Veľkonočné trojdnie je časový úsek od večernej omše na pamiatku Pánovej večere na Zelený štvrtok do druhých vešpier Veľkonočnej nedele Pánovho zmŕtvychvstania. Kristus nás vykúpil a dokonale oslávil Boha veľkonočným tajomstvom, v ktorom svojou smrťou zničil našu smrť a svojím zmŕtvychvstaním obnovil nám život.
Cirkev si pripomína Poslednú večeru Pána Ježiša vo večerných hodinách na Zelený štvrtok. Spomína na Poslednú večeru Pána Ježiša, pri ktorej ustanovil Eucharistiu, sviatosť kňazstva a dal nám príkaz o bratskej láske.
Svätostánok má byť pred omšou prázdny. Počas oslavnej piesne Sláva Bohu na výsostiach zvonia zvony, potom sa odmlčia až do Veľkonočnej vigílie. Tam, kde je tradícia, je dobré zachovať obrad umývania nôh dvanástim vybraným mužom.
Predpisy umožňujú, aby okrem diakonov, akolytov aj mimoriadni rozdávatelia svätého prijímania zaniesli Eucharistiu v tento deň chorým do domácností. Po modlitbe po prijímaní sa zoradí procesia na prenesenie Najsvätejšej Sviatosti na miesto, kde sa bude uchovávať.
Kaplnka má byť, pokiaľ možno, oddelená od hlavnej lode a veľmi triezvo vyzdobená. Počas prenášania Sviatosti sa spieva eucharistická pieseň, pred uložením do svätostánku pieseň Tantum ergo. Po incenzovaní Sviatosti sa svätostánok uzavrie. V tento deň je zakázané vyložiť Sviatosť v monštancii.
Liturgia odporúča práve v tento deň tichú adoráciu - eucharistickú poklonu, ktorá je prvotnou formou ostatných adorácií. Je vhodné poznamenať, že uloženie Sviatosti oltárnej v dnešný deň je zamerané na uloženie Pánovho tela pre sväté prijímanie na Veľký piatok a pre chorých.
Kostol bude otvorený hodinu po sv. omši.
Na Veľký piatok podľa pradávnej tradície Cirkev neslávi Eucharistiu, konajú sa obrady Slávenie utrpenia a smrti Pána. V tento deň Cirkev rozjíma o umučení a smrti svojho Pána a Ženícha a uctieva kríž. Liturgické obrady sa majú konať v popoludňajších hodinách okolo pätnástej hodiny.
Na začiatku obradov kňaz a prisluhujúci idú k oltáru v tichosti, všetci stoja. Nasleduje úkon padnutia na tvár- prostrácia ( vyjadruje pokorenie pozemského človeka a žiaľ i bolesť Cirkvi), všetci si kľaknú. Rozprávanie o umučení Pána - pašie - podľa Jána sa spievajú alebo recitujú tak ako na Kvetnú nedeľu. Nasleduje homília. Poslednou časťou bohoslužby slova je slávnostná modlitba veriacich. Obsahuje desať modlitieb. Kňaz najprv povie úvodnú výzvu, ktorou ohlási úmysel, potom sa modlí príslušnú modlitbu.
Poklona svätému krížu možno vykonať dvoma formami: so zahaleným a nezahaleným krížom. Kňaz spieva: Hľa, drevo kríža, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta. Ľud spevom odpovedá: Poďte, pokloňme sa!. Všetci si kľaknú a zachovajú ticho plné úcty. To sa opakuje tri razy. Potom sa krížu pokloní kňaz, posluhujúci a časť veriacich a na záver po výzve všetci spoločne. Treťou časťou liturgie je sväté prijímanie (znak pokoja sa dnes nedáva).
Po jeho skončení sa oltár obnaží a nechá sa pri ňom kríž so štyrmi svietnikmi. V našich krajoch sa po skončení liturgie prenáša Najsvätejšia sviatosť do tzv. „Božieho hrobu“ a tam sa vystaví k poklone.
Podľa dávnej tradície je táto noc očakávaním Pána, jeho príchodu.
SKUTOČNÝ VÝZNAM SLOVENSKÉHO ZNAKU
Po požehnaní ohňa sa požehnáva veľkonočná svieca paškál, ktorá naznačuje, že Kristus je svetlo sveta. Symbolika na paškáli: písmená alfa a omega znamenajú, že Kristus je počiatok i koniec, číslo letopočtu, že Kristus je Pán času a dejín, päť hrudiek tymianu päť rán Kristových.
Procesiou, ktorú sprevádza len svetlo paškála, vchádza sprievod do tmavého kostola. Ako Izraelitov viedol ohnivý stĺp, tak kresťania kráčajú za zmŕtvychvstalým Kristom. Po druhom zvolaní Kristus svetlo sveta s odpoveďou Bohu vďaka si veriaci zažnú sviece od paškála a po treťom zvolaní sa zažnú svetlá v kostole. Druhú časť tvorí liturgia slova. Biblické čítania opisujú význačné udalosti dejín spásy. V rozjímaní pomáhajú komentáre, žalmy a modlitby. Treba čítať, ak je možné, všetky čítania: sedem zo Starého zákona, po nich sa spieva Glória (zvonia zvony), nasledujú dve čítania z Nového zákona so slávnostným aleluja. Tretiu časť tvorí krstná liturgia: litánie k svätým, požehnanie krstnej vody, krstné obrady. Veľkonočná svieca sa uchováva cez veľkonočné obdobie pri ambóne.
Sviatok Božieho Tela a Krvi
„Eucharistia je najväčším pokladom Cirkvi - je to Kristus sám, ktorý sa nám dáva,“ hovorí sv. Ján Pavol II. Tento sviatok ustanovil pápež Urban IV. v roku 1264 bulou Transiturus. Korene tohto sviatku siahajú do 13. storočia. Spájajú sa s viacerými podnetmi. Ten podstatný vyšiel od mystičky sv. Juliány z Lutychu (belgické mesto Liège), ktorá iniciovala ustanovenie sviatku týkajúceho sa Eucharistie v miestnej diecéze. Po schválení biskupom bol tento sviatok prvýkrát slávený v roku 1246.
Urban IV. ešte pred svojím zvolením za pápeža istý čas pôsobil v Lutychu, a tak bol s týmito udalosťami dobre oboznámený. Dokonca v bule Transiturus na jednom mieste uvádza, že nevyhnutnosť rozšíriť sviatok Corpus Cristi na celú Cirkev bola Bohom zjavená niektorým veriacim, čím má zrejme na mysli aj sv. Juliánu. Juliána už vo veľmi mladom veku vstúpila do kláštora Mont Cornillon blízko Lutychu. Od začiatku ju charakterizovala veľká úcta k Eucharistii. Od roku 1209 mala časté mystické videnia, v ktorých videla žiariaci mesiac v splne, ktorého časť však bola pokrytá škvrnou. Spočiatku nechápala význam týchto videní. Až po dlhšom čase strávenom v modlitbách rozpoznala v mesiaci Cirkev, pričom škvrna poukazovala na neprítomnosť cirkevného sviatku týkajúceho sa Eucharistie. Juliána sa začala usilovať o zavedenie takéhoto sviatku. Svoje snahy konzultovala s významnými teológmi vtedajšej doby, medzi ktorých patril aj dominikán Hugo zo Saint Cher.
V bule Transiturus od pápeža Urbana IV. sa prelínajú viaceré témy, ktoré odkrývajú jeho podstatu. Eucharistia je chápaná ako naplnenie Ježišovho prísľubu, že bude so svojimi učeníkmi až do skončenia sveta. V Eucharistii je totiž Ježiš naďalej prítomný medzi svojimi učeníkmi, teda medzi nami; síce nie telesne, ako tomu bolo pred dvetisíc rokmi, ale napriek tomu reálne. Eucharistia je predstavená aj ako špeciálny dar, kde na rozdiel od iných sviatostí človek neprijíma „len“ dar v podobe milosti, ale aj samotného štedrého Darcu. Eucharistia je taktiež vnímaná ako duchovný pokrm, ktorý nás uzdravuje a zveľaďuje v nás život.
SKUTOČNÝ VÝZNAM SLOVENSKÉHO ZNAKU
Úlohou sviatku bolo určite aj upevnenie viery v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii, ktorá od 11. storočia bola z času na čas napádaná a odmietaná. Bolo to v roku 1263, teda len rok pred publikovaním buly Transiturus, a to navyše v mestečku Bolsena, ktoré je vzdialené dvadsať kilometrov od Orvieta, kde v tom čase pobýval pápež Urban IV. Aj tieto detaily naznačujú, že eucharistický zázrak v Bolsene zrejme poslúžil ako ďalší podnet pre zavedenie sviatku Corpus Cristi pre celú Cirkev. Navyše, v Orviete v tom čase pôsobil aj významný teológ, dominikán Tomáš Akvinský, ktorého pápež Urban IV. požiadal o vypracovanie liturgických textov pre nový sviatok.
Výsledkom Tomášovho snaženia sú krásne a teologicky hlboké texty a modlitby, pričom viaceré z nich, napr. Aj dobre známy hymnus Klaniam sa ti vrúcne zložil sv. O Tomášovom autorstve tohto hymnu sa vedú diskusie.
Človek ponechaný len na svoje prirodzené sily považuje premenený chlieb a víno za obyčajný chlieb a víno. To je to, čo očami vidí a zmyslami zakúša. Až vďaka viere, ktorá je Božím darom, človek vidí v Eucharistii viac ako mu odhaľujú jeho oči a zmysly. Vierou poznáva síce neviditeľnú, ale hlbokú realitu: pod spôsobom viditeľného chleba a vína je vo sviatosti Eucharistie reálne prítomný celý Kristus; ten Kristus, ktorý je v oslávenom tele v nebi. Bez viery nedáva človeku Eucharistia zmysel, s vierou človek v Eucharistii zmysel nachádza, a to vo všetkých významoch slova zmysel.
Navyše, aj keď sa nám vierou otvára brána k tajomstvu Eucharistie a viera s pomocou rozumu preniká do rôznych zákutí tohto tajomstva, v konečnom dôsledku nás tajomstvo Eucharistie presahuje. Všetko, čo Cirkev o Eucharistii vie a učí, je ovocím reflexie a kontemplácie nad Božím slovom. Viac spoznávať tajomstvo Eucharistie tak na jednej strane znamená spoznávať to, čo o nej nachádzame v Písme. Uvažovanie nad starozákonnými textami o manne či veľkonočnom baránkovi, ktoré sú predobrazmi Eucharistie, nás môžu priviesť k ucelenejšej predstave o tejto sviatosti. Na druhej strane, spoznávať tajomstvo Eucharistie taktiež znamená zaoberať sa samotnými reflexiami, úvahami o Eucharistii od osvedčených autorov, ktoré nás dokonca môžu zaviesť aj na pôdu filozofie či metafyziky.
Eucharistia je najdokonalejšia zo všetkých sviatostí, lebo Boh skrze ňu nielen posväcuje človeka, ako je tomu aj u ostatných sviatostí, ale v nej je Boh reálne a jedinečne prítomný. Mať bázeň pred týmto tajomstvom, pred Bohom v Eucharistii, je na mieste. Benedikt XVI. v jednom zo svojich textov o Eucharistii uvažoval nad presvedčením ľudu v Starom zákone, podľa ktorého vidieť Boha znamenalo zomrieť. Ak je však v Eucharistii prítomný Boh, platí aj pre nás, ktorí Eucharistiu prijímame alebo ju adorujeme, to starozákonné: vidieť Boha znamená zomrieť?
Jeho odpoveď ma prekvapila: Áno; ale iným spôsobom. Starý človek v nás hriechu musí zomrieť. Prijímať alebo adorovať Eucharistiu znamená zomrieť hriechu, aby som mohol žiť, aby Kristus vo mne mohol žiť. Koľkí z nás máme pri prijímaní Eucharistie takúto bázeň pred Bohom? Úcta k Eucharistii tak zďaleka nekončí pri pekných emóciách či chvíľkovom pozdvihnutí duše, táto úcta si pýta premenu celého človeka. Nie nadarmo takí velikáni ako sv. Augustín či sv. Tomáš Akvinský odporúčali každodenné prijímanie Eucharistie.
Kedysi bolo sväté prijímanie záležitosťou niekoľkých dní v roku, na ktoré sa človek pripravoval dlhým pôstom a boli niečím mimoriadnym… Zásluhou pápeža Pia X. sa stala Eucharistia „chlebom každodenným“, čo však so sebou prinieslo aj to, že už nie je takou vzácnosťou. Áno, pohľad na to, ako často prijímať Eucharistiu, sa v Cirkvi vyvíjal. Prijímať Eucharistiu denne však nie je len novodobé odporúčanie. Nachádzame ho aj u sv. Augustína aj u sv. Tomáša Akvinského. Obaja si uvedomovali ľudskú slabosť, každodenné vnútorné zápasy a pády, ktoré volajú po každodennom prijímaní odpovedajúcej posily a lieku, teda Eucharistie. Eucharistia totiž nie je akousi odmenou pre dokonalých, je to posila a liek pre veriacich ľudí, ktorí zakúšajú každý deň rôzne zápasy a ťažkosti.
No zároveň obaja svätci zdôrazňovali aj to, že človek má aj žiť tak, aby bol hoden denného prijímania. Každodennosť sa určite nevylučuje so vzácnosťou. Vzácnosť nejakej veci sa mení na obyčajnosť nie kvôli tomu, že ju zakúšam každý deň, ale kvôli tomu, že ju prestanem vidieť či vnímať. Ak človek bezmyšlienkovite chodí každý deň okolo Dómu sv. Alžbety, vidí len veľkú hŕbu ako-tak uložených kameňov, no nikdy neobjaví výnimočnosť a krásu tejto stavby. Ak človek bezmyšlienkovite chodí každý deň na prijímanie, zabúda, koho to vlastne prijíma a nikdy neobjaví krásu a výnimočnosť eucharistického tajomstva. Preto je dôležité, aby sme nad týmto fascinujúcim tajomstvom uvažovali. Kedy som naposledy rozjímal o Eucharistii? Kedy naposledy som prečítal knihu o Eucharistii?
Pri katechizácii je dôležité prerozprávať učenie Cirkvi o Eucharistii jazykom, ktorý je prístupný danej skupine, ku ktorej hovoríme. Zvoliť nový jazyk či prístup, no pritom zachovať obsah. Mne osobne sa osvedčilo pri rozprávaní o Eucharistii používať rôzne typologické prepojenia medzi Starým a Novým zákonom, ktoré človeka vovádzajú do tajomstva Eucharistie. Samozrejme, tento prístup predpokladá u mladých veriacich aspoň základné znalosti Písma, ale keďže je založený na pútavých príbehoch, má v sebe istú príťažlivosť. Avšak zároveň si myslím, že v prípade Eucharistie sú isté termíny, ako napríklad podstata či transubstanciácia, ktoré skôr ako ich nahrádzať niečím iným alebo ich prerozprávať je lepšie si jednoducho osvojiť a uchopiť ich, ak chceme viac preniknúť do tajomstva Eucharistie.
Najlepšou odpoveďou na túto otázku sú životy mnohých svätcov, ktorí pravidelne prijímali Eucharistiu. Ich životné príbehy nám ukazujú, čo sa môže udiať s človekom, ktorý vo viere a dôvere dovolí, aby v ňom milosť Eucharistie pôsobila. V prvom rade, každé prijímanie je jedinečným a sviatostným stretnutím, zjednotením s Kristom. Je to stretnutie priateľa s priateľom, ale aj sluhu so svojím Pánom. Sv. Ján Damascenský prirovnal Eucharistiu k tlejúcemu uhlíku. Tak ako je uhlík drevom spojeným s ohňom, tak je Eucharistia chlebom spojeným s Božskou láskou. A tak ako uhlík zapaľuje oheň vo svojom okolí, tak Eucharistia zapaľuje lásku u tých, ktorí ju prijímajú. Udeľuje nám cnosť lásky, učí nás, ako milovať.
Dáva nám aj milosť vzájomnej jednoty. Totiž, ako je eucharistický chlieb vyrobený z mnohých pšeničných zŕn, ktoré napokon vytvoria jeden celok, tak Eucharistia spája tých, ktorí ju prijímajú; Dá sa povedať, že utvára Cirkev. Pozýva nás a učí byť ľuďmi jednoty. Svätý Pavol hovorí v Prvom liste Korinťanom (11, 27- 29) o nehodnom prijímaní Eucharistie, pri ktorom si človek „je a pije odsúdenie“. Čo to znamená? Tento text, ktorý hovorí o nehodnom prijímaní Eucharistie, opisuje situácie, keď sa človek napriek svojim ťažkým hriechom rozhodne pristúpiť k Eucharistii. Takýto človek totiž na jednej strane ťažkým hriechom odmietol spoločenstvo s Bohom, odmietol Božiu lásku, no na druhej strane nehodným prijímaním Eucharistie naznačuje, že je s Kristom spojený, veď prijíma jeho telo. Týmto sa však dopúšťa klamstva na Eucharistii, svätokrádeže, keďže si robí nárok na niečo, na čo nemá.
Eucharistická adorácia je zotrvávanie v modlitbe pred Kristom prítomným v Eucharistii. Prax takejto formy modlitby siaha až do 12. storočia, teda objavuje sa krátko pred obdobím, keď bol ustanovený sviatok Božieho Tela a Krvi. Adorácia je akýmsi rozvinutím eucharistického slávenia, teda svätej omše. Ak prijatím Eucharistie sa zjednocujem s Kristom, v adorácii sa toto puto môže ešte rozvíjať a prehlbovať. Jedným z nich je prehlbovanie vzťahu s Pánom, ktorý je predo mnou skryte, ale reálne prítomný. Čas strávený pred eucharistickým Kristom je znakom mojej lásky k nemu.
No nielen to - Eucharistia je sviatosť, ktorá utvára Cirkev, mystické telo Kristovo. Adorácia tak poukazuje aj na tento ekleziálny, spoločenský prvok - sme povolaní nielen k jednote s Kristom, ale s každým členom mystického tela. Môj vzťah ku Kristovi má byť zjavný v mojich vzťahoch s ľuďmi. Mnohé kostoly nepretržite streamujú adoráciu, takže si ju môžeme hocikedy zapnúť doma v obývačke.
Benedikt XVI. v exhortácii Sacramentum caritatis hovorí o jasnom rozdiele medzi fyzickou účasťou na svätej omši a účasti na svätej omši prostredníctvom komunikačných prostriedkov, ktorá za normálnych podmienok ani nie je splnením príkazu o povinnej účasti vo sviatočný deň. Pri streamovaných svätých omšiach je totiž človek pred obrazovkou v kontakte len s obrazom skutočnosti, ale nie so samotnou realitou slávenia svätej omše. Pri eucharistickej adorácii je to podobné. Človek pred obrazovkou vidí len obraz skutočnosti, ale nie je v kontakte s danou skutočnosťou, teda s vyloženou Oltárnou sviatosťou.