V ľudovom kalendári sú fašiangy druhou polovicou zimy, pre ktorú sú typické viaceré zvyky a tradície. Prechodným obdobím medzi zimným a jarným obdobím sú fašiangy. Je to jedno krásne obdobie v roku, ktoré je nabité tradičnými rituálmi. Ich dĺžka je premenlivá, pretože je podmienená začiatkom 40-dňového pôstneho obdobia, ktorý sa vždy začína tak, aby veľkonočná nedeľa začala vždy prvou nedeľou po prvom jarnom splne.
Fašiangy začínajú po sviatku Troch kráľov a končia Popolcovou stredou. Fašiangy sú symbolom veselosti, zábavy, hodovania a pitia. V minulosti ale aj dnes sú fašiangy obdobím radosti a osláv, vrcholom ktorých je fašiangová zábava s maskami. Je to veselá udalosť, kde sa ľudia obliekajú do masiek, tancujú a spolu oslavujú.
Je to obdobie počas, ktorého prevláda bujará zábava, organizujú sa zabíjačky, plesy a svadby. Fašiangy na Slovensku sa líšia v rôznych oblastiach, podľa miestnych tradícií a zvykov. V každom kraji majú fašiangy iný názov aj zvyky ale jedno majú spoločné a tým je veselica, jedenie a nadmerné popíjanie alkoholu. Je to čas, keď sa tradičné spoločenské pravidlá uvoľňujú, a všade sa šíri vôňa zabíjačkových jedál a typických šišiek. Je to obdobie, kedy sa ľudia tešia z voľnejšieho životného štýlu a bláznivých zábavných akcií.
Názov fašiangy je odvodený z nemeckého „Fastenschank“, čo znamená - posledné čapovanie alkoholických nápojov pred pôstom. Na území Slovenska sa vo Veľkomoravskom období používal výraz „mjasopust“.
Tradície a zvyky počas Fašiangov
Aké zvyky a tradície sprevádzajú tento fašiangový čas? Najmä posledné tri dni pred popolcovou stredou robili sa magické obradné úkony, napríklad: na zabezpečenie dobrej úrody ľanu a konope ženy varili dlhé rezance alebo šúľance, sánkovali sa po poliach, muži rozpletali a ťahali ženám dlhé vlasy, či vyskakovali do výšky počas rituálneho tanca.
Usporadúvali sa bujaré zábavy, oslavy a sprievody v maskách, karnevaly. Ľudia chceli maskami zahnať zlých duchov a podporiť dobrá. Mládenci vykonávali zábavné obchôdzky po domoch, kde si za vystúpenie vyslúžili slaninu, klobásy, vajíčka, pampúchy, šišky i peniaze. Obchôdzky v maskách sprevádzala živá hudba a spev. Konali sa spoločné zakáľačky, varila sa huspenina, pieklo mäso, klobásy a šišky.
Medzi najtypickejšie fašiangové masky patrila maska medveďa, kozy, turoňa a slameníka - človek obtočený slameným povrieslom. Vo fašiangových sprievodoch sa často objavujú masky zvierat, rôznych povolaní, alebo národností. Ďalšou zaujímavou maskou bol “slameník”, iným slovom “kurina baba”. Patrí medzi najstaršie masky. Človek znázorňujúcu túto masku nosil slamenú sukňu, alebo bol celý obalený v slame.
Symbol radosti, hojnosti a veselosti - to sú fašiangy. Počas fašiangov sa konali zábavy, plesy, sprievody, zabíjačky, ľudia boli uvoľnenejší, obliekali sa do masiek, vypekali. Tradičnými jedlami tohto obdobia boli fánky, šišky, pampúchy, rôzne záviny a tradičné zabíjačkové špeciality. Pre našich predkov malo všetko svoj zmysel, vyprážanému sladkému pečivu dokonca pripisovali rituálny charakter.
V úzkom ponímaní sa za fašiangy považuje posledné trojdnie pred Škaredou stredou (Popolcovou stredou), a to fašiangová nedeľa, pondelok a utorok. Desiatky prezlečených mladých ľudí prechádzali za spevu a tanca ulicami, strašili deti a predvádzali sa. Obľúbené boli masky tura, kozy, koňa či medveďa, ktorého väčšinou ťahali na vôdzke, kým on vtipne tancoval. Prezliekali sa však aj za ľudské postavy. Časté boli kostýmy Cigánok a Cigánov či bábätiek. Nechýbali ani muži a ženy preoblečení za opačné pohlavie, pričom vzájomne parodovali ich typické vlastnosti.
S veľkým klobúkom so zastoknutým perom na znak mládenectva ako prvý prichádzal do dvora a pýtal sa domácich: Máte fašang? Ak odpovedali kladne, mládenec kývol na muzikantov a zábava sa mohla začať. Zvykom bolo, že každá maska musela vytancovať gazdinú alebo gazdu. Jednou z najznámejších piesní fašiangového sprievodu bola i tá s názvom Fašiangy, Turíce.
Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide, kto nemá kožucha, zima mu bude. A tam hore na komore sedí kocúr na slanine. Tuto nám nedali, tuto nám dajú.
Zábava vrcholila v utorok posledným fašiangom, teda poslednou tanečnou zábavou. Končila sa presne o polnoci tradičným pochovávaním basy. Posledný fašiang väčšinou organizovali mladí z dediny, no ani starší si ho nenechávali ujsť. Potom nasledovalo nekonečné hodovanie, spev a zábava. Mladí parodovali skutočný pohreb na znak toho, že sa končí zábava, spev a tanec na dlhé pôstne obdobie. Mládenci ju vykopávali, oplakávali, lamentovali nad ňou a menovali všetky jej pozitívne aj negatívne vlastnosti. Keď bola basa zasypaná, v dedine sa rozhostilo ticho.
| Pranostika |
|---|
| „Keď sa mačka cez fašiangy na slnci opeká, potom v pôste za kachle uteká.“ |
| „Na fašiangy výskaj, v pôste brucho stískaj!“ |
| „Keď sú masky na tvári i žalúdku sa zadarí.“ |
| „Aký je prvá fašiangový deň, také budú prvé jariny.“ |
| „Aké fašiangy, taká Veľká noc.“ |
| „Suché fašiangy, dobrý rok.“ |
| „Krátke fašiangy, tuhá zima.“ |
| „Aké je počasie na Popolcovú stredu, také je po celý rok.“ |
Posledné tri dni končili nevšedným pohrebom - „pochovávaním basy“ ako symbol rozlúčky so zábavou. Počas tohto obradu sa vyprázdnili vínne poháre i štamperlíky. „Už sa fašiang kráti, už sa nenavráti. Staré dievky lkajú, že sa nevydajú.“
Veľká Noc
Veľkej noci predchádza tzv. pašiový týždeň. Ako prvá prichádza Kvetná nedeľa - je to pripomienka Ježišovho príchodu do Jeruzalema. Popolcová (škaredá) streda - pripomína, že Judáš zradil Ježiša Krista. V tento deň sa aj pečú Judášovia a jedia sa na ďalší deň ráno. Zelený štvrtok - je to deň poslednej večere Pána. Zvonia kostolné zvony. Veľký piatok - deň kedy bol Ježiš ukrižovaný na kríži. V tento deň sa zahajuje prísny pôst. Nemôže sa prať bielizeň, predávať ani nič požičiavať. Biela sobota - svätenie ohňa, rozsvecovanie veľkonočnej sviece. Koniec pôstu. Vymetanie domu novou metlou. Veľkonočná nedeľa - oslavuje sa vzkriesenie Ježiša Krista a jeho nanebovstúpenie. Svätia sa veľkonočné pokrmy. Na stole nemôže chýbať veľkonočný baránok.
Farbenie vajíčok červenou farbou sa vykonávalo už v starovekom Egypte a Perzii. Jar je však obdobie znovuzrodenia a prebúdzania sa po dlhej studenej a smutnej zime. Na jar sa prebúdza príroda, pučia stromy, začínajú kvitnúť kvety, rodia sa mláďatá. Je to čas radosti, dalo by sa povedať, že jar symbolizuje kolobeh života, od narodenia až po smrť. Prvý jarný deň je deň rovnodennosti, to znamená, že je rovnako dlhý deň i noc.
Jeden z prvých jarných ľudových zvykov je vynášanie Moreny. Morena sa vynášala dva týždne pred Veľkou nocou na Smrtnú nedeľu. V tento deň vstávali ľudia ešte pred východom Slnka, umyli sa v potoku v tečúcej vode. Morena - slamená figurína oblečená do ženského oblečenia symbolizovala smrť a zimu. Táto tradícia má svoj pôvod ešte v predkresťanskom období. Morenu nosili slobodné, mladé dievčatá po dedine od domu k domu. Morene sa nesmel nikto vysmievať, keďže sa verilo, že ak tak niekto urobí, potom ochorie. Pri nosení tejto bábky sa spievala pieseň: Morena, Morena, za koho si umrela?
Týždeň pred Veľkou nocou, nazývaný aj „Veľký týždeň“ začínal Kvetnou nedeľou. V kostole sa posväcovali bahniatka, ktoré predstavovali ratolesti. Ratolesťami vítali Ježiša Krista pri vstupe do Jeruzalema. Posvätené bahniatka si ľudia dávali za rámy svätých obrazov a verili, že ochránia ich dom pre búrkami a nešťastím.
Dievčence nosili letečko - nové leto, bola to halúzka zo zelenej vŕby, ozdobená maľovanými, vyfúknutými vajíčkami, a farebnými stuhami. Deti chodili z domu do domu s vinšovačkou: Gazdíčko, gazdiná ideme k Vám, zelené letečko neseme Vám. Za to im gazdiné dali čerstvé vajíčka, aby mali čo farbiť na Veľkú noc.
Na Bielu sobotu sa ľudia venovali najmä vareniu a pečeniu typických jedál, upratovaniu a bieleniu. Všetko jedlo sa pripravovalo na Bielu sobotu, pretože vo Veľkonočnú nedeľu sa nesmelo variť, dokonca ani krájať nožom. Chlapi a chlapci chodili na „prútky„ - prútie z vŕby a plietli z neho korbáče. Dievčatá farbili vajíčka, pri kostole sa pálil judáš (posvätenie ohňa). Novým posvätením ohňom sa zapaľovalo večné svetlo a paškál - veľkonočná svieca. Biela sobota symbolizovala vzkriesenie - svetlo.
Veľkonočná nedeľa je najväčším sviatkom kresťanov, pripomínajú si zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. V kostole sa požehnávalo jedlo, ktoré si priniesli ľudia z domu napríklad veľkonočný baránok, chlieb, calta (koláč z kysnutého cesta), klobásky, šunka, ale aj víno. Nesmeli chýbať vajíčka, ako symbol plodnosti a nového života. Všetci sa museli dobre najesť, aby boli celý rok sýti. Na veľkonočnú nedeľu sa už mohlo jesť mäso.
Veľkonočný pondelok patril chlapcom a mužom, ktorí šibali dievčatá, mamy, babky i susedky korbáčmi upletenými z prútia. Niektorí chlapci oblievali dievčatá čerstvou, studenou vodou, čo znamenalo očistenie od všetkého zlého a zároveň im oblievanie malo zaručiť dobré zdravie aj krásu. Dostali za to nafarbené vajíčka, koláče, víno, nejaké drobné peniaze, ale aj stuhu na korbáč.
Pri šibaní sa hovorila riekanka: Šibi ryby, mastné ryby, daj vajíčko od korbáča, ešte k tomu kus koláča, ešte k tomu kačku, do mojeho vačku. Riekanka mala veľmi veľa obmien. Táto ľudová tradícia sa vždy končila pred obedom, poobede sa už nešibalo ani nepolievalo. Večer bývala ľudová veselica.
Turíce
Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde… spieva sa v známej ľudovej pesničke. Kresťania rôznych vierovyznaní slávia sedem týždňov po veľkej noci sviatok Zoslania Ducha Svätého, známy aj pod názvom Turíce. V tomto roku pripadá svätodušná nedeľa na 8. juna, po nej nasleduje svätodušný pondelok 9. júna. Samotná udalosť, ktorá sa v ranej cirkvi odohrala, je obsiahnutá aj v oficiálnom názve tohto kresťanského sviatku, teda Zoslanie, alebo Zostúpenie Ducha svätého, ľudovo na Ducha.
Najčastejšie Turíce majú pôvod ešte v predkresťanskom období a sú odvodené od zvieracej masky tura. V období neskorej jari a v čase pred letným slnovratom sa zvykli konať bujaré maskované sprievody sprevádzané trúbením, strieľaním a hlučnou zábavou. Tieto pohanské obrady súviseli s kultom mŕtvych predkov, oslavou plodnosti a ochranou pred zlými silami.
Známy, najmä v protestantských cirkvách, je aj názov Letnice. Keď na Ježišových učeníkov zostúpil Duch Svätý sa totiž v Jeruzaleme konal sviatok Šavu’ot. Počas neho si židia pripomínajú prijatie Tóry od Boha na vrchu Sinaj. Šavu’ot bol zároveň sviatkom vďakyvzdania za úrodu v čase končenia žatvy.
V cirkvách východného obradu (u gréckokatolíkov a pravoslávnych) je zas zaužívané pomenovanie Päťdesiatnica. Je zrejmé, že ide o päťdesiaty deň a takýto význam má aj grécke pentekosté. Na východnom Slovensku sa môžeme stretnúť aj s pôvabným názvom Rusadlá, odvodený je pravdepodobne od starorímskeho sviatku ruží Pascha rosarum.
Začiatkom leta je už v prírode všetko svieže zelené, tráva rozprestrela svoj hustý koberec a koruny stromov sú plné listov. Zeleňou sa na Ducha zdobia aj príbytky. Lipové alebo lieskové halúzky sa zastokávali do oblokov a vence z nich sa pribíjali na bránu alebo na rohy dreveníc. Zelené vetvičky alebo stromčeky dopĺňali aj výzdobu chrámov počas svätodušných sviatkov. Halúzky ľudia nosili aj na hroby a v kostoloch sa zvykli konať zádušné omše za tých, ktorí zomreli od vlaňajších Turíc.
Človek kedysi žijúci viac v spätosti s prírodou, si ju vážil a staral sa o ňu celkom prirodzeným spôsobom. Na jar bolo pekným a užitočným zvykom „otváranie studničiek“. Išlo o čistenie studničiek a prameňov v chotári, ktoré sa začalo už po Veľkej noci a trvalo do Turíc. Ak by ľudia tieto prírodné zdroje vody nechali po zime zanedbané, báli sa, že v kraji bude nedostatok vlahy. Zvyklo sa tiež hovoriť, že kto do Turíc vyčistí aspoň jednu studničku, bude po celý rok zdravý.
Keďže naši predkovia boli poväčšine poľnohospodári telom aj dušou, tak leto pre nich znamenalo predovšetkým prácu na poli a hospodárstve. Turíčne sviatky boli akousi poslednou možnosťou si ešte oddýchnuť a zabaviť sa pred letnou pracovnou sezónou, ktorá potom trvala až do jesene. Dnes už takmer nikto nevie o starodávnom zvyku voľby turíčneho kráľa a turíčnej kráľovnej.
Turíčneho kráľa si volili spomedzi seba mládenci a tento „mládenecký richtár“ preberal na istý čas svetskú moc v dedine, viedol zábavy a tanec. Turíčnu kráľovnú si zas vyvolili kamarátky a táto dievka ozdobená kvetovým vencom viedla dievčenské chorovody a spievané tanečné hry.
V niektorých obcí na Slovácku a Hanej sa dodnes usporadúvajú svätodušné obchôdzky na koňoch známe pod názvom „Jízda králů“. Mládenec vyvolený za kráľa ide na koni v čele sprievodu, ktorý tvoria jeho pážatá a regrúti. Vyzdobený konský sprievod prechádza celou dedinou a vyvolávači vtipnými veršami pozdravujú okolostojacich a pýtajú od nich príspevok na večernú tancovačku.
