V súčasnosti sa vedú rozsiahle diskusie o úlohe a postavení žien v Cirkvi. Je dôležité vnímať, že žena môže byť v pastorácii veľkým prínosom. Namiesto súťaživosti by sme mali túto skutočnosť vnímať ako milosť a dar.
Fébe, diakonka Cirkvi v Kenchreách
Historický pohľad na ženský diakonát
Svätý apoštol Pavol sa okolo roku 57 v Liste Rimanom (16,1) zmieňuje o Fébe, diakonke Cirkvi v Kenchreách. Maria Grazia Biancová upozorňuje, že je ťažké presne určiť, akú úlohu Féb plnila a či jej diakonát bol cirkevným úradom v doslovnom zmysle. Neskôr, Origenes z Alexandrie (†254) v palestínskej Cézarei komentuje tento úryvok a hovorí o diakonáte žien, do ktorého smú vstúpiť tie, ktoré poskytli „pomoc mnohým a svojimi dobrými skutkami si zaslúžili pochvalu apoštolov“.
Na kresťanskom Východe je ženský diakonát historicky dosvedčený. V roku 112 Plínius Mladší, prokonzul Bytínie v Malej Ázii, píše v liste rímskemu cisárovi Trajánovi (Ep. 10,96,8) o mučení, ktorému boli vydané dve ministrae (gr. διάκονοι). Keď Klement Alexandrijský (†215) komentuje Pavlov Prvý list Korinťanom 9,5 (Strom. 3,6,53), zmieňuje sa o ženách, ktoré apoštolov sprevádzali pri ich putovaní, aby im slúžili.
Didaskália apoštolov, ktorá vznikla v prvej polovici 3. storočia pravdepodobne v severnej Sýrii, vyratúva úlohy diakoniek (2,26,4-6):
- podomová evanjelizácia žien
- asistovanie pri krste žien, pričom úlohou diakoniek je pomazávať olejom ženy, ktoré zostupujú do krstnej vody, a zahaľovať ich, keď z vody vychádzajú
- návšteva a pomoc chorým ženám
Profesorka Biancová však zdôrazňuje, že diakonky nemajú prístup k vyučovaniu a vysluhovaniu krstu. Zákaz učiť a krstiť sa objavuje aj v Apoštolských konštitúciách (3,6,1-2), ktoré vznikli na konci 4. storočia.
Počnúc 4. storočím sú svedectvá o ženskom diakonáte početnejšie. Diakonky však nie sú považované za súčasť kléru, aj keď sú ordinované vkladaním rúk (gr. cheirotonía). Nevyhnutnou požiadavkou je panenstvo alebo vdovstvo po jedinom manželovi.
Vzhľadom na tieto historické informácie by oficiálna študijná komisia musela prísť s prevratnými zisteniami, aby mohlo dôjsť k zmene v súčasnom kurze Katolíckej cirkvi západného obradu. Dokiaľ sa veci budú skúmať, nádej tu stále je.
Gréckokatolícka cirkev na Slovensku a prijímanie Eucharistie deťmi
Od septembra 2017 sa gréckokatolícka cirkev na Slovensku oficiálne a na celom území vrátila k starobylej praxi prijímania Eucharistie malými deťmi (v tzv. veku ešte pred užívaním rozumu). V gréckokatolíckej cirkvi už niekoľko rokov deti prijímajú myropomazanie (birmovku) aj prvé sväté prijímanie hneď po krste. Ale prijatie Eucharistie u novorodencov, resp. batoliat bola väčšinou jednorázová záležitosť, ktorá bola u dieťaťa obnovená až v školskom veku.
Viac ako 1000 rokov bola jednota troch iniciačných sviatostí spoločnou praxou východnej aj západnej cirkvi. Eucharistia sa prijímala v blízkej nadväznosti ku krstu a birmovke, niekoľkoročné rozostupy medzi týmito sviatosťami neexistovali. Dospelí katechumeni, aj malé deti po krste prijali aj birmovku a prvé sväté prijímanie.
V 12.-13. storočí sa v latinskej cirkvi vytráca prijímanie pod spôsobom vína, a teda sa stráca aj prijímanie malých detí, pretože mali s formou nekvaseného chleba ťažkosti. Cirkev ovplyvnili aj myšlienky propagujúce nehodnosť ľudí prijímať Eucharistiu a do popredia sa dávala skôr ľudová zbožnosť vo forme adorácie, prijímanie bolo niečo príležitostné a výnimočné. V 16. storočí Tridentský koncil vyhlásil, že prijatie sviatosti zmierenia a Eucharistie aspoň jedenkrát ročne je nevyhnutné pre spásu.
Malé deti pred užívaním rozumu však prijímať tieto sviatosti nie sú povinné, pretože u nich pretrváva milosť posväcujúca vyplývajúca z krstu. Toto malo tiež za následok, že prax eucharistického prijímania malých detí v rímskokatolíckej cirkvi zanikla, pretože sa vyhlásenie Tridentského koncilu začalo interpretovať v takom zmysle, že pre deti Eucharistia nie je nevyhnutná, a preto ani potrebná.
Eucharistické prijímanie malých detí sa lokálne praktizovalo už niekoľko rokov (napr. v Bratislave), ale nebola to všeobecná norma. V septembri roku 2017 sa prijímanie Eucharistie malými deťmi stalo sui iuris pre všetky slovenské eparchie. Eucharistia je deťom podávaná už od krstu až do obdobia rozumového rozlišovania, ktorý bol jednotne stanovený na začiatok 3. ročníka základnej školy. V tomto období deti prestanú prijímať Eucharistiu, absolvujú prípravu na prvú svätú spoveď a Eucharistiu začnú opätovne prijímať po slávnosti „Prvej svätej spovede“, resp. „Slávnostného svätého prijímania“.
Nárok prijímať Eucharistiu v gréckokatolíckej cirkvi majú však len deti východného obradu. Ak je dieťa latinského obradu, nie je možné túto prax uplatňovať (ani v prípade, že rodičia trvale realizujú svoj duchovný život vo východnom obrade).
Katarína Marčáková, rodená Košičanka, popisuje svoju skúsenosť s gréckokatolíckou cirkvou: "Iba niekoľko dní pred krstom, pri poučení od kňaza, ktorý mal krstiť nášho Michaela Jána, sme sa dozvedeli, že nielen že prijme Eucharistiu a birmovanie (myropomazanie) už pri krste, ale že Eucharistiu môže prijímať aj naďalej. Tá predstava ma úplne nadchla a úžas a veľká vďačnosť za tento dar ma doteraz neopúšťa. Každá nedeľná liturgia je pre mňa nielen vďačnosťou za Kristovo vykupiteľské dielo, vďačnosťou za moju rodinu a všetky materiálne a duchovné dobrá, ale veľmi konkrétne aj vďačnosťou za to, že k Eucharistii môže spolu so mnou a s manželom pristupovať aj náš dvojročný syn a štvormesačná dcérka."
Úloha ženy v rodine a spoločenstve
Katarína Marčáková sa s manželom venujú aj službe modlitieb za vnútorné uzdravenie a oslobodenie. Hovorí: "Na začiatku sa to môže zdať ako neprekonateľný rozdiel, ale v skutočnosti to je veľké dobrodružstvo. Nech sa akokoľvek snažím, nemôžem označiť svoj život ako jednotvárny. S deťmi je to zakaždým dobrodružstvo. Okrem toho nás Boh vždy postaví pred rôzne výzvy, či už je to v manželstve, rodičovstve, alebo službe. Navštevuje nás veľa ľudí a naše deti to tak prirodzene prijali do svojho života."
Čo sa týka materstva, samozrejme, sú chvíle či obdobia, keď som vyčerpaná. Môj manžel mi však je veľkou oporou a bez problémov ma vie poslať zresetovať si hlavu, hoci len na pár hodín. Snažím sa prežívať tento čas taký, aký je, s tým, že to tak nebude navždy. Musíme a, samozrejme, aj chceme. Inak by to nešlo. Na mieste, kde práve sme, je času na rodinu dosť. Berieme to ako príležitosť na budovanie vzájomnej jednoty a tešíme sa z toho. Veľkým prínosom sú naše manželské večery, ktoré sa usilujeme mať aspoň raz do týždňa. Je to čas rozhovoru o všetkom, čo prežívame. Čas modlitby a odpúšťania si navzájom. Zdieľame sa aj o duchovných veciach, o veciach výchovy, farnosti či spoločenstva a modlíme sa jeden za druhého.
Katarína Marčáková patrí okrem iného aj medzi lídrov v spoločenstve rodín Skala. Máme na starosti skupinu manželov, s ktorými rozoberáme témy týkajúce sa duchovného rastu a napredovania a tiež chodievame slúžiť párom na každoročných duchovných obnovách. Je to veľká milosť vidieť, čo Boh robí v životoch ľudí a že koná aj cez nás. Spoločenstvo je pre nás nenahraditeľnou a veľmi potrebnou súčasťou života.
Venujete sa z veľkej časti najmä ženám a otázkam rodiny či identity. Táto služba sa mi vykryštalizovala sama a postupne sa formuje. Začalo to už za slobodna, keď som mala vo farnosti cyklus stretnutí pre dievčatá o hodnote, identite, úlohe a poslaní ženy spojený s modlitbami za uzdravenie. Túto potrebu som vnímala aj v našej prvej farnosti, kde to ocenili najmä ženy v strednom veku. Pred časom som bola pozvaná ku skupinke žien v Humennom. Táto skupina vznikla čisto náhodne a hoci sa mnohé ženy navzájom nepoznali, vytvára sa medzi nami veľmi pekné a dôverné puto. Toto je pre mňa dobrodružstvo, lebo prednášky, ktoré pre ne mám, už nie sú len inšpiráciou z kníh, ale poväčšine načúvaním Svätého Ducha.
Myslím, že najťažšie pre ne je dôverovať, že Boh má všetko vo svojich rukách, a tešiť sa zo svojho života, manželstva a detí práve takých, aké sú. A taktiež tešiť sa zo seba, vnímať sa ako niečo dobré a hodnotné. My ženy sa často upriamime viac na svoje zlyhania a pády a to nás natoľko znechutí, že nemáme radosť zo života a len prežívame každý deň. Prvý krok, ktorým sa chceme vydať, je zmena zmýšľania.
Kňazský život a služba so sebou prinášajú aj častejšie sťahovanie z farnosti do farnosti. Dá sa na niečo také zvyknúť? Stabilita a zázemie, to je moja rodina. V obývačke máme plátno s fotkami, kde je veta: Domov je tam, kde sme spolu. Aj naše deti sa snažíme učiť, že ideme tam, kde je to práve potrebné. Nezáleží na tom, kde to bude.
Služba manželky kňaza
Prvýkrát ste vstúpili do služby ako manželka kňaza. Ako ste to prežívali? Keďže som bola z rímskokatolíckeho prostredia, nikdy som nemala nejakú túžbu vyniknúť ani som sa nevnímala ako niečo viac oproti ostatným ľuďom. Tak ako som fungovala pastoračne dovtedy, tak som pokračovala aj potom. Brala som to tak, že teraz sa začína nová etapa môjho života s týmto mužom. Aj za slobodna som si prešla všeličím a viem, že sa posudzovaniu nevyhnem. No cítila som istotu práve v tom, že mám po svojom boku muža, ktorý zmýšľa rovnako a má tie isté priority ako ja.
Jakubany sú veľká dedina. V tom čase tam bolo okolo tritisíc obyvateľov, veľká časť z toho Rómovia. Jakubianci sú takí svojskí, spontánni. Väčšina vyjadrí svoj názor, aj keď niekedy priamo a tvrdo. No nám to vyhovovalo. Máme radi otvorené vzťahy, kde vieme, na čom sme, a nemusíme sa na nič hrať. Boli sme tam dva roky a narodili sa tam obe naše dievčatá.
Vedeli ste v tom čase niečo o vašej novej farnosti? U nás je to väčšinou tak, že kaplánka trvá dva roky a potom sa ide ďalej. Takže sme to čakali. A Šmigovec nám bol veľmi dobre známy. Síce som vedela len to, že je to kdesi pri Ukrajine, ale bol to skôr taký strašiak. Všetci vraveli, ako ťažko sa tam žije, že ľudia sú tvrdí „Rusnáci“ a ešte majú aj starý kalendár. Bála som sa. Keď nám prišiel dekrét od biskupa, aj sme si spolu poplakali. Potom sa však stalo niečo, na čo nezabudnem do konca života. Objali sme sa a začala som Boha chváliť. Už ani neviem, čo presne som hovorila, ale keď som asi po pätnástich minútach skončila, prišiel pokoj.
Keď sme sa tam išli prvýkrát pozrieť, mala som zmiešané pocity. Kým sme sa nasťahovali, manžel spolu so švagrom a jeho priateľkou, ktorá bola našou farníčkou, všetko pripravili. Až na záver som prišla ja s bábätkom. V tom čase som sa už tešila a cítila ako doma. Nehovoriac o tom, že ma zamestnávali dve malé deti. Manžel bol zrazu omnoho viac doma, a tak sme mali čas na seba a rodinu a to mi veľmi pomohlo. Auto sme mali, tak to nebol až taký problém. V tom čase bol v dedine aj malý obchodík, kde sa dalo kúpiť aspoň pečivo, aj keď ho bolo treba objednávať. Škôlka je od nás vzdialená tak osem kilometrov, takže to som tiež nevidela nejako tragicky. Na začiatku som si skôr zvykala, čo všetko nemám poruke, ale zároveň som to brala ako usvedčenie, na čom všetkom som si zakladala. Potom som sa na to snažila hľadieť pozitívne a zistila som, koľko vecí si viem spraviť aj sama.
Je to kraj blízko ukrajinských hraníc v krásnej prírode národného parku Poloniny. Naša dedina leží v údolí a má približne päťdesiat obyvateľov. Okrem toho ešte spravujeme dve filiálky. V jednej sú gréckokatolíci aj pravoslávni a v druhej zasa okolo sto veriacich. Keď to teda reálne zhrniem, ľudí, ktorí chodia do chrámu na všetkých dedinách, je dokopy tak sedemdesiat. Dnes je to skôr už len chatová oblasť, mladých a deti môžem spočítať na dvoch rukách. Myslím si, že nie alebo len málo. Skôr je to pre nich samozrejmosťou. Väčšina domácich ich nemá ani obídené. Záujem o to majú skôr turisti, ktorých vidieť najmä v lete. Chodí sem veľa cyklistov a autobusov.
Problémom je tiež starostlivosť o ne a údržba. Aj náš kostolík v Šmigovci bol na spadnutie, až kým sa toho nechytilo zopár ľudí a obnovili ho z fondov. Ľudia riešia skôr svoje skryté problémy a sami seba, než aby sa zaujímali o tieto veci. Pravdou je, že sami by ani nemali šancu vykryť to z vlastných zdrojov. Všeobecne nájsť ľudí, ktorí sa angažujú na cirkevnom poli, je skôr rarita. Nedávno sa napríklad jedna rodina sama podujala dať vyrobiť ikonostas do nového chrámu. Ikonostas je totiž niečo, čo špecifikuje gréckokatolícky chrám a v našom novom dovtedy chýbal. Vnútri vyzeral ako rímskokatolícky.
Ako si dievča zo sídliska zvykne na život na samote? Vôbec nie, práve naopak. Keď ideme do mesta, zrazu mám plnú hlavu podnetov a neviem sa dočkať, kedy sa vrátime späť. Toto miesto je skvelé aj pre deti. Sú tu šťastné, majú plno priestoru a kontakt so zvieratami. A zároveň vidím, ako sa skrze túto jednoduchosť vieme omnoho lepšie upriamiť na to podstatné. Mať čas pre Boha, rodinu, ľudí. Mnohí hovoria, že sa u nás cítia ako v oáze, kde môžu načerpať pokoj. Až spätne vidím, na koľkých veciach som si predtým v meste zakladala a na čom všetkom som si potrpela.
Čo je základom vašej služby? Najviac, samozrejme, liturgie a potom je to skôr taká osobná pastorácia, budovanie spoločenstva. To tu veľmi chýbalo. Ľudia sa tu upodozrievali a boli veľmi nejednotní. Tak sme sa začali sústreďovať práve na to budovanie, stretávanie sa, osobné rozhovory a načúvanie. Zaujímavá pastorácia je aj v centre. Keď som tam prišla prvýkrát, prekvapilo ma, akí sú tam klienti veľmi spontánni. Ale stretla som sa tam aj s mladým chalanom, ktorý si ma odchytil, kým manžel spovedal, a začal mi hovoriť, že keby nebol na liekoch, tak by všetkých postrieľal. Spočiatku ma to vystrašilo a šokovalo, ale časom som si uvedomila, že je potrebné brať tých ľudí s rezervou. Mnohí sú ako malé deti a tak k nim tak aj pristupujeme.
Ako teda vyzerá váš bežný pracovný deň? Môj manžel nie je typ, ktorý bude len tak sedieť, a najradšej trávi dni vonku, tak to tam začal pomaly zveľaďovať. Vždy tiež inklinoval k zvieratám a prírode. Ja som zas opačný, bytový typ. No nevidím to ako prekážku, práve naopak. Naše deti si užijú oba rozmery a vieme si tak podeliť úlohy. On sa stará o vonkajšok a ja zas o vnútro domova. Čo sa týka tohto miesta, nebrali sme ho ako miesto, kde treba len prežiť, ale ako domov. Preto sme riešili potreby, ktoré tu boli, napríklad stará kúpeľňa či vchod po strmých schodoch, ktorý bol nepraktický pre chodenie s kočíkom. Dnes tu má manžel už celkom slušnú minizoo, o ktorú sa stará najmä on. Skrátka robíme všetko preto, aby sme sa tu cítili príjemne nielen my, ale aj ostatní, ktorí prídu po nás.
No a potom riešime to, čo „horí“ resp. Čo sa týka farských vecí, robili sme zbierky po farnostiach a zháňali aj dobrodincov. No a čo sa týka osobného života, žijeme z manželovho platu a z môjho rodičovského príspevku. Naučili sme sa žiť v skromnosti a najmä, Pán ma naučil prijímať pomoc, s čím som mala kedysi veľký problém. Teraz zažívame jeho dobrotu najmä cez také malé či veľké zázraky. Napríklad ak niečo potrebujeme, pošle nám do cesty niekoho, kto nám to daruje. Často zažívame štedrosť od mnohých ľudí aj z nášho spoločenstva. Niekedy je to doslova kráčanie po vode, ale nikdy sme na tom neboli tak zle, aby sme nemali to, čo potrebujeme.
Pôsobíte v oblasti s veľkou prevahou rusínskeho obyvateľstva. Vzhľadom na to, že ide o veľmi malú farnosť, bolo to trochu komplikované tým, že sa tu často striedali kňazi. Keď sme sem prišli, cítili sme veľkú uzavretosť z ich strany. Hneď prvý rok sme však začali navštevovať rodiny a modliť sa v ich domoch a to veľa zábran zlomilo. Verím, že títo ľudia pochopili, že ich máme radi a neprišli sme to tu len prežiť.
Čo pre tamojších obyvateľov znamená Ukrajina? Myslím, že ľudia sú tu stále akosi v strehu, ale na druhej strane využívajú možnosti, ktoré tu sú - nákupy a, žiaľ, aj nelegálne zárobky. Myslím najmä na pašovanie cigariet, benzínu či nafty. Čo sa týka nás, boli sme na Ukrajine len zopárkrát, poväčšine len kúsok za hranicou. Tam sú na prvý pohľad len odlišné ceny a dlhá čakacia lehota. S biedou sa človek stretne skôr len tak okrajovo, výnimočne. Výraznejšie to je, keď zájde ďalej, prípadne sa rozpráva s ľuďmi. Ja si to nejako neuvedomujem. Myslím, že je to aj istá milosť od Boha, že neriešim to zastrašovanie, ktoré sa šíri z predstáv či slov ľudí. Ak by som sa tým v mysli zaoberala, asi by som odtiaľ utiekla.
Jednoznačne práca. Toto je veľmi chudobný kraj. Mladí ľudia odtiaľ utekajú, keďže pracovné možnosti sú takmer nulové. To je však len vonkajšia záležitosť. Čo vnímam ako skutočný problém, je nejednota. Uprostred rodín, manželstiev, susedstiev, dedín. Ľudia si tu nedôverujú a nedokážu žiť hlboké vzťahy, v ktorých by ukázali tomu druhému, kto vlastne sú.
Nezamestnanosť je však problémom aj v iných okresoch. Neviem, či je to jeho špecifickosť, ale je tu extrémny nedostatok pracovných miest. Tie, ktoré sú, sú obsadené a ľudia sa ich, prirodzene, držia zubami-nechtami, hoci im to neprináša radosť ani naplnenie. Najťažšie je to pre ľudí krátko pred dôchodkom, ktorí často stratia prácu preto, že jednoducho už nie sú potrební. Najsmutnejšie na tom je, že tento región má veľký potenciál či už v turizme, alebo v rozvoji remesiel. Zdá sa však, že o to nie je žiaden záujem.
O strate koreňov by som nevravela. Práve naopak. V týchto oblastiach je povedomie o svojich koreňoch a hrdosť na ne až natoľko silná, že mnohým bráni rozlíšiť a odstrániť to, čo bolo zlé, a prijať to, čo ma môže posunúť ďalej. Skôr by som to nazvala neschopnosťou zamerať sa na vlastnú identitu, najmä v duchovnej oblasti. Pre ľudí dneška, vo všeobecnosti, je otázka, kto som, tou najposlednejšou.
Deň nášho sobáša bol dňom rodiny. Boh tým akoby sám označil métu a oblasť, ktorej sa máme venovať. Počas nášho manželstva nás sám vyučoval na rôznych situáciách, hoci nás nikto neučil, ako ich zvládať. Práve preto je služba manželom a rodinám to, do čoho sa cítime najviac pozvaní.
Empatia a kresťanský život
Dnešné evanjelium nám približuje empatiu Ježiša. Vcítil sa do života ženy, ktorá nemala práve najlepšiu povesť a ktorú by sme aj my (kresťania) pravdepodobne odsúdili a zavrhli. Ježiš však zaujal iný postoj. Nadviazal s ňou rozhovor. Ježiš v tomto rozhovore poukázal na skutočnú vodu a neskôr počúva priznanie sa ženy k hriechu. Neskrývala pred ním nič, bola úplne pravdivá.
Z Ježišových úst sme nepočuli ani odsúdenie, ani zavrhnutie, ale iba potvrdenie toho, čo mu žena povedala: „áno správne si povedala: Nemám muža, lebo si mala…“Ježiš počas rozhovoru otvoril jej srdce a jej myseľ. Bol schopný počúvať a hovoriť tak, aby sa žena necítila urazená vzhľadom na jej minulosť. Nič jej nevyčítal, ale našiel na nej niečo dobré a za to ju pochválil. Nechválil ju za hriešny život ale za to, že neklamala, že bola pravdovravná - “správne si povedala” - a toto je pochvala.
Na takéto stretnutia nepotrebujeme nové spôsoby evanjelizácie o ktorých mnohokrát príliš veľa iba hovoríme. Jednoducho sa potrebujeme odhodlať, ísť a sadnúť si k tým, čo nás potrebujú. Ak je niekto chorý, priblížim sa k nemu a nezavalím ho argumentmi - skrátka stačí „byť mu nablízku, pomáhať mu“. Práve takýmto postojom treba evanjelizovať. Ľudia v dnešnej dobe potrebujú zažiť prítomnosť druhého a jeho dôveru.
Sami dobre vieme, ako sme sa cítili, keď sme nezvládli nejakú časť nášho života. Stačilo možno jedno stretnutie s niekým (kňazom, rehoľníkom, otcom, mamou, kamarátom) kto nás vypočul, povedal pravdu, poprípade dal radu a ľahšie sme našli riešenie, poprípade dokázali zanechať zlý spôsob života. Niekedy to možno trvalo dlhšie kým sme sa odhodlali ku zmene a dali za pravdu druhému. Ani my neočakávajme, že ihneď dokážeme niekomu zmeniť život. Sme tu na to, aby sme hovorili ľuďom o Bohu.
Bývalý pápež sa raz opýtal jedného robotníka: „Ty ako hovoríš ľuďom o Bohu?“ „Nijako. Žijem tak, aby sa sami pýtali…“ A toto má byť aj naším mottom. Nepoužívať iba pekné reči o pánu Bohu, alebo o Cirkvi… Ľudia sú už presýtení peknými rečičkami, peknými knihami o pastorácii, evanjelizácii… Ľudia sú hladní po skutkoch, nie po slovách… Kresťanstvo je náboženstvo, ktoré sa prejavuje skutkami, a nie náboženstvo slov, pokrytectva a márnosti.
Počas svetových dní mládeže sa jeden mladík počas obeda opýtal svätého otca: čo mám povedať svojmu neveriacemu priateľovi? Pápež povedal: „Je to dobrá otázka! My všetci poznáme ľudí, ktorí sú vzdialení od Cirkvi: čo im máme povedať? Ja som mu odpovedal takto: Pozri, tým posledným čo by si mal robiť, je niečo mu rozprávať! Začni konať a on uvidí, čo robíš a sám sa ťa spýta; a keď sa ťa opýta, ty mu odpovieš’. Bratia a sestry, dnešný postoj Ježiša Krista je dôležitý v kresťanskom živote. Terajšie evanjelium nás pozýva priblížiť sa k človekovi v jeho životnej situácii, vedieť si nájsť pre neho čas, prihovoriť sa mu. Je to spôsob, ktorý dokáže otvoriť ľudské srdce. V pravde a láske máme ukázať svojim bratom, ich životnú situáciu a ponúknuť im živú vodu. Vodu, ktorá hasí smäd po pravde, po dobre a kráse. Hodnoty, ktoré naplňujú srdce človeka navždy, nie iba na pár chvíľ. Nech nás Pán naučí kráčať cestou skutkov a pomôže nám vytrvať, lebo iba cesta slov nás vedie na miesto, kde boli zákonníci a kňazi, ktorým sa páčilo správať sa, akoby boli vládcami. Toto nie je evanjeliová realita!
Záver
Gréckokatolícka cirkev na Slovensku, podobne ako iné cirkvi, prechádza vývojom v otázkach postavenia žien. Hoci historicky existovali obmedzenia, v súčasnosti sa čoraz viac zdôrazňuje ich prínos v pastorácii a spoločenstve. Rodina a spoločenstvo sú vnímané ako miesta, kde ženy môžu naplno realizovať svoje poslanie.
tags: #greckokatolicka #cirkev #zena #fararka