Čo znamená byť spravodlivý: Biblický význam

Mohlo by sa zdať, že Božia spravodlivosť a milosť sú dve protichodné stránky Božej prirodzenosti. Niektorí učia, že Božia spravodlivosť zaväzuje Boha k tomu, aby trestal. Zároveň však hovoria, že hriešnika potrestať nechce, pretože je milosrdný a chce mu odpustiť. Táto nesprávna a rozporuplná predstava o Božej spravodlivosti a milosrdenstve má vplyv aj na chápanie spasenia.

Keď chceme pochopiť Božiu spravodlivosť, nesmieme zabudnúť, že Boh je láska (1. list Jánov 4:16). Pre židov biblických čias neboli tieto pojmy v rozpore. V ich jazyku (hebrejčine) malo slovo spravodlivosť širší význam. Ak vychádzame z bohatstva Božej prirodzenosti, potom nás to neprekvapí. Význam slov v pôvodných textoch týchto veršov (v hebrejskom texte Starého zákona je to slovo „tsedaqah“ a v gréckom texte Nového zákona slovo „dikaiosyne“) nie je obmedzený na nestranné a nezaujaté posudzovanie.

Alegória spravodlivosti od Paulusa Moreelse

Božia Spravodlivosť v Starom Zákone

V Starej zmluve sa spravodlivosť definuje ako poslušnosť voči prikázaniam Boha, ktorý je sám spravodlivý. V židovskom národe dochádzalo k tomu, že ľudia sa uspokojili s plnením rituálov náboženskej komunity viac ako s plnením širších aspektov zákona.

Farizeji boli napomenutí Pánom Ježišom, že dávajú síce desatiny z mäty, kôpru a rasce, ale že zanedbávajú to, čo je závažnejšie v zákone, totiž spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť. Pán Ježiš poukázal na to, že farizeji správne dávajú desiatky, ale nesprávne predpokladajú, že vykonávanie liturgických úkonov napĺňa požiadavky zákona.

Je zaujímavé, že celý biblický koncept spravodlivosti je obsiahnutý v jednom gréckom slove: dikaios. Toto grécke slovo v prvom rade odkazuje na Božiu spravodlivosť. V druhom rade na to, čo nazývame ospravedlnením a v treťom rade odkazuje na spravodlivosť vlastného života. Teda od začiatku do konca sa naša ľudská povinnosť nemení.

Príklady spravodlivosti v Starom zákone

Hnaný žiarlivosťou prenasledoval kráľ Saul Dávida na púšti. Na svojej ceste vošiel Saul do jaskyne, aby vykonal potrebu. Nevedel, že sa Dávid v jaskyni skrýva - pre Dávida to mohla byť jedinečná príležitosť, ako sa zbaviť svojho úhlavného nepriateľa.

Dávid sa zachoval spravodlivo, ale nie v zmysle spravodlivého trestania. Dávid bol milosrdný a ukázal, že chcel pre Saula to najlepšie, hoci si to Saul nezaslúžil. Keď preukázal bohabojný Dávid Saulovi namiesto trestu milosrdenstvo, neprotirečilo to jeho spravodlivosti. Tvárou v tvár Saul uznal Dávidovo milosrdenstvo, keď vyznal, že Dávid bol „spravodlivejší“.

Daniel prosí Boha o milosť podľa „všetkej jeho spravodlivosti“. Robí to, pretože v Starom zákone nie je Božia spravodlivosť obmedzená na nestranný súd. Zahŕňa aj Božiu vernosť voči svojej zmluve a zasľúbeniam. Božia spravodlivosť sa dokonca prejaví ešte viac, keď On zostáva verný napriek nevernosti svojho ľudu.

Pán vyčíta židom, že sú zatvrdnutí a ďaleko od spravodlivosti. Neboli hodní prijať Božie odpustenie. Napriek tomu im Boh vo svojej vernosti a láske dáva odpustenie a spásu. Z tohto a iných veršov sa dá vidieť, že spravodlivosť nebola pre židov v rozpore s milosťou a odpustením.

Aj jednotliví ľudia v Starom zákone svedčia o Božej spravodlivosti, ktorú zakúsili skrze jeho odpustenie a milosť. Ľutuje však svoj hriech a dôveruje len v Božiu milosť. Vie, že za svoj hriech nemôže priniesť žiadne zadosťučinenie. Pevná nádej ho priviedla k plesaniu nad Božou spravodlivosťou.

Žalm 103 oslavuje Božiu milosť. Ale milosť Hospodinova trvá od vekov až na veky nad tými, ktorí sa ho boja, a jeho spravodlivosť detným deťom.

Spravodlivosť v Súčasnom Evanjelikálnom Svete

V súčasnom evanjelikálnom svete je spravodlivosť zriedkavým pojmom. Hovoríme o morálke, duchovnosti a zbožnosti. Avšak cieľom nášho vykúpenia nie je zbožnosť alebo duchovnosť ale práve spravodlivosť. Zbožnosť je len prostriedkom k spravodlivosti. Byť duchovným znamená precvičovať duchovné milosti dané Bohom k tomu, aby sme boli formovaní do podoby Jeho Syna.

Musíme si byť vedomí zákerného nebezpečenstva a nemáme si myslieť, že duchovnosť napĺňa Kristove požiadavky. Padnúť do takejto pasce, pasce farizejov, znamená nahradiť autentickú spravodlivosť liturgickými alebo rituálnymi úkonmi. Určite sa máme modliť, študovať si Písmo a evanjelizovať.

Abakukov najznámejší výrok „Spravodlivý zo svojej viery bude žiť“ (Abakuk 2:4) sa vyskytuje v Novej zmluve 3-krát. Stal sa sloganom evanjelikálneho protestantizmu, ktorého dôraz sa až doposiaľ kladie na doktrínu ospravedlnenia zo samotnej viery.

V ospravedlnení sa stávame spravodlivými v očiach Boha, keď si obliekame rúcho Kristovej spravodlivosti. Hoci naša spravodlivosť rastie od momentu nášho ospravedlnenia, ktoré je postavené jedine na Kristovej spravodlivosti, nikdy sa nesmieme nechať zviesť a myslieť si, že naše spravodlivé skutky si zasluhujú nejakú odmenu. Hoci ako protestanti horlivo zastávame doktrínu ospravedlnenia jedine z viery, musíme mať na pamäti, že ospravedlnenie, ktoré je zo samotnej viery, nie je nikdy z viery, ktorá je osamotená.

Pravá viera je viera, ktorá sa prejavuje spravodlivosťou, ktorá prevyšuje spravodlivosť zákonníkov a farizejov, pretože sa týka závažnejších záležitostí zákona: pravdy a milosrdenstva.

Antinomianizmus a Sloboda

V rámci protestantských zborov sú jednotlivci často pobúrení, keď voláme po morálnej vykázateľnosti. Vyhlasujú, že zbor nemá žiadne právo sa starať do ich súkromných životov. Antinomianizmus (presvedčenie, ktoré popiera nevyhnutnú prítomnosť ovocia poslušnosti v živote znovuzrodeného kresťana) by mal byť v evanjelikálnej kresťanskej komunite zriedkavejší ako kdekoľvek inde.

Niektorí evanjelikáli používajú ospravedlnenie jedine z viery ako povolenie hrešiť a neposlúchať. Môžeme ich pokojne označiť za nepravých evanjelikálov. Každý, kto má aj to najjednoduchšie porozumenie ospravedlnenia jedine z viery, vie, že pravá viera sa vždy prejaví horlivosťou vo vzťahu k poslušnosti. Žiadny úprimný kresťan nemá nedbalý postoj voči Božiemu zákonu.

Zaiste, prídu chvíle, kedy sú ľudské nariadenia v rozpore s Božími zákonmi. V týchto prípadoch kresťania nielenže môžu, ale musia neuposlúchnuť ľudí. V tomto čase antinomianizmu musí byť Boží ľud obzvlášť opatrný a nesmie sa nechať chytiť do pasce ducha doby. Nie sme slobodní, aby sme robili, čo sa nám zdá, že je správne. Sloboda nesmie byť zamieňaná za autonómiu.

Tak dlho, ako len zlo existuje na tomto svete, morálne zábrany zákona sú nevyhnutné. Boh milostivo ustanovuje vlády, ktoré obmedzujú páchateľov zla a ochraňujú nevinných a spravodlivých.

Hoci rozumieme, že nariaďujúca a prikazujúca Božia vôľa sú súčasťou Jeho celkovej súhrnnej vôle, ďalšie aspekty tajomstva Jeho zvrchovanosti stále pretrvávajú. Jedným z takýchto aspektov je „vôľa dispozície“.

Láska k Spravodlivosti a Nenávisť k Bezbožnosti

Ak máme autenticky nasledovať Krista, potrebujeme aj my vedieť, čo máme milovať a čo máme mať v nenávisti. Ak by sme boli iba ľuďmi lásky, ktorí každého a všetko bezvýhradne prijímajú a milujú, mohli by sme sa ľahko stať tolerantnými k hriechu. Povedať niekomu: „To nevadí, že hrešíš. Pán Boh ťa má aj tak rád!“ je nesmierne zavádzajúce tvrdenie.

Je pravdou, že Boh nás miluje aj ako zlyhávajúcich ľudí, no ak hrešíme, tak to vadí a vadí to veľmi. Pocity viny, ktoré nasledujú po tom, ako kresťan zhreší, sú legitímne. Keby sme v srdciach mali iba nenávisť voči zlu a hriechu, rýchlo by sa z nás stali tvrdí ľudia, plní odsúdenia a pohŕdania voči každému nedokonalému človeku v našom okolí a tiež voči sebe samým.

Presne toto bol problém farizejov a zákonníkov Ježišových čias. Boli ochotní kameňovať ľudí, nedokázali prejaviť súcit a milosrdenstvo, a pritom boli rovnako hriešni, ako tí, ktorými pohŕdali. Na to, aby sme v týchto veciach dokázali nájsť rovnováhu, musíme vedieť koho a čo máme milovať a čo máme nenávidieť. Všimnite si, prosím, že v prípade nenávisti používam iba zámeno „čo“. Čo teda máme milovať? O Mesiášovi je napísané, že miloval spravodlivosť.

Tento hebrejský pojem c’dáká (צְדָקָה) má oveľa širší význam ako slovo „spravodlivosť“ v slovenskom jazyku. Biblická spravodlivosť je hodnota, ktorá činí ľudskú bytosť prijateľnou pred Bohom. Predstavuje akýsi duchovno-morálny stav, v ktorom sa ako ľudia páčime Bohu. V tomto stave sme boli stvorení v raji, ale pád ľudstva do hriechu všetko zničil.

Dnes platí to, čo hovorí prorok Izaiáš: „Lebo sme všetci ako nečistí, a všetky naše spravodlivosti sú ako ohyzdné rúcho.“ (Iz 64,6; ROH) Inými slovami, aj to najlepšie, najkvalitnejšie a najspravodlivejšie, čo človek vyprodukuje, je v Božích očiach viac než nedostatočné.

Jediným riešením je pripísaná spravodlivosť z viery v Ježiša Krista, o ktorej hovorí apoštol Pavol: „Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil za nás hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou.“ (2Kor 5,21; SEP) Jediným skutočne spravodlivým človekom, ak nerátame prvých ľudí pred pádom do hriechu, bol Boží Syn Ježiš z Nazareta.

Prežil dokonalý bezhriešny život, dobrovoľne podstúpil kríž a na kríži naňho Boh uvalil hriechy všetkých ľudí. Ľuďom, ktorí uveria v Krista, Boh pripíše Kristovu spravodlivosť, doslova ich urobí spravodlivosťou Božou, to znamená, že ich urobí spravodlivými v maximálne možnej miere. Túto zmenu ľudskej podstaty z hriešnika na spravodlivého Biblia nazýva novým narodením.

Milovať spravodlivosť znamená milovať všetko, čo je dobré, všetko Božie. Začína sa to pri osobe samotného Boha. Milovať spravodlivosť ďalej predstavuje lásku k spravodlivému posvätenému životu, ktorý predstavuje aktívne a intenzívne spoločenstvo s Bohom. Ak chceme, aby boli naše kresťanské životy úspešné, potrebujeme si zamilovať modlitbu, spoločné zhromaždenia miestnej cirkvi a opakované napĺňanie sa Duchom Svätým.

Milovať spravodlivosť znamená tiež milovať vládu práva v spoločnosti. Pokiaľ sa v spoločnosti deje neprávosť, právo a spravodlivosť sú potláčané, a s kresťanmi to nič nerobí, niečo je v neporiadku. Teraz sa dostávame k pravde, ktorá sa na prvý pohľad môže zdať šokujúca. Áno, existuje niečo, čo majú kresťania na základe Kristovho príkladu nenávidieť. Je to bezbožnosť.

Hebrejský pojem, ktorý prekladáme ako bezbožnosť, je rášá (רָשָׁע). Tento pojem predstavuje morálne zlo alebo akékoľvek bezbožné zlé skutky. Bez nenávisti k hriechu nie je možné skutočné pokánie a víťazstvo nad ním.

Je legitímnym predmetom nenávisti kresťana je tiež pôvodca všetkého zla, diabol, a jemu podriadení padlí anjeli a démonické sily. Ľudia nikdy nie sú našimi skutočnými nepriateľmi, sú to práve tieto sily. Apoštol Pavol to zdôrazňuje v liste Efezanom, keď hovorí, že náš boj nie je proti „telu a krvi“, ale práve proti týmto duchovným silám zla (Ef 6,12).

Naša nenávisť k diablovým skutkom (ruku v ruke s láskou k strateným dušiam), je veľkým povzbudením ku kázaniu evanjelia a modlitbám za chorých. Nenávisť k zlému teda nie je v žiadnom rozpore s láskyplným charakterom biblického kresťana.

Pretože Pán Ježiš miloval spravodlivosť a nenávidel bezbožnosť, Boh mu dal pomazanie radosti. Neexistuje lepší pocit ako vedieť, že kráčame po správnej ceste v spoločenstve s Bohom, naše svedomie nás neodsudzuje a vieme, že neexistuje žiadna prekážka pre naše modlitby. Vtedy sa napĺňa slovo Písma, že radosť Pánova je našou silou. Radovať v Pánovi sa môžeme vždy a to bez ohľadu na to, v akých životných okolnostiach sa práve nachádzame.

Ak nás dlhodobo trápia pocity smútku a nášmu životu chýba iskra, správnou diagnózou môže byť vlažnosť a nejednoznačnosť.

Ospravedlnenie z Viery

Ospravedlnenie je v Biblii pre ľudí a ich spásu kľúčová udalosť. Ospravedlniť (niekoho) je právny výraz a súdny výrok, ktorý znamená oslobodenie spod obžaloby, vyhlásenie za nevinného. V biblickom ponímaní ide o ospravedlnenie bezbožného, ktorý uveril v evanjelium Ježiša Krista.

V Ježišovi Kristovi Boh človeku pripravil a ponúka spásu. Pre spásu človeka sú potrebné dve veci: jeho ospravedlnenie a jeho znovuzrodenie.

Slovo spravodlivosť označuje vnútornú vlastnosť, podstatu, atribút bytosti, ktorá sa prejavuje v myslení a konaní, ktoré sú vždy v súlade s platnými právnymi normami (platným zákonom). V biblickom ponímaní spravodlivosť je vlastnosť, patrí k podstate bytosti, z ktorej vychádza, a prejavuje sa (celoživotným) myslením a konaním odpovedajúcim požiadavkám Božej normy, Božej vôli.

Spravodlivosť Boha

Spravodlivosť Boha je jedna z jeho základných vlastností. Spravodlivosť je definovaná dodržiavaním zákona či normy. Božia spravodlivosť sa prejavuje aj v tom, že Boží zákon je spravodlivý (Rímskym 7:12). Boh je však nielen zákonodarca, ale aj sudca. Súčasťou Božej spravodlivosti je aj to, že Boh spravodlivo súdi, je spravodlivý sudca.

Božia spravodlivosť sa prejavuje aj v tom, že Boží zákon požaduje, aby medzi stvorenými bytosťami panovala spravodlivosť. Boh ustanovuje právo (spravodlivosť) a toto právo (spravodlivosť) aj vymáha (Jeremiáš 9:24).

Koná konzistentne (zhodne) so svojou prirodzenosťou, čím sa prejavuje ako spravodlivý Boh. Vymožiteľnosť práva zo strany Boha ako spravodlivého sudcu je dokonalá. Boh sa nám zjavuje ako spravodlivý Boh a zjavuje sa nám aj ako spravodlivý sudca.

Spravodlivosť patrí medzi základné hodnoty európskej tradície. Obsahom spravodlivosti je, že každý má dostať to, čo si zaslúži. Spravodlivosť si vyžaduje rešpektovanie jasných pravidiel, ktoré budú platiť pre každého.

Sväté písmo pozná spravodlivosť ako celistvé zachovávanie Božích prikázaní. Ospravedlniť človeka znamená oslobodiť ho, prinavrátiť mu právo. Spravodlivý je ten, kto je v práve, kto nejde ani proti Bohu, ani proti človeku. Povzbudzovanie k spravodlivosti v úzko právnickom zmysle slova nestojí v centre záujmu Ježiša z Nazareta.

Ježišovo kráľovstvo má výrazne paradoxný charakter: poslední budú prvými a prví poslednými (porov. Mt 20, 16), kto by si chcel zachrániť život, stratí ho - kto však stratí svoj život pre Ježiša a pre evanjelium, zachráni si ho (porov. Mk 8, 35), treba hľadať najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a všetko ostatné bude človeku pridané (porov.

tags: #co #znamena #byt #spravidlivy #biblia