Iste, túto úlohu strážcu a prievozníka civilizácie už v minulosti zohrala. Na súmraku Rímskej ríše vedela, ako niesť svetlo, ktoré takmer zhasli barbari.
Význam posvätného základu
Základom civilizácie môže byť len jedna realita, ktorá ju prevyšuje: posvätné nemenné. Malraux to realisticky opísal: "Povaha civilizácie je to, čo obklopuje náboženstvo. Naša civilizácia nie je schopná postaviť chrám alebo hrobku. Bez posvätného základu sú ochranné a neprekonateľné hranice zrušené. Z nemravného sveta sa stáva prázdnota tekutého piesku. Všetko je smutne otvorené voči vetrom svojvôle. Pri absencii stability základov, ktoré unikajú človeku, sú pokoj a radosť - znaky dlhotrvajúcej civilizácie - neustále pohlcované pocitom neistoty. Úzkosť hroziaceho nebezpečenstva je pečaťou barbarských čias.
Niektorí žiadajú Katolícku cirkev, aby zohrala túto základnú úlohu. Chceli by, aby prevzala sociálnu funkciu, konkrétne ako koherentný systém hodnôt, kultúrna a estetická matrica. Ale Cirkev nemôže ponúknuť žiadnu inú posvätnú realitu ako svoju vieru v Ježiša, Bohom stvoreného človeka. Jej jediným cieľom je umožniť stretnutie ľudí s osobou Ježiša. Dejiskom a prostriedkom tohto základného a posvätného stretnutia je morálne a dogmatické učenie, ako aj mystické a liturgické dedičstvo. Z tohto stretnutia sa rodí kresťanská civilizácia.
Aby Cirkev odpovedala na očakávania sveta, musí nájsť cestu späť k sebe a prijať slová svätého Pavla: "Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného." Musí sa prestať považovať za náhradu za humanizmus alebo ekológiu.
Ako vybudovať (a znovu vybudovať) dôveru | Frances Frei
Kľúčová je kontinuita tradície
Pre Cirkev je teda posvätná neprerušená reťaz, ktorá ju s istotou spája s Ježišom. Reťaz viery bez pretrhnutia a protirečenia, reťaz modlitby a liturgie bez pretrhnutia alebo odmietnutia. Akú dôveryhodnosť by si Cirkev mohla nárokovať bez tejto radikálnej kontinuity? Tam niet cesty späť. Je to organický a nepretržitý vývoj, ktorý nazývame živá tradícia.
Toto je nepochybne dôvod, pre ktorý mohol Benedikt XVI. povedať: "V dejinách liturgie prebieha postupný vývoj, žiadne zlomy. To, čo bolo pre predchádzajúce generácie posvätné, zostáva posvätným a vznešeným aj pre nás, a nemôže byť odrazu úplne zakázané, či priam odsúdené ako škodlivé."
Okrem sporu o obrady je v stávke aj dôveryhodnosť Cirkvi. Ak potvrdzuje kontinuitu medzi tým, čo sa bežne nazýva omšou sv. Pia V. a omšou Pavla VI., potom musí byť schopná zorganizovať ich pokojné spolunažívanie a ich vzájomné obohacovanie sa. Ak by sa jedna radikálne vylúčila v prospech druhej, ak by ich niekto vyhlásil za nezlučiteľné, implicitne by uznal zlomy a zmenu orientácie. Ale potom by už Cirkev nedokázala svetu ponúknuť tú posvätnú kontinuitu, ktorá jediná dokáže poskytnúť pokoj.
Tým, že Cirkev v sebe udržiava pri živote liturgickú vojnu, stráca svoju dôveryhodnosť a stáva sa hluchou voči volaniu ľudu. To, čo je v stávke, je preto oveľa závažnejšie ako jednoduchá otázka disciplíny. Ak by tvrdila, že sa obrátila vo svojej viere alebo v liturgii, v akom mene by sa Cirkev odvážila osloviť svet?
Navyše, ak biskupi, ktorí majú na starosti spolužitie a vzájomné obohacovanie sa oboch liturgických foriem, nevyužijú svoju právomoc v tomto zmysle, vystavujú sa riziku, že už nebudú vystupovať ako pastieri, strážcovia viery, ktorú prijali a ovečiek, ktoré im boli zverené, ale ako politickí lídri. Otec nemôže vniesť medzi svoje verné deti nedôveru a rozkol. Nemôže ponížiť jedných tým, že ich postaví proti sebe. V liturgických záležitostiach ani pastoračné násilie, ani stranícka ideológia nikdy nepriniesli ovocie jednoty.
Pokles návštevnosti a hľadanie spoločenstva
Návštevnosť zhromaždení v každej denominácii klesá. Posledné celoštátne sčítania ľudu však dokazujú, že ľudia, ktorí prestávajú chodiť do kostolov, tým ešte neodmietajú kresťanskú vieru. Je to čudný fenomén veriacich bezdomovcov. Veria bez toho, aby niekam patrili.V posledných 20 rokoch sme stratili zmysel pre kolektívny záväzok, kde navštevovanie bohoslužieb je podporované etikou povinnosti a zodpovednosti. Kolektívnu záväznosť dnes nahradila etika individuálnej spotreby.
Táto strata kolektívnej záväznosti by nás mala viesť k naliehavej potrebe uprednostňovať spoločenstvo pred zhromaždením. Spoločenstvo a zhromaždenie pritom nie sú v rozpore. Rozlišujem tým iba dôraz, ktorý sa v spoločenstve kladie na vzájomné vzťahy a v zhromaždení na prijímanie informácií alebo vnemu z pódia. Prijímanie zvesti evanjelia určite nie je zlé. Veď preto nesmie ísť o náhradu zhromaždenia vzťahmi, ale o uprednostňovanie vzťahov pred zhromaždením.
Biblický pojem „ekklésia,“ ktorý sa prekladá ako cirkev, znamená zhromaždenie, ktoré zvoláva Boh. Zvoláva ho však nielen k tomu, aby im vydal pokyny, ale najmä k tomu, aby sa im predstavil, vstupoval so svojím ľudom do živého vzťahu a na základe vzťahu Boha k ľuďom budoval aj ich vzťahy ľudí navzájom.
Táto generácia je hladná po spoločenstve. Súčasný individualizmus je paradoxný: Len sa nám totiž zdá, že ľudia konajú ako jednotlivci, ale je to celkom tak. Vidno to napríklad v našom obliekaní. Módne reklamy nás volajú a sľubujú individuálne seba-vyjadrenie: „Buď jedinečný!“ „Buď výnimočná!“ „Vytvor svoj vlastný imidž!“ Praktická skutočnosť je však veľmi odlišná. Celý svet sa oblieka vlastne rovnako. Na vlastné oči som to videl aj v odľahlých mestách Thajska či Kazachstanu.
Za rečami o individualizme je silná kolektívna mentalita - hlad patriť niekam a k niekomu. Možno sa nám nehodia zhromaždenia, ale túžime po spoločenstve. Spoločenstvo naplní moju potrebu patriť niekam, potrebu vzťahov. Úzke vzťahy napomáhajú konverzácii, ktorou sa vytvára náš spoločný svet.
Okrem pojmu έκκλησία (ekklésia), ktoré označuje Bohom zvolané zhromaždenie veriacich, používa Nová zmluva aj slovo κοινωνία (koinónia). A práve ono zdôrazňuje rozmer láskyplných vzťahov v spoločenstve Ducha svätého. Hoci sme pri našom obrátení vstúpili do blízkeho vzťahu lásky s našim Otcom, ktorý nás tak miloval, že dal svojho Syna, aby sme mali večný život, naše osobné spoločenstvo s Ním postráda dôležitý rozmer, ak stojíme mimo spoločenstva, blízkeho vzťahu s Božím ľudom.
Čo by to mohlo znamenať v praxi? Bude treba znovu premyslieť, čo znamená „byť cirkvou.“ Ak to na jednej strane nie je iba zídenie ľudí, tak na strane druhej cirkev určite nie je iba akýsi klub, ktorý je nato, aby nám bolo spolu dobre. Ak cirkev je ľud povolaný Bohom, tak je aj ľudom, ktorý je poslaný Bohom.
Zmena v chápaní misie a evanjelizácie
Až donedávna si mnohé cirkvi na svete aj na Slovensku mysleli, že pre misiu a evanjelizáciu sa najlepšie hodia špecializované agentúry. Na evanjelizačných kampaniach sa síce zúčastňovali cirkevné zbory, ale ich úlohou bola následná práca a učeníctvo novoobrátených. Pravidelné bohoslužby cirkevných zborov prestali byť centrom evanjelizácie.Toto všetko sa dnes mení. Stále viacej misiológov tvrdí, že tradičné formy misijných spoločností sú vyčerpané. Príliš veľký dôraz sme kládli na to, že profesionálni pracovníci rôznych misijných a evanjelizačných organizácií to vedia robiť lepšie ako miestne spoločenstvá veriacich. Často majú na to viacej zdrojov - expertov aj materiálu. Vzrastá však povedomie, že základnou jednotkou misie a evanjelizácie by mal byť miestny zbor. Preto musíme nanovo premyslieť, čo to znamená „byť cirkvou.“ Ekleziológia sa stáva misiológiou!
To neznamená, že by sme sa mali obrátiť chrbtom a prestať spolupracovať s dobrými medzidenominačnými agentúrami a spoločnosťami. Znamená to však, že cirkev ako základná jednotka evanjelizácie by tieto spoločnosti mala využívať a používať.
Dôležitým prvkom spoločenstva sú malé skupinky. Nie je to jednoduché v tradičných zboroch, ale treba zvážiť, či by sme pre budúcnosť nemali považovať malé spoločenstvá v zbore za prvoradé a zhromaždenie za druhoradé. To si ale bude vyžadovať viac ako iba vytvárať v strede týždňa skupinky pre zanietených, ktorými im obohatíme „nedeľnú dietu.“ Zbor s malými skupinami by sa mal meniť na zbor z malých skupín.
Malé spoločenstvá kresťanov sa tak stanú stavebným kameňom miestneho zboru a prvoradým agentom akcie všeobecne a evanjelizácie zvlášť. Uprednostňovanie malých spoločenstiev pritom nie je nič nové. Takým bolo spoločenstvo Ježišových nasledovníkov, cirkvi po domoch prvých kresťanov, kláštorné spoločenstvá, triedy metodistov a hnutie domácich skupín v 20. st. Tam sa pestovala hlboká zbožnosť a modlitby, ale aj priateľstvo a vzájomná zodpovednosť, ktoré vyplývali zo spoločne zdieľaného života, ako aj spoločné poslanie. Malé skupiny teda stelesňujú spoločenstvo a predstavujú vzor pre obnovu cirkvi.
Výsledky sčítania obyvateľstva 2021
Dostali sme prvé výsledky sčítania obyvateľstva z roku 2021. Vyplýva z nich, že celkový počet veriacich na Slovensku sa za ostatných 10 rokov znížil o 6,5%. Ak počítame len najväčšie kresťanské denominácie (Rímskokatolícka, Gréckokatolícka, Evanjelická cirkev augsburského vyznania, Reformovaná a Pravoslávna cirkev), tak je pokles ešte väčší, viac než o 9%.
Tieto výsledky sčítania sa už aj začali interpretovať v sociologických ústavoch, v cirkvách a najmä v médiách. My tu nemáme priestor ani čas na podrobnejšiu analýzu, ale chceme sa poučiť najmä z vývoja, ktorý nám aj toto sčítanie potvrdzuje. Je zrejmé, že sekularizmus vážne preniká do takmer všetkých oblastí života na Slovensku. Môžeme smútiť nad stratou kresťanského konsenzu, ktorý napriek ťažkým historickým hriechom položil základy morálneho ekosystému Slovenska. Alebo môžeme oslavovať stratu tzv.
Nasledujúce úvahy som s malými úpravami prevzal od svojho kolegu Andrew T. Každý, kto číta tieto riadky, dokáže uviesť množstvo príkladov, keď sa kresťanstvo využívalo na niečo iné ako prísľub spásy: Verejne činná osoba, ktorá využíva Ježiša ako svoj politický nástroj, alebo miestny kandidát do vysokej funkcie sa pokloní veľkej cirkvi vo svojom meste, len aby pôsobil nábožne. Rôznorodá kritika je oprávnená. Úpadok kresťanstva a jeho vplyv na kultúru sú zložité témy.
Nemali by sme ani oslavovať ani zveličovať úpadok kresťanstva. Vernosť si vyžaduje, aby sme trvali na prínose ortodoxného kresťanstva pre spoločné dobro a súčasne odmietali, aby sa vplyv na spoločné dobro stal meradlom dôveryhodnosti kresťanskej ortodoxie. Kritika kresťanstva má svoje opodstatnenie, ale nie všetky kultúrne prejavy náboženstva sú nevyhnutne prostriedkom na dosiahnutie sebeckého cieľa. Na každé zneužitie kresťanstva v kultúre môžem uviesť jeho prínos.
Od pojmov ako dôstojnosť, spravodlivosť a právo, cez ústredné postavenie rodiny až po myšlienku, že život má konečný zmysel - všetky tieto pojmy našli v západnej civilizácii jedinečné vyjadrenie vďaka kresťanstvu. S touto analýzou by súhlasili aj mnohí nekresťanskí historici. Navyše, otvorený verejný priestor je krutý pre mnohé skupiny, nielen pre kresťanov.
Oplakávať úpadok kultúrneho kresťanstva neznamená smútiť len nad stratou kresťanského konsenzu, ale aj nad stratou sociálneho kapitálu, ktorý sa zrodil zo spoločnej minulosti a sekulárna spoločnosť z neho čerpala a stále čerpá. Je prekvapivé, že sekularita rastie a súčasne sa vyprázdňuje občianska spoločnosť? Keď definujete blahobyt iba v súvislosti s majetkom, je ľahké prehliadnuť, že popri rastúcej sekularizácii sa znižuje počet manželstiev, prudko rastie počet závislostí a samovrážd a vzniká celá nová kategória, ktorú nazývame „epidémia osamelosti“.
Keď sa spoločnosť zbaví svojich kresťanských základov, dôjde k vážnemu poškodeniu ľudského rozkvetu. Ako kresťanov by nás to malo zarmucovať. Úpadok kresťanstva vedie k novému vymedzeniu spoločného dobra, ktoré bude pre státisíce ľudí všetko iné, len nie dobré. Hoci aj ja mám obavy z rôzneho používania „kultúry“ spojenej s kresťanstvom, bolo by neuveriteľne naivné a dokonca neúctivé ignorovať spôsoby, akými kresťanstvo ovplyvnilo západnú civilizáciu.
Všímam si, že tí, ktorí tvrdia, že pravé kresťanstvo zomrelo, sú najviac izolovaní od dôsledkov úpadku kresťanstva. Jedna vec je, ak tieto tvrdenia hovorí kazateľ alebo teológ. Príležitosti na obnovu a úpadok kultúrneho kresťanstva sa udejú súčasne. Napríklad budeme nútení zvážiť, či sa z kultúrno-spoločenského hľadiska oplatí veriť v Krista. Môže z toho vzísť vernejšia cirkev. Úpadok však odráža aj dôležitú teologickú skutočnosť, totiž že spoločnosť nie je meradlom vernosti cirkvi. Stav kultúry a čistota cirkvi nie sú navzájom v korelačnom vzťahu.
Je v poriadku uprednostňovať kresťanskú kultúru pred svetskou. Nehanbím sa za to. Čo sa stane, ak je poslanie cirkvi v spoločnosti skutočne úspešné? Čo ak dôjde k prebudeniu? Mali by sme očakávať, že naša krajina bude vyzerať inak? To však predstavuje riziko, že kresťanstvo nadobudne kultúrny význam. Znamená to automaticky, že sa kresťanstvo prispôsobilo okolitému prostrediu?
Niektoré kritiky proti „kultúrnemu kresťanstvu“ alebo proti tým, ktorí všetky kultúrne prejavy kresťanstva vykresľujú ako motivované mocou, ma nútia zamyslieť sa: Chceli by sme, aby bola cirkev natrvalo odsunutá na okraj? Z existencie na okraji nie je žiadna vnútorná výhoda. Nemali by sme sa modliť za pokrok evanjelia v spoločnosti? Nemali by sme chcieť, aby čo najviac ľudí dospelo k spásnemu poznaniu Krista?
Ak kresťanská viera učí, že existujú objektívne morálne záväzky (a ona ich učí!), potom to bude mať kultúrne a politické dôsledky. Keď zľahčujeme reálne dôsledky hlásania objektívneho morálneho poriadku, ktorý podporuje ľudský rozkvet a slúži spoločnému dobru, nezaväzujeme sa k akejsi „čistej cirkvi“. Nemali by sme sa tešiť z toho, že tieň kresťanskej kultúry mizne. Vnímajme ho ako príležitosť.
Tešiť sa z toho, že tradíciu ničia nebezpečné ideológie, znamená zrádzať pomalú, namáhavú prácu tradícií, ktoré formovali každého z nás a naše spoločenstvá, hoci sú obe nedokonalé. Vzájomné pôsobenie kresťanstva a kultúry prináša výhody aj nevýhody. Jeden z dôvodov, prečo v Británii zrušili otroctvo, bola prítomnosť evanjelikálneho predstaviteľa Williama Wilberforcea. Vieme, že počet evanjelikálnych poslancov v parlamente prudko vzrástol od chvíle, keď sa začal zasadzovať za zrušenie otroctva, až po jeho skutočné zrušenie. Otroctvo sa podarilo odstrániť vďaka tomu, že podobne zmýšľajúci kresťania sa spojili, aby zmenili nemorálny zákon a následne aj svoju kultúru. Philip F.
Táto veta, ktorou sa začína veľmi dlhý článok v magazíne Tablet, vyjadruje myšlienku, ktorú som vyslovil pred pätnástimi rokmi vo svojej knihe The Faithful Departed (v českom preklade vyšla pod názvom Ztracení. Kolaps katolické kultury; pozn. prekladateľa). Tu sa naša zhoda, žiaľ, končí. Tablet rozsiahlo argumentuje, že kríza je spôsobená zastaraným učením a cirkev sa môže vyhnúť bezvýznamnosti len tak, že bude nasledovať synodálnu cestu razenú nemeckou biskupskou konferenciou. Tento argument má jeden problém. (V skutočnosti je ich tam veľa, ale jeden vyniká.) Nemeckí biskupi pastoračnú katastrofu už spôsobili.
Je určite pravda, že cirkev v Nemecku je finančne silná, a to vďaka výške daňovej sadzby. Čo sa týka teologickej sily nemeckej hierarchie, to je predmetom súčasnej diskusie. V tomto hodnotení však niečo zásadné chýba. Čo pastoračná sila nemeckej cirkvi? V roku 2010 sa zo zoznamov farností odhlásilo približne 181 000 Nemcov. V roku 2020 ich bolo 221 000. Nie veľmi. Naopak, najpozoruhodnejším trendom v nemeckom katolicizme je masové hnutie katolíkov, ktorí cirkev opúšťajú.
Za posledné desaťročie sa svojej viery formálne zriekli viac ako dva milióny katolíkov a zdá sa, že tento trend sa ešte zrýchľuje. V roku 2010 sa zo zoznamov farností odhlásilo približne 181 000 Nemcov. V roku 2020 ich bolo 221 000. A v roku 2021, keď sa biskupi vydali na synodálnu cestu, opustilo cirkev rekordných 359 000 katolíkov. Ak je teda vaším cieľom vyprázdniť katolícke kostoly vo svete, rozhodne si zoberte príklad zo synodálnej cesty.
Esej v časopise Tablet túto nešťastnú bilanciu preskočila, aby sa namiesto toho sústredila na „nepopulárne“ učenie cirkvi, ktorým sekularisti opovrhujú. Áno, určite existuje obrovská priepasť medzi učením cirkvi a každodenným životom mužov a žien žijúcich v sekularizovaných spoločnostiach západného sveta. Ale sú ľudia na sekulárnej strane tejto priepasti šťastnejší - nehovoriac o svätosti? Non sequitur. Z prísne logického hľadiska je rovnako možné, že by sa mali zmeniť súčasné európske postoje.
Autori v Tablete však nezvažujú argumenty ani neporovnávajú výhody týchto dvoch názorových smerov. Tu sa stretávame s ďalším non sequitur, a to kurióznym. Autori naznačujú, že stratu dôveryhodnosti cirkevného učenia spôsobili škandály sexuálneho zneužívania. Sekulárny svet však odmietol učenie cirkvi dávno pred ich vypuknutím.
Esej v Tablete si však pozorne prečítajte (ak máte čas; spomínal som, že je dlhá?) a možno si v zmienkach autorov o škandáloch sexuálneho zneužívania všimnete niečo zvláštne. Začali kňazi zneužívať miništrantov preto, že boli sklamaní z encykliky Humanae vitae? Ignorovali biskupi zločiny, pretože Vatikán sa ohradzoval voči disidentským teológom? Čo bolo „systémovou“ príčinou zneužívania a motiváciou na jeho zakrývanie?
Esej v Tablete neposkytuje žiadne odpovede na tieto otázky. Zo škandálov sexuálneho zneužívania nevyplýva, že tradičné katolícke učenie bolo ich „systémovou“ príčinou. Esej sa začala tým pozoruhodným (a presným) tvrdením, že škandály okolo sexuálneho zneužívania nespôsobili súčasnú krízu v cirkvi. Pri každej príležitosti sa však autori na ne odvolávajú ako na dôvod spochybniť autoritu cirkvi. Prečo takýto rozporuplný prístup?
Možno preto, že nemeckí autori - podobne ako nemeckí biskupi na svojej synodálnej ceste - vnímajú tieto škandály ako ospravedlnenie útokov na katolícku Tradíciu. Má to byť vlastne akoby forma pridruženej viny. „Obhajujete formuláciu filioque (učenie o Duchu Svätom, pozn. prekladateľa)? Ten „systém“ určite pochybil, keď bránil predátorov. Ale z toho nevyplýva, že formulácia filioque alebo akékoľvek iné tradičné katolícke učenie boli „systémovou“ príčinou škandálov.
Pozrite sa teraz pozorne na synodálnu cestu a spýtajte sa, či nemecká hierarchia - finančne silná, teologicky zmätená a pastoračne skrachovaná - posudzuje cirkev podľa noriem evanjelia alebo podľa svetskej kultúry.
Autor je dlhoročným katolíckym žurnalistom, zakladateľom Catholic World News a šéfredaktorom Catholic Culture. Napísal osem kníh, v českom Kartuziánskom nakladateľstve mu vyšli knihy Ztracený pastýř a Ztraceni. Pôvodný text: Following the German bishops’ lead-to disaster. Philip F. Americký spisovateľ a novinár, založil agentúru Catholic World News, bol šéfredaktorom cirkevného periodika v arcidiecéze Massachusetts The Pilot.
Pražský pomocný biskup Václav Malý oslavuje 75. Lev XIV. Vždy som videl v Robertovi Prevostovi niečo výnimočné. Vždy som videl v Robertovi Prevostovi niečo výnimočné. Slávny apoštol ateizmu sa zľakol dôsledkov svojho diela. Lev XIV. Pražský pomocný biskup Václav Malý oslavuje 75. Lev XIV. Vždy som videl v Robertovi Prevostovi niečo výnimočné. Vždy som videl v Robertovi Prevostovi niečo výnimočné. Slávny apoštol ateizmu sa zľakol dôsledkov svojho diela. Lev XIV.