K vzniku gréckych katolíkov byzantského obradu viedli udalosti 19. storočia v Osmanskej ríši. V roku 1856 začína medzi gréckymi pravoslávnymi kresťanmi v Istanbule (kedysi Konštantínopole) misionársky pôsobiť latinský kňaz John Hyacinth Marangos a vytvára veľmi malú skupinu Grékov, ktorí si po konverzii do Katolíckej cirkvi ponechávajú svoj byzantský obrad.
V Marangovom diele v Istanbule pokračuje konvertovaný grécky kňaz Polykarp Anastasiadis, bývalý študent v pravoslávnom kňazskom seminári na ostrove Chalki. V 80. rokoch 19. storočia v misionárskej práci pokračovali asumpcionisti (kongregácia založená v 19. storočí).
Jedenásteho júna 1911 pápež Pius X. zriadil Apoštolský ordinariát pre gréckych katolíkov byzantského obradu v Osmanskej ríši a 28. júna toho istého roka bol za jeho prvého biskupa vymenovaný Isaias Papadopoulos. Za jeho nástupcu bol v roku 1920 pápežom Benediktom XV. ustanovený George Calavassy.
V roku 1923 Rím povýšil dovtedajší Apoštolský ordinariát na Apoštolský exarchát pre všetkých gréckych katolíkov byzantského obradu. V roku 1932 Svätá stolica ohraničila jeho jurisdikčné územie na štát Grécko a pre gréckokatolíkov v Turecku vytvorila osobitný Konštantínopolský apoštolský exarchát, ktorý má dodnes len jedinú farnosť v Istanbule.
V dôsledku neustálej emigrácie Grékov z Turecka, podmienenej v značnej miere útokmi tureckých nacionalistov, počet jeho príslušníkov do roku 2013 klesol na 20. Vakantný je od roku 1957. Posledný gréckokatolícky kňaz v Turecku zomrel v roku 1997.
Apoštolský exarcha Calavassy sa pokúsil obmäkčiť nepriateľský postoj svojich pravoslávnych krajanov, ktorí predstavujú 97 percent obyvateľstva Grécka, charitatívnou a sociálnou činnosťou. V roku 1944 založil v Aténach nemocnicu, ktorú zveril gréckokatolíckej kongregácii sestier Božej Matky Pammakaristos, založenej v roku 1920.
Túto nemocnicu, považovanú za jednu z najlepších v krajine, v roku 1994 prevzal pod svoju správu grécky štát. Sestry Božej Matky Pammakaristos vedú domov pre hendikepované deti, zariadenie pre seniorov, domov pre študentky a exercičný dom v blízkosti Atén.
Keď bol v roku 1975 za apoštolského exarchu pre byzantských katolíkov v Grécku ustanovený Anargyros Printesis, nezaobišlo sa to bez ostrých protestov aténskeho pravoslávneho arcibiskupa. Exarcha Printesis pôsobil 33 rokov, pričom jeho rezignáciu v roku 2008 prijal pápež Benedikt XVI., ktorý za jeho nástupcu menoval Dimitria Salachasa.
Na území súčasného Grécka dnes žije okolo 200-tisíc katolíkov latinského obradu.
V rímskej Bazilike sv. Pavla za hradbami, ktorú spravujú benediktíni, sa 15. mája 2016 konala biskupská vysviacka nového apoštolského exarchu pre katolíkov byzantského obradu v Grécku, Manela Nina OSB. 59-ročného benediktína byzantského obradu za titulárneho biskupa Carcabie a apoštolského exarchu pre katolíkov byzantského obradu v Grécku vymenoval 2. februára 2016 pápež František.
Ako informovala slovenská sekcia Vatikánskeho rozhlasu, hlavným svätiteľom Manela Nina OSB bol jeho predchodca v úrade exarchu katolíkov byzantského obradu v Grécku, vladyka Dimitrios Salachas. Ako spolusvätitelia asistovali vladyka Donato Oliverio z italo-albánskej eparchie Lungro a aténsky latinský arcibiskup Sevastianos Rossolatos.
Koncelebrovali prefekt Kongregácie pre východné cirkvi, kardinál Leonardo Sandri, kardináli James Harvey a Lluís Martínez Sistach, ako aj sekretár Kongregácie pre východné cirkvi, arcibiskup Cyril Vasiľ SJ. Podporu svojmu rehoľnému spolubratovi prišiel vyjadriť aj hlavný opát benediktínskej rehole, Notker Wolf OSB.
Vladyka Manel Nin OSB by mal byť do úradu apoštolského exarchu pre gréckokatolíkov v Grécku intronizovaný v Aténach 29. mája 2016. Ako sa uvádza na stránke Pápežského gréckeho kolégia v Ríme, v ktorom bol Manel Nin OSB od roku 1999 rektorom, nový apoštolský exarcha pre katolíkov byzantského obradu v Grécku sa narodil 20. augusta 1956 v meste El Vendrell, ktoré je súčasťou španielskej arcidiecézy Tarragona.
V roku 1980 zložil slávnostné mníšske sľuby v benediktínskom kláštore Monserrat, avšak kňazskú vysviacku prijal až v roku 1998. Medzitým v roku 1992 na Patristickom inštitúte Augustinianum v Ríme obhájil doktorskú prácu zo sýrskej spirituality s názvom: „Ján Pustovník. Päť rečí o blahoslavenstvách“.
Až do svojho biskupského menovania sa venoval pedagogickej činnosti, hlavne na Pápežskom ateneu sv. Anzelma v Ríme. V roku 1996 začal Manel Nin OSB pôsobiť ako špirituál v Pápežskom gréckom kolégiu v Ríme. V roku 1999 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za rektora tohto kolégia a melchitský gréckokatolícky arcibiskup Boutrus Mouallem ho povýšil na archimandritu. Okrem katalánčiny a španielčiny vladyka Manel ovláda gréčtinu, latinčinu, sýrčinu, taliančinu, francúzštinu a angličtinu.
Nový exarcha pre gréckokatolíkov v Grécku dobre pozná svojho predchodcu v úrade Dimitria Salachasa. Zatiaľ čo Manel Nin od roku 1996 vyučuje na Fakulte východných cirkevných vied Pápežského východného inštitútu v Ríme, Dimitrios Salachas tu dlhé roky pôsobil ako profesor na Fakulte východného kánonického práva.
Zoznam publikácií Dimitria Salachasa, rodáka z Atén (*1939), vysväteného za kňaza v roku 1964, je úctyhodný. Vladyka Dimitrios Salachas je aj konzultorom Kongregácie pre východné cirkvi, Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov, ako aj Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov.
OS 75 JURAJ JAKUŠIČ - vnuk Juraja Turza sa zaslúžil o vznik Gréckokatolíckej cirkvi
Vzťahy Grékov a Osmanov v rámci Osmanskej ríše
Pohľad na pomerne komplikované historické udalosti, spájajúce obe krajiny, je do značnej miery ovplyvnený nacionalizmom 19. storočia či vnímaním najnovších dejín oboch štátov v 20. storočí - grécko-tureckého konfliktu na ostrove Cyprus, ktorý eskaloval v roku 1974, či krvavej grécko-tureckej vojny v rokoch 1919 - 1922. Rovnako negatívne možno charakterizovať i udalosti, spojené s gréckou vojnou za nezávislosť z rokov 1821 - 1832, kedy na oboch stranách dochádzalo k rozsiahlym čistkám na nevinnom obyvateľstve.
Ako však vyzeralo spolužitie týchto národov po páde Konštantínopola a čo vlastne viedlo Grékov k začiatku ozbrojeného boja proti tzv. turkokratii (obdobie, označujúce osmanskú správu Grécka)? Obsadenie Konštantínopola v roku 1453 a jeho pretvorenie v Carihrad, sídelné mesto sultánovej ríše, v tomto zmysle zreteľne stimulovali obavy Osmanov z možného uskutočnenia tzv. Florentskej únie z roku 1439, ktorá vyhlasovala opätovné zjednotenie západnej a východnej cirkvi pod hegemóniou rímskeho pápeža.
Osmanská ríša pri budovaní svojho vlastného štátneho aparátu, tzv. timársko-sipáhijského systému, vychádzala z byzantských tradícií, konkrétne z tzv. prónií (dočasná držba pôdy, viazaná vojenskou povinnosťou). Postupne padli do rúk Osmanov i Atény (1458) a do konca 15. storočia sa pod ich kontrolu dostalo takmer celé územie dnešného Grécka.
Gréci osmanskú nadvládu spočiatku akceptovali, keďže si udržali vysokú mieru autonómie v oblasti cirkevnej, správnej či obchodnej. O ich pozitívnom vzťahu k Osmanskej ríši svedčí aj citát z práce českého balkanistu Pavla Hradečného: „Nemalá časť gréckeho vysokého kléru ortodoxnej cirkvi z radu dôvodov po dlhú dobu dávala najavo, že jej je milší sultánov turban ako pápežská tiara, a nie náhodou otvorene vyhlasovala, že začlenením do Osmanskej ríše zaistil Boh pravoverným východným kresťanom ochranu pred škodlivým pôsobením pápežstva a Západu.“
Storočia trvajúca príslušnosť k Osmanskej ríši však výrazne poznamenala grécku spoločnosť a premietla sa najrôznejšími spôsobmi do jej jazyka, kultúry, mentality aj spôsobu života. Časť maloázijskej gréckej komunity, tzv. karamanliovia, síce zotrvala pri zdedenej ortodoxnej viere i vlastnom gréckom písme, prevzala však v plnej miere osmanský jazyk.
Všetci stúpenci iných monoteistických náboženstiev, ktorí mali svoje „knihy“ (a ich náboženstvo sa zakladalo na knižnej biblickej tradícii), teda okrem kresťanov aj židia, sa stali chránenými poddanými sultána. Toto obyvateľstvo bolo rozdelené v súlade s jeho náboženskou príslušnosťou do zvláštnych cirkevnosprávnych celkov, tzv. milletov, ktorým sa v rámci ríše dostalo rozsiahlej autonómie.
Všetci vyznávači jednej náboženskej viery bez ohľadu na to, akého boli etnického pôvodu a akým jazykom hovorili, boli považovaní za príslušníkov spoločnej národnosti. Prvým a najväčším cirkevno- autonómnym celkom bol „grécky millet“ (Rum milleti), ktorý zahŕňal všetko obyvateľstvo ríše ortodoxnej kresťanskej viery, nielen Grékov, ale aj príslušníkov iných národností (napríklad Srbov, Bulharov a ďalších).
Sultán Mehmed II. zveril riadenie celého ortodoxne kresťanského milletu konštantínopolskému patriarchovi a do tejto funkcie, ktorá v sebe zahŕňala aj úrad „ethnarchu“ (voľne preložené „vodcu národa“) menoval Gennadia Scholaria, odporcu myšlienky znovuzjednotenia pravoslávia s rímskokatolíckou cirkvou.
Konštantínopolský patriarchát si vďaka spomínanej politike sultánskeho režimu svoj dovtedajší mocenský vplyv nielen udržal, ale aj ďalej posilnil. Svoje výlučné postavenie neskôr veľmi účinne využíval pri vykonávaní helenizačnej politiky vo vzťahu k negréckemu pravoslávnemu obyvateľstvu ríše. Konštantínopolský patriarchát aj ortodoxné kláštory na Athose, v Meteorách aj inde si počas existencie Osmanskej ríše v plnej miere zachovali dovtedajší majetok.
Predpoklady a príčiny
Od 18. storočia začalo postupne eskalovať vzájomné napätie, ktoré čoraz častejšie nadobúdalo podobu priamych stretov v spojení s úpadkom Osmanskej ríše i ambíciami Ruska či krízou timárskosipáhijského systému. Kľúčovými predpokladmi boli aj ekonomické posilnenie gréckej komunity a odpor voči všetkému osmanskému.
Na Grékov rovnako vplývali i Európou sa šíriace myšlienky osvietenstva a v neposlednom rade i udalosti, spojené s Veľkou francúzskou revolúciou v roku 1789 a srbským povstaním v rokoch 1804 - 1813 (k povstalcom sa pripojili aj grécke jednotky). Vtedy sa tieto procesy najvýraznejšie prejavovali práve vo vzťahu gréckeho milletu a osmansko-tureckého prostredia.
Sultánsky režim začal k vtedajším Grékom pristupovať so vzrastajúcou nedôverou, prijímal voči nim diskriminačné opatrenia a v niektorých prípadoch dokonca toleroval, či priamo podporoval protigrécke pogromy napríklad v Moschopolise, Izmire a inde. Na druhej strane sa najrôznejšími spôsobmi aktivizovalo aj grécke ortodoxno- kresťanské obyvateľstvo, najmä v horských oblastiach. Protiosmanský odpor mal prevažne individuálnu alebo skupinovú formu.
Bežnými boli výpady zbojníkov, tzv. kleftov, podobných balkánskym hajdukom, či armatolov, ktorí mali slúžiť na potláčanie povstaní, no paradoxne, keďže boli prevažne gréckeho pôvodu, pridávali sa na grécku stranu. Niekedy však nespokojnosť domáceho obyvateľstva prerástla aj do lokálnych povstaní. Na vypuknutie revolúcie výrazne vplýval i rozvoj gréckeho osvietenstva, ktorý bol ako u iných národov spätý s rozvojom kníhtlače.
Kultúrnym centrom sa stala Viedeň, čiastočne i Paríž, kde pôsobil Adamantios Korais. Tu začali vychádzať prvé grécke noviny Efimeris (1790 - 1797) a časopisy Múdry Hermes (1812 - 1821) či Grécky telegraf (1812 - 1829). Prejavy osvietenstva boli v gréckej spoločnosti spojené so zmenou spôsobu myslenia, vymanenia sa rozumu z monopolu cirkvi. Vznikali nové grécke školy v Jannine, Izmire, Kydónii, Bukurešti či Aténach.
Bolo dôležité uskutočniť aj reformu gréckeho jazyka. Tzv. byzantský jazyk (historická evolúcia starej gréčtiny) už nepostačoval moderným potrebám a bol už lexikálne i gramaticky vzdialený hovorovému jazyku.
Adamantios Korais (1748 - 1833) presadzoval vytvorenie moderného jazyka, ktorý by vychádzal zo starej gréčtiny, očisteného od turkizmov a talianskych či slovanských prvkov, a taktiež odtrhnutie sa od konštantínopolského patriarchu. Rigas Feraios (1757 - 1798) bol najvýraznejším hlásateľom nových tendencií v gréckom národnom hnutí, vypracoval plán na oslobodenie celého Balkánu.
Feraios bol tvorcom ľudového gréckeho jazyka. Svoj emocionálny a nacionalistický náhľad na grécky jazyk vyjadril vo svojej „Vojnovej hymne“, (vplyv Marseillaisey). V roku 1797 vypracoval Deklaráciu práv človeka a Ústavu republiky.
Na Grékov pozitívne vplývala i vhodná zahranično-politická klíma, ktorá sa prejavovala vo filhelénstve a propagácii gréckej otázky v Európe. K šíreniu myšlienok gréckej slobody prispievalo hlavne filhelénske hnutie, ktoré bolo moderné v západnej Európe na začiatku 19. storočia, no jeho korene siahajú ešte ďalej do histórie.
Zjednodušene možno stotožniť filhelénstvo s láskou ku gréckej kultúre a tradíciám antiky. V Madride, Londýne, Paríži, Berne, Mníchove a mnohých iných mestách vznikali tzv. grécke výbory, ktoré robili zbierky a financie spoločne so zbraňami posielali do Grécka. V roku 1825 to bolo až okolo dvoch miliónov libier!
Filhelénstvu podľahlo množstvo dobrovoľníkov z Nemecka, Ameriky, Británie a Francúzska. Najdôležitejšími osobnosťami boli spisovateľ Victor Hugo, americký senátor Daniel Webster, slávny ruský spisovateľ Alexander S. Puškin, americký lekár Samuel Gridley Howe, britský premiér George Canning, škótsky historik Thomas Gordon, anglický spisovateľ a dobrodruh Edward John Trelawny, francúzsky maliar Eugène Delacroix alebo francúzsky generál Charles Nicolas Fabvier.
Najznámejším predstaviteľom filhelénskeho hnutia bol nepochybne George Gordon Byron (1788 - 1824), ktorý mal značný podiel na šírení záujmu o Grécko prostredníctvom svojho diela Childe Haroldova púť, ktorú dopísal po absolvovaní cesty Stredomorím v rokoch 1809 - 1811. Je však dôležité povedať, že samotní Gréci Byrona neobdivovali a nesnažili sa ho získať na svoju stranu kvôli jeho spisovateľským aktivitám či nebodaj lordskému titulu, no hlavne kvôli jeho finančnej istote (do Grécka si so sebou vzal 9 000 libier, ale väčšinu utratil bez výsledného efektu).
Byronovi sa počas jeho pobytu nepodarilo dosiahnuť výraznejší úspech na bojovom poli, aj keď po ňom veľmi túžil. Jeho smrť nebola hrdinskou, akú by si táto doba žiadala, zomrel na reumatickú horúčku.
Územný vývoj Grécka v 19. storočí
Ypsilanti a Filiki eteria
Grécka revolúcia sa paradoxne nezačala na gréckom teritóriu, ale na území Moldavska a dnešného Rumunska. Na jej čelo sa postavil Alexandros Ypsilanti (1792 - 1828), síce Grék, no dôstojník v službách ruského cára Alexandra I. Ťažisko protiosmanskej aktivity sa postupne prenášalo do tajných spolkov.
V roku 1814 bola v Odese založená grécka revolučná organizácia Filiki eteria (grécky Spoločnosť priateľov), ktorá sa podieľala na príprave revolúcie, a jej hlavným cieľom bolo založenie nezávislého gréckeho štátu. Zakladateľmi boli Athanasios Tsakalov (1788 - 1851), Emmanuilos Xanthos (1772 - 1852) a Nikolaos Skufas (1780 - 1818). Niektorí z členov boli zároveň príslušníkmi slobodomurárskych lóží (na ich myšlienky malo vplyv i karbonárske hnutie, ktoré sa rozmáhalo v Taliansku).
Členovia eterie sa delili do niekoľkých stupňov, pričom sa vôbec nepoznali. Bolo to hlavne z obavy pred odhalením zo strany Ruska a Rakúska, ktoré po Viedenskom kongrese prenasledovali akékoľvek snahy o narušenie legitímnych vlád. V roku 1818 Filiki eteria začala posielať svojich členov agitovať medzi Srbov a Bulharov. Títo vyslanci sa nazývali apoštoli. Filiki eteria uspela aj medzi obyvateľmi na Peloponéze prostredníctvom vplyvnej rodiny Petrosa Mavromichalisa.
Spoločnosť sa márne usilovala o to, aby sa jej vodcom stal Ioannis Kapodistrias (1776 - 1831), Grék, pochádzajúci zo starobylého kerkyrského rodu, ktorý od roku 1816 zastával úrad ruského ministra zahraničia. Po Kapodistriasovom odmietnutí bol do čela hnutia povolaný už spomínaný Alexandros Ypsilanti z vplyvnej fanariotskej rodiny, ktorá celé storočie spravovala dunajské kniežatstvá Moldavsko a Valašsko.
V roku 1820 vedenie hnutia prijalo rozhodnutie, týkajúce sa vypuknutia povstania. Mal ho viesť Ypsilanti a jeho centrom sa mal stať Peloponéz. Dňa 22. februára 1821 vojenská družina okolo Ypsilantiho prekročila rieku Prut a vstúpila na územie Moldavska, kde sa dočasne usadila v meste Jasy.
Tu Ypsilanti vydal proklamáciu, v ktorej vyzval Grékov k povstaniu slovami: „Za našu domovinu a vieru! Nastal čas, ó Gréci... Náš zbabelý nepriateľ je slabý a chorý. Naši generáli sú skúsení a všetci naši krajania sú plní entuziazmu. Tak zjednoťme sa, statoční a ušľachtilí Gréci. Zjednoťme národné falangy, nech sa objavia národné légie a uvidíte padnúť starých obrov despotizmu pred našimi víťaznými zástavami.“
Po krátkom pobyte v Jasoch sa povstalci vydali smerom na Bukurešť, no chýbala im podpora cára. Ruský panovník sa rozhodol nekonať a akciu rázne odsúdil, dokonca zbavil Ypsilantiho generálskej hodnosti. Samotný Ypsilanti rátal s jeho podporou a takisto sa snažil o koordináciu s valašským povstaním sedliakov a pandúrov, vedených Tudorom Vladimirescom (1780 - 1821).
Rumunské obyvateľstvo bolo v tejto situácii pomerne nestranné a odpor voči fanariotským Grékom bol u neho ešte silnejší ako nenávisť voči Osmanom. Osmanská armáda vstúpila na územie Valašska 1. mája 1821 a v bitke pri meste Drăgăşani (19. júna) porazila grécke oddiely.
Táto bitka sa stala osudnou nielen elite Ypsilantiho vojska, tzv. Svätej légii (grécky ), no i jemu samotnému. Po jeho úteku do habsburskej monarchie ho zatkli rakúske úrady a viac ako šesť rokov bol väznený (časť trestu si odsedel aj v českom Terezíne), čo sa výrazne podpísalo na jeho zdravotnom stave.
Ten bol natoľko vážny, že Ypsilanti zomrel dva mesiace po prepustení - 31. januára 1828 vo Viedni. Osmanský sultán stratil dôveru v Grékov a ich lojalitu a od roku 1822 začal zverovať správu Valašska a Moldavska už len rodom z rumunského prostredia.
Účinkovanie Ypsilantiho na území dnešného Rumunska bolo signálom pre vypuknutie povstania i priamo na gréckom území - predovšetkým v oblasti Peloponézu. Na jeho čelo sa postavil Theodoros Kolokotronis (1770 - 1843). Spustila sa lavína a 2. apríla povstali aj oddiely, vedené Petrosom Mavromichalisom v oblasti Mani.
Mystický okamih, zachytený i na slávnom obraze Theodorosa Vryzakisa, sa odohral 6. apríla 1821, keď metropolita Patrasu Germanos oficiálne posvätil vlajku povstalcom. Osmani odpovedali pogromami, ktoré páchali na gréckom obyvateľstve, napríklad v Konštantínopole, kde samotný konštantínopolský patriarcha Grigorios V. odvisol na bráne patriarchátu, hoci predtým povstanie odsúdil.
V roku 1822 došlo k vraždeniu Grékov vrátane žien a detí na ostrove Chios. Gréci boli tradične vykresľovaní ako trpiaci národ, ktorý povstal voči osmanskej tyranii, a najexponovanejším príkladom boli práve udalosti na ostrove Chios.
Pravdou však je, že i Gréci sa dopúšťali vraždenia a krutostí na moslimskom obyvateľstve. V tejto súvislosti možno spomenúť vyvraždenie osmanských kupcov v meste Galati či v Jasoch. Na Peloponéze Gréci povraždili asi 25 000 Osmanov a najväčšia masakra sa odohrala v Tripolise.
Grécko: Základné údaje
| Položka | Informácie |
|---|---|
| Oficiálny názov | Ελληνική Δημοκρατία (Ellīnikī́ Dīmokratía; Grécka republika) |
| Rozloha | 131 990 km2 |
| Počet obyvateľov | 10 964 020 (sčítanie 2001) |
| Hranice | Albánsko, Macedónsko, Bulharsko a Turecko |
| Mena | Euro (EUR) |
| Štátny znak | Biely kríž na modrom štíte, okolo ktorého sú vavrínové vetvičky |
| Nezávislosť | 25. marec 1821 |
Politické pomery
Grécko je parlamentná demokracia, hlavou štátu je prezident volený parlamentom na 5 rokov; má však len reprezentatívnu funkciu; reálnu moc má predseda vlády. V jednokomorovom parlamente zasadá 300 poslancov, volených každé 4 roky.