Duch Svätý a Ježiš Kristus: Vzájomný vzťah a ich úlohy

Vzťah medzi Duchom Svätým a Ježišom Kristom je ústrednou témou kresťanskej teológie. Tento článok sa zameriava na to, ako a prečo Boh Svätý Duch pôsobí na ľudské bytosti a v nich. V tomto článku sa zameriame na vzájomný vzťah Ducha Svätého a Ježiša Krista, ich úlohy a vzájomné pôsobenie v dejinách spásy a živote veriacich.

Zasľúbenie Svätého Ducha v Starej zmluve

Veľkým požehnaním, ktoré ľudia pri Starej zmluve dostali, bol Boží Zákon. Tento Zákon je múdrym, cenným a bezchybným vyjadrením charakteru Boha Zmluvy, ktorý ich vykúpil z otroctva v Egypte (napr. Dt 4:5-8; porovnaj Rim 7:12). Obriezka mužov bola vonkajším znakom Zákona. Bola spojená s opakovanou výzvou, takpovediac, „obrezať si srdce“ (napr. Dt 10:16). Boží ľud potreboval mať dobrý a bezchybný Zákon napísaný na svojich srdciach, aby sa z hĺbky srdca rozhodli Zákon dodržiavať a aby po tom z hĺbky srdca túžili.

Ako všetky ľudské bytosti to pre svoju prirodzenosť nedokázali a zlyhali v tom. A tak opakovane, najprv v Zákone (napr. Dt 30:6) a potom v prorokoch dostal Boží ľud sľub, že Zákon bude podľa Novej zmluvy napísaný na ich srdciach. „Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem ho do ich srdca“ (Jer 31:33). Toto vpísanie Zákona do ľudského srdca bude prácou Svätého Ducha: „Dám vám nové srdce a nového ducha do vášho vnútra; odstránim kamenné srdce z vášho tela a dám vám srdce z mäsa. Dám svojho ducha do vášho vnútra a spôsobím, aby ste chodili podľa mojich ustanovení, zachovávali a plnili moje nariadenia“ (Ez 36:26-27).

Ježiš Kristus: Muž Ducha

Keď pri vtelení večný Boží Syn na seba vzal úplne ľudskú prirodzenosť, Svätý Duch bol jeho stálym, intímnym spoločníkom. Počatie jeho ľudského tela v Máriinej maternici bolo prácou Svätého Ducha (Lk 1:35). Pri jeho krste Jánom Krstiteľom naňho Svätý Duch zostúpil s mocou, aby ho uschopnil k jeho verejnej službe (napr. Lk 3:22; Jn 1:32-33). Ježiš Duchom odoláva pokušeniu (Lk 4:1-13), verejne slúži a robí zázraky mocou Svätého Ducha (napr. Lk 4:14; Sk 10:38). Práve Duchom Ježiš „hovorí Božie slová, pretože Boh dáva Ducha [Ježišovi] bez miery“ (Jn 3:34).

Ježiš je úplne a bezchybne mužom Ducha a to až natoľko, že Svätý Duch sa neskôr nazýva „Ježišovým Duchom“ alebo „Kristovým Duchom“ (napr. Vo všetkých štyroch evanjeliách stavia Ján Krstiteľ do protikladu svoj vlastný krst vodou (vonkajší a symbolický krst pokánia) a úžasnú premenu srdca Ježišom, ktorú nazýva krst Svätým Duchom (Mt 3:11; Mk 1:8; Lk 3:16; Jn 1:33, porovnaj Sk 11:16). Avšak - a toto je dôležité - toto vyliatie Ducha muselo počkať, kým Boží Syn neponesie trest za hriešnikov na kríži. Ježiš pravidelne používa obraz živej vody, keď hovorí o Svätom Duchu (Jn 4:10-15; Jn 7:37-38).

Ján nám vysvetľuje, že Duch je ten, „ktorého mali prijať tí, čo v [Ježiša] uveria. Duch totiž ešte nebol, lebo Ježiš ešte nebol oslávený“ (Jn 7:39). Toto „oslávenie“ alebo „vyvýšenie“ v Jánovom evanjeliu odkazuje primárne na kríž (napr. Jn 12:33). Až keď je za hriechy zaplatené sa môže Duch vyliať na celý Boží ľud. Ježiš opakuje tento sľub krstu Svätým Duchom po kríži a vzkriesení (Sk 1:5, pozri aj symbolickú predzvesť v Jn 20:22). Tento krst najskôr a najdramatickejšie absolvujú učeníci na Deň Letníc (Sk 2). Svätý Duch je zdrojom nového narodenia, alebo narodenia zhora, ktoré dáva duchovný život ľudskej bytosti, ktorá je vo svojej prirodzenosti mŕtva v hriechoch a prestúpeniach (Ef 2:1-3; Jn 3:1-8; Tít 3:5).

Krst Svätým Duchom

Vo všetkých štyroch evanjeliách stavia Ján Krstiteľ do protikladu svoj vlastný krst vodou (vonkajší a symbolický krst pokánia) a úžasnú premenu srdca Ježišom, ktorú nazýva krst Svätým Duchom (Mt 3:11; Mk 1:8; Lk 3:16; Jn 1:33, porovnaj Sk 11:16). Ježiš z Nazareta, „vyzdvihnutý“ v Duchu Svätom, sa zjavuje v tejto reči-rozhovore ako ten, čo „nesie“ Ducha, ako ten, čo ho má priniesť a „dať“ apoštolom a Cirkvi za cenu svojho „odchodu“ skrze kríž. Duch Svätý bol najprv poslaný ako dar pre Syna, ktorý sa stal človekom, aby vyplnil mesiášske proroctvá.

Po „odchode“ Krista - Syna - podľa Jánovho textu - Duch Svätý „príde“ bezprostredne s novým poslaním, aby zavŕšil Synovo dielo. Takto privedie ku skončeniu novú éru dejín spásy. Veľkonočné udalosti - Kristovo utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie - sú aj časom nového príchodu Ducha Svätého ako Parakleta a Ducha pravdy. Sú časom „nového začiatku“ darovania sa trojjediného Boha ľudstvu v Duchu Svätom zásluhou diela Krista - Vykupiteľa.

Možno teda povedať, že mesiášske „vyzdvihnutie“ Krista v Duchu Svätom dosahuje svoj vrchol v zmŕtvychvstaní, v ktorom sa zjavuje aj ako Boží Syn „ustanovený v moci“. Zmŕtvychvstalý Kristus „prináša“ apoštolom Ducha Svätého, a dáva tak začiatok novému stvoreniu. Prináša ho za cenu svojho „odchodu“; udeľuje im tohto Ducha akoby cez rany svojho ukrižovania: „ukázal im ruky a bok“. Tak vzniká úzky vzťah medzi poslaním Syna a poslaním Ducha Svätého. Vzniká tiež úzky vzťah medzi poslaním Ducha Svätého a poslaním Syna v diele vykúpenia.

Duch Svätý v živote veriacich

Predtým, než Ježiš zanechal svojich učeníkov, aby šiel kvôli hriešnikom na kríž, sľúbil im, že sa k ním vráti. Dočasne, na pár týždňov, to urobil vo svojom vzkriesenom tele. Navždy to však urobil v osobe Svätého Ducha. Vďaka službe Svätého Ducha má Boh Otec a Boh Syn dom v srdci muža alebo ženy, ktorý/á sa znovu narodí (Jn 14:15-24). V kontexte utrpení, vytrvalosti, charakteru a nádeje Pavol píše, že „nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5:5). Výraz „Božia láska“ môže znamenať lásku, ktorú Boh prejavuje nám, alebo lásku, ktorú my prejavujeme Bohu, alebo oboje. Pravdepodobne a v prvom rade je to láska, ktorú Boh prejavuje nám, hoci je dosť možné, že to zahŕňa aj našu lásku reagujúcu na Boha.

Tým, že nás Svätý Duch privádza do spoločenstva s Trojjediným Bohom, nás aj uisťuje o večnej láske, ktorou Boh Otec, Boh Syn a on sám, Boh Svätý Duch, miluje svoj ľud od vekov na veky. Keď Ján Krstiteľ hovorí o krste Svätým Duchom, tak hovorí, že Ježiš „bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“ (Lk 3:16). Toto je slovná figúra, ktorá sa nazýva hendiadys, teda jedna pravda vyjadrená dvoma spôsobmi: Svätý Duch je oheň, ktorý spáli plevy hriešnosti. Po obrátení je teda jednou z najhlavnejších činností Ducha vo veriacom celoživotný boj proti hriechu v ľudskom srdci.

Podľa Novej zmluvy jedinou činnosťou Ducha Svätého, ktorá sa týka ľudí zo sveta, je usvedčovanie. Usvedčuje svet o našom hriechu, o Kristovej spravodlivosti a o súde. Svätý Duch nás neuvádza do novej pravdy. Namiesto toho nám, apoštolskej cirkvi, sprístupňuje bezchybné zjavenie Otca v Ježišovi, o ktorom svedčí Nová zmluva. Mali by sme sa Duchom plniť znovu a znovu, aby premieňal naše slová a činy. Cirkev naplnená Duchom si bude spoločne hovoriť „žalmy, hymny a duchovné piesne“ (všetky tri sa vzťahujú hlavne na biblické žalmy), budeme tak robiť z celého srdca, pretože to bude skutočné spievanie žalmov, ktoré formuje naše srdcia, budeme ustavične vzdávať vďaky Bohu Otcovi v mene Pána Ježiša Krista.

V Efezanom 4:7-16 Pavol cituje Žalm 68 a hovorí, že víťazný, nanebovzatý Kristus dá dary svojim ľuďom. Tieto a ďalšie dary dáva Cirkvi Kristus prostredníctvom Svätého Ducha. Na základe tohto všetkého je dôležité sa pri premýšľaní a modlitbách sústrediť na hlavné pravdy o Svätom Duchu. Žije v našich srdciach, aby sme mohli žiť s Kristom a Otcom v svätosti a láske.

Liturgické aspekty vzývania Ducha Svätého

Preberanie apoštolského dedičstva viery sa v poapoštolskej Cirkvi uskutočňovalo v prvom rade v súvislosti liturgickej modlitby a napomínajúceho vyučovania. V bohoslužbe obce a pri ďalších príležitostiach sa viera v Božie spásne pôsobenie vyjadruje aj v epikléze. Epikléza je oveľa viac vzývaním Boha. V nej sa privoláva Boh, aby bol prítomný so svojou pomáhajúcou mocou. Namiesto toto, aby vzývali jednoducho Boha, sa kresťania obracajú skrze Syna a Ducha na Otca alebo dokonca na Syna a Ducha.

Najdôležitejšia a najlepšie dosvedčená epikléza sa nachádza bezpochyby v krstnej liturgii. Otec, Syn i Duch Svätý sú vzývaní, aby bol prítomní pri krste. Menej jednoduché je rozpoznať, či sa aj slávenie Eucharistie uskutočňovalo vo forme vzývania. Určite eucharistické modlitby Didaché obsahujú prosbu o zjednotenie Cirkvi, no tá sa obracia len na Otca. Zdá sa, že práve táto paralela spôsobila, že počnúc 4. storočím sa vo východných liturgiách pripisuje premenenie darov epikléze Ducha Svätého.

Napriek tomu pokresťančenie vzývania Božieho mena v liturgii prispelo k upevneniu trojičného povedomia v kresťanských obciach 2. storočia. Na druhej strane, od najranejšej doby jestvujúca úzka súvislosť medzi krstom ako obrátením a prijatím do cirkevnej obce a trojičnou vierou dokazuje, že táto súvislosť bola už veľmi skoro považovaná za to, čím sa kresťanstvo odlišovalo od ostatných náboženstiev.

Vývoj vyznania viery

Vzhľadom na súvislosť krstu a trojičnej viery, o ktorej bola práve reč, sa natíska slovo o počiatkoch krstného symbolu, aj keď tento siaha najskôr do konca 2. storočia. Avšak snaha sprostredkovať pravú vieru novoobrátencom nebola jediným dôvodom sformulovania viery v Trojicu, a síce v Trojicu pôsobiacu v dejinách spásy. Podnet k tomu dala aj potreba môcť predkladať a brániť kresťanskú vieru oproti stojacim vonku. Ranokresťanské vyznanie viery v trojjediného Boha a jeho spásne pôsobenie v dejinách, ako je vyjadrené v modlení a napomínaní prvých kresťanov, predstavuje formálne i obsahovo v tom podstatnom prevzatie prakresťanskej viery v Boží spásny čin.

Poslanie Ducha Svätého v súčasnosti

V súčasnej fáze dejín spásy, sa obdobie Cirkvi prejavilo osobitným spôsobom práve prostredníctvom Druhého vatikánskeho koncilu ako koncilu nášho storočia. Zároveň však je učenie tohto koncilu zásadne „pneumatologické“: je preniknuté pravdou o Duchu Svätom ako o duši Cirkvi. Koncil tým, že sa dal viesť Duchom pravdy a vydal spolu s ním svedectvo, stal sa osobitným potvrdením prítomnosti Ducha Svätého - Tešiteľa. Vo svetle tohto presvedčenia lepšie chápeme veľký význam všetkých iniciatív vedúcich k uskutočneniu Druhého vatikánskeho koncilu, jeho učenia, ako aj jeho orientácie pastoračného a ekumenického charakteru.