Politické a vojenské udalosti posledných rokov posunuli Ukrajinu do centra pozornosti západnej verejnosti. Spor má aj cirkevnú dimenziu, pretože Ukrajina je krajinou s mimoriadne rozmanitým cirkevným terénom.
Väčšinovou cirkvou je pravoslávie, ale je rozštiepené na viaceré cirkevné organizácie, ktoré sa navzájom neuznávajú. Katolícka cirkev, malá menšina, ale nie bez vplyvu, sa vyskytuje v dvoch formách: ako gréckokatolícka a ako rímskokatolícka cirkev. Spomedzi početných protestantských obcí majú niektoré starú tradíciu, ostatné boli založené v posledných rokoch a desaťročiach. Na Ukrajine existuje autochtónny islam a obnovuje sa tam aj židovský život.
Dnes na Ukrajine dominujú tri cirkvi: Pravoslávna cirkev Ukrajiny (PCU, 39 % z obyvateľov v roku 2020), Ukrajinská pravoslávna cirkev Moskovského patriarchátu (UPC MP, 21 %) a Gréckokatolícka cirkev (GKC, 10 %). UPC MP dominuje v rusky hovoriacich oblastiach na východe a juhu a GKC na západe Ukrajiny.
Historické korene Gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine
Ukrajinská gréckokatolícka cirkev je historicky spätá s Kyjevskou pravoslávnou metropóliou a cez ňu s jej materskou cirkvou - Konštantínopolským ekumenickým patriarchátom. Začiatok postupného rozpadu Kyjevskej Rusi v 12. až 13. storočí podstatne ovplyvnil ďalší osud metropólie.
Silnejúca myšlienka cirkevnej únie medzi Kyjevskou metropóliou a Rímom nadobudla konkrétne formy v druhej polovici 16. storočia. Ochota kyjevského cirkevného vedenia znovu viesť rozhovory s Rímom bola stimulovaná viacerými faktormi. Postavenie príslušníkov pravoslávnej Kyjevskej metropólie, ktorá bola pod jurisdikciou konštantínopolského patriarchu, bolo v Poľsko-litovskom štáte znižované dominanciou a poručníctvom latinskej cirkvi.
Vychádzajúc z tohto želania biskupi na konci 16. Bezprostrednému uzavretiu únie s Rímom predchádzala séria biskupských synod v rokoch 1590 až 1595, na ktorých boli spísané podmienky únie v 33 článkoch. Teologickým pozadím bolo chápanie únie podľa Florentského koncilu.
Vrcholom vnútorných sporov v Kyjevskej metropólii sa stali udalosti októbra 1596, ktoré sa odohrali v Breste (v dnešnom Bielorusku). Druhé zhromaždenie, naopak, exkomunikovalo metropolitu a všetkých biskupov, ktorí súhlasili s úniou.
Keď bola v roku 1620 vysvätená paralelná pravoslávna hierarchia, ktorú v roku 1632 napokon uznal aj poľský štát, bolo definitívne spečatené rozštiepenie Kyjevskej metropólie. Aj napriek tomu nechýbali v 17. Za nimi stáli dvaja vyčnievajúci hierarchovia - pravoslávny metropolita Petro Mohyla (1633 - 1647) a gréckokatolícky metropolita Josyf Veljamyn Ruckyj (1614 - 1637).
Mimoriadne dôležitá pre budúcnosť cirkevnej únie, ako sa to malo ukázať neskôr, bola akceptácia únie dvomi dovtedy pravoslávnymi eparchiami vo Ľvove (1700) a Przemysli (1691). Ich biskupi boli od októbra 1596 ešte v opozícii voči únii.
Počas sovietskeho obdobia bola zakázaná; jej farnosti boli začlenené do Ruskej pravoslávnej cirkvi a jej veriaci a duchovenstvo boli vystavení ťažkým prenasledovaniam. Táto cirkev však prežila v podzemí a mohla čoskoro po zrušení zákazu opätovne aj oficiálne vzniknúť.
Prenasledovanie Gréckokatolíckej cirkvi počas komunistického režimu
Nenávisť voči gréckokatolíckej cirkvi síce zúrila na našom území už pred osudným rokom 1950, keď ju zlikvidovali, no skutočné okovy jej štátna moc nasadila až po komunistickom prevrate. Akcia P, známa aj ako Akcia Pravoslavizácia, bola premyslená a systematická, podieľali sa na nej vysokí štátni úradníci, no tiež tí, ktorí mali k veriacim najbližšie - samotní duchovní.
Spolu s núteným a násilným odsunom rehoľníkov v apríli 1950 (Akcia K) a internáciou ženských reholí v auguste toho istého roka (Akcia R) sa oficiálny zákaz gréckokatolíckej cirkvi zaradil medzi pamätné udalosti demonštrujúce obludnosť komunistického režimu a jeho nenávisť voči akémukoľvek náboženstvu.
Komunisti sa na ňu trúfli ako na žiadnu inú z cirkví - na 18 rokov ju natvrdo zrušili, duchovných väznili a mučili a aj po obnove v roku 1968 bola naďalej v nemilosti režimu.
Ako píše Jozef Coranič v publikácii Cirkev v okovách totalitného režimu , komunisti videli v Akcii P príležitosť demonštrovať silu a zároveň prispieť k rozvratu a oslabeniu katolíckej cirkvi ako takej. Ich konečným cieľom bol totiž zánik všetkých cirkví a ateizácia spoločnosti.
Oficiálne bola gréckokatolícka cirkev zakázaná 28. apríla 1950. Stalo sa tak vo veľkej sále hotela Čierny orol v Prešove na takzvanom Prešovskom Sobore. Minimum z nich boli gréckokatolíci. Aj naďalej však zostala v nemilosti totalitného režimu až do oslobodzujúceho novembra 1989.
Ešte počas konania soboru mocní zadržali prešovského biskupa Pavla Gojdiča. Pre komunistov bol hrozbou, pretože voči prechodu na pravoslávie vyjadril jasne negatívny postoj a apeloval aj na veriacich. Po internácii vo viacerých kláštoroch ho nakoniec v roku 1951 odsúdili za vlastizradu na doživotie. Ďalším z odsúdených bol jeho pomocný biskup Vasiľ Hopko, ktorý dostal miernejší trest - 15-ročné väzenie. Obaja si za mrežami prešli mučením a zlým zaobchádzaním, hladovali, žili v chladných celách a neraz sa dostali na dno svojich fyzických síl.
Komunisti odpor neakceptovali a rozhodli sa s neúhlasiacimi porátať po svojom - odsun, nútené práce aj väzenie. Kňazi, neraz s celými rodinami, museli opustiť domovské farnosti a odísť stovky kilometrov ďaleko, kde pracovali v priemyselných továrňach aj na poliach.
Príkladom je úryvok z listu dekana Pavla Spišiaka o tom, ako ho príslušníci štátnych zložiek zatkli: „O polnoci 15. augusta 1951 vtrhla skupina Štátnej bezpečnosti, vylomila dvere na fare, vrhli na mňa bezbranného, do krvi ma zbili a bosého v pyžame odvliekli do väzenia v Poprade. Vyšetrovatelia ma bili, vyhrážali sa, že ak nepodpíšem schizmu, pôjdem do Jáchymova a na Sibír.“
Gréckokatolícka cirkev na Ukrajine bola formálne zlikvidovaná sovietskymi úradmi. Na „zlučujúcom koncile“, ktorý sa konal od 8. do 10. marca 1946 vo Ľvove, bola zrušená únia s Rímom a celá Haličská metropólia bola podriadená jurisdikcii Moskovského patriarchátu.
Veľká časť kňazov, ktorí zostali verní, bola deportovaná na nútené práce. Všetci hore spomenutí biskupi zomreli vo väzení, v koncentračných táboroch, vo vnútornom exile alebo krátko po oslobodení, ktoré so sebou priniesol postalinský „odmäk“.
Obnova Gréckokatolíckej cirkvi po páde komunizmu
Na začiatku perestrojky Ukrajinská gréckokatolícka cirkev začala vychádzať z podzemia. Opakované ataky štátnych autorít a tvrdá polemika Pravoslávnej cirkvi nezabránili spontánnemu pripojeniu sa väčšiny západných Ukrajincov k Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.
Keď impozantné demonštrácie ukázali, že hnutie za legalizáciu Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi nemožno potlačiť, sovietske autority na konci novembra 1989 uznali existenciu gréckokatolíckych farností.
Gréckokatolícka hierarchia, zložená z desiatich biskupov vysvätených v podzemí, okamžite spustila obnovu zrušených inštitúcií a cirkevných úradov. Pracovalo sa aj na oživení vzdelávacieho, sociálneho a kultúrneho apoštolátu.
Na Kvetnú nedeľu 1991 sa najvyšší predstaviteľ Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi - väčší arcibiskup Miroslav Ivan Ľubačivský vrátil z exilu na svoj ľvovský stolec.
V roku 1994 bola obnovená činnosť Ľvovskej teologickej akadémie, ktorá sa stala nárožným kameňom Ukrajinskej katolíckej univerzity (2002). V roku 1996 bol zriadený Kyjevsko-Vyšhorodský exarchát pre centrálnu a východnú Ukrajinu.
Po rozhodnutí presťahovať do Kyjeva arcibiskupské sídlo Ukrajinskej arcibiskupskej cirkvi sa po dvestoročnom prerušení v októbri 2002 v Kyjeve začala výstavba patriarchálnej katedrály Kristovho vzkriesenia. Prenesenie arcibiskupského stolca do Kyjeva sa uskutočnilo 21. augusta 2005.
Súčasnosť Gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine
Dnes má Ukrajinská gréckokatolícka cirkev doma i v diaspóre celkovo 33 eparchií a exarchátov, 52 biskupov, vyše 4 000 farností a približne 4,5 milióna veriacich, ktorí z nej robia najpočetnejšiu východnú katolícku cirkev.
Jednou z hlavných výziev je uchovanie vlastnej identity a teologickej a liturgickej špecifickosti v rozličných jazykových a kultúrnych kontextoch diaspóry.
Intenzívny a pestrý kultúrny život sa pestuje v trinástich katolíckych vzdelávacích a náučných inštitúciách, napríklad na Ukrajinskej katolíckej univerzite vo Ľvove (ktorá má svoje filiálky v Ríme, Chicagu, Filadelfii, Londýne, Buenos Aires a Kyjeve), v Ivano-Frankivskom katecheticko-pedagogickom inštitúte; v eparchiálnych kňazských seminároch vo Ľvove, Ivano-Frankivsku, Ternopili, Drohobyči, Kyjeve atď.
V aktuálnom kontexte úplnej nestability sú najviac zasiahnutí starci, matky a deti. Tento konflikt zhoršil ekonomickú krízu v krajine a viedol k veľkému schudobneniu obyvateľstva. Proporcie konfliktu ohrozujú stabilitu celej zóny.
V takomto dramatickom kontexte sa katolícka cirkev veľmi zmobilizovala v charitatívnej práci. Situácia gréckokatolíckej cirkvi na území Krymu a Donbasu je komplikovaná.
tags: #greckokatolicka #cirkev #na #ukrajine