Diakonia Svätý Jur: História a Súčasnosť

História evanjelickej diakonie v Svätom Jure je úzko spätá s príchodom a šírením evanjelického učenia na území Slovenska. Od prvých zmienok o evanjelikoch v Trnave v roku 1545, cez obdobie tolerancie až po súčasnosť, prešla diakonia dlhú a zložitú cestu. Poďme sa pozrieť na jej míľniky a významné osobnosti.

Začiatky Reformácie a Evanjelici v Trnave

Od príchodu Ježišovho evanjelia, ktoré „objavil“ (odkryl) Martin Luther do Uhorska (na územie Slovenska), a po jeho zasiati najmä v kráľovských mestách, sa komunita evanjelikov rozrastala aj v Trnave. Prvé zmienky o obyvateľoch s evanjelickým vierovyznaním sa nachádzajú v mestskej kronike až v roku 1545, hoci istý kazateľ Ondrej pôsobiaci v Dóme sv. Mikuláša inklinoval k myšlienkam reformácie už v rokoch 1540−1543. Počet veriacich stúpal a prichádzajúci kazatelia svoje bohoslužobné priestory zriaďovali v privátnych domoch, neskôr začali bohoslužby odbavovať v kostolíku (dnes sv. Heleny) pri tzv. Preporskej bráne (Dolnej bráne).

Vtedajší uhorský kráľ Ferdinand I. v nadväznosti s nepokojmi a burcovaním zakázal akékoľvek stretávanie a kázanie v duchu Lutherovho (rozumej evanjeliového) učenia. Toto obdobie trvalo do kráľovej smrti v roku 1564 a neskôr cisár Maximilián roku 1576 prikázal mestu pod hrozbou straty privilégií, aby nepovoľovalo pobyt kazateľom v meste ani zakladanie škôl protestantom. Do obdobia potlačenia prvej vlny stavovských povstaní (1576−1671) prebiehalo stretávanie predkov viery a ako miesto pri bohoslužbách využívali niekoľko kostolov (v rokoch 1605−1619 aj najväčší trnavský kostol Dóm sv. Mikuláša, pretože boli najpočetnejším vierovyznaním, ktorému opravili strechu a umiestnili na ňu protestantský znak − kohúta, ktorý tam je až po dnes) a stavali aj sami.

Neskôr, aj napriek neustálym prekážkam zo strany magistrátu si evanjelici predsa len v roku 1615 prestavali (adaptovali) existujúci dom na súčasnej Františkánskej ulici na svoj prvý vlastný kostol s vežou a zvonmi(!) (vznikla pri ňom aj fara a cirkevná škola), ktorý pri veľkom požiari mesta v roku 1666 vyhorel. Po oprave ho evanjelici užívali do roku 1671. Potom ho dostali do užívania benediktíni, neskôr trinitári a nakoniec uršulínky. Bol im vrátený, obnovili ho, ale po Vešelényiho povstaní im bol odobratý, neskôr znovu vrátený a po požiaroch a chátraní napokon v roku 1707 bol kostol evanjelikom natrvalo odobratý.

Koniec účinkovania reformovaných cirkví v Trnave nastal v roku 1709 po porážke Rákociho stavovského povstania, keď na dlhý čas stratili možnosť formovať tu svoje cirkevné obce. Po chátraní bol prvý evanjelický kostol v Trnave napokon v roku 1730 zbúraný. Nastalo najťažšie obdobie evanjelikov, keď zanikol samostatný cirkevný zbor a stal sa fíliou. Obnovenie zboru nastal po takmer sto rokoch a to v roku 1804. Zbor mal teda od čias reformácie viac kostolov, ale v protireformačných časoch mu každý vzali. Súčasný chrám Boží teda nie prvým kostolom evanjelikov.

Tolerančný Patent a Nové Možnosti

V čase po vydaní Tolerančného patentu (1781) panovníkom Jozefom II. mali najprv na užívanie služieb Božích v tzv. Invalidovni (dnes budova Vojenského archívu v susedstve univerzitného kostola Jána Krstiteľa) jednu priestrannú miestnosť na poschodí, neskôr dostali evanjelici priestor na prízemí. Túto miestnosť vybrali v roku 1785 na evanjelickú bohoslužbu po úmrtí jedného z dôstojníkov, ktorý o takýto obrad pred smrťou požiadal. Od roku 1787 bola pridelená do trvalého užívania pre protestantov z radov vojakov a dôstojníkov pôsobiacich a ubytovaných v Trnave aj pre civilné osoby, spočiatku len pre jednu verejnú bohoslužbu so spoveďou za rok. Neskôr v roku 1797 im bolo umožnené konať bohoslužby celoročne. Napokon v nej trnavskí evanjelici slúžili služby Božie až do roku 1924, teda 139 rokov.

Farár Johann Carl Stelczer (1811−1885) o tom píše: „Bola to totiž múčna komora c.k. zásobovacieho skladu, ale v čase jezuitov, keď bol istý čas kostol evanjelikov helvétskeho vyznania ju dal palatín Nicolaus Eszterházy prebudovať pre mladých Loyovistov na refektórium. Už zo štruktúry tejto budovy bolo viditeľné, že táto hala bola časťou kostola Jána Krstiteľa a spomínaný kostol bol po boku terajšej siene. Po udalostiach 1. svetovej vojny (1918) sa budova stala vojenskými kasárňami a od tých čias bolo konanie SLB čoraz nemožnejšie. Cvičenie, trúbenie vojakov, hrmot automobilov, pristavovanie veriacich idúcich do modlitebne pri bráne stojacou strážou a iné nepríjemnosti dokazovali, že nastal najvyšší čas vybudovať chrám na primeranom mieste. Mnoho ťažkostí sa vyskytovalo, ale nezlomnou horlivosťou a záujmom za vznešenú vec sa ich darilo vždy odstrániť. Isteže najväčšou starosťou bola finančná otázka, zhromaždiť potrebné peniaze. Rozpočet bol asi jeden milión korún. V tejto veci ani tu nechýbala horlivosť. V Trnave sa našlo viac ochotných a štedrých darcov, ktorí venovali cirkvi financie a majetky.

Arpád Janoviček (1888-1960), najdlhšie pôsobiaci trnavský evanjelický farár (1915-1960, teda vyše 44 rokov) spomína, že pozemky so stavbami tvoriacimi komplex bývalého hostinca a hotela Polnitzky (známy aj ako Alžbetin hotel) v zasypanej priekope za juhozápadnými hradbami mesta (vtedy na Štefánikovom námestí, dnešnom Námestí SNP) kúpil cirkevný zbor už v roku 1910. Na nich sa plánovali stavby cirkevných budov − kostola, farských príbytkov, cirkevnej školy a učiteľských bytov, aj kultúrnej zábavy.

Cirkevný dozorca Ján Kalenda mal už v roku 1914 od architektov pripravené plány na všetky spomenuté stavby a s nimi aj potrebný rozpočet a peniaze na uskutočnenie celého projektu. Prišla však svetová vojna a zhoršili sa i finančné pomery, stavba sa musela odložiť. Po prevrate a vzniku Československa sa cirkevný zbor vrátil k svojím stavebným plánom. No aj pre úplne nové štátne a politické pomery sa znovu riešil architektonický návrh na kostol a výber stavebnej firmy.

Stavba Nového Chrámu

Rok 1922 bol v trnavskom zbore prípravným rokom veľkej a bohumilej udalosti - stavby kostola. Prípravy na stavbu chrámu neostali len prípravami, ale v roku 1923 prišlo aj k ich uskutočneniu. Ako mal vyzerať trnavský chrám slúžila úvaha F. Ruppeldta o stavbe evanjelických kostolov, ktorú zostavil na základe svojho štúdia v cudzine. Na výzvy do súťaže prišlo len zopár návrhov od českých a slovenských architektov. Prvá cena nebola udelená, druhú získal architekt Gahura zo Zlína a tretiu udelili architektovi Tvarožkovi z Bratislavy.

Celková úroveň súťaže bola veľmi slabá, a tak bol projekt zadaný miestnemu architektovi a urbanistovi medzivojnového obdobia, moravskému rodákovi, Josefovi Marekovi, ktorý trefne podľa presných pokynov a pomocou evanjelického zboru navrhol novú dispozíciu a vzhľad budúceho ev. kostola s amfiteátrovým riešením interiéru a závesným stropom. Polkruhová stavba má monumentálne pôsobiace priečelie a masívnu štvorbokú vežu so štvorcovým pôdorysom. Celý interiér je orientovaný centrálne smerom k oltáru a kazateľnici, čím poukazuje na reformačný dôraz slova Božieho a oboch sviatostí. Takýto návrh zbor aj prijal.

Po nekrátkom uvažovaní a po nemalých ťažkostiach prišlo konečne na to, aby sa začala stavba chrámu a z milosti Božej na 15. nedeľu po Sv. Trojici 8. septembra 1923 bola krásna a vydarená slávnosť položenia základného kameňa.

Farár Janoviček píše: „Želali sme si, aby táto slávnosť bola čím veľkolepejšia, aby sme ukázať mohli nášmu katolíckemu mestu, že je evanjelikov okrem nás i viac. Hospodin nám to i doprial. Z nitrianskej a bratislavskej župy veľké húfy spoluveriacich prišli, aby sa radovali s radujúcimi. - 16 evanjelických farárov oblečených v úradnom rúchu na čele s Dpp. biskupom Zochom a seniorom Jurkovičom a celé presbytérium domáceho zboru korporatívne šlo s farského príbytku na miesto slávnosti, kde slávnostnému aktu primerane všetko krásne pripravené a chvojím ozdobené bolo. Liturgiu, ktorou sa slávnosť započala vybavil p. Ján Drobný, farár staroturanský. Srdcia povznášajúci bol spev celého zhromaždenia: Všickní, jenž skládají. . ., za ktorým prišla opäť liturgia. Po tejto spievalo celé zhromaždenie pieseň: Jezu, ty jsi svou na skále … a za tou prišla slávnostná reč p. biskupa Zocha. Zreteľne a presvedčivo vysvetlil čo tu chceme v tomto historickom meste, ktoré sa i dnes menuje s chlúbou „Slovenským Rímom“, kde jedni túžia za jediným stánkom Božím a druhí majú ich nazbyt? Chceme mať chrám, v ktorom by sme nehlásali iné, ako Krista a to toho ukrižovaného. Za týmto kázal p. konsenior pezinský Ján Scherer v nemeckej reči na základe proroka Aggeusa kap. I. zaujímavo poukážuc na potrebu stavania chrámu. Za týmto prehovoril k obecenstvu modranský farár R. Hollerung v reči maďarskej.“

Po týchto kázňach prišiel akt uloženia základného kameňa s pamätnou listinou. Prvý úder kladivom v mene trojjediného Boha vykonal senior Jurkovič, za ním domáci farár A. Janoviček, dozorca J. Kalenda (inak úctyhodných 50 rokov dozorcovania (!)) a poddozorca Ľ. Kraic a seniorálny dozorca Dr. R. Markovič. Po tomto akte spevokol zaspieval Beethovenovu „Slávu Božiu“. Po záverečnej liturgii a Áronovskom požehnaní zaspievali pieseň: Nezúfaj stádečko malé .

V roku 1924 stavba napredovala, ale niektorými zmenami a viacerými prácami sa prekračoval dohodnutý rozpočet. Pokračovalo sa zbierkami v domácom zbore (zvonolejári bratia Fischerovci darovali stredný 500 kg zvon (iné zdroje hovoria o troch zvonoch); päť zvonov vytvárajú nádherné zvuky zvonkohry, M. Chmelár daroval vežové hodiny so štyrmi ciferníkmi, z ktorých jeden je určený na osvetlenie), v zboroch na Slovensku aj za „veľkou mlákou“, ale aj predajom budov (napr. Stará pošta na Radlinského ulici). Nemožno zamlčať, že ochotne a nezištne pomáhali takmer všetci.

Napokon najväčšou udalosťou bola posviacka nového, trnavskými predkami takmer 200 rokov želaného chrámu. Srdcia plesali neobyčajnou epochálnou radosťou, ktorú môže pochopiť len ten, kto vie, čo je to žiť a jestvovať v katolíckom mori bez chrámu na slušnom mieste.

26. októbra 1924 na 19. nedeľu po Sv. Trojici bol slávnostný deň posviacky, prišlo na ňu neočakávane asi 6000 veriacich zblízka i ďaleka, cítiacich a radujúcich sa spoluveriacich. Už v predošlý večer trubači (Quartet) melódiou „Hrad prepevný…“ oznamovali veľký deň, a ráno o 7,30 hodine znovu. Vlaky od rána privážali húfy veriacich. Ráno o 9. hodine veľký impozantný sprievod spievajúc nábožné piesne išiel zo starej modlitebne cez mesto k novému kostolu.

V čele sprievodu išli biskupi Dr. Jur Janoška a Dr. Samuel Zoch (vtedy chorý, ale pokladal si za milú povinnosť prísť na tento krásny akt), generálny dozorca Dr. J. Vanovič, župan Dr. M. Bello, okolo 40 farárov v luterákoch, dozorcovia a iní cirkevní a svetskí hodnostári, učitelia a pod. „Dojímavého aktu posviacky zúčastnili sa aj vyslanci inoveriacich cirkví, taktiež predstavitelia mesta a miestnych úradov. O koľko to bolo krajšie ako voľakedy, keď zástupy hrnuli sa pred ev. chrám, aby ho odobrali“ píše Janoviček.

Vnútri v chráme ešte slúžili konsenior J. Scherer (nemecky), farári J. Endreffy (maďarsky) a M. Žarnovický a senior v.v. Sekerka. Vonku pred chrámom slúžili (slovensky) SLB senior V. Jurkovič, farári J. Lichner, J. Bienik (jeho kázeň je uverejnená nižšie) a biskupský tajomník Krahulec. Večeru Pánovu prislúžil zhromaždeným farárom vyslúžilý senior Sekerka. Krstil brat Žarnovický z Pezinka. Po posviacke bol slávnostný konvent a spoločný obed, na ktorom sa zúčastnilo vyše 200 osôb. Potom večer usporiadali umelecký chrámový koncert, ktorý bol pekným zakončením slávnosti.

Hoci v roku 1925 sa už nový chrám Boží používal ako hotové dielo, na zbor čakalo ešte okolo neho vykonanie viacerých potrieb. Dali sa urobiť železné „šalokatre“ (žalúzie) na vežové okná, aby sneh a dážď nepadal do veže a neurobil škodu vnútrajšku, hodinovému mechanizmu a zvonom. Okolie kostola sa muselo tiež slušne usporiadať a doplniť. Natieralo sa celé asi 80 metrov dlhé oplotenie pred kostolom a farským príbytkom, upravila sa spustošená záhrada, tiež farská budova a iné príbytky a vôbec všetko to, čo bolo nevyhnutne potrebné k väčšej okrase chrámu.

Obdobie Komunizmu a Oprava Chrámu

Nepríjemnou udalosťou bola poznačená noc z 3. na 4. augusta 1971. Búrka vtedy zničila chrám Boží − zrútila sa strecha kostola, to si vyžiadalo generálnu opravu exteriéru a interiéru. Kostol nebolo možné používať takmer 5 rokov. Napriek obdobiu komunizmu sa s pomocou Božou vtedajšiemu zborovému farárovi Gustávovi Viktorymu podarilo získať štátny súhlas na opravu kostola a našli sa aj ochotní domáci viery, ktorí opravu podporili finančne alebo svojou nezištnou pomocou.

Všestrannú podporu poskytol generálny biskup Dr. Ján Michalko, priviedol na návštevu tajomníka Svetového luteránskeho zväzu (SLZ) pre východnú Európu Paula Hansena a jeho spolupracovníka a zabezpečili finančnú podporu SLZ. Akt posviacky generálne opraveného chrámu Božieho vykonal 25.

Zuzana Kolárovská a Obnovenie Diakonie

Revolučný rok 1989 priniesol nové možnosti pre aktívny duchovný život viery. V roku 1989 bola oficiálne poverená Generálnym konventom rozbiehať prácu žien v ECAV. Neskôr sa jej aktivita kryštalizovala smerom k diakonii. V roku 1991 bola poverená zakladaním resp. obnovením práce diakonie najprv ako biskupská kaplánka a neskôr pokračovala v práci Evanjelickej diakonie ako riaditeľka do roku 1998.

So sestrou Kolárovskou sa v mene celej Evanjelickej diakonie lúči aj nová riaditeľka sestra Ľubica Szabóová Vysocká: Milí príbuzní, dovoľujeme si vyjadriť hlbokú účasť na Vašom zármutku. Lúčime sa so sestrou farárkou Zuzanou Kolárovskou, zakladateľkou a prvou riaditeľkou Evanjelickej diakonie na Slovensku. Jej nasadenie v porevolučných rokoch a oživovanie diakonie je obdivuhodné.

Na Slovensku, ale aj v krajinách Dolnej zeme bola inšpiráciou a príkladom služby tým, ktorí to najviac potrebujú. Svedectvo jej života bolo a navždy ostane pre nás príkladom a povzbudením vo viere, ľudskosti, srdečnosti, ochote, obetavosti i prinášaní bohatého ovocia v službe núdznym.

Zuzana Kolárovská praktizovala diakoniu aj v osobnom živote. Ešte v Rači opatrovala Irenu Nitschingerovú, u ktorej bývala istý čas v podnájme počas teologického štúdia. Doopatrovala aj svoju mamu, ktorá sa po odchode do dôchodku presťahovala na Slovensko. Keď už starostlivosť o jej mamu bola nad jej sily, presťahovali sa v roku 2007 spolu do Galanty do novozriadeného strediska Eden - bytov pre seniorov pri cirkevnom zbore Galanta. V zariadení Samaritán potom doopatrovali aj jej mamičku.

Hoci bola ordinovaná kazateľka Božieho Slova, jej hlavným životným poslaním v zrelom veku sa stala diakonia. Jej vášňou a túžbou bolo, aby cirkev Slova nebola iba cirkvou slov, ale aby Božie Slovo bolo pretavené do praktickej služby kresťanov svojim blížnym.

Zomrela 9. júna 2022 vo večerných hodinách v Galante. Všetkým pracovníkom CSS Samaritán i zariadenia Simeon ako i cirkevnému zboru Galanta patrí naša vďaka za starostlivosť a pomoc, ľudský prístup a ústretovosť najmä v posledných ťažkých dvoch rokoch jej života.

Centrum sociálnych služieb SAMARITÁN

Namiesto kvetinových darov zvážte, prosíme, možnosť finančne prispieť na Centrum sociálnych služieb Samaritán v Galante. Centrum sociálnych služieb SAMARITÁNI IBAN: SK86 3100 0000 0042 1015 1614

Významné Dátumy a Udalosti

tags: #diaconia #svaty #jur