Eucharistia: Pastoračný aspekt

Keď ideme v nedeľu do kostola, hovoríme, že ideme na svätú omšu.

Počas kázne často počujeme, že sme prišli na Eucharistiu alebo zúčastňujeme sa na liturgickom zhromaždení.

Odkiaľ sa berie taká rozmanitosť v pomenovaniach tejto sviatosti?

Odpoveď na túto otázku nájdeme v Katechizme, v ktorom čítame, že „nevyčerpateľné bohatstvo tejto sviatosti sa odráža v rozmanitých pomenovaniach, ktorými sa označuje.

Najčastejším pomenovaním, ktoré pochádza z gréckeho slova, je„Eucharistia“.

Znamená vzdávanie vďaky Bohu, a pripomína židovské dobrorečenia, ktoré ohlasujú Božie diela: stvorenie, vykúpenie a posvätenie.(por. KKC 1328)

Sviatosť Kristovho Tela a Krvi je pomenovaná ako Pánova večera.

Jedná sa o Večeru, ktorú Pán slávil v predvečer svojho umučenia so svojimi učeníkmi a nadväzuje na Baránkovu svadobnú hostinu, ktorá je opísaná v Zjavení Sv. Jána. (por. KKC 1329)

Na inú stránku sa poukazuje názov „Lámanie chleba“.

Pripomína obrad príznačný pre židovské stolovanie.

Gesto lámania chleba použil Ježiš pri Poslednej večeri.

Podľa toho úkonu učeníci spoznali Ježiša po jeho zmŕtvychvstaní.

Týmto výrazom prví kresťania označovali svoje eucharistické zhromaždenia.

Od počiatku Cirkvi bola prežívaná v spoločenstve a preto bola pomenovaná ako „Eucharistické zhromaždenie“(por.

Eucharistiu voláme tiež „Pamiatka Pánovho umučenia a zmŕtvychvstania“ alebo „Svätá obeta“.

Tieto názvy zdôrazňujú, že Eucharistia sprítomňuje jedinú obetu Krista.

Zároveň táto sviatosť je pomenovaná ako „ obeta svätej omše“, „obeta chvály“, „čistá a svätá obeta“.

Ďalšie pomenovanie „Svätá a božská liturgia“ poukazuje na to, že „celá liturgia Cirkvi má svoj stredobod a najplnšie sa prejavuje v slávení tejto sviatosti.

V takom istom zmysle sa volá aj „slávenie svätých tajomstiev“.

(KKC 1330) Hovoríme aj o „Najsvätejšej sviatosti“.

Týmto pomenovaním sa označujú aj eucharistické spôsoby uchovávané vo svätostánku. (por.

Eucharistia je nazývaná tiež „Prijímaním, lebo touto sviatosťou sa spájame s Kristom, ktorý nám dáva účasť na svojom tele a krvi, aby sme tvorili jedno telo.

Volá sa aj anjelský chlieb, chlieb z neba, liek nesmrteľnosti, viatikum“.(KKC 1331)

Napokon táto sviatosť sa volá „Svätá omša“.

Pochádza z latinského slova „missio“ - „iďte“ t.j. poslanie.

Katechizmus učí, že „liturgia, v ktorej sa uskutočňuje tajomstvo spásy, sa končí poslaním veriacich, aby plnili Božiu vôľu vo svojom každodennom živote“.

Zapamätajme si: Nevyčerpateľné bohatstvo tejto sviatosti sa odráža v rozmanitých pomenovaniach, ktoré pripomínajú jej osobitné aspekty.

Najbežnejšie sú: Eucharistia, svätá omša, Pánova večera, Lámanie chleba a Najsvätejšia oltárna sviatosť.

Pastoračný charakter kňazskej služby neprestajne sprevádza život každého kňaza, i keď úlohy, ktoré denne plní, nemajú bezprostredný pastoračno-sviatostný ráz.

V tomto zmysle list kňazom z príležitosti Zeleného štvrtku bol adresovaný všetkým kňazom bez výnimky, hoci sa netýka, ako som to naznačil, všetkých otázok kňazského života a činnosti.

Pokladám za užitočné a vhodné podať toto objasnenie na začiatku svoju listu.

Eucharistické tajomstvo v živote kňaza a cirkvi Eucharistia a kňazstvo.

Moji ctihodní a drahí bratia v biskupskej službe, tento list, ktorým sa na vás obraciam, je, ako som povedal, v istom zmysle pokračovaním predchádzajúceho listu.

Aj on má úzky vzťah k tajomstvu Zeleného štvrtku a ku kňazstvu.

Mienim totiž venovať tento list Eucharistii a osobitne niektorým aspektom eucharistického tajomstva a jeho vplyvu na život tých, ktorí ho vysluhujú.

Preto bezprostrednými adresátmi tohto listu ste vy, biskupi Cirkvi, a spolu s vami všetci kňazi a, primerane ich stupňu, aj diakoni.

Veď služobné čiže hierarchické kňazstvo, kňazstvo biskupov a kňazov a vedľa nich služba diakonov - služby, ktoré sa normálne začínajú ohlasovaním evanjelia - sú veľmi úzko späté s Eucharistiou.

Eucharistia je hlavným a ústredným dôvodom jestvovania sviatosti kňazstva; táto sviatosť sa definitívne zrodila vo chvíli ustanovenia Eucharistie a spolu s ňou.

Našou sviatostnou vysviackou - ktorej udeľovanie, ako to potvrdzuje už prvé liturgické svedectvo, sa viaže na svätú omšu - sme jedinečným a výnimočným spôsobom spojení s Eucharistiou.

V určitom zmysle sme "z Nej" a "pre Ňu".

A sme aj za Ňu osobitne zodpovední - tak každý kňaz vo svojej komunite, ako aj každý biskup na základe starostlivosti o všetky komunity, ktoré sú mu zverené, ako to vyžaduje "sollicitudo omnium ecclesiarum", o ktorej hovorí svätý Pavol.

Teda nám biskupom a kňazom je zverené veľké "tajomstvo viery".

A hoci je zverené aj celému Božiemu ľudu, všetkým veriacim v Krista, predsa nám je Eucharistia zverená aj "pre" iných, ktorí od nás očakávajú osobitné svedectvo úcty a lásky k tejto sviatosti, aby aj oni mohli budovať a oživovať seba samých, a tak "prinášať duchovné obete".

Týmto spôsobom náš eucharistický kult, tak pri slávení svätej omše, ako aj pri uctievaní Najsvätejšej sviatosti, je akoby oživujúci prúd, ktorý naše služobné čiže hierarchické kňazstvo spája so všeobecným kňazstvom veriacich a súčasne predstavuje naše kňazstvo v jeho vrcholnej a zároveň ústrednej dimenzii.

Kňaz plní svoje hlavné poslanie a najplnšie sa prejavuje ako kňaz, keď slávi Eucharistiu.

Najzreteľnejšie sa to javí vtedy, keď sa sám čo možno najviac vhĺbi do tohto tajomstva, aby prostredníctvom jeho služby žiarilo v ľudských srdciach a svedomiach.

Toto je najvyššie uskutočňovanie "kráľovského kňazstva", "prameň a vrchol celého kresťanského života".

Tento kult smeruje k Bohu Otcovi skrze Ježiša Krista v Duchu Svätom.

Smeruje k Otcovi, ktorý, ako hovorí Evanjelium svätého Jána, "tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život".

Smeruje v Duchu Svätom aj k vtelenému Synovi, v poriadku spásy, najmä v tej chvíli vrcholného sebadarovania a úplného sebaobetovania, na ktoré sa vzťahujú slová vyslovené vo večeradle: "Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás"... "Toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás."

Liturgické zvolanie "Smrť tvoju, Pane, zvestujeme..." upriamuje našu pozornosť práve na tú chvíľu.

A keď vyznávame jeho zmŕtvychvstanie, do toho istého úkonu úcty zahŕňame zmŕtvychvstalého a osláveného Krista "po pravici Otca" i perspektívu je "príchodu v sláve".

Napriek tomu Kristovo dobrovoľné sebaobetovanie - milé Otcovi a oslávené zmŕtvychvstaním - ktoré sa sviatostne slávi spolu so zmŕtvychvstaním, nás vedie k tomu, aby sme sa klaňali Vykupiteľovi, ktorý "sa stal poslušným až na smrť, až na smrť na kríži".

Toto naše klaňanie sa má ešte inú osobitnú vlastnosť.

Je preniknuté veľkosťou tejto ľudskej smrti, v ktorej svet, čiže každý z nás, "bol milovaný" až do krajnosti.

A súčasne je aj našou odpoveďou a vynáhradou za tú lásku, ktorá sa obetovala až na smrť na kríži.

To je naša "Eucharistia", t.j. naše vzdávanie vďaky a oslava za to, že nás vykúpil svojou smrťou a že nám svojím zmŕtvychvstaním dal účasť na nesmrteľnom živote.

Tento kult, vzťahujúci sa na Najsvätejšiu Trojicu, Otca, Syna a Ducha Svätého, sprevádza a preniká predovšetkým slávenie eucharistickej liturgie.

Tento kult však musí napĺňať naše chrámy aj mimo hodín, v ktorých sa slávia sväté omše.

Práve preto, že eucharistické tajomstvo bolo ustanovené z lásky a sviatostne nám sprítomňuje Krista, zasluhuje si vzdávanie vďaky a úctu.

A táto úcta sa musí prejavovať pri každom našom stretnutí s Najsvätejšou sviatosťou, či už pri návšteve kostolov, alebo keď sa Najsvätejšia sviatosť nesie a vysluhuje chorým.

Klaňanie sa Kristovi v tejto Sviatosti lásky sa musí prejavovať aj rozličnými formami eucharistickej nábožnosti, ako sú napríklad návštevy Najsvätejšej sviatosti, kratšie alebo dlhšie vyloženia Oltárnej sviatosti, výročné poklony (štyridsaťhodinové poklony), požehnanie s Oltárnou sviatosťou, eucharistické procesie, eucharistické kongresy.

Osobitnú zmienku si zasluhuje na tomto mieste slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, zavedená mojím predchodcom Urbanom IV. na pamiatku ustanovenia tohto veľkého tajomstva, ako akt verejnej úcty Kristovi prítomnému v Eucharistii.

Toto všetko súhlasí s hlavnými zásadami a s osobitnými predpismi jestvujúcimi už oddávna, ale znova formulovanými počas Druhého vatikánskeho koncilu alebo po ňom.

Oživenie a prehĺbenie eucharistického kultu je dôkazom autentickej obnovy, ktorú si vytýčil za cieľ Koncil, a je vrcholným bodom tejto obnovy.

A to si zasluhuje, ctihodní a drahí bratia, osobitnú úvahu.

Cirkev a svet veľmi potrebujú eucharistický kult.

Ježiš nás očakáva v tejto Sviatosti lásky.

Neľutujme svoj čas a poďme sa s ním stretnúť v adorácii, v rozjímaní plnom viery a buďme ochotní zadosťučiniť za veľké viny a zločiny sveta.

Nech naša adorácia nikdy neprestáva.

Vďaka Koncilu sme si s novou silou uvedomili túto pravdu: ako Cirkev "koná Eucharistiu", tak "Eucharistia buduje" Cirkev.

Táto pravda je veľmi úzko spätá s tajomstvom Zeleného štvrtku Pánovej večere.

Cirkev bola založená ako nové spoločenstvo Božieho ľudu v apoštolskej komunite Dvanástich, ktorí sa pri Poslednej večeri stali účastnými na Pánovom tele a krvi pod spôsobmi chleba a vína.

Kristus im povedal: "Vezmite a jedzte...", "Vezmite a pite...".

A oni, plniac jeho rozkaz, sa po prvýkrát dostali do sviatostného spojenia s Božím Synom, ktoré je zálohom večného života.

Od tej chvíle až do konca vekov sa Cirkev buduje prostredníctvom toho istého spojenia s Božím Synom, ktoré je zálohom večnej Veľkej noci.

Drahí a ctihodní bratia v biskupskej službe, ako učitelia a strážcovia spasiteľnej pravdy o Eucharistii musíme vždy a všade chrániť tento význam a túto dimenziu sviatostného stretnutia a styku s Kristom.

Veď práve ony tvoria samu podstatu eucharistického kultu.

Zmysel tejto vyššie vysvetlenej pravdy vôbec neumenšuje, ba naopak, napomáha eucharistický charakter duchovného zblíženia a zjednotenia medzi ľuďmi účastnými na Obete, ktorá sa potom pri svätom prijímaní stáva pre nich duchovnou hostiou.

Toto zblíženie a zjednotenie, ktorého prvým vzorom je spojenie apoštolov okolo Krista pri Poslednej večeri, zvýrazňuje a utvára Cirkev.

Cirkev sa však neutvára iba samým faktom zjednotenia ľudí a prežívaním bratstva, ktorému eucharistická hostina poskytuje príležitosť.

Cirkev sa utvára vtedy, keď v tomto bratskom spoločenstve a jednote slávime Kristovu obetu na kríži, keď zvestujeme "smrť Pánovu, kým nepríde" a keď potom, hlboko preniknutí tajomstvom našej spásy, spoločne pristupujeme k Pánovmu stolu, aby sme sa sviatostným spôsobom sýtili ovocím najsvätejšej zmiernej obety.

Teda v eucharistickom prijímaní prijímame samého Ježiša Krista; a naše spojenie s ním, ktoré je pre každého darom a milosťou, spôsobuje, že sa v ňom zároveň stávame jedno s jeho tajomným telom, ktorým je Cirkev.

Iba týmto spôsobom, takouto vierou a duchovnou dispozíciou sa uskutočňuje budovanie Cirkvi, ktoré - podľa známeho výroku Druhého vatikánskeho koncilu - "v Eucharistii nachádza svoj opravdivý prameň a vrchol".

Táto pravda, ktorá vďaka Koncilu bola zdôraznená s novou vitalitou, musí byť častou témou našich úvah a nášho učenia.

Nech sa ňou živí celá pastoračná činnosť a nech je pokrmom pre nás samých i pre všetkých kňazov, ktorí s nami spolupracujú, a napokon pre všetky spoločenstvá, ktoré sú nám zverené.

V tejto pastoračnej činnosti sa musí takmer na každom kroku prejavovať úzky vzťah medzi duchovnou a apoštolskou vitalitou Cirkvi a hlboko a všestranne chápanou Eucharistiou.

Prv než by sme pristúpili k osobitným úvahám o slávení najsvätejšej obety, chceme ešte nakrátko zdôrazniť, že eucharistický kult je akoby dušou celého kresťanského života.

Ak totiž kresťanský život spočíva v plnení najväčšieho prikázania, čiže v láske k Bohu a blížnemu, táto láska nachádza svoj prameň práve v tej Najsvätejšej sviatosti, ktorá sa bežne nazýva Sviatosťou lásky.

Eucharistia túto lásku naznačuje, a teda pripamätúva, sprítomňuje a súčasne aj uskutočňuje.

Vždy, keď sa na nej uvedomene zúčastňujeme, otvára sa v našej duši skutočná dimenzia tej nevyspytateľnej lásky, ktorá v sebe zahŕňa všetko, čo Boh vykonal pre nás ľudí a čo stále koná, podľa Kristových slov: "Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem."

Spolu s týmto nevyspytateľným a nezaslúženým darom - ktorým je láska, zjavená až do krajnosti v spásonosnej obete Božieho Syna, ktorej Eucharistia je nezničiteľným znakom - rodí sa aj v nás samých živá odpoveď lásky.

Nielenže poznáme lásku, ale my sami začíname milovať.

Aby sme tak povedali, nastupujeme na cestu lásky a robíme na nej pokroky.

Láska, ktorá sa v nás rodí z Eucharistie, sa vďaka Eucharistii v nás aj rozvíja, prehlbuje a posilňuje.

Eucharistický kult je teda vlastne výrazom tejto lásky, ktorá je najzákladnejšou vlastnosťou kresťanského povolania.

Tento kult zároveň vyviera z lásky a slúži láske, ku ktorej sme všetci povolaní v Kristovi Ježišovi.

Źivým ovocím tohto kultu je dokonalosť Božieho obrazu, ktorý v sebe nosíme; ten zodpovedá obrazu, ktorý nám zjavil Kristus.

Tak sa stávame ctiteľmi Otca v "Duchu a pravde", dozrievame k stále plnšiemu spojeniu s Kristom, sme s ním stále viac zjednotení a - ak možno použiť tento výraz - sme s ním vždy solidárnejší.

Učenie svätého Pavla o Eucharistii, ktorá je znakom jednoty a putom lásky, neskoršie prehĺbili svojimi spismi toľkí svätí, ktorí sú pre nás živými príkladmi eucharistického kultu.

To všetko musíme mať stále pred očami a zároveň sa musíme neprestajne usilovať o to, aby aj naša generácia pridala k týmto vznešeným vzorom minulosti nové, nie menej živé a výrečné vzory, odzrkadľujúce dobu, v ktorej žijeme.

Správne chápanie Eucharistie sa stáva samo osebe školou účinnej lásky k blížnemu.

Vieme, že to je pravý a plný poriadok lásky, ktorému nás naučil Pán: "Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať."

Eucharistia nás vychováva k tejto láske najdokonalejším spôsobom, lebo jasne ukazuje, akú hodnotu má pred Bohom každý človek, náš brat a sestra, keď sa Kristus dáva každému rovnako pod spôsobmi chleba a vína.

Ak je naša eucharistická úcta pravá, musí v nás zväčšovať vedomie dôstojnosti každého človeka.

Vedomie tejto dôstojnosti sa stáva najhlbším motívom nášho vzťahu k blížnym.

Musíme sa tiež stať zvlášť citlivými na každé ľudské utrpenie a biedu, na každú nespravodlivosť a krivdu a musíme hľadať spôsob, ako tomu účinne odpomôcť.

Učme sa s úctou objavovať pravdu o vnútornom človekovi, pretože práve prostredníctvom svojho vnútra sa človek stáva posvätným príbytkom Boha prítomného v Eucharistii.

Kristus prichádza do sŕdc našich bratov a sestier a navštevuje ich svedomie.

Ako sa mení obraz všetkých a každého zvlášť, keď si uvedomíme túto skutočnosť, keď ju urobíme predmetom svojich úvah.

Zmysel eucharistického tajomstva nás poháňa k láske k blížnemu, k láske ku každému človekovi.

Keďže Eucharistia je prameňom lásky, vždy bola stredom života Kristových učeníkov.

Má podobu chleba a vína čiže pokrmu a nápoja, a teda je človeko...

Posledná večera od Leonarda da Vinciho

tags: #eucharistia #z #pastoracneho #hladiska