Obec Vrbov sa prvýkrát písomne spomína v roku 1251. Týmto rokom sa skutočne začali písať jej dejiny.
Na svetlo dejín vstupuje Vrbov v roku 1251, keď sa jeho názov - Werbew - spomína v listine Bela IV. V neskorších rokoch sa Vrbov spomína pod názvami Werbew, Verben, Berben alebo Virbo. Pod menom Villa Menardi, ktoré prevzali Nemci i Maďari, sa prvýkrát spomína len v roku 1268.
Pre celý Spiš, aj pre priestor v okolí Vrbova platí všeobecný poznatok, že táto časť Slovenska pod Tatrami bola už od staršej doby kamennej až po stredovek nepretržite osídlená.
Už od konca minulého storočia najviac pozornosti vzbudzovala poloha Hrad Burg, ktorá je juhovýchodne od obce, neďaleko dôležitej stredovekej cesty. Našli sa tu pamiatky po zrušených príbytkoch s ohniskami a v ich blízkosti sa koncentrovali najmä črepy z hlinených nádob z neolitu - mladšej doby kamennej, ale aj črepy zo slovanských hrncov z 9. - 10. storočia po Kr. Juhovýchodne od obce v polohe Dubový chrbát na pravom brehu Horného potoka na ploche okolo 3000 m2 sa nachádza sídlisko z mladšej doby rímskej.
Pri jednom sa našla železná troska, ktorá nás vedie k predpokladu, že v tejto polohe sa v dobe rímskej tavila železná ruda.
Predpokladáme, že najstaršie jadro stredovekej obce, teda obce pred 13. storočím, bolo juhovýchodne od rímskokatolíckeho farského kostola sv. Serváca. Podľa mnohých analogických situácií v iných obciach a mestách na Spiši môžeme takmer s istotou predpokladať, že slovenská veľkomoravská a poveľkomoravská dedina v listinách pomenovaná ako Werbew bola práve niekde v tejto polohe.
Je nesporné, že zistenie polôh, ktoré Slovania osídľovali už v čase Veľkomoravskej ríše dokazuje, že súčasný i stredoveký Vrbov začínal svoju existenciu ako slovanské sídlisko a že spolu s ďalšími desiatkami slovanských veľkomoravských dedín a hradísk na Čingove v Slovenskom raji a na Dreveníku pri Spišskom Podhradí boli súčasťou Veľkej Moravy už od prvej polovice 9. storočia.
Obec Vrbov vznikla v 13. storočí, leží v juhovýchodnej časti Popradskej kotliny, v pohorí Levočských vrchov. Vo zvlnenom teréne Popradskej kotliny je historické jadro situované na návrší, čím je zvýraznená dominantnosť architektúry kostola, zvonice a Immaculaty.
Vysmiala ich priamo do očí! Bratislava v plameňoch po prejav Šimkovičovej
Veľmi významnou udalosťou pre dejiny Spiša bola nemecká kolonizácia, ktorá prebiehala najmä v 12. a 13. storočí.
Rozhodujúci význam mala skutočnosť, že prisťahovalci - hostia - dostávali od uhorských panovníkov zvláštne výsady, ktoré z nich robili slobodných ľudí. Na druhej strane privilégiá im umožňovali využívanie pôdy i chotára vrátane banskej činnosti, veľmi širokú svetskú i cirkevnú samosprávu, ako aj používanie vlastného práva a ochranu pred úradníkmi a funkcionármi župy i kráľa.
Na Spiši bolo dôležité, že privilégiá hostí sa vzťahovali nielen na Nemcov, ale aj na ostatné obyvateľstvo obcí, s ktorým spoločne žili, teda aj na Slovákov. Tak sa vlastne naše bývalé dediny, podriadené zemepánom, premenili na slobodné mestečká.
Stávalo sa to tak, že nemeckí kolonisti starú slovenskú obec buď dosídlili, alebo sa usadili tesne pri nej a založili si vlastnú obec, ktorá v 60. - 70. rokoch 13. storočia splynula so slovenskou dedinou. Pri tom Nemci dali Slovákom výsady, Slováci im zasa umožnili používať vlastný chotár. Takým spôsobom sa aj slovenský Vrbov zmenil na stredoveké slobodné mestečko.
Nedá sa presne povedať, či sa Nemci usadili v samotnej obci a ju len dosídlili, alebo, čo je pravdepodobnejšie, si tesne pri nej založili samostatnú Menhardovu Dedinu - Villa Menhardi, ktorá so starým Vrbovom splynula okolo roku 1260. Proces splývania sa určite veľmi urýchlil po roku 1271, keď spišskí Nemci dostali veľké privilégium.
Vidieť to aj z toho, že v potvrdení tohto veľkého privilégia v roku 1317 sa Vrbov spomína ako „Vila Meynhardi quae Virbo appelatur“ - Meynhardova Dedina, ktorá sa nazýva Vrbov. Uvedené privilégium premenilo Vrbov na slobodné mestečko.
Občania si každoročne mohli voliť richtára a mestskú radu, ktorí rozhodovali nielen vo všetkých administratívnych veciach, ale vykonávali aj nižšie súdnictvo. Ako základ pre súdnictvo slúžilo zvláštne spišské právo, ktoré bolo v roku 1380 spísané a je známe pod menom Zipser Willkur.
V roku 1412 bol Vrbov na šiestom mieste spomedzi trinástich vtedy poľským kráľom zálohovaných spišských miest.
K významným výsadám spišských miest patrilo aj právo voľby farára. Každý kostol má svojho patróna spomedzi svätých. Tento je zvyčajne aj patrónom obce či mesta. Vrbov má za patróna uctievaného svätca, sv. Serváca.
Koncom 13. storočia sa dotvárali hranice Vrbova. O Vrbove v 14. storočí vieme veľmi málo.
Pohnuté 15. storočie sa pre spišské mestá začína udalosťou, ktorá veľmi podstatne ovplyvnila ich dejiny.
V roku 1412 si uhorský kráľ Žigmund vypožičal od poľského kráľa Vladislava peniaze, ktoré potreboval na vojnu proti Benátkam. Vzhľadom na to, že kresťanská morálka vtedy videla v braní úrokov úžeru, sa v takýchto prípadoch dávala veriteľovi nejaká záloha, ktorá sa po vrátení pôžičky mala vrátiť.
Tou zálohou bolo šestnásť miest zo Spiša a dve hradné panstvá aj s dedinami. Medzi trinástimi mestami bol aj Vrbov. Takto sa stalo, že sa Vrbov zrazu ocitol v zvláštnej situácii. Ostal síce v Uhorsku, ale jeho správu vykonávali poľskí starostovia, sídliaci na hrade Ľubovňa.
Oni brali aj dane a ostatné dôchodky zo zálohových miest. Vypožičaná suma sa nikdy nevrátila, a tak ostal Vrbov spolu s ostatnými mestami v poľskom zálohu plných 360 rokov. Malo to výhody aj nevýhody. Nemuseli plniť vojenské povinnosti voči Uhorsku, nadbiehali im uhorskí aj poľskí králi. Obaja im dávali privilégiá, čo mestá pre seba využívali.
Najväčší význam tohto zálohu bolo, že poľskí králi uznali zálohovým mestám všetky ich výsady. Poliaci rešpektovali všetky práva spišských miest. Ponechali im miestnu i vyššiu samosprávu, ktorá mala na čele grófa, každoročne voleného veľkou radou, do ktorej každé mesto delegovalo určený počet delegátov. Vrbov tam vysielal troch delegátov. V rokoch 1724 - 1730 boli vo všetkých trinástich mestách postavené mariánske stĺpy, ktoré stoja dodnes.
Ešte sa celkom neskončili problémy so zálohovaním Vrbova, keď nastal ďalší problém: husitské „spanilé jazdy“. Husiti prešli Spišom z Poľska dvakrát: v rokoch 1431 a 1433. Husiti prešli aj Vrbovom, zdá sa však, že tu väčšie škody nenarobili. V nasledujúcich desaťročiach sa na Spiši ponevierali bratríci. O prítomnosti bratríkov pri Vrbove okolo polovice 15. storočia by mohol svedčiť názov jedného vrchu: Tábor.
Najvýznamnejšou udalosťou 16 storočia bola nepochybne reformácia. Hoci sa v Nemecku začala už v roku 1517 a v roku 1530 bolo ustálené augsburské vyznanie, udomácňovala sa u nás len postupne, a to vo forme takej veľmi umiernenej, že niekedy je ťažko povedať, či je nejaké mesto už evanjelické, alebo ešte katolícke. Naši evanjelici si totiž ešte dlho ponechali staré obrady i liturgický odev, dokonca ešte v 17. storočí sa stretávame s mariánskou úctou .
Vrbov mal významnú faru. Jeho farári boli často vzdelanými mužmi. Napríklad v rokoch 1467 - 1472 napísal vrbovský farár Ján z Kežmarku kódex, ktorý obsahoval diela sv. Tomáša Akvinského, Gregora Veľkého i Origenesa, a ten kódex aj vlastnil . Farári boli členmi a často aj seniormi Bratstva XXIV kráľovských farárov.
Vrbovská fara bola po Ľubici najbohatšou farou spomedzi trinástich spišských miest. Všeobecne sa predpokladá, že reformáciu do Vrbova zaviedol Vavrinec Buchwald, pochádzajúci z Nisy v Sliezsku, asi v roku 1545. V roku 1549 bol seniorom uvedeného Bratstva.
Podľa zásady, že zemepán určoval náboženstvo poddaných, prijali vieru aj obyvatelia Vrbova po tom, ako si mesto povolalo za farára evanjelického kňaza. Pri veľkom požiari Vrbova v roku 1556 zhorel archív Bratstva aj s privilégiami. Nemčina nahradila vo Vrbove latinčinu vo väčšej miere len okolo polovice 17. storočia.
V roku 1671 sa na Spiši oficiálne začala rekatolizácia. Keďže dovtedy nebolo možné, aby v evanjelickom meste aj katolíci slobodne vykonávali svoje náboženstvo, vydal poľský kráľ Michal v roku 1671 listinu, v ktorej aj katolíkom trinástich spišských miest zaručil slobodný výkon ich náboženstva.
Na základe tejto listiny sa katolíkom založených miest vrátilo niekoľko kaplniek, v ktorých pôsobili piaristi z Podolínca. V roku 1674 prevzali katolíci aj farský kostol vo Vrbove a na základe rozsudku tzv. miešaného súdu v Spišskom Podhradí musel Vrbovský farár Filip Heutsch odísť do Nemecka. V roku 1700 bolo vo Vrbove 10 katolíkov a 468 evanjelikov. Vrbovský farský kostol však naďalej používali katolíci. Evanjelici si svoje pobožnosti spočiatku vykonávali v súkromných domoch. Len v roku 1694 si postavili svoj prvý kostol.
V polovici 16. storočia postihlo Vrbov veľké nešťastie. Dňa 13. alebo 31. marca 1556 v noci vypukol požiar, v ktorého dôsledku zhorelo celé mesto vrátane kostolov a fary. Väčšina domov vtedy ešte bola drevená. Zahynulo pri tom aj 14 ľudí. Biedu ešte znásobili iné nešťastia. V roku 1559 sa rozšíril mor na ošípané. Do roku 1580 Vrbov ešte dvakrát vyhorel. Požiare a ostatné nešťastia spôsobili ohromnú pauperizáciu obyvateľstva.
Po požiari 1556 si Vrbov dal vyhotoviť dve pečatidlá, jedno menšie, jedno väčšie, slávnostné, na spečaťovanie svojich dokumentov. Na oboch typáriách je vyobrazený sv. Servác v ornáte s biskupskou mitrou na hlave, s kľúčom v pravici a s biskupskou palicou v ľavej ruke, stojac na podstavci. Je pravdepodobné, že pečatný obraz bol vyhotovený podľa starej gotickej sochy. Ten istý obraz sa nachádza aj na krstiteľnici z roku 1484.
Vzhľadom na to, že pri požiaroch zhorela aj veľká časť archívu Vrbova, je ťažké sledovať jeho demografický vývoj. Údaje za staršie obdobie možno čerpať najmä z kanonických vizitácií fary. Vrbov bol stredným mestečkom. Počet jeho obyvateľov sa pohyboval okolo 600 - 700. Počas morových epidémií sa však jeho počet mohol radikálne znížiť.
Obyvateľstvo Vrbova sa zamestnávalo prevažne poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Pestoval sa vo veľkom ľan a tunajšie ľanové plátno bolo známe a obľúbené. V roku 1726 prikázal poľský starosta knieža Ľubomirský, aby si remeselníci založili vlastné cechy.
O tom ako vyzeral Vrbov v roku 1747 sa nachádza zaujímavá správa v štátnom archíve vo Viedni. Hovorí: „Menhartsdorf, vel Wrbow sa obyčajne nazýva Menersdorf. Je to malé ale lepšie mesto ako Tvarožná a Ruskinovce, ale nemá hradby ani brány. Patria mu dva drevené mlyny ležiace niže mesta. Fara a kostol, ohradený múrom, sú z kameňa. Lúky sú miestami močaristé, polia však čiastočne dobrej kvality. Les patriaci mestu je veľmi malý a zarastený vysokokmeňovými drevinami. Obyvatelia, väčšinou evanjelici, sa živia poľnohospodárstvom, pálením liehu a obchodom s plátnom.“
18. storočie sa v histórii nazýva aj storočím osvietenským. Pozrime sa teraz, ako vyzerala v tomto období situácia vo Vrbove, kto boli jeho obyvatelia, ako a čím žili. Viac o pomeroch v meste v tomto období sa dozvieme z kanonickej vizitácie spišského prepošta z roku 1754.
Dominantou mesta bol katolícky kostol s vežou pôvodne románsky, z roku 1222. Okolo kostola sa nachádzal cintorín, obohnaný múrom. Okrem toho bola na námestí ešte renesančná zvonica, ktorú postavili evanjelici a budova fary. Na veľké naliehanie evanjelikov mal Vrbov od roku 1792 dve školy.
Po dlhých storočiach poľského zálohu sa spišské mestá vrátili v roku 1772 uhorskej korune. Podliehali komorskému administrátori. Bol ustanovený richtár, ktorý spolu s tribúnom menoval štyroch senátorov. Radnica v tom čase ešte v meste neexistovala, a tak sa mestská rada schádzala u richtára.
Posledná tretina 18. storočia je poznamenaná pomerne čulým stavebným ruchom. Radnicu dostavali v roku 1805. Evanjelici, ktorým od roku 1694 slúžil drevený kostol, začali v roku 1782 rokovania o stavbe nového murovaného kostola. Murovaný kostol postavili v roku 1784.
Aj katolícky kostol, ktorý je najstaršou budovou v meste, prechádzal zmena . V roku 1772 podstúpil rozsiahlu renováciu a úpravy v barokovom štýle. Nový cintorín založili v blízkosti starého v roku 1780. V tomto období sa postupne menil ráz mesta, pretože predtým drevené, z bezpečnostného hľadiska nevhodné stavby postupne striedali nové, murované. Tak mesto dostalo aj novú, murovanú krčmu, keď stará drevená v roku 1785 vyhorela.
Prvá polovica 19. storočia zastihla Vrbovčanov v neustálych sporoch o lesy. Aj katolíci a evanjelici mali medzi sebou časté nezhody. Nie veľmi pokojné časy v meste zvýrazňovali protesty a vzbury mestskej chudoby. Policajný poriadok vydali v roku 1812, bol zameraný proti týmto prejavom. Obsahuje aj dôležité ustanovenia na ochranu zdravia a života obyvateľov.
Obyvatelia Vrbova sa v prevažnej miere zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka a koni. Pestovali ľan a dlhú tradíciu tu mala výroba plátna. Ostatným remeslám sa venovali len do tej miery, do akej boli potrebné pre obyvateľstvo.
Kostol sv. Serváca vo Vrbove
Vrbov vďaka svojej histórii je bohatý na pamiatky. Za najvzácnejšiu sa považuje Kostol sv. Serváca z prvej polovice 13. storočia.
Kostol sv. Serváca je najvýznamnejšou a najvzácnejšou umelecko-historickou pamiatkou Vrbova. V súčasnosti slúži katolíckej cirkvi. Stojí priamo na námestí a jeho veže trčí nad kopce široko ďaleko, napriek tomu, že terén v okolí Vrbova je naozaj členitý.
Kostol má výnimočné patrocínium a je zasvätený sv. Servácovi, je to jediný kostol na Slovensku, ktorý má za patróna sv. Serváca. Sv. Servác bol počas svojho života biskupom v Belgicku. Legenda hovorí, že ho búrlivé premeny a nájazdy Húnov z mesta vypudili do Maastrichtu (Holandsko), kde zomrel roku 384. Hrob sv. Serváca je v maastrichtskej katedrále, zasvätenej jeho pamiatke. Sv. Serváca v stredoveku zobrazovali ako biskupa s berlou v jednej a kľúčom v druhej ruke. Kľúč mu podľa legendy daroval sv. Peter.
Na vrbovskej bronzovej krstiteľnici, ktorú stále nájdete v tomto kostole z roku 1484 je štyri razy odtlačená pečať Vrbova zo 14. storočia s týmto zobrazením svätca. Sv. Servác je patrónom zámočníkov a stolárov, patrí spolu so sv. Pankrácom a sv. Bonifácom k tzv. ľadovým svätým. Obyvatelia Vrbova mu zasvätili svoj kostol v roku 1222, ktorý sa pokladá za najstarší na Spiši. Koncom roka 2008 sa objavil k susednej obci Ľubica kalich, ktorý je vernou kópiou kalichu, ktorý slúži na sv. omšiach v tomto kostole dodnes. Zrejme pri rekonštrukcii fary vo Vrbove sa preniesol nevedomky do Ľubice.
Prvotný kostolík postavili niekedy v priebehu prvej polovice 13. storočia vo vyvýšenej polohe ako jednoloďovú stavbu so západnou vežou a kvadratickou svätyňou. Letopočet 1222 z mladšieho obdobia v interiéri by tak mohol mať aj reálny základ. Začiatkom druhej polovice 14. storočia došlo k veľkej prestavbe objektu, v rámci ktorej bola románska svätyňa nahradená pomerne dlhým rovno ukončeným presbytériom len o málo užším ako loď. Zo severnej strany pripojili pomerne dlhú sakristiu obdĺžnikového pôdorysu. Následne prestavali aj románsku loď, ktorú zaklenuli na dve 12-boké piliere. Koncom 40. rokov 16. storočia prijali miestni veriaci evanjelicú vieru, čo sa samozrejme dotklo aj ich kostola. V roku 1556 Vrbov vyhorel, pričom požiar zasiahol aj stredoveký kostol. Ešte zrejme niekedy na prelome 16. a 17. storočia postavili pár metrov južne od kostola samostatnú murovanú zvonicu. V druhej polovici 18. storočia (1772) prešiel kostol veľkou barokovou úpravou, ktorá sa dotkla exteriéru (fasády, okná), ako aj interiéru. V západnej časti lode pribudla murovaná tribúna. Status národnej kultúrnej pamiatky má kostol od roku 1963.
Interiér kostola predstavuje krásny súlad medzi stredovekými a rokokovými prvkami. Z románskeho obdobia sa zachovala hmota lode a dolnej časti veže. Gotickú prestavbu zo 14. storočia pripomína gotický portál s piatimi prútmi na každej strane, ktoré plynule prechádzajú do lomenej archivolty. V severnej stene lode je prezentované kamenné ostenie dnes zamurovaného okna s polkruhovým záklenkom.
Kostol slúži ako farský chrám miestnej farnosti Rímskokatolíckej cirkvi. Po nedávnej obnove je v dobrom stave. Obec Vrbov leží približne 5 km južne od Kežmarku. Kostol stojí na námestí v opevnenom areáli.
Ďalšie pamiatky vo Vrbove
Mohutná štvorboká stavba s gotickým jadrom, ktorá bola prestavaná v 16. storočí. Datová tabuľa nad vstupným vchodom nesie štvorčíslie 1644. Aj vďaka tomuto nápisu sa potvrdzuje slohová príbuznosť s ostatnými zvonicami na Spiši, ako napr. v Kežmarku, či Spišskej Sobote. Podľa týchto spoločných prvkov možno odhadnúť, že zvonica bola roku 1644 len upravená majstrom Ulrichom Metererom. Najstarší zavesený zvon pochádza z druhej polovice 14. storočia.
Vrbovská zvonica bola nadáciou VUB v súťaži o rekonštruovanie zvonice, mali sme šancu vyhrať peniaze na jej zrekonštruovanie a podarilo sa!
V roku 1783 získali vrbovskí evanjelici povolenie postaviť kostol v blízkosti námestia. Vystavili ho za necelý jeden rok. Kostol je vysoká jednoloďová sieňová stavba so štítovým priečelím. Súčastný oltár postavil roku 1884 vrbovský stolársky majster Ján Maurer ako edikulovú novoklasicistickú architektúru s dvoma stĺpmi s kompozitnými hlavicami na každej strane. Medzi stĺpmi je polkruhovo ukončený obraz Kristus na Olivovej hore, ktorý roku 1884 namaľoval Ladislav Mednyánszky.
Kazateľnicu vyhotovil roku 1884 vrbovský majster Ľudovít Maurer. Organ s mramorovaním a rokokovou výzdobou pochádza z rokov 1780-1785.
Na námestí vedľa zvonice fary stojí podobne ako v ďalších dvanástich spišských mestách mariánský stĺp. Na vyvýšenej podnoži je položený stĺp Immaculaty na zemeguli, prišľapávajúcej hlavu hadovi. Panna Mária mala pôvodne okolo hlavy zlatú obruč s lúčmi svätožiary a dvanástimi hviezdičkami. Figúra Panny Márie preukazuje rovnaké znaky ako práca toho istého sochára na stĺpe Panny Márie vo Veľkej. Stĺp vo Vrbove postavili v 20. rokoch 18. storočia. Neskôr, za vrbovského farára Karola Patzovského (1822-1835) ho obnovovali: v tomto období staval k soche zapálený lampáš a usporadúvali sa pobožnosti. K ďalšej oprave došlo roku 1867, keď vytesali do podstavca nápis: RENOVATA ANNO DOMINI 1867, z druhej strany AVE. V roku 1996 opravili ohradu.
Vrbov po prvej svetovej vojne
Po prvej svetovej vojne význam Vrbova ekonomicky a sociálne upadal, remeslá a ich realizátori nachádzali hlavný zdroj obživy v poľnohospodárstve alebo vo vysťahovaní. Hoci má Vrbov mestský charakter, obec len v posledných 15 rokoch buduje technickú infraštruktúru. Známe je najmä termálne kúpalisko so siedmimi bazénmi a toboganom, v ktorých sa využíva geotermálna voda z vrtov. Obec má záujem sústrediť svoje aktivity na vybudovanie areálu s celoročným využívaním geotermálnej vody.
Zoznam kňazov diecézy
Zoznam všetkých kňazov diecézy je rozsiahly a zahŕňa významné osobnosti. Kompletný zoznam je k dispozícii v originálnom zdroji.