Farnosť Údol: Liturgia, História a Kultúrne Poklady

Objavte fascinujúcu históriu a tajomstvá Kresťanského spoločenstva Milosť Spišská Nová Ves! Farnosť Udoľ: Fascinujúca História a Dynamická Súčasnosť, Ktorú Musíte Poznať! Neuveriteľný Poklad Gréckokatolíckych Chrámov Udol: Objavte Ich Tajomstvá a Kultúrny Význam! Objavte Tajomstvá Drevených Gréckokatolíckych Chrámov na Slovensku Zapsaných v UNESCO! Objavte Gréckokatolícke Chrámy v Údolí: Kompletný Zoznam UNESCO, Ktorý Musíte Vidieť! Neuveriteľné Príbehy Gréckokatolíckych Chrámov na Slovensku: Objavte Ich Bohatú Históriu a Úchvatnú Architektúru!

Gréckokatolícka cirkev, farnosť Údol eviduje v súčasnosti 338 veriacich, ktorí sú nositeľmi viery svojich predkov.

Gréckokatolíci a pravoslávni tvoria pôvodne jedno spoločenstvo byzantského obradu, ktoré však rozdelila schizma.

Na Slovensku sa nachádza mnoho gréckokatolíckych chrámov, ktoré sú významnými kultúrnymi a duchovnými pamiatkami.

História Gréckokatolíckej Cirkvi

Katolícka cirkev byzantsko-slovanského obradu svoju prítomnosť na Slovensku odvodzuje od pôsobenia slovanských vierozvestov Konštantína-Cyrila a Metoda.

Svätí solúnski bratia priniesli na Veľkú Moravu kresťanstvo z Byzancie, a teda aj byzantský obrad.

Spolu s prekladom Písma pripravili aj preklad božskej liturgie a ostatných bohoslužieb do zrozumiteľného jazyka tak, ako je to na Východe oddávna zvykom.

Po smrti sv. Metoda a po vyhnaní jeho žiakov r. 885 bol východný obrad potláčaný a postupne sa vytrácal, nikdy však z nášho územia celkom nevymizol.

Ešte za panovania Arpádovcov (v 11. - 12. stor.) v Uhorsku vzniklo viacero kláštorov byzantského obradu.

Pápež Inocent III. dokonca v r. 1204 prejavil ochotu zriadiť biskupstvo východného obradu.

Odpor latinského - západného kléru a historické okolnosti čoskoro situáciu zmenili a začalo sa obdobie tvrdého polatinčovania (napr. zákaz stavať byzantské chrámy v mestách, na zmiešaných územiach boli vikári východného obradu podriadení západnému biskupovi,…).

Posilou pre malú komunitu byzantského obradu bola valašská kolonizácia od 14. storočia, ktorá znamenala významný prílev kresťanov východného obradu.

Od 15. storočia už existujú hodnoverné správy o existencii biskupstva v Mukačeve, ktoré zasahovalo aj na naše územie (až po Spiš).

Na otázku, kedy vznikol byzantský obrad, resp. aj ostatné obrady, nemožno odpovedať presným dátumom.

Cirkev, založená Ježišom Kristom, sa po zostúpení Svätého Ducha postupne šírila po celom svete.

Už v prvých storočiach sa začínajú objavovať určité rozdielnosti v slávení bohoslužieb, prirodzene podmienené miestnou kultúrou a mentalitou jednotlivých národov.

V Palestíne, kde prevažná väčšina kresťanov pochádzala zo židovstva, bol veľmi výrazný vplyv synagogálnej bohoslužby.

Rozdiel bol tiež medzi Rimanmi, skôr strohými a pragmatickými, a Grékmi, ktorí mali viac zmyslu pre pompéznosť a teatrálnosť.

Iná bola situácia v Sýrii a zasa iná v Egypte.

Tieto rozdiely v kultúre a mentalite sa prirodzene prejavili aj v duchovnosti a forme slávenia bohoslužieb.

Po Milánskom edikte (r. 313) sa tieto rozdiely začali kryštalizovať a jednotlivé obrady sa diferencovali.

Náš byzantský obrad má svoje korene v gréckej časti ríše, výrazný bol však aj vplyv Palestíny a Antiochie.

Mapa rozšírenia gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.

Organizačná štruktúra Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku

Gréckokatolícka cirkev na Slovensku (Slovenská katolícka cirkev sui iuris) je metropolitnou cirkvou, ktorá sa delí na tri biskupstvá:

• Prešovské arcibiskupstvo (archieparchia, arcidiecéza)
• Košická eparchia (diecéza)
• Bratislavská eparchia

Prešovská eparchia vznikla roku 1818 (alebo 1815 - podľa cisárskeho dekrétu) vyčlenením z Mukačevskej eparchie, 30. januára 2008 bola povýšená na sídlo metropolie.

Súčasným arcibiskupom-metropolitom je vladyka Ján Babjak, SJ.

Dňa 21. februára 1997 bol erigovaný Košický apoštolský exarchát, ktorý bol 30. januára 2008 povýšený na eparchiu, jej sídelným biskupom je vladyka Milan Chautur, CSsR.

Bratislavská eparchia bola zriadená 30. januára 2008 vyčlenením z Prešovského arcibiskupstva, za jej prvého biskupa-eparchu bol menovaný o. Peter Rusnák.

Do Prešovskej archieparchie patria gréckokatolíci žijúci na území Prešovského kraja, do Košickej eparchie sú začlenení katolíci byzantského obradu bývajúci na území Košického kraja.

Stredné a západné Slovensko patrí pod správu Bratislavskej eparchie, na strednom a západnom Slovensku je však len relatívne málo farností.

Po rozdelení Česko-Slovenska bol pre gréckokatolíkov v Česku dňa 13. marca 1996 zriadený Pražský apoštolský exarchát, ktorý však nie je súčasťou metropolitnej cirkvi.

Najvyšším orgánom našej metropolitnej cirkvi je rada hierarchov.

Pri sčítaní ľudu v máji 2011 sa ku gréckokatolíckej cirkvi prihlásilo 206871 veriacich (3,83% obyvateľov Slovenskej republiky), v roku 2001 to bolo 219831 veriacich (4,1% obyvateľov Slovenskej republiky).

Počet gréckokatolíkov na Slovensku by však reálne mal značne prevyšovať číslo tristotisíc (v roku 1948 sa ku grkat. cirkvi na Slovensku hlásilo 237245 veriacich, teda cca. 7 % obyvateľstva; v celej vtedajšej ČSR to bolo 305645 veriacich v 241 farnostiach s 1059 filiálkami; ak zohľadníme populačný prírastok, odchod do pravoslávnej cirkvi a ateizáciu, počet veriacich by mal byť vyšší o osemdesiat až sto tisíc).

V období komunistickej totality totiž mnohí gréckokatolíci navštevovali rímskokatolícke chrámy, prijímali tam sviatosti a hlásili sa k latinskej cirkvi (keďže grkat. cirkev oficiálne nemohla existovať) a mnohí si podnes mylne myslia, že sa tým stali rímskokatolíkmi, resp.

Zlomové body v histórii gréckokatolíkov na Slovensku

Ďalším zlomovým bodom v histórii byzantských katolíkov na Slovensku je 28. apríl 1950.

Vtedy tzv. Prešovským soborom bola zlikvidovaná gréckokatolícka cirkev; biskupi Pavol Gojdič, OSBM a Vasiľ Hopko boli spolu s mnohými kňazmi uväznení, ostatní prestúpili do schizmatickej pravoslávnej cirkvi, alebo boli nútení vysťahovať sa.

Pod týmto tlakom veriaci boli nútení prijať oddelenie od Ríma, pričom im ostal východný obrad, alebo navštevovali rímskokatolícke bohoslužby.

Počas 18 rokov “neexistencie” gréckokatolíckej cirkvi zomrelo 123 jej kňazov.

Pražská jar 1968 dala šancu na obnovu pôvodného stavu, avšak invázia vojsk Varšavskej zmluvy zmrazila všetky nádeje.

Gréckokatolícka cirkev bola síce povolená, ale k navráteniu majetku nedošlo v plnom rozsahu a prenasledovanie zo strany štátnych orgánov znemožňovalo prakticky akýkoľvek rozvoj.

Gréckokatolícky klérus sa mohol formovať iba v jedinom - a to rímskokatolíckom seminári, ktorý na Slovensku existoval.

Po zmene politických pomerov v rokoch 1989-90 mohlo konečne prísť k úplnej rehabilitácii gréckokatolíckej cirkvi a rozvinutiu jej činnosti vo všetkých dimenziách.

Obnovila sa činnosť kňazského seminára i bohosloveckej fakulty, vzniklo viacero cirkevných škôl.

Najmä medzi mladšou generáciou je snaha o obnovu (očistenie od latinizácie) obradu a duchovnosti, o návrat k pôvodnému a tradičnému duchovnému bohatstvu našej cirkvi.

Výrazný podnet k tejto obnove dal najmä II. vatikánsky koncil a v poslednom období rímsky pápež Ján Pavol II.

Dňa 21. februára 1997 bol erigovaný Košický apoštolský exarchát a 30. januára 2008 Bratislavská eparchia.

Od 30. januára 2008 je na Slovensku samostatná metropolia byzantského obradu, ktorú tvoria tri biskupstvá (čím sa naplnil sľub z konkordátu medzi Vatikánom a prvou ČSR z r.

Cirkev ako tajomné Kristovo telo má mnoho rozličných údov a každý z nich je nezastupiteľný a nevyhnutne potrebný.

Tak v katolíckej cirkvi existuje mnoho obradov: arménsky, byzantský, etiópsky, chaldejský, koptský, latinský, maronitský a sýrsko-antiochijský.

Obrad je duchovná cesta, spôsob určitého spoločenstva (miestnej cirkvi), ako žije, kráča s Bohom a k Bohu.

Obrad, ako hovorí profesor R. Taft, SJ, “nie je len liturgika, ale skôr komplexná tradícia, jedinečný spôsob, akým určité spoločenstvo veriacich vníma, vyjadruje a prežíva svoj život v rámci tajomného Kristovho tela.

Obrad je zároveň aj dar - charizma, ktorým miestne spoločenstvo má slúžiť celej cirkvi.

A aj gréckokatolícka cirkev na Slovensku chápe svoju cyrilometodskú tradíciu a byzantský obrad s jeho osobitou spiritualitou ako charizmu na obohatenie celej všeobecnej cirkvi.

Spiritualita a odlišnosti byzantského obradu

Spiritualita alebo duchovnosť veľmi úzko súvisí s obradom.

Je to spôsob, forma duchovného života; spôsob chápania, vnímania a prežívania duchovných skutočností.

Tiež by sme mohli povedať, že duchovnosť je život človeka s Bohom a v Bohu.

Pokúsime sa trochu porovnať niektoré odlišnosti byzantskej cirkvi v porovnaní s latinskou a objasniť ich príčiny.

Východ má vo všeobecnosti komplexnejší pohľad na človeka - je telo, duša a duch.

Výrazné je to práve pri tele, ktoré najmä na Západe bolo niekedy považované za čosi nižšie, za príťaž, ktorú treba obmedziť.

Východ sa naopak snaží zapojiť celého človeka do duchovného života, do modlitby.

Tak ako sa telo zúčastňuje na modlitbe duše, tak sa duša modlí v tele a prostredníctvom tela, ktoré je chrámom Ducha.

Preto toľko poklôn a prežehnávania, preto prísnejšie pôsty.

V bohoslužbe sa podstatne viac vplýva na zmysly: na zrak ikonami a bohatou výzdobou chrámu; na sluch spevom; na čuch vôňou kadidla a voňavých sviec, ktoré horia v chráme; na hmat dotykom a bozkávaním ikon, evanjeliára a relikvií; na chuť eucharistiou, ktorá sa podáva v zásade pod obidvoma spôsobmi, alebo rozdávaním požehnaného chleba (antidoru) či ovocia a pod. na konci bohoslužieb (ide o pozostatok prvokresťanských hodov lásky - agapé).

Cieľom tohto všetkého je zážitok z Boha, skúsenosť stretnutia s ním, ktorá je menej racionálna, menej postavená na slovách a presviedčaní ako na Západe, je to záležitosť srdca.

To však neznamená, že táto skúsenosť je zmyslová.

Môžeme azda povedať, že je to analogické ako pri sviatostiach - vonkajšie znaky to, čo naznačujú, aj neviditeľne uskutočňujú, sprítomňujú.

Zmysly sú teda bránou, ktorou nebeská skutočnosť “vchádza do človeka”.

Táto skúsenosť je predobrazom, predchuťou života v Božom kráľovstve.

Tak každá bohoslužba je obrazom nebeskej bohoslužby ale zároveň aj účasťou na nej.

Preto hlavným aspektom bohoslužieb je oslava, vďakyvzdávanie.

Navonok sa to prejavuje tým, že sa veľa spieva (neexistuje recitovaná liturgia), a vôbec východná cirkev si potrpí na vznešenosť a krásu bohoslužieb a výzdobu chrámu (množstvo sviec, veľa sa okiadza a pod.).

Na bohoslužbách sa nikdy nešetrí (porov. Mk 14, 3-9), krása je totiž jedným z prejavov (a symbolov) Boha a „sám Kristus je vtelená Krása.“ (P.

Typickým prvkom byzantského chrámu je ikonostas, stena s ikonami (svätými obrazmi), ktorá oddeľuje svätyňu od lode chrámu.

Ikonostas v gréckokatolíckom chráme.

Ikony sú Božím slovom “zapísaným” farbami na dreve, tradícia vytvorila určitý symbolický “ikonografický jazyk”.

Cieľom ikony je kontemplácia Boha skrze predkladané tajomstvo.

Ikona totiž sprítomňuje sviatok alebo osobu, ktorá je na nej zobrazená, a tak keď sa klaniame pred ikonou (alebo ju bozkáme), neklaniame sa drevu, ale osobe, ktorá je na ňom zobrazená.

Byzantský obrad vôbec nepozná sochy, len dvojrozmerné zobrazovanie.

Príčinou je jednak silný vplyv Starej zmluvy, ale najmä snaha vystihnúť nie pozemskú realitu ale nebeskú, večnú (eschaton).

Duchovný život východných kresťanov je silno spätý s modlitbou cirkvi - s časoslovom (breviárom - liturgiou hodín), súkromné pobožnosti nemajú také silné postavenie ako v západnom obrade.

Príčinou tohto faktu môže byť veľký význam a vplyv mníšstva.

Vrcholom duchovného života je božská liturgia (sv. omša), ktorá pozná tri rôzne formy - liturgia sv. Jána Zlatoústeho (najčastejšie používaná), sv. Bazila Veľkého (slávi sa len 10 ráz v roku) a liturgia vopredposvätených darov (slúži sa vo Veľkom pôste, nie je pri nej premenenie eucharistie).

Dlhé bohoslužby sú menej postavené na porozumení, poskytujú viac slobody pre osobné prežívanie.

Ich cieľom je najmä byť s Bohom, zakúšať nebo a stotožniť sa so sláveným tajomstvom.

Charakteristické je opakovanie niektorých modlitieb, aj mnohonásobné, aby sme mohli hlbšie prežiť a uvedomiť si niektoré pravdy.

Prvok opakovania je však typický aj pre osobnú modlitbu, najznámejšia je tzv. Ježišova (Isusova) modlitba.

Cieľom kresťanského života je zbožštenie (theosis) - úplná premena človeka, jeho účasť na Božej prirodzenosti, podiel na živote presvätej Trojice, bytostné zjednotenie s Bohom (nie splynutie ani rozplynutie sa v Bohu).

Vzorom tejto premeny je Mária - Bohorodička, aj preto východnými kresťanmi osobitne uctievaná.

Príklady gréckokatolíckych chrámov na Slovensku

Na Slovensku sa nachádza mnoho gréckokatolíckych chrámov, ktoré sú významnými kultúrnymi a duchovnými pamiatkami. Medzi ne patria:

• Chrám sv. Demetra veľkomučeníka v Údole: Postavený v roku 1866, klasicistický, jednoloďový chrám s bohatou históriou a vzácnymi pamiatkami.
• Gréckokatolícky farský kostol sv. Cyrila a Metoda vo Svite: Postavený v rokoch 1990-1991, významné miesto pre gréckokatolícku komunitu vo Svite.
• Drevený kostolík sv. Paraskievy v Potokoch: Kostolík postavený v druhej polovici 18. storočia, charakteristický netradične vysokou vežou.
• Gréckokatolícky kostol má tri veže, tri kríže a pozostáva z troch častí - svätyne, chrámovej lode a predsiene.

Gréckokatolícka cirkev, farnosť Údol

Pôvodný gréckokatolícky chrám, ktorý stál na pozemku bývalej gréckokatolíckej školy, už neexistuje.

O jeho existencií svedčia listinné dokumenty, tradované výpovede veriacich, ale aj pozostatky náhrobných kameňov, ktoré sa nachádzali v blízkosti chrámu.

Podľa náhrobných kameňov môžeme usúdiť, že v mnohých hroboch boli pochované významnejšie osobnosti.

V súčasnosti sa vo farnosti nachádza chrám Svätého Demetra veľkomučeníka, postavený r. 1866, opravený r. 1888 a 1943, klasicistický, jednoloďový, s polkruhovým uzáverom presbytéria.

Vnútorné zariadenie je z r. 1888.

Najvýznamnejšími pamiatkami sú krstiteľnica z r. 1656 - kalichovitého tvaru, kamenná s nápisom a barokový pozlatený strieborný kalich, z r. 1773.

Chrám sv. Demetra veľkomučeníka a je národnou kultúrnou pamiatkou.

V chráme sa nachádzajú nástenné maľby od známeho maliara Maxa Kurtha.

Súčasťou farnosti Údol je aj filiálna obec Hajtovka, do roku 2004 bola súčasťou farnosti aj filiálka Hromoš.

Schematizmu gréckokatolíckej cirkvi uvádza menný zoznam kňazov, ktorí pôsobili vo farnosti Údol od roku 1688 až do roku 1950, kedy bola gréckokatolíka cirkev štátnou garnitúrou zrušená.

Obnova gréckokatolíckej cirkvi v bývalej ČSSR v roku 1968, priniesla aj znovu obnovenie pôvodnej gréckokatolíckej farnosti v Údole a znovu oživenie viery.

Od roku 1969 nanovo začali vo farnosti pôsobiť gréckokatolícky kňazi, počnúc o. Mikulášom Vladimírom, ktorý sa vo veľmi zložitom období a za ťažkých podmienok najviac pričinil o obnovu gréckokatolíckej farnosti.

V ťažkých časoch tu pôsobili o. Vasiľ Feckanič, Peter Orenič.

V tomto období nemohli gréckokatolícky veriaci v plnej miere realizovať svoju vieru, pretože boli sústavne obmedzovaní štátnou mocou a aj ich vlastnícke práva ku gréckokatolíckemu chrámu boli obmedzované.

Počas pôsobenia o. Milana Kuzmiaka (1990 - 1996), bola vybudovaná nová farská budova, pretože pôvodná už nevyhovovala hygienickým ani zdravotným požiadavkám.

Po ňom vo farnosti pôsobili o. František Kuzmiak, o. Marek Belej a o Ján Frandofer.

Každý z tých...

tags: #farnost #udol #liturgia