Dominika Gurbaľová je speváčka, skladateľka a multiinštrumentalistka z Košíc. V jej textoch často nachádzame inšpiráciu zo Svätého písma. Doposiaľ vydala štyri autorské albumy, vrátane albumu komponovaného pre Tanečné divadlo ATak. Je pre nás dôležité prinášať dobré texty, ktoré menia životy.
Jej piesne mnohí používajú ako modlitbu.
Teší ju, keď ju napríklad na spovedi spozná nejaký kňaz a tlmočí jej od iných ľudí, že im jej piesne pomohli. A teraz pred nedávnom ju potešil rozsiahlejší list od jedného rehoľníka. Veľké povzbudenie pre ňu. Pripomína jej to, že hoci nemusí vedieť o ovocí, môže si byť istá, že jej tvorba má svoju hodnotu. Nevie, aký majú jej skladby dosah a na koho všetkého, a to je možno aj dobré, aby nespyšnela.
Ženám by odporučila pieseň Si môj chrám, mužom skladbu Dôveruj.
Temná noc a hľadanie cesty
Dominika prešla náročným obdobím, v ktorom, ako sama hovorí, padla na samé dno. Čo alebo kto jej pomohol tento ťažký čas ustáť a ako sa jej postupne podarilo oslobodiť sa od vlastného pocitu zlyhania a ľudských predsudkov?
Za svoju temnú noc považuje obdobie, keď si začala uvedomovať, že manželstvo, v ktorom žila, je scestné a nie je možné ho naplniť v skutočnom význame. Snažila sa v ňom nejako zotrvať, nájsť spôsob, ako prežiť. … a v tom všetkom, keď už nežili manželským životom, zistila, že je tehotná. Malo to byť pre ňu najkrajšie obdobie života, no bolo veľmi náročné a najťažšie. Cítila sa beznádejne a mala problém všetky tie udalosti jednu za druhou vstrebať. Navyše, tehotenstvo je pre každú ženu časom neistoty a otázok, plánuje spoločnú budúcnosť. Ona si vtedy uvedomila, že ostáva spojená s človekom, s ktorým nevidí budúcnosť. Boli to chvíle beznádeje, temná noc.
Jej kamarátka, ktorá je aj jej duchovnou mamou, jej v tom čase hovorila: „Dominika, nie je pravda, že všetko pekné sa už pominulo. Je to klamstvo, že všetko pekné pominulo a ty už musíš len nejako dožiť… Je to klamstvo a myšlienka, ktorá nepochádza od Boha. Pekné veci ešte prídu do tvojho života.“ Ona si vôbec nevedela predstaviť, že ju ešte čaká niečo pekné.
Hovorí, že teraz prežíva Božiu priazeň. Jej temná noc odplávala… Myslí si, že jej problémom bolo vtedy aj to, že bola otrokom toho, čo o nej povedia ľudia. Žila vo vlastnej neúcte. Chcela byť s každým zadobre. A bola otrokom predstavy o tom, čo od nej vyžadujú iní. Aj tieto veci ju dotlačili do sobáša… Bol to tlak, ktorý si do istej miery vytvorila sama. Nechce prenášať zodpovednosť na iných… Vie, že je to jej problém.
Paradoxne, tým, že je jej temná noc viac „okatá“ a mnohí vedia, čím si prešla, musela sa v tom naučiť postaviť sa sama za seba. Bola nútená postaviť sa za seba a konať z lásky. A síce si predtým myslela, že konala z lásky - dnes si myslí, že to bolo skôr z núdze, pretože bola presvedčená, že takto to má byť a takto sa má správať.
Tým, že padla na úplné dno, očakávala, že všetci budú proti nej, že príde veľké odmietnutie a nikto ju nepochopí. Ocitla sa v situácii, keď bola naozaj sama: prišiel koronavírus, všetko sa pozatváralo, bola tehotná, na PN. A nevedela hovoriť o tom, čo prežíva, čiže bola uzatvorená sama v sebe aj v tejto oblasti. A keď našla odvahu a zverila sa so svojím trápením v manželstve blízkej osobe, ona ju za jej správanie odsúdila. Snažila sa to rešpektovať a neoponovala, bola totiž taká unavená zo života, že nemala silu niečo jej dokazovať. Ale priznáva sa, bola to jedna z vecí, ktoré „ju položili“.
Skúsenosť s manželstvom
V ich vzťahu bol od skorého začiatku spor, ktorý sa týkal toho, že namiesto prehlbovania ich vzťahu sa cítila len vtiahnutá do vzťahu s jeho rodinou. Spočiatku to brala prirodzene, ale k zmene nedošlo ani po svadbe. Dúfala v sľúbenú zmenu, ktorú aj druhá stránka uznala za potrebnú, ale na úkor prežívania spoločných stretnutí dookola hľadali riešenie a vstupovali do konfliktu v názoroch alebo trávili čas s inými ľuďmi a s členmi rodiny, a v podstate sa celý čas doprosovala zmeny. Väčším problémom v tom bola narušená dôvera a klamstvá.
Hneď po dvoch mesiacoch chodenia prišli zásnuby, verejne, v peknej burácajúcej atmosfére, ona tomu podľahla a naivne sa tomu oddala. Vo svojom vtedajšom prežívaní a nezrelosti vnímala tieto zásnuby ako verejný záväzok, z ktorého nevedela vycúvať, a tlačila vzťah k úspechu. Presviedčala seba samu, že toto je vzťah, ktorý musí vyjsť. Takmer každý rozpor otáčala proti sebe, že to ona nie je dosť dobrá, začala o sebe pochybovať a presviedčať seba samu, že láske sa treba učiť, že ten druhý predsa nie je zlý človek - že milovať sa dá každého.
Nie je možné oddeľovať prirodzené a duchovné, ona to trochu robila. Malo by to ísť ruka v ruke. Ona za „duchovné rúško“ zakrývala veci, u ktorých bolo prirodzene zjavné, že nefungujú. Sedliacky rozum hovoril, že tu niečo nie je v poriadku, ale prekrývala to duchovnými frázami - že treba bojovať proti zlému duchovi, že sa to pominie manželským požehnaním, že sa treba učiť milovať… Boh je však nadprirodzený, nie neprirodzený.
Deväť mesiacov pred svadbou ochorela, čo jej znemožnilo byť s ľuďmi a rozprávať sa s nimi. Pamätá si, ako sa vtedy modlila, aby Boh niečo urobil, aby zasiahol… že ona už nevie, čo robiť, nevie sľub zrušiť. Dnes to vidí už jasne - to prirodzené jej hovorilo, že toto nechce. No ona si to zduchovňovala v zmysle, že Boh sa postará, že on to požehná. Navyše sa s tými problémami zverila len úzkemu kruhu ľudí a kňazovi, ktorý jej opäť dal „povzbudenie k odvolávaniu“ zlého.
V tom čase sa osobne cítila šťastná. Nemala očakávania, že muž má byť hlavným zdrojom jej spokojnosti. Možno ako chybu vníma aj to, že s priateľom neboli viac prepojení v smerovaní a aktivitách. Keď ich vzťah riešili neskôr so psychologičkou, aj ona uznala, že sú ako ľudia veľmi odlišní - a takto odlišní ľudia sa nezvyknú dávať dokopy a ani sa to neodporúča.
Noc predtým nespala, stále čakala, či sa niečo zmení. Svadba bola však - ako taká - pekná. Akurát, že na svadbe oni dvaja ako manželia poriadne neboli. Presvedčila seba samu, že všetko podriaďuje manželstvu. Znie to paradoxne, ale áno. A viacerí jej už povedali, že sa na ich prípade naučili, že ak vidia, že niekomu nefunguje vzťah, treba mu to povedať. Dokonca potom počula aj vety typu: „Ja som to vedel a tušil… chcel som ti niečo povedať…“ Ako sa hovorí, po vojne je každý generál.
Potom nastala jedna vypätá situácia, keď sa ukázalo, že takto to ďalej nepôjde. Vedela, že jej manžel nie je zlý človek, treba vyvrátiť, žeby ju bil alebo by pil. Zároveň si však uvedomovala, že čelí veciam, ktoré sa ukazujú ako nemenné. O mesiac na to, ako už len žili vedľa seba, zistila, že je tehotná. Aj keď bol preč, vzhľadom na bábätko, sa to skúšali ešte urovnať. Pretože sa potvrdzovali črty osobnosti, o ktorých je nevyhnutné vedieť pred vstupom do manželstva.
Možno to znie nelogicky, ale mala v tom aj pred Bohom jasno. Rozvod bol pre ňu iba úradné potvrdenie toho, že to manželstvo bolo nefunkčné a nikam nevedúce. Manželstvo má byť o sebadarovaní, no ona reálne nevidela schopnosť darovať sa. Boli aj na manželskej poradni, kde ich psychológ usmernil, že bude lepšie to ukončiť. Je vďačná, že pri ňom zažila láskavý prístup, pretože do toho išla s malou dušičkou. Riešilo sa tam, aký bol vzťah pred svadbou, aký bol samotný sobáš aj spolužitie potom. Veľmi tam cítila, že sa nikomu nenadŕža. V ich prípade boli súčasťou aj psychologické posudky.
Nulita je niečo úplne iné ako civilný rozvod. Vzali sa rýchlo po vzťahu, ktorý bol zacyklený v spomínanom konflikte, čo bolo dôvodom dočasného zakrytia kľúčových a objektívnych osobnostných „háčikov“ pre funkčný a sebadarujúci vzťah, vrátane intimity. V čase pred svadbou bola problémom jej neschopnosť vycúvať. Všetko otáčala proti sebe. Bola to tiež jej nezrelosť, nezrelé zmýšľanie.
Bolo to zopár kľúčových ľudí, ktorí ju podržali. V najťažšom čase, keď nebola schopná takmer ničoho, si do zošita písala vetu: „Boh je dobrý!“ Zapísala takto niekoľko strán. Povzbudil ju tiež výrok istého kňaza, keď sa mu zverila s myšlienkami o odsúdení: „Len horší sa pohorší, lebo lepší miluje!“ Táto myšlienka ju nesie doteraz.
Koncert "...v srdci nám znie" [Dominika Gurbaľová a Mládežnícky zbor DK]
Rady pre mladých ľudí pred svadbou
Čo by odporučila mladým ľuďom, ktorí majú pred svadbou? Najmä, aby si stáli sami za sebou, svojou láskou či neláskou v pravde - za tým, čo naozaj chcú a pre koho tu naozaj chcú byť. Nech sa odpútajú od svojich rodičov, no zároveň nech sú si vedomí, že ak si niekoho beriem za muža či ženu, beriem si s ním celú jeho rodinu. Ak ju neviem prijať a sú medzi nami veľké rozdiely, musím brať na vedomie, že to môže byť ťažké, a základ je nastavenie držať spolu v dôvere, bez klamstiev. Keď je niečo ťažké pred svadbou, nemôžeme očakávať, že sa to po nej zmení. Môže sa to práveže zhoršiť. A ešte odporúča, aby sa ľudia zažili pred svadbou vo všetkých ročných obdobiach. Tiež by si dala pozor na prudérnosť a na to, aby si človek nezduchovňoval veci. Láska by mala zahŕňať všetko - aj rozum, aj city. A človek by mal ísť do manželstva šťastný. V prípade obáv sa nebáť s láskou aj zrušiť sobáš, posunúť termín a nebáť sa hanby či vlastného pocitu zlyhania. Milovať seba - úprimne a zdravo.
Myslí a dúfa, že áno… Je to stále nekončiaci proces a rast. Aj tento rozhovor, aj spomienky na tieto udalosti sú pre ňu dôkazom, že jej to nie je jedno. Je jej to celé ľúto. Najmä kvôli dcérke - priala by si, aby sa to stalo inak, ale už ju to nezväzuje. Človek si môže vybrať, či sa bude zvyšok života ľutovať a hnevať, alebo pôjde ďalej. Skúsi z toho vyťažiť, čo sa dá. Teraz je jej vtedy náročné tehotenstvo zhmotnené v úžasnej Dorotke, za ktorú je vďačná. Potvrdil sa jej v nej výrok: „Dieťa je dobré v každom čase…“ Praje jej, aby ju Pán Boh viedol dobrou a krásnou cestou.
Počúvať, čo je v jej vnútri, a stáť si viac za tým. Mať sa v úcte, odpúšťať nanovo sebe aj druhým a súčasne sa nebáť ísť v dobrom zmysle do konfliktu, do obrusovania a pravdy. Prevziať zodpovednosť za svoje činy.
Niektorí ľudia jej s akýmsi obdivom hovorili, že aké je to svedectvo viery, že ostala verná Bohu. Ale ona to tak nevidí. Komu inému ako Bohu mala veriť? Ňu totižto sklamali skôr ľudia, nie Boh. Sklamala sama seba a v niektorých veciach sa cítila oklamaná ľuďmi. Vnímala to ako zlyhanie ľudského faktora, ale niežeby ju Boh zradil. Bolo to bolestivé a musí povedať, že často práve nám v Cirkvi chýba obyčajná ľudskosť. Človek je vytrestaný samotnou skúsenosťou a navyše ešte posudzovaním iných. V takýchto chvíľach netreba špeciálne slová a poučky, stačí stáť pri človeku a ukázať mu, že v tom nie je sám a že nie je odpísaný. Sme hriešni, robíme chyby a každý z nás potrebuje odpustenie. Praje si, aby sme sa vždy vedeli v prvom rade milovať, až potom poúčať.
Aktuálne sa teší z hudobnej spolupráce so Števkom Gáborom. V minulosti bola na tieto veci sama, hoci mala vždy okolo seba ľudí, ktorí jej pomáhali, no stálo to na nej. Teraz sú tím, cíti, že sa ťahajú a že ju dopĺňa vo veciach, ktoré nevie alebo nedokáže. Keď zloží pieseň, posúva mu ju na dotvorenie. Takúto možnosť predtým nemala.
Asi najsilnejší je príbeh ženy, ktorá sa pokúsila niekoľkokrát si siahnuť na život. Pán Boh ju nakoniec priviedol na iné miesta, kde sa jej život zlepšil.
Pripomína jej to, že hoci nemusí vedieť o ovocí, môže si byť istá, že jej tvorba má svoju hodnotu. Nevie, aký majú jej skladby dosah a na koho všetkého, a to je možno aj dobré, aby nespyšnela.
Ženám by odporučila pieseň Si môj chrám, mužom skladbu Dôveruj.
V Starej Ľubovni sa 26. apríla 2025 uskutoční jubilejné stretnutie mladých zo Spišskej diecézy a Prešovskej archieparchie. Dievčatá vo veku 17 a 18 rokov navštevovali Cirkevné gymnázium sv. Mikuláša v Starej Ľubovni. „Počas života hrali obe dievčatá v hradných muzikáloch. Speváčka Gurbaľová, ktorá na podujatí v apríli vystúpi, dotknutá nešťastím zložila v deň tragédie pieseň Čistá Múdrosť Svetla.