Fatimské posolstvo Matky Božej je plné nežnej materinskej lásky a ovplyvnilo chod Cirkvi a celý svet. Posolstvá sú „najprorockejšie z moderných zjavení“.
Zjavenie Panny Márie vo Fatime.
Zjavenia vo Fatime
Panna Mária sa vo Fatime zjavila Lucii, Hyacinte a Františkovi a odovzdala im posolstvo pre celý svet. Ak sú dôkazy spoľahlivé a posolstvá autentické, musíme si v plnom rozsahu uvedomiť nesmiernu závažnosť a dôležitosť ich obsahu. Zjavenia vo Fatime sú oficiálne potvrdené a uznané Cirkvou.
Ak sa nám Panna Mária naozaj prihovára skrze vizionárov, musíme jej slovám venovať tú najväčšiu pozornosť, zamýšľať sa nad nimi, analyzovať ich a najmä pochopiť ich význam. 13. júla 1917 Panna Mária vo Fatime vyslovila jedny z najšokujúcejších slov v dejinách mariánskych posolstiev.
Jej proroctvo obsahovalo takmer apokalyptickú víziu nešťastí, ktoré mali postihnúť svet, a predpovedalo vojny, hladomor, prenasledovanie Cirkvi a Svätého Otca.
Posolstvo Panny Márie
„Aby sa tomu zabránilo, budem prosiť, aby Rusko bolo zasvätené môjmu Nepoškvrnenému Srdcu a aby sa na prvé soboty v mesiaci konalo zmierne sväté prijímanie. Ak budú moje prosby splnené, Rusko sa obráti a zavládne mier. Inak bude rozširovať bludy do celého sveta a prídu vojny a prenasledovanie Cirkvi; dobrí budú na smrť mučení, Svätý Otec bude veľa trpieť, veľa národov bude zničených; ale moje Nepoškvrnené Srdce nakoniec zvíťazí.
Panna Mária prehovorila k svetu. Situáciu, v ktorej sa nachádzal, opísala ako mimoriadne vážnu a ťažkú a za jej príčinu označila desivý morálny úpadok ľudstva, pričom oznámila, že zem postihne hrozný trest - nová vojna, rozšírenie omylov komunizmu, prenasledovanie Cirkvi, a čo je tisíckrát horšie, večný trest, ak sa ľudstvo nepolepší a nenapraví.
Potom ľuďom povedala o prostriedkoch, pomocou ktorých sa môžu týmto trestom vyhnúť. Nanešťastie sa aj mnohí ´optimistickí´ teológovia usilujú o vytvorenie peknej atmosféry tvrdením, že do pekla sa určite dostane len málokto. Panna Mária však opäť hovorí o opaku a dosvedčuje to nielen slovami, ale aj neodškriepiteľnými, konkrétnymi argumentami: ukázala peklo vydeseným malým pastierikom, aby mohli svetu povedať, čo videli.
Panna Mária poukazuje na modlitbu, pokánie a nápravu života jednotlivca ako na základný liečebný prostriedok pre súčasný svet. Na týchto troch duchovných rozmeroch podľa nej spočíva udržanie pokoja vo svete, záchrana Západu pred komunistickou propagandou, a v neposlednom rade prežitie samotnej civilizácie.
Niečo také môže šokovať mnohých neobozretných katolíkov, ktorí vkladajú všetky svoje nádeje do ľudských zdrojov, ako sú semináre, univerzity, noviny, časopisy, kníhkupectvá, kiná, charitatívna činnosť a sociálna pomoc. Prostredníctvom tohto konceptu sa totiž všetko redukuje iba na materiálnu sféru.
Pápeži neúnavne odporúčajú používať všetky prirodzené a legitímne prostriedky k nastoleniu spoločenského kráľovstva nášho Pána Ježiša Krista. V mnohých dokumentoch však pápeži poukazujú na to, že bez nepretržitého života v nábožnosti, umŕtvovaní a obete, by nemali prirodzené prostriedky žiadny úžitok.
Kristovi bojovníci musia mať stále na pamäti, že prirodzené prostriedky majú byť spojovacím kanálom pre Božiu milosť a že apoštol, či už duchovný alebo laik, sa musí sám stať zásobníkom milostí, oživujúcim jeho skutky.
Inými slovami, pápeži bez prestania presadzujú podstatné tézy z knihy Dom Jean-Baptiste Chautarda: The Soul of the Apostolate (Duch apoštolátu), a ide o rovnaké princípy, o akých hovorila Panna Mária vo Fatime.
Ďalšie, veľmi dôležité požiadavky neba sú sviatosti zmierenia, sväté prijímania počas prvých sobôt v mesiaci, modlitba sv.ruženca, pokánie, obety za hriešnikov - využiť ich ako hlavné zbrane v boji proti satanovi. Fatima je jedno z najznámejších pútnických miest na svete.
Fatimské posolstvo - Pobožnosť prvej soboty (Celá epizóda)
Sviatosť Zmierenia
Sviatosť zmierenia bola zjavená Kristom v okamihu rozoslania apoštolov do sveta. Svätý Ján o tom hovorí: ,,Dýchol na nich a povedal im: Prijmite Ducha Svätého. Komu hriechy odpustíte, budú mu odpustené. Komu ich zadržíte, budú mu zadržané." Tu už pred svojim nanebovstúpením Ježiš zjavuje túto sviatosť a posiela apoštolov, aby ohlasovali sviatosť zmierenia pre spásu ľudských duší.
Keď hovoríme o kríze sviatosti zmierenia, tak v prvom rade treba hovoriť o kríze ľudského svedomia - myslím, že tu je základný problém. Z ľudského svedomia vymizol pocit hriechu. Dnes skutočne človek necíti takú morálnu zodpovednosť za svoje skutky, za svoje správanie.
Je dobré, keď človek povie to bolo dobré, to bolo zlé. Ale čoraz menej sa už hovorí to bolo hriešne, to bolo čnostné, správne. Človek prijal taký postoj voči životu - niečo je príjemné, pohodlné, užitočné pre mňa, ale už nepozerá na to, aké to má následky. Nie vždy to, čo je príjemné, je správne.
Lebo pravidelnosť v každej oblasti nášho života niekam posúva. Keď chce človek niečo dosiahnuť, či je to v profesionálnej oblasti, v oblasti športu - musí byť systematický. Bez toho nič v živote nedosiahne. Podobne aj v duchovnej oblasti.
U nás je ešte medzi veriacimi to povedomie, že sviatosť zmierenia je prostriedok Božieho milosrdenstva, ktorým sa nie len odpúšťajú hriechy, ale sa nám aj dostáva posila žiť dobrý a usporiadaný kresťanský život. Tí, ktorí chcú pristupovať k Sviatosti Oltárnej, chápu to, že jej prijatiu by mala predchádzať sviatosť zmierenia.
Svedomie našich veriacich je citlivé na skutočnosť hriechu, čo už ale veľmi nebadať medzi kresťanmi na západe. Tam to v podstate kresťania vnímajú tak, že keď som niekomu neublížil a niečo závažné neurobil, tak prečo by som nemal pristúpiť aj k Sviatosti Oltárnej.
Je zaujímavé, že ľudia majú potrebu prijať jednu sviatosť a druhú nie. Vedia, čo je Sviatosť Oltárna, keď idú do kostola, chcú prijať sväté prijímanie. A ja potom sa teda pýtam: Prečo sa odmietavo staviaš voči sviatosti zmierenia? Pán Ježiš predsa neustanovil len Sviatosť Oltárnu, ustanovil aj ostatné sviatosti. Jednu sviatosť teda prijímaš a druhú nie. Myslím si, že je to také pohodlné.
Prijať Sviatosť Oltárnu je jednoduché - som na svätej omši, idem na sväté prijímanie, prijímam oblátku a hotovo. Ale pri sviatosti zmierenia už treba vyhľadať kňaza, treba sa na tú sviatosť aj pripraviť, treba otvoriť svoje svedomie, treba povedať o svojich hriešnych slabých stránkach -to už niečo stojí.
Viacerí sa vyhýbajú spovedi aj kvôli pocitu hanby. Samozrejme, že je pocit hanby. Aj pápež František o tom hovorí, že sa ľudia hanbia ísť na svätú spoveď. Ale pápež tiež povedal - lepšie sa zahanbiť raz ako byť zahanbený navždy.
To, že človek sa hanbí za svoje správanie, nie je na škodu veci. Človek by mal mať pocit hanby za to, čo urobil zle. Mal by mať výčitky svedomia za to, že zlyhal v nejakej oblasti. V prvom rade by mal mať pocit ľútosti, ktorý ho vedie k tomu, aby prosil o odpustenie. Tak ako medzi ľuďmi - keď som niečo nedodržal, zbabral, niečo som nezvládol, tak hovorím prepáč, nabudúce sa budem snažiť lepšie.
Odporúča sa mať stáleho spovedníka. Je dobré, keď má človek niekoho, kto je priateľom, bútľavou vŕbou, určitým duchovným vodcom. Každý človek hľadá nejakého priateľa. Niekoho, s kým si rozumie, pred kým sa môže otvoriť, u ktorého môže vyhľadať pochopenie a radu. Podobne aj v duchovnom živote.
Je dobré, keď človek môže s niekým hovoriť otvorene a je dobré, keď je to niekto, kto má už pozná dlhšie, kto mi môže dať nejakú radu, lebo už má väčšie skúsenosti.
Dúfam, že v prvom rade pocit hriechu - to by malo privádzať k sviatosti zmierenia každého človeka. Lebo keď nie je pocit hriechu, ale túžba riešiť nejaké životné problémy, tak si stačí nájsť terapeuta - psychológa. Ale keď ideme na spoveď, za kňazom, tak v prvom rade ide o to, že som hriešny a hľadám zmierenie s Bohom a s ľuďmi, s Cirkvou.
Päť podmienok dobrej svätej spovede
Na náboženstve nás učili päť podmienok na dobrú svätú spoveď.
- V prvom rade je to spytovanie svedomia, ktorému predchádza modlitba k Duchu Svätému.
- Ďalej je to ľútosť, pretože keď už poznám svoje hriechy, je potrebné, aby som ich oľutoval. Bez úprimnej ľútosti sa človek nemôže dobre a platne vyspovedať.
- Potom si treba dať predsavzatie, že už viac nebudem opakovať tieto hriechy, že skutočne mám úprimnú snahu, dobrý úmysel, dobrú vôľu nevchádzať opäť do tej istej mláky.
- Ďalej úprimné vyznanie svojich hriechov, zvlášť keď sa jedná o ťažké hriechy.
- A nakoniec zadosťučinenie Pánu Bohu a ľuďom.
Eucharistický Kongres
Eucharistický kongres predstavuje stretnutie predstaviteľov Cirkvi a laikov na diecéznej, národnej alebo medzinárodnej úrovni, zamerané na prítomnosť Pána Ježiša Krista v Eucharistii. Ľudia prichádzajú na toto podujatie, aby vyjadrili svoju vernosť jednej z najvýznamnejších dogiem katolíckej viery.
Prvý Slovenský Národný Eucharistický Kongres
Prvý slovenský národný eucharistický kongres prebiehal v Bratislave v dňoch 23. až 27. augusta 1924.
Mons. ThDr. Jozef Tiso (1887 - 1947), slovenský rímskokatolícky kňaz a neskorší slovenský prezident, a Mons. Andrej Hlinka (1864 - 1938), slovenský rímskokatolícky kňaz a vodca národného hnutia, zohrali veľmi významnú rolu pri podpore a propagácii tejto verejnej manifestácie slovenského katolicizmu.
Obaja zmienení významní predstavitelia slovenských katolíkov vyjadrili so zreteľom na tento Eucharistický kongres svoje postoje, ktoré podporovali zápas slovenského národa za zachovanie svojej vernosti Cirkvi a katolíckej viere.
Dr. J. Tiso vnímal realitu prenikania protikatolíckych síl do slovenského priestoru, a to aj v súvislosti so zámerom prípravy Prvého národného eucharistického kongresu v Bratislave. Denník Slovák zo dňa 19. júna 1924, v článku s názvom „Eucharistický kongres“, priniesol aj tieto slová Dr. J. Tisa:
„Sotva, že sa ukázala prvá lastovička eucharistického kongresu v tej maličkej správe, (…), ostražitý nepriateľ ihneď spustil paľbu. Posmeškovaním, ale aj útočením, plným zášti, alarmuje svoje obecenstvo, lebo vraj chystá sa niečo nebezpečného pre kultúru, pre pokrok, a nemali by sme do činenia s nepriateľom rázu čechoslováckeho, keby nepísali, že chystá sa tu niečo nebezpečného pre národ a pre štát!“
Na rafinované provokácie nepriateľov katolicizmu bolo nevyhnutné reagovať s rozvahou. Dr. J. Tiso pokračuje:
„Nuž ale preto, že dobre prehliadame taktiku nepriateľa, ktorý udrúc na politický bubon, politický náter chce dať eucharistickému kongresu, a aby sa mu to ešte lepšie podarilo, aj nás chce do politickej debaty zatiahnuť, nepôjdeme za ním na podstrčenej dráhe, a neodpovieme mu tak, ako by si zaslúžil.“
Aký je základný zmysel konania Prvého národného eucharistického kongresu v Bratislave? Autor článku vysvetľuje:
„Eucharistický kongres bude manifestáciou katolíckej viery a katolíckeho náboženstva! Stredom celého veľkého mechanizmu tohto kongresu bude Sviatosť Oltárna, v ktorej skutočne Božským spôsobom prebýva Kristus, náš najvyšší kňaz, náš šľachetný kráľ a náš vznešený učiteľ.“
Mnohí predstavitelia modernej Cirkvi pod vplyvom nového chápania náboženskej slobody a ekumenizmu považujú verejnú manifestáciu katolíckej viery za prejav nežiaduceho triumfalizmu. Týmto spôsobom spochybňujú a znevažujú spoločenskú vládu Pána Ježiša Krista Kráľa a podporujú duchovnú a mravnú skazu v jednotlivých národoch.
Dr. J. Tiso nebol formovaný touto modernou a zdeformovanou teológiou, a preto propagoval Eucharistický kongres slovami:
„Kristus, ten tichý a skromný, do uzunkého Svätostánku sa utiahnutý, vyjde na čele svojho veriaceho ľudu, obkľúčený zástupom tisíc a tisíc verných svojich služobníkov, vyjde von na ulice ostatných väčších a menších mestečiek a dedín Slovenska, aby prijal náš hold za všetko to, čo my od Krista máme. (…). My, katolíci, chceme dokumentovať, že vtedy, keď svet tak nebezpečne sa drobí a nenachádza spoločnej pôdy, (…), my máme ten spoločný Svätostánok, pred ktorým všetci sa stretneme v prítomnosti svojho Kráľa, ako bratia a bojovníci tej istej myšlienky.“
Denník Slovák zo dňa 24. augusta 1924, v článku s názvom „Christum Regem adoremus dominantem gentibus! Klaňajme sa Kristovi Kráľovi všetkých národov!“, poukazuje na význam eucharistickej úcty a verejnej manifestácie katolíckej viery, a to aj v dobách spojených s odmietaním katolicizmu.
A. Hlinka ako autor článku, označený ako farár - poslanec, konštatuje:
„Pri prevrate a po prevrate bolo počuť hlasy, akoby sa Cirkev a katolicizmus bol prežil. „Premohli sme Viedeň, premôžeme aj Rím“ - takto to hútali a snívali rozpálené mozgy revolučných veličín. V snemovni sa ozývalo: „Boha niet, my nič neveríme.“ (…). Socialisti zariadili zvláštne kancelárie, v ktorých vábili maloverných k odpadu od viery Kristovej.“
A. Hlinka poukázal na tragické dôsledky pôsobenia revolučných bojovníkov proti katolicizmu, ktoré slovenskí katolíci sledovali so znepokojením:
„My sme sa síce zarmucovali. Keď sme videli zneuctené sochy, kríže a kaplnky. Nám bolo úzko okolo srdca, keď sme boli opľúvaní, keď boli kríže na hnojničiakoch zo škôl vyvážané, menovite ale, keď sme videli, že duch revolúcie, neposlušnosti a odboja dostal sa až do svätyne. Na Morave a v Čechách odpadlo do 300 kňazov. V Čechách a na Morave odpadlo zo stromu Cirkvi do pol milióna katolíkov Čechov. (…). Nás zo všetkých strán obkľučovali premnohé úzkosti. Od východu nevzdelaní popovia, od západu pokrokoví apoštoli a proroci obkľučovali Slovensko.“
Prvý slovenský národný eucharistický kongres v Bratislave nadväzoval na podobné podujatia vo svete. A. Hlinka uviedol:
„Katolicizmus celého sveta drží manévre. (…). Pred troma týždňami v hlavnom meste Holandska, v Amsterdame. Pred dvoma týždňami bol kongres na Velehrade. Na deň Nanebovzatia Panny Márie v Brne, a na nedeľu, dňa 24. augusta, na našom Slovensku, v Bratislave. Bude to slávnosť, akej národ slovenský ešte nevidel, nezažil, neskúsil.“
Mons. Francesco Marmaggi (1870 - 1949), taliansky arcibiskup a apoštolský nuncius v Česko-Slovensku, v období rokov 1923 až 1925, neskôr kardinál, prišiel na Slovensko v súvislosti so zmieneným Eucharistickým kongresom.
A. Hlinka zdôraznil význam jeho návštevy slovami:
„Na Slovensko zavíta zástupca námestníka Ježiša Krista, zavíta pápežský nuncius, arcibiskup Marmaggi. Zavítal pred dvoma rokmi do Prešova pápežský nuncius a plesal celý východ. Šariš, Zemplín a Abov obliekol sa do slávnostného rúcha. Ani dážď, ani pľušte, ani zlé cesty neodstrašili viere a rodu vernú Slovač. 30 000 Slovákov katolíkov bolo v Prešove na vojtešských slávnostiach v roku 1922. Do Bratislavy zavíta dnes 200 000 katolíkov.“
Priamosť slov A. Hlinku vyplýva z tradičnej katolíckej viery a z vernosti spoločenskej vláde Pána Ježiša Krista Kráľa. Práve preto mohol formulovať nasledovný katolícky postoj, ktorý predstavitelia modernej Cirkvi prestali hlásať voči spoločnosti:
„Pôjdeme ulicami Bratislavy, ukážeme sa priateľovi a nepriateľovi, aby videl, čo sme a kto sme. (…). My pôjdeme na Eucharistický kongres z vyšších, vznešenejších dôvodov, aby sme Krista hlásali všade: doma, v škole, v kostole, v radnici, v zákonodarstve a na ulici. Kto chce ísť na Kongres, musí byť celým človekom a katolíkom. Kto chce žiť katolícky v politike, v sociálnom živote, musí žiť v Eucharistickom Kristovi. Kto chce byť považovaný za katolíckeho spisovateľa, umelca, básnika, alebo literáta, ten musí byť v spojení s Kristom.“
Denník Slovák zo dňa 26. augusta 1924, v článku s názvom „Eucharistický kongres v Bratislave“, zverejnil redakčne upravený prejav A. Hlinku. Predmetný článok vystihol začiatok zhromaždenia slovami:
„Okolo slovenskej tribúny zhromaždilo sa do 25-30-tisíc hláv. Tribúnu obstálo 50 mužov s fakľami, ktoré vrhali matné svetlo na Savonarolovskú postavu Hlinkovu. Keď sa Hlinka objavil na tribúne, hromové sláva zaznelo, ktoré široko-ďaleko rozliehalo sa po veľkom námestí. Zástup začal spievať slovenskú hymnu „Hej, Slováci“. Keď odzneli posledné akordy hymny, ujal sa slova Hlinka.“
A. Hlinka pri svojich verejných vystúpeniach nezabúdal na svoje poslanie katolíckeho kňaza:
„Hlinka najprv privítal účastníkov, doniesol im pozdrav pápežského nuncia a Svätého Otca, ktorý tlmočil pápežský nuncius na slávnostnom otvorení Kongresu v Primaciálnom paláci. Potom vylíčil účel zídenia v túto tmavú noc a účel celého Eucharistického kongresu, ktorý má Slovensko obrodiť v Kristu. Na otázky, či chcú ostať katolíkmi, zástup odpovedal hromovým „Chceme“, a na druhú otázku Hlinkovu, či prítomní veria, že v Eucharistii prebýva Kristus, znelo ešte silnejšie: „Veríme, že v Eucharistii prebýva Kristus“.“
Ďalšie slová A. Hlinku boli zamerané na realitu vtedajšieho postavenia slovenských katolíkov, vnímajúcich šírenie nepriateľstva voči Cirkvi, a voči katolíckym prejavom slovenského národa:
„Po tomto slávnostnom vierovyznaní Hlinka prešiel k jadru reči. Vysvetlil význam návštevy apoštolského nuncia v Bratislave, ktorý prichádza sem úradne znova po 400 rokoch. (…). Hlinka ukázal hanobné vydanie čísla „Robotníckych novín“, ktoré vo vzteku zúria nad úspechmi katolicizmu, a hovoril: Teraz, keď sme nechali nenávisť doma, a prišli sme sa spojiť vo viere, teraz, keď hlásame spojenie národov v Kristu, keď prinášame svetu olivovú ratolesť pokoja, napadla nás pekelná zloba protivníkov. (…). No, dnes nebudeme odpovedať im ich spôsobom, ale pomodlíme sa za nich, lebo „oni nevedia, čo činia“.“
Zhromaždení ľudia následne pokľakli a spolu s A. Hlinkom hovorili slová modlitby „Otče náš“ a „Zdravasʼ, Mária“, po ktorých zaznela veta: „Odpusť im Bože viny, lebo nevedia, čo činia.“ Denník Slovák pokračuje:
„V ďalšej reči zmienil sa Hlinka o blahosklonnosti Ríma a Svätého Otca k nám Slovákom a nášmu tisíc rokov utláčanému ľudu. (…). Naše katolícke úspechy Hlinka pripisuje úspechom národnej jednoty, lebo kto nás spojí, keď nie katolicizmus? (…). Ku koncu svojej reči Hlinka vystríhal veriacich pred falošnými prorokmi a prosil ich, aby neverili tým, ktorí sľubujú im nebo na zemi. To je najväčšie zavádzanie ľudstva.“
Denník Slovák v závere článku zdôraznil posledné slová A. Hlinku, ktorými povzbudil vtedajších slovenských katolíkov. Tieto slová pôsobia ako balzam aj pre súčasných katolíckych veriacich, sledujúcich odstraňovanie prejavov spoločenskej vlády Pána Ježiša Krista Kráľa v posledných desaťročiach:
„Hlinka skončil svoju reč volaním po katolíckej republike. Žiadal späť vyvesenie krížov do škôl a katolícke školy. Zástup za ním volal: „Nech žije kresťanský snem“, „Nech žije katolícka republika“, „Nech žije jednota v Cirkvi katolíckej“.“
Prvý slovenský národný eucharistický kongres, prebiehajúci v Bratislave v roku 1924, bol mimoriadne významnou udalosťou pre slovenský národ. Denník Slovák zo dňa 29. augusta 1924, v článku s názvom „Učiňme pamätným deň Eucharistického kongresu“, priniesol zamyslenie A. Hlinku nad významom a dôsledkami tohto podujatia. A. Hlinka písal:
„Dokonané je! Sme po veľkom skutku, sme po Eucharistickom kongrese. (…). Každý kresťan dobrej vôle vie, čo bol Eucharistický kongres. Umlčať nás už viac neumlčia! Kuvičie hlasy nás od nášho cieľa viac neodvrátia. My pôjdeme ďalej.“