Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes z roku 1965 uvádza: „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov.“ V dnešných náročných časoch sa Cirkev - tak ako vtedy - snaží zapáliť nádej vo svete a spolieha sa najmä na mladých ľudí, ktorí sú protagonistami dejín a „misionármi nádeje.“
Na začiatku nového roka sa znovu obraciame so svojím posolstvom na predstaviteľov národov a na všetkých ľudí dobrej vôle, aby si uvedomili, aké je potrebné budovať vo svete pokoj. Na Svetový deň pokoja sme zvolili tému povzbudenia svätého Pavla z Listu Rimanom: „Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo“ (Rim 12, 21). Perspektíva načrtnutá svätým Pavlom poukazuje na základnú pravdu: pokoj je výsledkom dlhého a náročného boja, vyhratého vtedy, keď je zlo porazené dobrom.
Zoči-voči dramatickým scenárom bratovražedných násilných bojov prebiehajúcich v rôznych častiach sveta, ako i nimi zapríčineným nevýslovným utrpeniam a nespravodlivostiam je jedinou skutočne konštruktívnou voľbou s odporom sa vyhýbať zlu a lipnúť k dobru. Pokoj je dobro, ktoré treba zveľaďovať dobrom: je to dobro pre jednotlivcov, pre rodiny, pre národy zeme i pre celé ľudstvo; preto sa o dobro treba starať a pestovať ho prostredníctvom svojich rozhodnutí a konaním dobra. Preto chápeme hlbokú pravdu ďalšej Pavlovej zásady: „Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé“ (Rim 12, 17).
Pôvod a podstata zla
Už od svojich počiatkov poznalo ľudstvo tragickú skúsenosť zla a usilovalo sa pochopiť jeho korene a vysvetliť jeho príčiny. Zlo nie je nejakou anonymnou silou, ktorá pôsobí vo svete prostredníctvom deterministických a neosobných mechanizmov. Zlo prichádza prostredníctvom ľudskej slobody. Práve schopnosť slobodnej voľby, odlišujúca človeka od ostatných živých bytostí na zemi, stojí v centre tragédie zla a stále ju sprevádza. Zlo má vždy tvár a meno, sú to tváre a mená mužov a žien, ktorí sa preň slobodne rozhodujú.
Sväté písmo učí, že na začiatku dejín sa Adam a Eva vzbúrili proti Bohu a Kain zabil svojho brata Ábela (porov. Gn 3 - 4). To boli prvé chybné rozhodnutia, po ktorých nasledovali počas stáročí ďalšie a ďalšie. Pri hľadaní tých najhlbších zložiek zla zisťujeme, že zlo je v konečnom dôsledku tragickým odcudzením sa požiadavkám lásky. Naopak, morálne dobro sa rodí z lásky, prejavuje sa ako láska a je zamerané na lásku. Táto téma je zvlášť jasná kresťanovi, ktorý vie, že účasť na Kristovom mystickom tele ho vovádza do osobitného vzťahu nielen s Pánom, ale i s jeho bratmi.
Sociálne a politické prejavy zla
Pri pohľade na aktuálnu situáciu vo svete nemožno prehliadnuť ťaživú záplavu mnohých sociálnych a politických prejavov zla: od sociálneho neporiadku k anarchii a vojne, od nespravodlivosti k násiliu voči druhému a k jeho utláčaniu. Ľudská rodina, aby dokázala uprostred protichodných vábení dobra a zla usmerniť svoju cestu, naliehavo potrebuje využívať spoločné dedičstvo mravných hodnôt prijatých ako dar od samotného Boha. Preto tých, ktorí sú povolaní premáhať zlo dobrom, svätý Pavol vyzýva, aby si pestovali vznešené a nezištné postoje veľkodušnosti a pokoja (porov. Rim 12, 17-21).
Keď sme už pred desiatimi rokmi na plenárnom zasadaní OSN hovorili o spoločnej úlohe slúžiť pokoju, odvolávali sme sa na „gramatiku“ univerzálneho mravného zákona, ktorú Cirkev pripomína v mnohých svojich vyhláseniach súvisiacich s touto témou. Spomínaný zákon, inšpirujúci spoločné hodnoty a princípy, napriek rozdielnosti kultúr spája ľudí a je nemenný: „Pretrváva v toku názorov a mravov a podporuje ich pokrok... Ba aj keď sa jeho princípy popierajú, nemožno ho zničiť ani odstrániť z ľudského srdca.
Spoločná „gramatika” mravného zákona si vyžaduje, aby sme sa neprestajne zodpovedne usilovali dosiahnuť rešpekt a podporu pre život jednotlivých osôb i národov. Vo svetle tohto zákona nemožno dôrazne nepokarhať zlá sociálneho a politického charakteru ťažiace svet, a to najmä tie, ktoré sú spôsobené explóziami násilia. Ako v tejto súvislosti nemyslieť na milovaný africký kontinent, kde pretrvávajú konflikty, ktoré si vyžiadali a naďalej vyžadujú milióny obetí? Ako si nepripomenúť hrozivú situáciu v Palestíne, Ježišovej krajine, kde sa nedarí v pravde a spravodlivosti nadviazať niť vzájomného porozumenia pretrhnutú konfliktom každodenne znepokojivo živeným atentátmi a aktmi odplaty? A čo povedať o tragickom jave terorizmu, ktorý, zdá sa, vháňa celý svet do budúcnosti naplnenej strachom a súžením?
Na dosiahnutie dobra pokoja treba s jasným vedomím vyhlásiť, že násilie je neprijateľným zlom a že nikdy problémy nevyrieši. „Násilie je lžou, pretože je protikladom pravdy našej viery, pravdy nášho človečenstva. Násilie ničí to, čo je potrebné brániť: dôstojnosť, život, slobodu ľudských bytostí.“ Preto je nevyhnutné podporiť veľké dielo výchovy svedomia, ktorým by sa všetci, predovšetkým však nové generácie, formovali k dobru prostredníctvom otvorenia svojho obzoru pre integrálny a solidárny humanizmus, na ktorý Cirkev poukazuje a ktorý si želá.
Spoločné dobro a jeho spoločenské a politické súvislosti
Aby sa porazením zla dobrom dosiahol pokoj, je potrebné venovať osobitnú pozornosť spoločnému dobru i jeho spoločenským a politickým súvislostiam. Ak sa totiž na všetkých úrovniach pestuje spoločné dobro, pestuje sa pokoj. Môže sa vari jednotlivec realizovať bez ohľadu na svoju prirodzenosť spoločenskej bytosti, teda bez ohľadu na svoje bytie s druhými a pre druhých? Spoločné dobro sa ho teda úzko dotýka. Dotýka sa všetkých foriem, ktorými sa spoločenskosť človeka vyjadruje: rodín, skupín, združení, miest, regiónov, spoločenstiev národov i štátov. Všetky sú dajakým spôsobom zapojené do úsilia o spoločné dobro, do neprestajnej snahy o dobro pre druhých, akoby bolo ich vlastným dobrom.
Spoločné dobro si však vyžaduje úctu voči osobe a zachovávanie jej základných práv, ako aj úctu voči národom a zachovávanie ich práv v univerzálnej perspektíve. Druhý vatikánsky koncil o tom hovorí: „Pretože vzájomná prepojenosť neprestajne vzrastá a postupne sa šíri po celom svete, aj spoločné dobro... sa stáva čoraz univerzálnejším, a teda zahrnuje práva i povinnosti, ktoré sa týkajú celého ľudstva. Prevažne redukujúce pohľady na ľudskú prirodzenosť však transformujú spoločné dobro na jednoduchý spoločensko-ekonomický blahobyt, zbavený akéhokoľvek transcendentného určenia, a vyprázdňujú ho od najhlbšieho dôvodu jeho bytia.
Spoločné dobro však zahŕňa i transcendentný rozmer, lebo Boh je posledným cieľom svojich stvorení. Okrem toho kresťania vedia, že Ježiš sa pokúsil naplno objasniť realizáciu opravdivého spoločného dobra ľudstva.
Etické dôsledky využívania dobier zeme
Keďže dobro pokoja je úzko späté s rozvojom všetkých národov, nevyhnutne treba brať do úvahy etické dôsledky využívania dobier zeme. Príslušnosť k ľudskej rodine prisudzuje každej osobe istý druh svetového občianstva, ktorým sa stáva nositeľkou práv i povinností, keďže všetkých ľudí spája spoločný pôvod i spoločný najvyšší cieľ. Stačí, aby sa dieťa počalo, a už je nositeľom práv, ktorým treba venovať pozornosť a postarať sa o ne, a niekto má povinnosť mu ich zabezpečiť.
Univerzálne určenie dobier a verejné dobrá
Na dobro pokoja sa dnes hľadí v úzkej súvislosti s novými dobrami, pochádzajúcimi z vedeckého poznania a z technologického pokroku. I tieto majú slúžiť primárnym potrebám človeka, ak na ne aplikujeme princíp univerzálneho určenia dobier zeme. Vhodné iniciatívy na medzinárodnej úrovni sú schopné umožniť plnú realizáciu princípu univerzálneho určenia dobier, zabezpečiac tak všetkým - jednotlivcom i národom - základné podmienky účasti na celkovom rozvoji.
Dobro pokoja sa bude dať lepšie zaistiť, keď si medzinárodné spoločenstvo zodpovednejšie vezme na starosť takzvané verejné dobrá. To sú dobrá, ktoré automaticky využívajú všetci obyvatelia bez toho, aby sa pre ne museli zvlášť rozhodovať. Na národnej úrovni sú to dobrá, ako napríklad právny systém a súdnictvo, systém obrany, cestná alebo železničná sieť. Vo svete, ktorý je dnes naplno zasiahnutý globalizáciou, nadobúda čoraz viac verejných dobier globálny charakter, a preto zo dňa na deň narastajú i verejné záujmy. Stačí si spomenúť na boj proti chudobe, úsilie o mier a bezpečnosť, problémy súvisiace s klimatickými zmenami, kontrolu šírenia chorôb.
Boj proti chudobe a zahraničný dlh
Princíp univerzálneho určenia dobier okrem toho predpokladá, že sa bude výzve chudoby primerane čeliť, pričom treba mať na mysli predovšetkým podmienky chudoby, v ktorých žije ešte viac ako miliarda ľudí. Medzinárodné spoločenstvo si na začiatku nového tisícročia stanovilo za svoj prioritný cieľ znížiť počet týchto osôb do roku 2015 na polovicu. Zdá sa, že dráma chudoby je úzko spojená s otázkou zahraničného dlhu chudobných krajín. Napriek doteraz dosiahnutému významnému pokroku sa zatiaľ nenašlo primerané riešenie tohto problému.
Prešlo už pätnásť rokov odvtedy, čo sme upriamili pozornosť verejnosti na skutočnosť, že zahraničný dlh chudobných krajín „úzko súvisí s celým radom ďalších problémov, ako sú zahraničné investície, spravodlivé fungovanie veľkých medzinárodných organizácií, cena prvotných surovín atď.“ Nedávno použité mechanizmy na zníženie dlhov, zamerané najmä na potreby chudobných, bezpochyby zlepšili kvalitu ekonomického rastu. Avšak v dôsledku celého radu ďalších faktorov zostal čo do kvantity stále nedostatočný, najmä vzhľadom na dosiahnutie cieľov stanovených na začiatku tisícročia.
Mobilizácia pre chudobné krajiny
Ako konštatoval už pápež Pavol VI. - a ako sme zdôraznili i my -, jediným skutočne účinným prostriedkom umožňujúcim štátom čeliť dramatickému problému chudoby je dať im potrebné zdroje prostredníctvom verejných i súkromných zahraničných financií, poskytnutých za prijateľných podmienok v rámci spravodlivo regulovaných medzinárodných obchodných vzťahov. Stáva sa nevyhnutnou taká morálna a ekonomická mobilizácia, ktorá bude na jednej strane rešpektovať dohody prijaté v prospech chudobných krajín, no na druhej strane bude pripravená kontrolovať zmluvy, ktoré sa po skúsenosti ukázali pre spomínané štáty príliš zaťažujúce.
V tomto ohľade sa javí ako žiaduce a nutné dodať verejnej rozvojovej pomoci nový elán a napriek ťažkostiam, ktoré môže táto cesta znamenať, skúmať návrhy na nové formy financovania rozvoja. Niektoré vlády už pozorne prehodnocujú sľubné mechanizmy v tomto smere, ktoré sú významnými iniciatívami, ako pokročiť vpred za opravdivej spoluúčasti všetkých a za rešpektovania princípov subsidiarity. Treba len dozerať na to, aby spravovanie ekonomických zdrojov určených na rozvoj chudobných krajín svedomito spĺňalo kritériá dobrého spravovania tak zo strany darcov, ako i adresátov pomoci. Cirkev povzbudzuje do takýchto snáh a ponúka im pomoc.
Na záver Veľkého jubilea roku 2000 sme v apoštolskom liste Novo millennio ineunte zdôraznili, že pre šírenie evanjelia nádeje vo svete je naliehavo potrebná nová „fantázia lásky”. Jasne to vidno najmä tam, kde sa dotýkame chúlostivých problémov brzdiacich rozvoj afrického kontinentu: mám na mysli mnohé ozbrojené konflikty, pandémie stávajúce sa v biednych podmienkach ešte nebezpečnejšími, politickú nestabilitu sprevádzanú rozšírenou sociálnou neistotou. Kiež môžu africké národy prevziať do vlastných rúk svoj osud a svoj kultúrny, občiansky, spoločenský i ekonomický rozvoj a stať sa jeho protagonistami! Kiež Afrika prestane byť objektom pomoci a stane sa zodpovedným subjektom presvedčenej a produktívnej spoluúčasti! Na dosiahnutie týchto cieľov je však potrebná nová politická kultúra, najmä v oblasti medzinárodnej spolupráce.
Ešte raz chceme zdôrazniť, že chýbajúce naplnenie opakovaných sľubov týkajúcich sa verejnej pomoci pri rozvoji Afriky, doteraz otvorená otázka ťaživého medzinárodného dlhu afrických krajín a nedostatok osobitného porozumenia pre ne v medzinárodných obchodných vzťahoch predstavujú vážne prekážky pre dosiahnutie pokoja, a preto sa im treba urýchlene venovať a odstrániť ich.
Víťazstvo dobra nad zlom
Zoči-voči tragédiám sužujúcim svet vyznávajú kresťania s pokornou dôverou, že iba Boh umožňuje človeku a národom poraziť zlo konaním dobra. Kristus nás svojou smrťou a zmŕtvychvstaním zachránil a „draho“ vykúpil (1 Kor 6, 20; 7, 23), získavajúc spásu pre všetkých. Na základe istoty, že zlo nemá prevahu nad dobrom, prechováva kresťan nezdolnú nádej, ktorá ho posilňuje v úsilí o spravodlivosť a pokoj. Ak aj je vo svete prítomné a pôsobí „tajomstvo neprávosti“ (2 Sol 2, 7), nemožno zabudnúť na to, že vykúpený človek má v sebe dostatok energie, aby mu odporoval. Stvorený na Boží obraz a vykúpený Kristom, ktorý sa „určitým spôsobom zjednotil s každým človekom“, môže s ním človek aktívne spolupracovať na víťazstve dobra. „Veď Pánov duch naplňuje zemekruh“ (Múd 1, 7).
Nijaký muž ani nijaká žena dobrej vôle sa nemôžu zbaviť záväzku dobrom bojovať za víťazstvo nad zlom. Je to boj, ktorý sa dá úspešne viesť len zbraňami lásky. Keď dobro zvíťazí nad zlom, zavládne láska, a kde vládne láska, tam vládne pokoj. To platí aj v spoločenskej a politickej oblasti. V prebiehajúcom Roku Eucharistie nech deti Cirkvi nachádzajú v tejto najvyššej sviatosti lásky zdroj každého spoločenstva: spoločenstva s Ježišom Spasiteľom a v ňom s každou ľudskou bytosťou. A skrze Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie, sviatostne sa sprítomňujúce v každom eucharistickom slávení, nech sme zachránení od zla a nech sme schopní konať dobro. Skrze nový život, ktorý nám daroval, nech dokážeme spoznať, že sme si navzájom bratmi, napriek rozdielnemu jazyku, národnosti či kultúre.