Prinášame vysvetlenie pôsobenia Ducha Svätého, ktoré vychádza zo skúsenosti vzájomného zdieľania sa. Aj skúsenosť viery vo vzťahu k Bohu vychádza zo zdieľania sa. Boh sa zdieľa ľuďom.
Božie zjavenie sa ľuďom má svoju konkrétnu podobu počas dejín ľudstva tu na zemi. Vrcholnou udalosťou Božieho zdieľania sa ľuďom v dejinách spoznávame v udalosti, keď sa Božie večné Slovo stalo telom. Boží Syn a človek Ježiš Kristus je dokonalým zdieľaním sa medzi Bohom a ľuďmi.
Keď sa však Boh zjavuje ľuďom, nepredstavuje sa pred nimi len prostredníctvom svojho Slova, ale zjavuje sa im aj prostredníctvom vnútorného zdieľania sa. Vnútorné zdieľanie Božieho bytia uskutočňuje vo vnútri človeka Boží Duch Svätý. Duch Svätý je Duchom Otca i Syna, v jednote najsvätejšej Trojice je prítomný pri stvorení, pri vykúpení ľudí a aj pri zavŕšení prostredníctvom vzkriesenia, je prvý pri prebúdzaní našej viery a pri udeľovaní nového života, ktorý spočíva v poznaní Otca a toho, ktorého Otec poslal, Ježiša Krista.
Boh sa nám zdieľa a zjavuje sa nám v dejinách postupne a dáva nám poznať svoj vnútorný život jedného Boha, ktorý jestvuje v troch osobách ako Otec, Syn a Duch Svätý. Svätý Gregor Nazianský vysvetľuje tento postup pedagógiou Božej „zhovievavosti“: „Starý zákon ohlasoval Otca jasne, Syna menej jasne. Nový [zákon] nám však jasne ukazuje Syna, kým božstvo Ducha naznačil akosi nejasne. Teraz však sám Duch prebýva s nami a dáva sa nám poznať jasnejšie.
Ikona Najsvätejšej Trojice od Andreja Rubľova
Úryvky zo Starého Zákona
Začneme úryvkom zo Starého zákona z prvej knihy celého Svätého Písma, z knihy Genezis, dvomi krátkymi posvätnými textami z 1. a 2. kapitoly:
- Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. Tu povedal Boh: "Buď svetlo!" a bolo svetlo. Boh videl, že svetlo je dobré; i oddelil svetlo od tmy. A Boh nazval svetlo "dňom" a tmu nazval "nocou".
- V tom čase, keď Pán, Boh, urobil zem a nebo, nebolo ešte na zemi nijaké poľné krovie a nepučala ešte ani poľná tráva, lebo Pán, Boh, nedal pršať na zem a nebolo ani človeka, ktorý by obrábal zem a privádzal na zem vodu (kanálov) a zavlažoval celý povrch zeme. Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života.
Prvé vyjadrenie „na počiatku“, alebo vlastne prvé slovo Svätého Písma, počiatok, pôvod, je zároveň aj názvom pre prvú knihu Svätého Písma. Slovo počiatok, začiatok označuje v časových vetách začiatok určitého časového obdobia v rámci celkového času (porov. Dt 11,12; Jer 26,1). Vo verši 1 má však tento výraz absolútny zmysel.
Druhé slovo „stvoril“ má silný teologický význam. Vo Svätom Písme sa slovo „stvoril“ používa vždy výlučne v spojení s Božou osobou. Texty, v ktorých sa sloveso „stvoril“ nachádza, nikdy nespresňujú, z čoho Boh stvoril novú skutočnosť. Význam slovesa nevysvetľuje materiálny pôvod stvorení, ale objasňuje, že účinnou príčinou stvorenia a zmien je vždy Boh, inými slovami, že Boh je pôvodcom každého bytia.
Tretie slovo Svätého Písma je meno Boh. Tu nachádzame prvý nenahraditeľný dar zjavenia zachyteného v Písme. Vo Svätom Písme Boh hovorí, tvorí, oddeľuje, požehnáva, pred konaním uvažuje a prihovára sa ľuďom, ktorí sú schopní počúvať ho. Toto všetko poukazuje na osobného Boha, ktorého spásne konanie sa odráža už v skutkoch stvorenia. Spojenie nebesia a zem označuje celý dokonalý vesmír, ktorý nesie v sebe myšlienku kompletne usporiadaného sveta.
Vo verši 2 sa opisuje troma krátkymi vetami stav zeme pred stvorením svetla. Prvá a druhá veta o prázdnote a tme na zemi opisuje negatívne skutočnosti, tretia nás smeruje bezprostredne k Bohu, ktorý prvýkrát prehovorí v nasledujúcom verši. Verš podáva doplňujúce informácie. Opisuje stav zeme pred prvým Božím príkazom. Dvojslovné spojenie pustá a prázdna, alebo neusporiadaná a prázdna, vystihuje hrôzu chaotickej situácie bez života.
Ako svetlo symbolizuje často Boha, tma zasa označuje vo Svätom Písme sily proti Bohu (bezbožnosť: Prís 2,13, súd nad hriešnikmi: Ex 10,21, smrť: Ž 88,13), alebo sa tma stáva závojom skrytej Božej prítomnosti v čase veľkého zjavenia (Dt 4,11; 5,23; Ž 18,12). Sväté Písmo sa vyjadruje o Bohu na základe podobnosti, analógie s človekom, preto tu Boh podobne ako človek hovorí. Svetlo je prvé dielo stvorenia na základe Božieho príkazu. Svetlo je tu významovým opakom tmy, pričom je aj metaforou dobra, ktoré potláča pustú prázdnotu a tmu.
Pre moderného čitateľa je problémom prvého dňa svetlo jestvujúce pred stvorením slnka. Pre Semitu to nie je problém; svetlo videl už pred svitaním a aj po západe slnka, hoci bolo za horizontom. Boh povedal slovo (v. Náš dnešný úryvok pokračuje textom z 2. kapitoly.
Na zemi budú rásť poľné krovie a poľná tráva, ale až keď bude pršať a keď už bude stvorený človek, ktorý bude obrábať zem. Rozdiel medzi krovím a rastlinami spočíva v ich konzumácii. Krovie označuje nízky kríčkovitý porast v suchých oblastiach (21,15; Jób 30,4.7), zatiaľ čo pojem rastliny označuje divé alebo pestované konzumovateľné porasty (porov. 1,29.30; 3,18). Zameranie na človeka a na jeho vzťah k zemi vo v. „Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Človek je predstavený ako stvorenie, ktoré je spojené s hlinou zeme. Bol z nej stvorený, pracuje na nej (2,5.15) a po smrti nachádza v zemi aj hrob (3,19). Je jeho kolískou, domovom a hrobom.
Verš s metaforou Božieho vdýchnutia tvrdí, že Boh oživil človeka tým, že ho urobil schopným dýchať. Dôsledkom toho sa človek stal živou bytosťou, človek má v sebe Boží dych života. Človek je teda viac ako len masa zeme. Má v sebe život darovaný od samotného Boha. Jedine človek prijal priamo dych života od Boha (porov. Tento verš má povahu súhrnnej správy. Spojenie záhrada v Edene sa vyskytuje jedine v tomto verši. Úrodnosť by bola ďalším znakom Božej prítomnosti a požehnania v Edene popri výraze „na východe“.
Na východe vychádza slnko a svetlo je obľúbenou biblickou metaforou pre Božie zjavenie (Iz 2,2-4; Z 36,10). Rajská záhrada v Edene na východe poukazuje na symbolické miesto, kde prebýva Boh. Záhrada, podobne ako krajina, sú darom od Boha, rovnako aj zem, o ktorú sa človek bude starať. Kým je človek v záhrade, je blízko pri Bohu.
Čo prináša Duch Svätý do stvorenia?
Čo osobitné a osobné prináša Boží Duch do stvorenia? Závisí to ako vždy na vnútorných vzťahoch v Trojici. Duch Svätý nie je na počiatku, ale takpovediac pri zavŕšení stvorenia tak, ako nie je spomínaný ako prvý, keď sa opisuje vnútorný život Najsvätejšej trojice. Svätý Bazil to vyjadril takto: “Prvotnou príčinou stvorenia je Boh Otec, z ktorého pochádza všetko. Boh Syn je účinnou príčinou, on je ten, skrze ktorého je všetko stvorené. Boh Duch Svätý je zdokonaľujúcou príčinou. To nechce povedať, že by činnosť Boha Otca bola nedokonalá, ale Boh Otec chce uskutočňovať stvorenie prostredníctvom svojho Syna a chce priviesť to isté stvorenie k dokonalosti v Duchu Svätom. (porov.
Stvoriteľské pôsobenie Ducha Svätého je teda príčinou dokonalosti stvorenia. Ľudsky povedané, Boží Duch Svätý nie je natoľko ten, ktorý spôsobuje, že z ničoho je svet povolaný k jestvovaniu, ale skôr ako ten, ktorý jestvujúci svet, ktorý nemá ešte dokonalú podobu, vyformuje a zavŕši v dokonalosti. Svätý Ambróz to vyjadril slovami: “Keď sa Boží Duch vznášal nad vodami, stvorený svet nebol ešte krásny. Týmto spôsobom si uvedomujeme, že stvoriteľské Božie pôsobenie nie je obmedzené iba na počiatok stvorenia. Správnym spôsobom hovoríme o Bohu, keď o ňom povieme, že nielen bol stvoriteľom na začiatku, ale že neustále pokračuje vo svojom stvoriteľskom diele.
Čo to znamená, keď to budeme vzťahovať na Ducha Svätého? Znamená to toľko, že môžeme o ňom hovoriť správne, že Duch Svätý neustále pôsobí a premieňa chaos na poriadok, dezorientáciu na správne nasmerovanie, rozrušenie na harmóniu, škaredosť na krásu, úpadok na obnovu. Netreba si to predstavovať, že to robí mechanicky a v jednom momente, ale pôsobí neustále a nasmerúva všetko k dokonalosti. Svätý Bazil poznamenáva: “Ak by si odmyslel Ducha od stvorenia, všetko sa zmieša a svet by upadol do zmätku, nezákonnosti a neporiadku.” (Svätý Bazil Veľký, Sullo Spirito Santo, XVI. A svätý Ambróz dodáva: “Bez Božieho Ducha by nič z celého stvorenia nemohlo jestvovať”.
Použime teraz povedané vo vzťahu ku nášmu vnútru. Aj srdce jednotlivého človeka bolo v tradícii Cirkvi vždy chápané ako „malý kozmos“, ako ozdoba sveta. A to môže mať veľký úžitok, aby sme správne porozumeli a prijali pôsobenie Ducha Svätého v živote veriaceho človeka. Keď Sväté Písmo hovorí v úvode knihy Genezis, že „tma bola nad priepasťou” (Gn 1,2), tak na inom mieste to isté Písmo hovorí v žalme 64: “Hlbočina je človek a jeho srdce priepasť.” (Ž 64,7b).
Môže jestvovať chaos a neporiadok vonkajší a vieme, že môže jestvovať chaos a neporiadok vnútorný. Náš vnútorný neporiadok zatemňuje naše srdce, naše túžby, plány, predsavzatia, neúspechy a sklamania, akoby bojovali medzi sebou.
„Všímam si, Pane, že môj vnútorný svet je chatrný a prázdny, že tmy prekrývajú moju vnútornú priepasť. Moje vnútro je nepokojné, je to istý druh hrozivého a tmavého chaosu, lebo neviem spoznať s istotou jeho zmysel, jeho pôvod a jeho vlastnosti. Bože môj, v takom stave je moje vnútro, moja duša. Ako prázdna a opustená zem, bez podoby a formy, pokrytý tmou ako priepasť. Ale z priepasti môjho vnútra volám k Tebe, Pane, aby si aj v mojom vnútri utvoril nové nebo a novú zem“.
Duch Svätý sa chce vznášať aj nad naším podvedomím, v ktorom môžu pôsobiť rozličné podnety, v ktorom môžu byť skryté minulé úzkosti, ale aj nevyužité schopnosti. „Duch skúma všetko” (1Kor 2,10), pripomína svätý apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom.
Môžeme povedať, že každý deň máme príležitosť, aby sme osobitným spôsobom celkom spontánne si uvedomili a prežívali tvorivé a posilňujúce pôsobenie Ducha Svätého a tým je začiatok každého dňa. Noc je obrazom dočasného ponorenia sa do neporiadku. „Slnko zapadne a hrozí bolestný chaos“ (Prudentius3, Cathemerinon, 5, 3; CC 126, str. 23).
Úzkosti, sny, ohrozenia, dobro a zlo, skutočnosť a fantázie, to všetko sa osobitným spôsobom mieša a pôsobí v tme noci. Tma pôsobí, že nerozoznávame tvory a farby. Môže byť, že sa zobudíme a zdá sa nám, ako by sme mali začať všetko od nuly, ako by sme aj pred Pánom Bohom boli na začiatku.
To nám ukazuje, ako je užitočné začínať nový deň s prosbou k Duchu Svätému, aby premenil tmu noci na svetlo viery, nádeje a lásky. Duch Svätý, ktorý dávaš misionársku silu, pomôž nám uvedomiť si, že aj v našich časoch veľa ľudí hľadá pravdu o vlastnom jestvovaní a o svete. Urob z nás spolupracovníkov ich radosti, keď im zvestujeme evanjelium Ježiša Krista, Božieho obilného zrnka, aby premenilo pôdu ich života a aby priniesli bohatú úrodu. Amen.