartexu s pôvodne piatimi bránami do vlastného jadra chrámu. Hlavným vstupom určeným pre cisára bola Cisárska brána.

Interiér bol bohato vyzdobený mramorovými obkladmi a intarziami (opus sectile), ktoré sa vo veľkej miere zachovali dodnes, mozaikami a prepychovými predmetmi. Mramorová výzdoba siaha po úroveň rímsy nad tribúnami, kde na ňu nadväzuje mozaika. Podlaha je taktiež z mramoru, poprípade iných kameňov (napr. omfalion). Vysokú umeleckú úroveň má sochárska plastika, najmä mramorové hlavice pilastrov a stĺpov, ktoré sú zdobené akantom a iniciálami cisára Justiniána I. Veľkého a cisárovnej Theodory. Mramorové boli i vnútorné rímsy a mramorové detaily. Mramorový materiál pochádza z ostrovov v Marmarskom mori. Celkovo 64 stĺpov je rozličného pôvodu, niektoré sú z červeného porfýru, iné zo zeleného bazaltu, časť z nich pochádza z Artemidinho chrámu v Efeze.

V osmanskom období boli k chrámu pristavané štyri minarety. Ako prvý z dnešných minaretov bol za vlády Bajazida II. vystavaný juhovýchodný červený minaret a následne biely severovýchodný minaret. Architekt Sinan následne za vlád Selima III. a Murada III. Architekt Sinan k chrámu pristaval taktiež mauzóleum v ktorom bol neskôr pochovaný sultán Selim II. Hrobka má osemuholníkové usporiadanie a jej steny sú z mramoru. Interiér je bohato zdobený v duchu islamského umenia a obsahuje celkovo 42 sarkofágov.

Hrobka Mehmeda III. bola vybudovaná Dalgicom Ahmedom Agom za vlády Ahmeda I. a svojim oktogonálnym plánom nesie sa v podobnom duchu ako mauzóleum Selima II., skladá sa však z dvoch dómov a ukrýva 36 sarkofágov sultána a jeho blízkych. Hrobka Murada III. má hexagonálny tvar a bohato zdobené ornamentálne okná, prislúcha k nej aj menšia Hrobka Princov, v ktorej sú pochované štyri deti sultána Murada III. Sériu hrobiek sultánov a príslušníkov ich rodiny uzatvára Baptistérium Hagie Sofie, ktoré bolo na mauzóleum sultánov Mustafu I.

Po tom, čo bolo mesto dobyté Osmanmi bola k chrámu pristavaná aj nová madrasa, ktorá sa však do dnešných dní nedochovala, pretože bola zbúraná v období republiky. Zachovala sa budova základnej školy založenej v 18. storočí Mahmudom I. Pomerne novou prístavbou (19. storočie, bratia Fossatiovci) je Muvakkithane (hodinová miestnosť), ktorá slúžila na ľahké zistenie času pre potreby moslimských modlitieb.

Najstaršou časťou chrámu je skeuofylakion, ktoré pochádza ešte z predjustiniánskeho obdobia prvého alebo druhého chrámu, ktoré slúžilo ako pokladnica a sakristia. V neskoršom osmanskom období fungovala budova aj ako chudobinec, kým túto úlohu neprebrala nová budova chudobinca postavená Mahmudom I. Aj novší chudobinec sa zachoval do dnešných dní, jeho vstupná brána patrí k barokovým pamiatkam Osmanskej ríše. Cisárska brána používaná ako hlavný vchod pre cisára. Nad bránou sa nachádza mozaika Leva VI. Omfalion - "pupok sveta" bolo miesto korunovácie byzantských cisárov. Jedna z dvoch mramorových nádob z Pergamonu, ktorá slúžila na rituálne očistenie moslimov pred modlitbou. Sultánova lóža vybudovaná bratmi Fossatiovcami počas rekonštrukcie v polovici 19.

Významné Mozaiky Hagie Sofie

Justiniánova stavba spočiatku neobsahovala žiadne figurálne mozaiky. Pôvodná mozaiková výzdoba sa zachovala fragmentárne a obsahuje iba rastlinnú a geometrickú ornamentiku, či purpurové kríže na zlatom pozadí, zlatá mozaika zdobila aj pôvodnú kupolu, ktorá okrem nej obsahovala len kríž v medailóne a hviezdy.

Prvé mozaikové postavy sa v chráme objavili za vlády Justína II. v druhej polovici 6. storočia. Tematicky zobrazovali Krista, Pannu Máriu a apoštolov. V neskoršom období boli ale tieto diela zakryté omietkou. Dnes sa zachované mozaiky z raného obdobia nachádzajú vo verejnosti neprístupnej miestnosti.

V období obrazoborectva neboli z ideologických dôvodov žiadne figurálne mozaiky doplnené, no po víťazstve ortodoxie v roku 843 v chráme vzniklo viacero veľkých mozaikových diel, z ktorých sa niektoré vďaka reštaurátorským prácam v 19. a 20. Väčšina mozaík pochádza z macedónskeho obdobia (tróniaca Panna Mária Bohorodička v apside s anjelmi po bokoch, mozaika Leva VI. kľačiaceho pod Kristom Pantokratorom s medailónmi Márie a anjela po stranách nad Cisárskou bránou, Konštantín I. a Justinián I. s Bohorodičkou, Alexander III., cisárovná Zoe a Konštantín IX. Monomachos. Z komnénovského obdobia pochádza zase mozaika Jána II. a jeho manželky Ireny Uhorskej s Theotokos uprostred a portrét Jánovho syna Alexia. Podľa dobových správ mali v chráme existovať aj naratívne mozaiky ako napr. Krst, Zoslanie Ducha svätého, či Izaiášova vízia. V roku 1989 boli objavené aj zvyšky palaiologovskej mozaiky, ktorá zobrazovala Jána V.

Tak napríklad: Do predsiení (nartexov) obklopujúcich z dvoch strán hlavnú loď, a ani na jej prízemie, sa nemoslim dnes nedostane. Neuvidí teda ani Cisársku bránu, ktorou vstupovali z predsiene do chrámu cisári a neskôr sultáni. Byzantská legenda o bráne hovorí, že je orámovaná drevom pochádzajúcim z posvätnej relikvie, Noemovej archy. A neuvidí ani Mozaiku Leva VI. (9. stor.) nad Cisárskou bránou. Cisár Lev VI. mal pohnutý osobný život - štyrikrát sa oženil, aby získal dediča, čím si vyslúžil odsúdenie cirkvi. Na mozaike nad Cisárskou bránou vidíme, ako pokorne kľačí pred Kristom, ktorý mu prináša odpustenie so slovami: „Pokoj s tebou.

Z predsiení (nartexu) sa vstupovalo do hlavnej lode deviatimi dverami. Tie najväčšie a najhonosnejšie boli Cisárske (Imperial Gate), vstupoval nimi výlučne cisár. Neskôr, po dobytí Konštantínopola, Cisárska brána slúžila pre vstup do mešity sultánom. Dnes môže návštevník Hagie Sofie len tušiť, čo sa skrýva za závesmi, áno, zakrývajú mozaiku Bohorodičky aj anjela Gabriela. Celé to pôsobí ako náboženský absurd v priamom prenose.

Hagia Sofia vo Filatelii

Počas svojej existencie sa Hagia Sofia stala motívom pre mnohé filatelistické produkty. Známky s jej vyobrazením vydávali nielen Turecko, ale aj iné krajiny.

Hagia Sofia (Chrám Božej múdrosti) v Istanbule je jedna z najznámejších sakrálnych stavieb sveta. Boli tu prisluhované obrady postupne v troch vierovyznaniach, v súčasnosti je múzeom. História chrámu bola rovnako pohnutá ako dejiny Európanov. Áno, Európanov. Chrám Božej múdrosti sa totiž nachádza na takzvanom Zlatom rohu, na európskej strane mesta Istanbul, ktorý spája dva kontinenty - Európu a Áziu.

Na mieste Istanbulu stávala pôvodne grécka osada Byzantion, založená v 7. stor. pred Kr. Rímsky cisár Konštantín Veľký v roku 330 slávnostne otvoril prebudované mesto a premenoval ho na Konštantínopol, ktorý sa popri Ríme stal druhým hlavným mestom Rímskej ríše. Slovania odpočiatku používali svoje pomenovanie - Carihrad (teda Cárovo mesto). Až v roku 1930 dostáva mesto oficiálne súčasné pomenovanie Istanbul, hoci sa neoficiálne používalo už predtým.

Rovnako tak, s pohnutou históriou mesta, menilo sa aj v chráme uctievané náboženstvo a jeho názov: starogrécke pomenovanie Agia Sophia (Ἁγία Σοφία - Svätá Múdrosť) bolo nahradené tureckým Ayasofya a dnes sa skomolilo do názvu Hagia Sophia.

Chrám bol postavený na podnet byzantského cisára Justiniána a vysvätený vroku 537 na mieste, kde stál predtým menší chrám rovnakého mena zroku 360, ktorý dal postaviť cisár Konštantín II. Architektmi stavby boli významní grécki architekti Isidor z Milétu a Anthemios z Trallu. Vtomto čase to bol najväčší kresťanský chrám na svete. Konštrukcia kopuly predstavovala veľký statický experiment.

Veľkolepá kopula sa vznáša vo svetle ako zrkadlo nebies. Svetlo prenikajúce otvormi do útrob stavby vyvoláva pocity beztiaže. Tento efekt dosiahli architekti tým, že hlavnú kopulu podopreli ďalšími pologuľami a štyrmi trojuholníkovými podperami, ktoré prenášajú váhu kopule na mocné piliere ukotvené v postranných lodiach. Táto konštrukcia bola doplnená potom, ako sa v roku 558 pôvodná kopula zrútila počas zemetrasenia.

Kopula Chrámu Svätej múdrosti bola najväčšou kopulou na svete až do stavby chrámu sv. Petra v Ríme v roku 1590. Chrám bol v kresťanskom období sídelným chrámom konštantínopolského patriarchu. Byzantská ríša však postupne strácala svoj vplyv. Zanikla roku 1453 po masívnom útoku Turkov, ktorí za vlády sultána Mehmeda II. mesto získali. Chrám prebudovali na mešitu a kresťanské mozaiky zakryli. Pribudli veľké drevené štíty na galérii, na ktorých sú zlatým písmom vpísané najsvätejšie mená islamu. Chrám Božej múdrosti sa stal hlavnou istanbulskou mešitou a podľa jej vzoru sa začali stavať ďalšie mešity, najprv v meste (napríklad Modrá mešita v susedstve), neskôr v celej Osmanskej ríši.

Roku 1934 Mustafa Kemal Atatürk, vtedajší prezident Tureckej republiky, nariadil sekularizáciu mešity a jej prebudovanie na múzeum. Vo vnútri chrámu boli opäť odkryté staré kresťanské mozaiky z 5. až 10. storočia. V roku 1993 inšpekcia UNESCO konštatovala, že budova chátra. Odvtedy sa začali rozsiahle rekonštrukcie. História jedného chrámu však týmto nekončí. Súčasný turecký prezident údajne zvažuje opätovnú premenu múzea na mešitu...

Hagia Sofia má skutočne jedinečné miesto v dejinách architektúry a náboženstva. Jej príbeh je príbehom o premenách, adaptácii a trvalom význame kultúrneho dedičstva.

Zdroj: Marco Polo - Istanbul a Wikipédia.

Pohľad na Hagia Sofia v Istanbule

tags: #chram #svatej #mudrosti