Ekumenizmus - čo vlastne toto slovo znamená? Mohli by sme ho interpretovať ako úsilie o zjednotenie všetkých cirkví, v užšom zmysle len kresťanských cirkví sveta, pričom sa nesmie zamieňať s medzináboženským dialógom. Počiatky ekumenického hnutia nachádzame v 19. storočí, organizované formy sa objavujú v priebehu 20. storočia, aj keď prvé náznaky ekumenizmu môžeme hľadať už v období raného kresťanstva.
Ján Pavol II. v encyklike Ut unum sint zdôraznil ústredný význam ekumenizmu: „Hnutie podporujúce zjednotenie kresťanov nie je len nejakým ‚príveskom‘ k tradičným činnostiam cirkvi. Naopak, je organickou súčasťou jej života a pôsobenia.“ Podobne aj Benedikt XVI. chcel vynaložiť maximálne úsilie na obnovenie jednoty všetkých Pánových učeníkov: „Pokiaľ ide o mňa, chcem znovu potvrdiť svoje rozhodnutie, ktoré som vyslovil na začiatku svojho pontifikátu.
Pápež František vyslovil na tému ekumenizmu tieto slová: „Jednota kresťanov je základnou požiadavkou našej viery; požiadavkou, ktorá pramení z hĺbky nášho bytia veriacich v Ježiša Krista. Vzývame jednotu, lebo vzývame Krista.
Pozoruhodné podnety pre ekumenické zbližovanie nám nastolil aj pápež František pri nedávnej návšteve Slovenska. V príhovore členom Ekumenickej rady cirkví povedal: „Kresťanská viera je a chce byť v tejto krajine semienkom jednoty a kvasom bratstva“ a zvýraznil aj dôležitosť ekumény: „Je ťažké žiadať si Európu viac preniknutú Evanjeliom, ak nás netrápi, že ešte nie sme plne zjednotení medzi sebou“.
Svetová rada cirkví združuje 345 kresťanských cirkví z vyše 110 krajín, čo predstavuje asi 500 miliónov kresťanov. Rímskokatolícka cirkev nie je jej členom - má len štatút pozorovateľa.
V roku 1993 vznikla Ekumenická rada cirkví v Slovenskej republike (v nadväznosti na Ekumenickú radu cirkví v Československu z roku 1955). Ekumenická rada cirkví v SR je spoločenstvo cirkví, ktoré vyznávajú Pána Ježiša Krista ako Spasiteľa a Hlavu Cirkvi. Svoj spoločný vieroučný základ vidia v Písme svätom a ekumenických vyznaniach (Apoštolskom, Nicejskom a Athanáziovom).
Cirkev v priebehu stáročí zažila rozpory, ktoré mali za následok oddelenie nemalých spoločenstiev od plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou. Prvé spory vznikli na Východe odmietnutím dogmatických výrokov Efezského a Chalcedónskeho koncilu a neskoršie prerušením cirkevného spoločenstva medzi východnými patriarchátmi a rímskou stolicou. Druhé vznikli o viac ako štyri storočia na Západe pre udalosti, ktoré sa spoločne označujú názvom „reformácia“.
Avšak tieto rozličné oddelené spoločenstvá sa medzi sebou veľmi líšia nielen čo do miesta a času vzniku, ale najmä povahou a závažnosťou otázok týkajúcich sa viery a cirkevnej štruktúry. Napriek všetkému nám Kristus ustavične dáva dar túžby po obnovení jednoty kresťanov, no je našou úlohou, aby sme na tejto jednote pracovali a modlili sa za ňu.
I preto sa od roku 1908 slávi Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Tradičný termín konania Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov je na severnej pologuli od 18. do 25. januára. Tieto dni navrhol v roku 1908 Paul Wattson tak, aby modlitby prebiehali v dňoch medzi sviatkami sv. Petra (Katedra) a sv. Pavla (Obrátenie), čo im dodalo symbolický význam.
Ale je to naozaj tak? Skutočne sa snažíme zo všetkých síl pracovať na jednote Cirkvi? Vnímame, že vedľa nás žijú ľudia iného vierovyznania? Môže naše okolie postrehnúť, že nám táto téma nie je ľahostajná a venujeme jej svoju pozornosť? A ako to robíme? Zameriavame sa na to, čo nás s našimi bratmi spája alebo sa snažíme obrúsiť hrany toho, čo nás rozdeľuje?
Pán Ježiš nám dal jasný návod ako máme postupovať: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ On mu povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Svojho blížneho ako seba samého. To je tá správna cesta. Postupovať nie silou, príkazmi a zákazmi, ale láskou.
Pánovho Ducha prosiť o trpezlivosť a múdrosť, aby sme mali odvahu ako Ježišovi učeníci: „Až vás povedú, aby vás vydali, nestarajte sa dopredu, čo budete hovoriť, ale hovorte, čo vám bude dané v tú hodinu.
Pane Ježišu, prosíme Ťa, naplň nás Duchom ochoty, trpezlivosti, lásky a odvahy, aby sme sa v dnešnej spoločnosti, kde vládne egoizmus a rozdelenie, nebáli hlásať bratstvo a jednotu. Dožič nám, aby sme žili ako Tvoji učeníci: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu.
Ekumenické hnutie je Božia milosť, ktorú Otec daroval ako odpoveď na Ježišovu modlitbu a na prosebné modlitby Cirkvi, inšpirované Duchom Svätým. Uskutočňuje sa síce v rámci všeobecného poslania Cirkvi zjednotiť ľudstvo v Kristovi, ale jeho špecifickou oblasťou je znovunastolenie jednoty medzi kresťanmi. Práve tí, ktorí sú pokrstení na meno Kristovo, sú tým povolaní, aby sa angažovali v úsilí o jednotu. Spoločenstvo v krste je zamerané na plné cirkevné spoločenstvo.
Katolíci sú pozvaní, zodpovedajúc pokynom svojich pastierov, v solidarite a vďačnosti odpovedať na úsilia, ktoré vznikajú v mnohých cirkvách a cirkevných spoločenstvách a v rozličných organizáciách, v ktorých spolupracujú, aby sa znova dosiahla jednota kresťanov. Kde sa vôbec alebo takmer vôbec ekumenicky nepracuje, pokúsia sa katolíci túto prácu podnietiť. Kde ekumenická práca naráža na odpor alebo prekážky na základe sektárskych postojov alebo aktivít, ktoré medzi tými, čo vyznávajú meno Kristovo, vedú k ešte väčším roztržkám, majú byť (katolíci) trpezliví a vytrvalí.
Vo všetkých svojich stretaniach s príslušníkmi iných cirkví a cirkevných spoločenstiev budú si katolíci počínať čestne, múdro, s vecnými poznatkami. Bez ohľadu na miestnu situáciu majú katolíci konať spoločne a v súlade so svojimi biskupmi, aby boli schopní vziať na seba zodpovednosť za ekumenizmus.
Predovšetkým by mali poznať svoju vlastnú cirkev a byť schopní predostrieť jej učenie, predpisy a princípy ekumenizmu. Čím lepšie si poznajú svoje, tým skôr to môžu v diskusiách s inými kresťanmi vysvetliť a primerane odôvodniť. Mali by mať aj náležité poznanie iných cirkví a cirkevných spoločenstiev, s ktorými sú v styku.
Pretože ekumenizmus so všetkými svojimi ľudskými a morálnymi požiadavkami je tak hlboko zakorenený v tajomnom pôsobení Otcovej prozreteľnosti skrze Syna v Duchu Svätom, siaha až do hĺbok kresťanskej spirituality. Vyžaduje „obrátenie srdca a svätosť života, spolu so súkromnými a verejnými modlitbami za jednotu kresťanov“, ktorú dekrét II. vatikánskeho koncilu o ekumenizme nazýva „duchovným ekumenizmom“ a hľadí naň ako na „dušu celého ekumenického hnutia“.
Vo svetle skúseností Cirkvi v rokoch od koncilu a zohľadňujúc súčasnú ekumenickú situáciu, zhŕňa všetky doterajšie normy, ktoré boli vydané na uskutočňovanie a podporu rozhodnutí koncilu, a aktualizuje ich, ak je to potrebné. Spevňuje štruktúry, ktoré sa rozvinuli na podporu a vedenie ekumenickej práce na všetkých rovinách Cirkvi.
V našich dňoch sa tu a tam vyskytuje nejaká tendencia k nejasnosti v učení. V oblasti ekumény, ako aj v iných oblastiach je dôležité vyhýbať sa nesprávnostiam, ktoré by mohli viesť alebo prispieť k indiferentizmu v učení. Nerešpektovanie smerníc Cirkvi v tejto oblasti vytvára prekážku pokroku v autentickom hľadaní úplnej jednoty kresťanov.
Odpustenie hriechov
Základom pre pochopenie katolíckej náuky o odpustkoch je fakt hriechu a jeho následkov, teda aj reality ako vina, trest, pokánie, odpustenie, náprava, spoločenstvo svätých a očistec. Vzťah viny, odpustenia a nápravy si predstavme cez príbeh rodiny na návšteve inej rodiny. Deti šantia a napriek upozorneniu rozbijú deti hostí vzácnu vázu. Pri upratovaní črepín domáci prejavia odpustenie, ale návšteva sa zaviaže priniesť podobnú nádobu alebo zaplatiť novú.
Rozlišujeme ťažký a všedný hriech. Ťažký hriech je vykonaný v závažnej, veľkej veci a je vykonaný celkom vedome a celkom dobrovoľne. Ťažký hriech je urážkou Boha, je odvrátením sa od Boha, a tak i od večného života, privodí aj stratu neba, čo nazývame „večný trest“. Hriech má aj iné následky na bežný život, ktoré sú časovo obmedzené, a preto im hovoríme „tresty časné“. Ak by nebolo hriechu, na zemi by bol stále raj.
Kresťanská náuka považovala vždy hriech za prestúpenie Božieho zákona, urážku Boha a pohrdnutie Božou láskou a priateľstvom. Mystička, lekárka a opátka svätá Hildegarda z Bingenu pred 900 rokmi vyhlásila, že keď človek zhreší, trpí tým celý vesmír.
Učenie, že hriechy majú za následok tresty, je Bohom zjavené, pochádzajúce z Božej svätosti a spravodlivosti (napríklad Gn 5, 16 - 19 a Lk 19, 41 - 45). Odpustenie hriechu môže udeliť iba Boh. Zjavenie hlása, že Boh rád odpúšťa a že chce obrátenie hriešnika. A človek odpustenie Božie môže a má prijať.
Odpustenie hriechov a večného trestu sa koná sviatostným úkonom na základe Ježišovho poverenia: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“(Jn 21, 23). Okrem toho existujú mimosviatostné formy pokánia na odpustenie hriechov, ako napr.
Ježiš nalieha: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4, 17). Práve pokáním sa hriešnik obracia a navracia sa k Otcovi, od ktorého sa vzdialil hriechom (porov. KKC 1423). Pokánie nie je iba úkonom, ale procesom. Pozostáva z posúdenia hriechu a nepriaznivého stavu, nasleduje ľútosť, vyznanie a náprava následkov hriechov.
Ak aj kajúcnik hriechy úprimne ľutuje a Boh mu odpúšťa vinu, určité následky hriechu ostávajú. Tieto tresty treba odpykať buď na tejto zemi bolesťami, súženiami a nešťastiami tohto života, predovšetkým však smrťou, alebo po smrti očistnými trestami (Nm 20, 12; Nm 27, 13 - 14; 2 Sam 12, 13 - 14). Ak k očisteniu za života nedošlo, deficit ostáva i po smrti.
Odpustenie časných trestov za hriechy, ktoré už boli zničené čo do viny, sa vlastným menom nazýva „odpustok“ (lat. indulgentia; ID 8). Odpustky môžu byť čiastočné alebo úplné podľa toho, či od časného trestu oslobodzujú čiastočne alebo úplne. „I keď sú odpustky zadarmo dané, sú udeľované tak živým, ako aj zomrelým za určitých podmienok.
V prvých storočiach Cirkvi boli odpustky zviazané so sviatostným odpustením hriechov, pričom prax bola omnoho prísnejšia. Pokánie bolo súkromné, ale i verejné, najmä ak boli hriechy veľké a verejné (odpadnutie od viery k pohanskej modloslužbe, vražda, verejná nemravnosť, cudzoložstvo). Pokánie sa vyžadovalo ešte pred rozhrešením. Udeľovalo sa iba raz a v niektorých prípadoch iba na smrteľnej posteli.
Radikálna penitenciálna disciplína prvotnej Cirkvi platila ešte aj cez stredovek. Vychádzala z presvedčenia, že po krste nemožno jednoducho udeliť rozhrešenie, ale podobne ako pri príprave na krst musí najprv nastať nová existenciálna zmena života, spojená s napravením viny, teda s pokáním.
Zakorenil sa zvyk púte do Ríma, Santiaga a najmä do Jeruzalema. Fenomén pútí spojených s almužnami ako úkonmi odpustenia hriechov a trestov sa veľmi rozmohol. V pojme almužna začal reálne prevažovať fenomén poplatok.
Svätý František (1181 - 1226) zápasil o sprístupnenie odpustkov, teda o ich oslobodenie od záťaže milodarov. Životopisy svätca opisujú jeho mystický rozhovor s Kristom, ktorý ho žiadal „opraviť dom“. Dvadsaťpäťročný František kostolík zreparoval, netušiac, že tak sa pripravuje na obnovu Cirkvi.
Druhý vatikánsky koncil sa o odpustkoch nezmienil, domnievame sa, že pápež Pavol VI. v závere koncilu už pracoval na potrebnej reforme náuky. Učinil tak Apoštolskou konštitúciou Indulgentiarum doctrina (1967).
Po Druhom vatikánskom koncile Cirkev vykonala niekoľko zmien v disciplíne odpustkov a vydala nové normy. Kvôli povzneseniu dôstojnosti odpustkov a zvýšeniu úcty a disponovanosti veriaceho sa znížil počet úplných odpustkov a zrušilo sa staré určovanie dní a rokov.
V čase svätého Františka bola zaužívaná konvenčná almužna ako odpustkový skutok problémom, ktorý on nevyriešil všeobecne, iba čiastočne. Finančný efekt almužien sa stával stále dôležitejším, v skutočnosti sa však zneužíval, čo bolo príčinou mnohých pohoršení.
Pavol VI. hovorí: „,Kvôli nevhodným a nadbytočným udeľovávaniam odpustkov‘ bývala znehodnocovaná moc kľúčov a oslabované kajúce zadosťučinenie, kvôli ,nedovoleným ziskom‘ bývala tiež pošpinená sama odpustková prax. Dejiny zaznamenali dramatické úskalia v udeľovaní odpustkov.
Pre kresťana - katolíka je získavanie odpustkov nepovinné a celkom dobrovoľné. Už dlhšiu dobu sa stretávam s tým, že kresťania a hlavne katolíci nevedia prakticky implementovať do svojho života jednu z najzákladnejších právd nasej viery. Tú, že Ježiš Kristus nás spasil. Nevedia, čo to konkrétne znamená pre ich život. Ježiš Kristus nám svojou smrťou a zmŕtvychvstaním dal možnosť žiť v slobode(nie v otroctve hriechu) božích kráľovských detí, ktorými aj sme. Ďalej nás týmto Boh presvedčil o tom, ako veľmi nás miluje. Napriek tomuto všetkému však my ľudia niekedy padáme do hriechu. A každému sa to stáva(1 Jánov 1:8). Áno, dokonca aj kresťanom. Aj spravodlivý môže sedem krát denne padnúť(Príslovia 24,16).
Poďme k riešeniu. A tým je ísť za Ježišom a úprimne a s dôverou mu odovzdať svoj hriech. Teraz sa mnohí zháčite a poviete niečo v zmysle: „Dať Bohu svoj hriech? To nie. Ako by som mohol. Ja nechcem, aby za mňa niekto trpel. Ja radšej Bohu dávam svoje dobre skutky. “ Chápem. Treba k tomu trocha pokory. Ale musíme prijať skutočnosť, že my Ježiša a jeho smrť a vzkriesenie potrebujeme. Sami sa z toho nedostaneme. A ak sa aj dočasne dostaneme, tak nás to bude viesť k pýche.
Veľa ľudí po páde do hriechu upadá do pocitov hanby a smútku nad svojím hriechom a myslia si, že to je pokánie zaň. Následne začnú upadať do skleslosti a nakoniec začnú veriť myšlienkam typu: „Takto to dopadne vždy. Ty na to nemáš. Ty budeš vždy padať do tohto hriechu. Boh Ti nepomôže.“ Toto všetko sú klamstvá!! Treba ich rázne odmietnuť, pretože prijaté klamstvo má moc pôsobiť v našom živote. Tento spôsob spracovania hriechu je horší ako hriech samotný.
My potrebujeme odovzdať svoj hriech Bohu a uveriť, že On to tak chce. Že náš hriech pre Neho nie je problém! On už zaň zaplatil cenu. Za každý hriech, ktorý sme spáchali alebo spáchame. On ho môže behom jedného okamihu od nás vziať. A miluje, keď mu dovolíme to urobiť.
Ďalšia otázka, ktorá nasleduje od ľudí, keď im hovorím o týchto veciach je táto: A to je také jednoduché? Stačí odovzdať svoj hriech Bohu a je nám odpustené? Pokiaľ mu ho odovzdáme s postojom zrieknutia sa toho hriechu z lásky k Nemu, tak je odpoveď určite áno. Je to také jednoduché. Avšak väčšinou musíme počítať s určitými dôsledkami toho hriechu, aj keď nám je už odpustené. Tie sú rôzne.
Asi jeden z najčastejších je ten, že keď sa opäť dostaneme do podobnej situácie, tak budeme vo väčšom pokušení padnúť v tej istej oblasti znova. S týmto musíme rátať a pripraviť sa na to. Predovšetkým modlitbou. A následne už v tej situácii v Božej sile zvíťaziť. Nie z vlastných síl, ale s Božou pomocou.
Výhodou spovede je, že tam stačí aj nedokonalá ľútosť(napr. ľútosť zo strachu pred trestom[nie z lásky]) na odpustenie hriechov a obnoveniu vzťahu s Bohom. Ďalej spoveď je skutok pokory. Ďalším dôvodom je uvedomenie si toho, že každý môj hriech sa dotýka celej cirkvi. Tiež je dobré mať niekoho, kto sa na naše problémy pozrie s nadhľadu a pomôže nám odhaliť ich príčiny(nemusí to byt len spovedník). Lebo faktom je, že pokiaľ ich neodhalíme, tak sa pravdepodobne k tým hriechom skôr či neskôr vrátime a duchovne neporastieme.
Spoveď nie je žiadny magicky úkon, kedy zmiznú naše problémy. Je to dar, je to milosť, ktorú nám ponúka cirkev. Zároveň je to pre mňa tak troška tajomstvo, ako spoveď funguje. Veľakrát som zažil, že v čase po spovedi sa odo mňa pokušenia odrážali bez nejakej mojej väčšej námahy. I keď som veril, že moje hriechy mi Pán odpustil už pred tou spoveďou. Ale zjavne mi tá sviatosť sprostredkovala do života ďalšie milosti a ochranu.
Osobne si myslím, že častokrát dôvodom prečo sa ľudia prestávajú spovedať sú prehnané očakávania a následné sklamanie z nich. Nič nenahradí poctivé skúmanie srdca a zrieknutie sa každého zlého postoja. Ani spoveď nie.
P. Leopold Jablonský OFM - o svätej spovedi.
Vychádzajme z toho, že sme sa rozhodli svoje hriechy odovzdávať Pánovi. Napr. Drahý Ježišu, prichádzam pred Tvoj kríž s dôverou, že Ty si práve pre takéto okamihy za mňa zomrel. Dôverujem Tvojej láske a milosrdenstvu. Ak by som k Tebe v takýchto okamihoch neprichádzal, tak Tvoja smrť a vzkriesenie by bola pre môj konkrétny život zbytočná. A to Ty určíte nechceš. Ja sa rozhodujem, že nebudem svoj hriech schovávať. Pane, ja Ti ho vyznávam, zriekam sa ho a dávam Ti ho na Tvoj svätý kríž. Milujem Ťa. Verím v moc Tvojho vzkriesenia pre môj život. Rád by som prišiel k Tebe radšej s nejakým dobrým skutkom, ale teraz mám pred sebou môj hriech a tak Ti ho dávam. Vážim si obrovskú cenu Tvojej svätej krvi a ďakujem Ti za to, čo si pre mňa urobil, aby som ja mohol viest život slobodného božieho dieťaťa, ktorým aj som. Prosím obmy ma svojou svätou krvou, a tak budem opäť svätý. Nie pre moje skutky, ale pre to, čo si pre mňa urobil. Ďakujem Ti, že sa zo mňa teraz tešíš. A s Tebou celé nebo. Lebo v nebi je väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad 99-timi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú(Lk 15,7). Ďakujem Ti za Tvoju štedrosť, lásku, milosrdenstvo a trpezlivosť. (zotrvať v tomto bode až pokiaľ neprijmeš skutočne to, že Boh sa z Teba teraz teší, i keď možno pred minútou si padol do hriechu). Ja vyhlasujem, že tento hriech ma nezastaví na ceste za Tebou. Nemá tu moc. Tvoja moc vzkriesenia je väčšia. Ja neupadnem do skleslosti a ochromenia. Ja budem ďalej bojovať. Prijímam aj všetky dôsledky svojho hriechu, ktoré budem musieť kôli nemu pretrpieť. Daj mi prosím silu to zvládnuť. A veď ma ďalej po Tvojich cestách. Uč ma rozpoznať korene mojich pádov. Chcem sa ich zrieknuť. (Zotrvať tu až pokiaľ nenájdeme ten koreň, v ktorom spočíval náš pád. Prosiť si od Ducha Sv. svetlo). Duchu Sv. ďakujem Ti, že si mi ukázal, ako ďalej.
Je veľmi pravdepodobné, že pokiaľ sa so svojím hriechom naučíme zaobchadzať týmto spôsobom, tak veľmi duchovne porastieme. Pár slov na záver. Možno už roky padáš vo svojom živote v nejakej veci a pýtaš sa, prečo Ti z toho Boh nepomože, prečo to dopúšťa. No možno preto, že tento Tvoj konkrétny hriech pre Neho nie je problémom. Ale chce, aby si si poriešil(a) niečo doležitejšie, čo Ťa do budúcna posunie oveľa ďalej. Napr. to, aby si vstúpil(a) hlbšie do identity královského božieho ďieťaťa, kedy už nejaký ten hriech bude hlboko pod Tvoju úroveň. A bude pre Teba niečím absolútne cudzím. Alebo chce poriešiť Tvoju pýchu, sebestačnosť, zranenia...
Mnohí z nás už dlho cítia, že vôkol zúri veľký duchovný boj. V našom národe mnohé veci nepovažujeme za hriech. Hriech však má dôsledky a ak sa neobrátime a nebudeme kričať k Bohu o milosť a odpustenie tak skončíme zle. „Musíme sa odvrátiť od neprávosti.
Z radov kňazov ale aj laikov vznikla iniciatíva odprosovať za hriechy celého národa. Len vtedy, keď konáme pokánie máme srdce pripravené na prijatie Boha. Po vzore Poľska, kde o. Piotr Glas konal veľkú kajúcu pobožnosť na ktorej sa zúčastnilo 100 000 Poliakov a na kolenách prosili Boha o odpustenie je viditeľné, že im to prinieslo veľké požehnanie.
Pre súčasnú situáciu nie je možné vykonať takéto spoločné zhromaždenie. Môžeme sa však spojiť - v rovnaký deň - vždy 1. piatok v mesiaci v spoločnom úmysle v mnohých farnostiach po celom Slovensku. A takto spoločne odprosovať Boha za hriechy celého národa. Osem mesiacov budeme odprosovať za hriechy voči jednotlivým prikázaniam z Desatora. Následne za vládu a svetských predstaviteľov, za hriechy mnohých neverných členov a neverných služobníkov Cirkvi.
„Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15). Nestačí, aby Cirkev túto výzvu Ježiša Krista ohlasovala. Členovia Cirkvi majú ako prví túto výzvu aj uskutočňovať: v pokore vyznávať „moja preveľká vina“ (slová z úkonu kajúcnosti v latinskej omšovej liturgii) a s vierou prijímať radostnú zvesť Ježiša o odpustení.
tzv. Verejné odprosenie, ktoré zodpovedá závažnosti hriechov sa môže nazývať aj kajúcna tryzna. Slovo tryzna je odvodené od slova trýzeň - vnútorná bolesť duše. Prídavné meno kajúcna znamená, že ide o bolesť spojenú s úprimnou a hlbokou ľútosťou pred Bohom.
Kajúcnou tryznou chceme vyjadriť, že bolesť Božieho srdca je aj našou bolesťou. Teda nie je to spomienková udalosť. Je to verejné a spoločné odprosenie ľudí dobrej vôle, ktorí uznávajú vlastnú zodpovednosť a prijímajú na seba zodpovednosť za hriechy, ktoré spáchali ich otcovia. Kajúcnou tryznou má charakter odprosenia, pokánia a zmierenia.
Cieľom kajúcnej tryzny je uznať veľkosť našich vín („Lebo sme zhrešili a prestúpili zákon, keď sme odpadli od teba a hrešili vo všetkom“; Dan 3, 29), dokončiť pokánie („Ak uvidíš nahého, zaodej ho, a pred svojím blížnym sa neskrývaj“; Iz 58, 7) a získať pokoj, radosť a požehnanie, ktoré udeľuje Boh („Vtedy ako zora vyrazí tvoje svetlo a rana sa ti rýchlo zahojí.
tags: #ekumenizmus #odpustenie #hriechov