V nedeľu 29. októbra 2017 bol v Žiari nad Hronom posvätený nový evanjelický chrám Boží. Slávnosť posviacky sa uskutočnila pri príležitosti 500. výročia reformácie. Žiarski evanjelici tak majú po rokoch výstavby vlastný kostol.
Žiar nad Hronom (pôv. Svätý Kríž nad Hronom) bol obcou, v ktorej takmer neboli evanjelici. Do tohto mesta prišli až v 50. rokoch minulého storočia, čo súviselo s rozvojom priemyslu v tomto regióne. Pochopiteľne, vzhľadom na dobu sa k svojmu vierovyznaniu začali priznávať až po Nežnej revolúcii.
Evanjelici sa v Žiari nad Hronom odvtedy stretávali spravidla každú druhú nedeľu, postupne aj každú nedeľu a vo sviatky. Kazateľom bol zastupujúci farár Dušan Lúčanský. Po tom, ako prišla farárka Elena Fujeríková, na služby Božie chodievalo okolo 50 evanjelikov, počas väčších sviatkov ich bol dvojnásobok. V roku 1991 bol Žiar zaradený ako filiálka do cirkevného zboru Kremnica. Už v tom čase sa prebúdzala aj túžba po vlastnom Božom stánku. V auguste 1998 kúpili od mesta za korunu takmer tisícštyrikrát štvorcový pozemok; nasledovalo vybavovanie „papierov“.
V roku 2003 prišiel do zboru farár Ján Ondrejčin, ktorý pokračoval v začatej práci; za jeho pôsobenia bol 31. októbra 2006 posvätený základný kameň chrámu. „Od tohto dňa sa začalo so zabezpečením a výberom vhodných projektov. Bola to cesta hľadania mnohých kompromisov. Napokon zvíťazil projekt architektov Ivice Schwarzovej a Milana Schwarza. Problémom však boli finančné prostriedky a ťažké obdobie začínajúcej hospodárskej krízy, počas ktorej došlo aj k zmene meny zo slovenskej koruny na euro. Tým sa podstatne zmenili aj podmienky na stavbu kostola. V tomto období bola založená nadácia Kresťanská obnova, ktorá v značnej miere združovala finančné prostriedky pre stavbu kostola ako jedným z cieľov, ktoré si do svojej činnosti zadefinovala,“ dozvedeli sa účastníci služieb Božích z histórie kostola. Napriek mnohým ťažkostiam však boli žiarski evanjelici odhodlaní sa nevzdať.
V roku 2008 prišiel do kremnického zboru Ján Soták, ďalší farár. „Jeho príchod bol pre nás skutočným požehnaním. Okrem toho, že priniesol pokoj do celého nášho cirkevného zboru, rozhodne sa postavil za postavenie kostola čo najskôr,“ spomínajú veriaci. Na zborovom konvente v roku 2008 sa cirkevný zbor rozdelil na matkocirkev Kremnica a dcérocirkev Žiar nad Hronom. Na stavbu kostola najskôr používali financie zo zbierky, v rámci ktorej sa každá rodina vzdala jedného mesačného príjmu. Prvý výkop sa uskutočnil v marci 2011, o dva roky bola dokončená hrubá stavba.
V roku 2013 prišiel do zboru brat farár Jozef Pacek, keďže bratovi farárovi Sotákovi už zdravie nedovoľovalo pokračovať v práci. Po tejto zmene sa evanjelici začali stretávať v priestoroch Gymnázia Milana Rúfusa. Ešte v roku 2013 sa nový farár zasadil za to, aby sa prvé služby Božie konali v hrubej stavbe kostola. Bolo to na Pamiatku reformácie, zároveň na 7. Dcérocirkev však i naďalej zápasila s nedostatkom peňazí. Oslovili preto iné evanjelické zbory, firma, inštitúcie, rodiny, ale aj zahraničných partnerov a podobne. „Pán Boh stál a stojí pri nás,“ vyznávajú dnes žiarski veriaci, ktorí sa napokon 29. októbra tohto roku dočkali slávnostnej posviacky dokončeného Božieho chrámu.
„Tento deň je veľmi významný pre žiarskych evanjelikov. V meste pribudol jeden chrám naviac, kde sa môžu stretávať ľudia, ktorí chcú oslavovať Trojjediného Boha,“ povedal po slávnosti Jozef Pacek, zborový farár.
Kazateľom Božieho slova na službách Božích, spojených s posviackou, bol generálny biskup ECAV na Slovensku Miloš Klátik. Za základ zvesti zvolil biblický text z Jer 31, 3 - 6. „Reformácia vrátila cirkev na prorocký a apoštolský základ, kde uholným kameňom, čiže nosným pilierom, je Pán Ježiš Kristus. Reformácia - zvesťou slova Božieho a prisluhovaním sviatostí podľa ustanovenia Pána Ježiša Krista - poukazuje na živú prítomnosť Božiu v Ním založenej cirkvi. Je preto viac ako symbolické, že - dalo by sa povedať v predvečer tohto významného výročia Pamiatky reformácie - sa všetci spolu tešíme a ďakujeme Pánu Bohu za to, že vám pomáhal a požehnával vaše práce, aby práve dnes mohol byť posvätený tento nový chrám Boží, všetkým vám určite už teraz milý a vzácny,“ adresoval svoje slová domácim viery.
Zároveň vyzval: „Verme, že tento chrám Boží bude aj v budúcnosti srdcom, ktorým bude pulzovať jeho duchovný život. Modlime sa za to a verme tomu, že aj ďalšie pokolenia budú sem prichádzať s radosťou, láskou a evanjelickou hrdosťou.
Posviacka chrámu v Žiari nad Hronom
Reformácia a jej vplyv na spoločnosť
V súvislosti s 500. výročím reformácie je dôležité si pripomenúť, ako sa to celé začalo. 31. októbra 1517 Martin Luther pribil na dvere zámockého chrámu 95 výpovedí, ktorými vyjadril svoj nesúhlas s učením a praktikami vtedajšej cirkvi. Lutherove myšlienky si však už našli priaznivcov v radoch študentov, profesorov univerzít a kniežat. Pôvodná snaha Martina Luthera o nápravu - reformáciu cirkvi tak nečakane viedla k zrodu novej cirkvi, ktorá sa od tej vtedajšej v mnohom líšila.
Ak by si niekto myslel, že reformácia je iba cirkevnou záležitosťou, hlboko sa mýli. Reformácia zasiahla do mnohých oblastí spoločenského života a historici preto právom hovoria, že sa touto udalosťou skončil stredovek. Spomeňme len niektoré prevratné zmeny, ktoré reformácia priniesla.
- Umenie: Napríklad maliar Lucas Cranach namaľoval množstvo obrazov, ktoré vyjadrovali nové chápanie evanjelia. Nasledovali ho mnohí ďalší a tak sa reformácia pretavila do výtvarného umenia.
- Hudba: Martin Luther, ktorý sám miloval hudbu a hovoril o nej, že je to „najlepší prostriedok ako zachovať dušu i myseľ čerstvú“, dal hudbe na Bohoslužbách väčší priestor, podporil organ ako nástroj, ktorý môže vhodne a dôstojne osláviť Pána a presadil, aby nábožné piesne spievali všetci zhromaždení.
- Architektúra: Reformátori totiž odmietali honosnú výzdobu chrámov, preferovali skôr praktické než umelecké vybavenie kostolov a nepriamo tak dali podnet k vzniku nového architektonického štýlu - klasicizmu.
- Vzdelávanie: Šírenie vzdelanosti sa stalo pre neho veľmi dôležitým a trval na tom, aby pri každom evanjelickom kostole, bola zriadená aj škola.
Dr. Martin Luther zasiahol do nemeckých dejín aj tým, že vytvoril novú, spisovnú nemčinu. Predtým sa na území dnešného Nemecka hovorilo rôznymi dialektmi, no keď Luther prekladal Bibliu do nemčiny, chcel urobiť preklad, ktorému by rozumeli všetci. Nechtiac tak položil základ novej nemčine, ktorú poznáme i dnes.
Lutherova ruža - symbol luteránstva
Martin Luther a jeho cesta k reformácii
Bolo krátko pred polnocou, písal sa 10. november 1483, keď sa v malej izbičke v domčeku na Dlhej ulici v nemeckom mestečku Eisleben narodil chlapček. Hneď na druhý deň ho jeho rodičia Ján a Margaréta Lutherovci vzali do kostola, aby ho pokrstili a keďže bolo práve Martina, dostal meno Martin.
Keď mal Martin 14 rokov, odišiel do školy v Magdeburgu, potom v Eisenachu a napokon na univerzitu v Erfurte, kde študoval práva, ako si prial jeho otec.
Bol 2. júl 1505, Martin mal už 22 rokov. Práve sa vracal z Manfeldu, kde bol navštíviť rodičov. Šiel peši a chýbalo málo do Erfurtu, keď sa strhla búrka. Jeden blesk udrel tak blízko neho, že ho takmer zasiahol a zrazil k zemi. Martina sa zmocnila hrôza. Bál sa o život a v panike zvolal k Bohu: “Bože, pomôž mi. Budem mníchom”. Zakrátko búrka pominula a Martin sa živý a zdravý dostal do Erfurtu.
Dva týždne po tejto udalosti napísal otcovi list, v ktorom mu všetko vysvetlil, vrátil hnedý baret, čo bol znak univerzitných študentov, predal knihy a rozlúčil sa s priateľmi, ktorí ho odprevádzali k bráne augustiniánskeho kláštora v Erfurte. Martin sa stal mníchom, odhodlaný celý život slúžiť Pánu Bohu a cirkvi.
Po dvoch rokoch života v kláštore sa Martin Luther stal kňazom. Keďže rád čítal, neprestajne sa vzdelával v teológii a filozofii, takže si rýchlo získal povesť vzdelaného človeka. Keď sa o rok na to v meste Wittenberg založila univerzita, povolali aj Luthera, aby na nej prednášal. Luther sa teda presťahoval do Augustiniánskeho kláštora vo Wittenbergu a prednášal na univerzite, pričom aj sám študoval a neskôr sa stal doktorom.
Práve v tom čase sa Augustiniánski mnísi rozdelili na dve skupiny. Jedni chceli, aby mníšsky život nebol taký prísny, iní zasa, aby bolo všetko ako doteraz. Nemecké kláštory sa rozhodli vyslať v tejto veci dvoch mníchov do Ríma, aby tam žiadali pomoc od hlavy cirkvi - pápeža. Jedným z vyslancov bol Martin Luther.
Keď sa raz pripravoval na prednášku, narazil v Písme na pojem „Božia spravodlivosť“. Chcel mu lepšie porozumieť a tak usilovne hľadal v Biblii o Božej spravodlivosti viac a s úžasom zistil, že Písmo o Božej spravodlivosti hovorí, že je iná ako naša ľudská. V liste Rímskym sa dočítal, že Božia spravodlivosť človeka nesúdi podľa skutkov ale podľa viery a tak ten, kto verí v Pána Boha, bude večne žiť. Pre Martina Luthera to bol objav, ktorý ho naplnil nevýslovným pokojom a radosťou. Pochopil, že to najdôležitejšie je úprimná viera. Nie krásne nábožné piesne, nie dlhé bohoslužby či púte do Ríma ale len viera. A ten, kto v Pána Boha úprimne verí, tomu Pán Boh z lásky a zadarmo daruje večný život.
Blížil sa 1. november - sviatok všetkých svätých. Keďže vtedy bolo medzi učencami zvykom verejne diskutovať o rôznych otázkach, rozhodol sa aj Martin Luther vyvolať takúto diskusiu na tému odpustkov. Napísal po latinsky 95 výpovedí proti odpustkom, v ktorých zhrnul mylné učenie pápeža o odpustkoch aj svoje učenie o úprimnej viere, pokání i Božej spravodlivosti a večer 31. októbra 1517 ich pribil na dvere chrámu vo Wittenbergu.
Martin Luther a reformácia
Ďalšie udalosti spojené s Martinom Lutherom
Keď Dr. Martin Luther pribil na bránu wittenbergského chrámu svojich 95 výpovedí proti odpustkom očakával, že sa stretnú kňazi a učenci a budú o odpustkoch diskutovať. To sa však nestalo. Namiesto toho sa Lutherove výpovede rýchlosťou blesku rozšírili po celom okolí, dostali sa do rúk kniežat aj biskupov a jeden z nich, arcibiskup Albrecht, ich dokonca poslal aj pápežovi do Ríma.
Pápež najprv považoval celú vec len za škriepku medzi mníchmi, no keď sa o Lutherových výpovediach hovorilo stále viac a viac, ba čoraz viac kniežat, študentov i profesorov sa k Lutherovi pripájalo, rozhodol sa predvolať Luthera do Ríma na výsluch. S tým však nesúhlasil ani Luther, ani jeho kolegovia na univerzite, ani knieža Fridrich Múdry, pod ktorého patrilo mesto Wittenberg. Vedeli, že v Ríme by Luthera mohli natrvalo uväzniť, preto žiadali, aby bol Luther vypočutý v Nemecku.
Práve v tom čase sa v nemeckom meste Augsburg konal ríšsky snem, kde sa mali zísť najvýznamnejšie kniežatá a rozhodovať o budúcnosti krajiny. Pápeža tam mal zastupovať kardinál Kajetán. Keďže na snem mal prísť aj knieža Fridrich Múdry, prikázal pápež Kajetánovi, aby na sneme Fridricha Múdreho prinútil vydať Luthera. Kajetán sa však k tomu neodvážil, pretože na sneme sa riešili dôležité otázky, pri ktorých Kajetán potreboval aj podporu Fridricha Múdreho. Obával sa, že ak sa s ním pohnevá kvôli Lutherovi, Múdry na sneme nepodporí záujmy Ríma. Vzdal sa teda myšlienky zatknúť Luthera a dohodol sa s Múdrym, že Luthera riadne vypočuje.
Keď Luther dostal od Fridricha Múdreho list, že sa má dostaviť do Augsburgu, vydal sa ihneď na cestu. Mnohí ho od nej odhovárali, no on vravel, že aj v Augsburgu je Kristus alebo že dušu mu predsa nik nevezme. Šiel pešo a trvalo mu to mesiac. Napokon 12. októbra 1518 predstúpil pred Kajetána, ktorý mu láskavo povedal, že chce od neho len to, aby odvolal a oľutoval svoje bludy a sľúbil, že viac nebude hlásať nič bludné. Luther však odpovedal, že si nie je vedomý žiadnych bludov a to čo učí, je pravda a preto to odvolať nemôže.
Celé 3 roky presviedčal pápež prostredníctvom svojich vyslancov a kardinálov Luthera, aby všetko odvolal, no keď to Luther stále tvrdošijne odmietal, nariadil pápež všetky Lutherove spisy spáliť a 3. januára 1521 nad ním vydal kliatbu. Tá Lutherovi zakazovala nielen kázať a vykonávať cirkevné obrady, ale sa obradov aj zúčastňovať. Dr. Martin Luther bol tak z cirkvi nadobro vylúčený.
Keď pápež vyriekol svoju kliatbu nad Dr. Martinom Lutherom a tým ho vylúčil z cirkvi, bolo na cisárovi, aby rozhodol čo s ním ďalej bude. Cisár Karol V. by pápeža aj rád poslúchol, pretože to bol pobožný katolík, ale bál sa.
História evanjelického kostola v Prešove
V Prešove sa reformácia po nesmelom začiatku postupne rýchlo rozšírila a ku koncu 16. storočia - ako sme videli - bolo takmer celé mesto protestantské. Za takých okolností kostoly sa stali bohoslužobnými stánkami evanjelického náboženstva a boli rozdelené podľa národnosti, lepšie podľa bohoslužobného jazyka.
Terajší evanjelický kostol bol vybudovaný na mieste, kde v 15. storočí stál kostol Sv. Štefana a Ladislava. O stavbe kostola sa zachoval jediný doklad: pamätná tabuľa nad hlavným kostolným vchodom. Vybudovanie kostola trvalo 5 rokov, a to preto tak dlho, lebo v r. 1645 zúril v Prešove mor a stavbu museli na dlhší čas prerušiť.
Evanjelický kostol bol postavený v období hornouhorskej renesancie. Je to impozantná jednoloďová baroková stavba, 36 m dlhá a 12 m široká, má krásnu dúhovú klenbu, na bočných stranách rad pilierov, na ktorých spočívajú bočné chóry.
V rokoch 1673-1682, 1687-1705 a 1711-1773 mali kostol v držbe jezuiti. Evanjelický kostol, prirodzene, kultove nevyhovoval jezuitom, preto museli ho vnútorne prispôsobiť vlastným potrebám. Ešte roku 1673 po prvom prevzatí dali postaviť nový hlavný oltár, zasvätený na počesť Panny Márie a dva vedľajšie oltáre, jeden na počesť Sv. Ignáca, patróna rádu, druhý na počesť Sv. Františka Xaverského.
Jezuiti mali záľubu v barokovej nádhere. Z jezuitskej éry pochádzajú dosiaľ zachované rezbárske umelecké výtvory na organe (no organ je už evanjelický z r. 1787) a na organovom chóre (na zábradlí). Pri sakristii sa zachovalo drevorezbami bohato ozdobené jednosedadlové kňažské stallum a naproti štvorsedadlové kňažské stallum ozdobené štylizovanými farebnými ružami a ľaliami.
Dňa 21. júla 1773 zrušil pápež Klement XIV. jezuitský rád. Kostol zatvorili a kolégium od r. Dôležitou otázkou bolo riešenie majetkoprávnych vecí zrušených rádov a kláštorov. Z majetku zrušených rádov sa utvoril tzv. študijný fond na udržovanie novozriadených škôl. Za takého stavu poveril Jozef II. r. 1783 najvyšším prípisom Jakuba Lernera odpredať na dražbe bývalý jezuitský kostol a rezidenciu (kolégium).
Evanjelici oboch zborov ponúkli, a pre istotu podali aj písomne ponuku dňa 24. Mesto Prešov robilo si nárok na kostol z dôvodu, že ho r. 1642 vskutku dalo vybudovať. Po kúpe chceli ho použiť na sklad vojenských zbraní.
Priaznivé riešenie kostolnej otázky našlo porozumenie u cisára Jozefa II. Za svojej druhej návštevy v júli 1783 prijal na audencii predstaviteľov evanjelickej cirkvi, ktorí mu predostreli prosbopis a ponúkali ešte ďalších 1000,- zlatých za kostol a školu. Dňa 24. augusta 1784 bolo konečne rozhodnuté odovzdať evanjelikom kostol a kolégium, ak zaplatia 6000,- zlatých. Tak urobili 24. novembra 1784. Po odstránení menších prekážok a po podpísaní zmluvy dňa 24. novembra 1784 prevzali cirkevní predstavení formálne kostol a kolégium, slávnostne sa tak stalo 25.
Kostol a kolégium sa dostali po 73 rokoch právoplatne do rúk pôvodných majiteľov - evanjelikov. Kúpna cena bola rozdelená takto: 1500 zl. na kostol a 500 zl. na kolégium zložili nemecký a slovenský zbor a 4000 zl. Teraz bolo treba kostol opraviť a upraviť. Z celého nákladu opráv kostola a kolégia prevzali obidva zbory 1/8, z ktorej čiastky pripadli na nemecký zbor 2/3 a na slovenský 1/3. Vnútorné zariadenie prevzalo mesto.
Dňa 8. Na záver hodno odcitovať slová Samuela Nicolaia, ktoré povedal pri prvých službách Božích po prinavrátení kostola dňa 15. mája 1785: „… mejme všeobecnou ke všem lásku, i k těm, kterí se k cirkvi naši nepriznávají. V sousedství našem, spolumešťane naši, naši blížní a bratrové, podle svědomí svého, společnému s námi Bohu slouži. O, vystřihejme se, aby sme jím v nečem nezavdali pohoršení. … Jak příjemné vám jest ovoce snášenlivosti! Protož i vy snášenliví buďte. Ale mejte i co více jest, lásku. Nejlepší znamení dobrých křesťanů jest úpřimné bližných milování“.
Slávnostné služby Božie po prinavrátení kostola
Deň 15. mája 1785 ostane pamätným dňom prešovského evanjelictva. V ten deň po vyriešení celej kúpnopredajnej procedúry a po zadovážení potrebného kostolného zariadenia konali sa po 74 rokoch v späťzískanom, staronovom kostole prvé služby Božie.
Zachovali sa dva vzácne tlačené dokumenty: Nemecké piesne spievané spevokolom; Slovenská slávnostná kázeň, ktorú povedal miestny farár slovenského zboru Samuel Nicolai.
Slávnostným kazateľom na nemeckých bohoslužbách Božích bol Eliáš Hellner, miestny farár nemeckého zboru, na slovenských službách Božích Samuel Nicolai. Koncepcia kázne zodpovedá vtedajším homiletickým pravidlám.
Ďalšie významné udalosti
- Po radostnom roku 1785, 5. júl 1788 je čiernym dňom v dejinách prešovských evanjelikov. V ten deň ráno vypukol oheň v minoritskom kláštore, oheň sa rýchlo šíril a čoskoro stál stred mesta v plameňoch. Zhorel kláštor i kostol, zhoreli domy na hlavnej ulici, farský kostol s vežou, zhorela strecha evanjelického kostola a kolégia.
- Vo svätodušnú nedeľu, dňa 7. O nemeckých bohoslužbách Božích sa zachoval vytlačený exemplár: Jubelgesänge, am ersten heligen Pfingstfeiertage als am 50 jährigen Kirchweihfeste in der Kirche der evangelisch-deutschen Gemeinde gesungen, zu Eperies, im Jahre 1835.
- Slávnosť storočnice prinavrátenia kostola a kolégia mala široký program. V rámci slávnosti od 1. do 8. septembra 1885 sa konali: slávnosť začatia školského roku (tiež jubilejná), zasadnutie patronátu Kolégia, profesorov Potiského dištriktu a dištrik...
V nedeľu 16. októbra 2011 sa v drevenom artikulárnom chráme Božom vo Svätom Kríži - Lazisku konali slávnostné služby Božie, počas ktorých bol za zborového farára v CZ ECAV Svätý Kríž - Lazisko inštalovaný Daniel Baláž. Voľba sa konala 11. septembra. Brat farár Daniel Baláž po skončení apelačnej doby prevzal farský úrad 29. septembra od administrátorky zboru - sestry seniorky Liptovsko-oravského seniorátu (LOS) Kataríny Hudákovej.