Ikona Slovenského Národa: Od Memoranda Národa Slovenského po Emila Belluša

Slovenský národ prešiel dlhou a zložitou cestou, aby si vybojoval svoje miesto v Európe. V priebehu dejín sa objavovali osobnosti a udalosti, ktoré formovali identitu a kultúru národa. Medzi tieto kľúčové momenty patrí prijatie Memoranda národa slovenského a dielo architekta Emila Belluša.

Memorandum Národa Slovenského: Prelomový Dokument Národného Sebaurčenia

Po revolučných rokoch vzniká programový dokument, ktorý predkladajú slovenskí národovci monarchii. Memorandum národa slovenského k Vysokému snemu krajiny uhorskej prijalo Slovenské národné zhromaždenie, ktoré sa konalo 6. a 7. júna 1861 v Turčianskom Svätom Martine. Na počesť pripomenutia si tejto významnej udalosti vyhlásila v roku 1993 Národná rada SR 7. jún za pamätný deň.

V historickom centre Turca sa zišlo 6. a 7. júna 1861 okolo dvesto popredných národných činiteľov a ďalších päťtisíc ľudí, ktorí sa zhromaždili pod starými lipami pred evanjelickým kostolom. Hlavným rečníkom a tvorcom Memoranda slovenského národa k Vysokému snemu krajiny uhorskej bol Štefan Marko Daxner.

Dokument kládol dôraz na potrebu zabezpečiť svojbytnosť slovenského národa a jeho rovnoprávnosť v rámci Uhorska. Jedna z najpodstatnejších častí Memoranda sa dotýkala definície rovnoprávnosti národov - ochrany osobitosti a svojbytnosti slovenského národa.

Dokument zároveň nastoľoval požiadavku zriadenia autonómneho územia - Hornouhorské slovenské okolie, ktoré by spravovali Slováci prostredníctvom svojich volených zástupcov. Okrem toho jednou zo základných požiadaviek bolo to, že na Slovensku mala byť zriadená právnická akadémia a na peštianskej univerzite mala vzniknúť katedra slovenského jazyka.

V origináli tohto významného dokumentu je v úvode táto formulácia: "Memorandum národa slovenského k Vysokému snemu krajiny uhorskej, obsahujúce Žiadosti národa slovenského, cieľom spravodlivého prevedenia a zákonom krajinským zabezpečenia rovnoprávnosti národnej v Uhrách kroz národnie zhromaždenie v Turč. Sv. Martine dňa 6. a 7. Junia vyslovené." Ďalej sú uvedené požiadavky a ich zdôvodnenie.

Hlavným tvorcom Memoranda bol demokratický predstaviteľ slovenského národného hnutia Štefan Marko Daxner. Pokiaľ ide o štátoprávne postavenie Slovákov, nadväzoval Daxner na slovenské národné programy z rokov 1848 - 49, prispôsobujúc ich vnútropolitickej situácii monarchie po vydaní Októbrového diplomu a Februárového patentu.

Októbrový diplom bol ústavný programový dokument, vydaný Františkom Jozefom I. 22. 10. 1860, ktorý sa pod tlakom politickej situácie zriekol absolutistickej vlády v ríši, viedenského centralizmu a predložil hlavné zásady zavedenia ústavného života v celej habsburskej monarchii. Októbrový diplom potvrdzoval rovnosť občanov pred zákonom rovnaké práva občanov bez ohľadu na pôvod, právo zastávať akýkoľvek úrad, náboženskú slobodu, kodifikoval všeobecnú daňovú a vojenskú povinnosť, zrušenie poddanstva a vnútroríšskych colných priehrad. Nezmieňoval sa však o rovnosti národov. Bol to práve Októbrový diplom, ktorý viedol k rozpusteniu uhorského snemu v septembri 1861 a zavedeniu vládneho provizória.

Februárový patent (známy aj ako februárová, tiež Schmerlignova ústava) bol súbor ústavných zhora oktrojovaných zákonov z februára 1861, doplňujúcich a uvádzajúcich do života Októbrový diplom. Februárový patent formálne potvrdzoval myšlienku konštitucionalizmu, zakotvenú v Októbrovom diplome a princípy samosprávy tzv. historických krajín habsburskej monarchie. Tým, že znížil zákonodarné kompetencie krajinských snemov a rozšíril ríšsku radu (snem) a zaviedol ďalšie opatrenia, značne znížil federalistický charakter Októbrového diplomu. Pre nemaďarské národnosti Februárový patent neprinášal ani najmenšie štátoprávne záruky ich národnostných práv.

Vráťme sa k Memorandu národa slovenského. Memorandum žiadalo zabezpečenie svojbytnosti slovenského národa ústavnými zákonmi, jeho rovnoprávnosť, zákonité vymedzenie území, jazykové, školské, administratívne a osvetové požiadavky.

Definitívnemu zneniu Memoranda predchádzala jednak široká národná diskusia, z ktorej vzišlo veľa návrhov národného programu alebo pripomienok ku koncepcii a jednak silná oponentúra priamo na Slovenskom národnom zhromaždení v Martine. Záujmom zástupcov hornouhorskej šľachty barónovi Révayovi, Szentiványimu a iným nevyhovovala myšlienka územnej autonómie, ani memorandová forma programu, ani návrh predložiť ho panovníkovi do Viedne. Ustúpilo sa opozícii zdanlivo iba v poslednom bode - odovzdanie panovníkovi - čo sa však aj tak uskutočnilo, ako sme spomenuli, po rozpustení snemu.

Memorandum národa slovenského odôvodňovalo návrh na rovnoprávne postavenie Slovákov v Uhorsku najmä tým, že sú najstarším národom krajiny a že od utvorenia Uhorska spolu s Maďarmi po stáročia budovali a bránili uhorskú vlasť. Odsudzovalo úsilia o pretvorenie mnohonárodnostného uhorského štátu na štát Maďarov. V prvom bode žiadalo ústavnými zákonmi zabezpečenú svojbytnosť Slovákov a rovnoprávnosť slovenského jazyka v Uhorsku. V druhom bode žiadalo potvrdiť svojbytnosť slovenského národa na území, ktoré skutočne obýval a to tak, že toto územie sa malo pod názvom hornouhorské slovenské Okolie vyčleniť v rámci Uhorska ako národná autonómna oblasť Slovákov. Okolie mali tvoriť hornouhorské župy, vymedzené na juhu slovensko-maďarskou etnickou hranicou.

V treťom bode sa bližšie špecifikovali požiadavky slovakizácie správy, súdnictva a školstva na území Okolia, pomer medzi slovenčinou a maďarčinou. Vyslovila sa tu požiadavka zrušenia tých uhorských zákonov, ktoré sa priečili zásade rovnoprávnosti národov, založenia slovenskej právnickej akadémie, katedry slovenského jazyka na univerzite v Pešti, zabezpečenie štátnej podpory slovenským literárnym a kultúrnym ustanovizniam a slobodu ich zakladania, slobodné užívanie materinského jazyka v samospráve slovenských obcí mimo Okolia a neslovenských obcí Okolia, ako aj primerané zastúpenie národností v hornej snemovni.

V štvrtom bode v obhajobe občianskych práv a slobôd vyslovilo Memorandum solidaritu s obyvateľmi všetkých národov Uhorska v otázke národnostnej slobody so všetkými doteraz utláčanými národnosťami v krajine.

Všetky požiadavky zostali vo verbálnej podobe. O päťdesiat rokov, v roku 1911 zostavilo vedenie Slovenskej národnej strany Memorandum o riešení slovenskej otázky v jazykovej a kultúrnej oblasti, nazývané tiež "Memorandum o krivdách Slovákov". Slovenská delegácia vedenia Pavlom Mudroňom, predsedom Slovenskej národnej strany ho odovzdala 28. 6. 1911 uhorskému ministerskému predsedovi K. Khuen-Hédervárymu. Dokument žiadal dodržiavanie ustanovení národnostného zákona o slobode zakladania najmä stredných škôl, kultúrnych, osvetových ustanovizní dovtedy, kým si Slováci zriadia stredné školy a zavedú vyučovanie slovenčiny ako predmetu na maďarských stredných školách na slovenskom etnickom území. Žiadal používanie slovenčiny popri maďarčine v úradoch a súdoch. Toto Memorandum o krivdách Slovákov malo byť politickou sondou, aby ukázala postoj peštianskej vlády k najzákladnejším požiadavkám Slovákov.

Druhé Memorandum národa slovenského bolo prijaté v Martine v júni 1991.

Organizátori slovenského národného hnutia (Štúr, Hurban, Hodža) 10. a 11. mája v revolučnom roku 1848 vyhlásili v Liptovskom Mikuláši tzv. Žiadosti slovenského národa. Jozef Miloslav Hurban na začiatku revolučného pohybu v prvej polovici roku 1848 na verejných vystúpeniach viackrát vyhlásil: „Ak neukážeme teraz dačo veľkého, stratíme storočie a kliatba ľahne na hroby naše!“ A išiel príkladom. Už 10. mája 1848 bol v Liptovskom Mikuláši, kde sa na fare Michala Miloslava Hodžu zišli najpoprednejší muži slovenského národa, aby sa poradili, ako ďalej v týchto pohnutých časoch. Sformulovali dejinné Žiadosti slovenského národa. Ich základom bol Hurbanov text Žiadostí slovenského národa v stolici nitrianskej, ktoré vyhlásil na verejnom zhromaždení ľudu v Brezovej pod Bradlom necelé dva týždne predtým - 28. Začínajú sa takto: „Slovenský národ v uhorskej vlasti preciťuje po deväťstoročnom sne ako pranárod krajiny tejto, osvedomujúc sa, že svätá zem táto a matka krajina, súc pôvodisko a kolíska povestí o starodávnej sláve jeho predkov a divadlo, na ktorom otcovia jeho a hrdinovia za uhorskú korunu krv vylievali, bola donedávna len macochou jeho, zachodiacou s ním nemilosrdne a držiacou jeho reč a národnosť na reťaziach potupy a zhanobenia, ale v tomto okamžení svojho prebudenia chce národ slovenský zabudnúť na stoletia ukrivdenosti a zhanobenosti svojej, odpúšťa sebe aj svojim ujarmiteľom a nič inšie nehýbe jeho rozradovaným srdcom ako svätý zápal lásky a horúca túžba po ubezpečení slobody, národnosti a krajiny svojej.

Na druhý deň - 11. mája 1848 naplno zazneli Žiadosti slovenského národa na veľkom zhromaždení ľudu v skromnom kúpeľnom areáli susednej obce Liptovská Ondrašová. A nebol to nik iný, ako Jozef Miloslav Hurban, ktorý ich čítal bod po bode a voľne vysvetľoval ich zmysel. Oprávnené slovo Slovákov však vyvolalo nevôľu i strach mocenských kruhov na všetkých stupňoch mocenského aparátu, vrátane uhorskej vlády v Budapešti. Odpoveďou uhorskej vlády boli zatykače. Dňa 12 mája 1848 na príkaz ministra vnútra Uhorska Bertalana Semereho vydali v súvislosti s proklamovaním Žiadostí slovenského národa zatykač na Ľudovíta Štúra, 22.5. na Jozefa Miloslava Hurbana a 1.6.

Dva dni po tom, ako v Prahe 28. októbra 1918 Národný výbor československý prijal zákon o vytvorení samostatnej Československej republiky (ČSR), vyhlásil jej vznik a prevzal štátnu moc, sa konalo v Turčianskom Svätom Martine zhromaždenie, na ktorom sa Slováci prihlásili k spoločnému štátnemu zväzku s Čechmi.

Od prijatia Deklarácie slovenského národa, známej aj ako Martinská deklarácia, uplynie v sobotu 30. októbra 103 rokov. Udalosť sa na Slovensku od roku 1993 pripomína ako pamätný deň. V roku 2018, pri príležitosti 100. výročia prijatia Deklarácie slovenského národa, sa jednorazovo slávil 30. október ako štátny sviatok.

V Turčianskom Sv. Martine sa 30. októbra 1918 stretlo v budove Tatrabanky viac ako 200 zástupcov politického a spoločenského života na Slovensku. Účastníci prijali návrh deklarácie, ktorú vypracoval evanjelický kňaz, politik a náboženský spisovateľ Samuel Zoch. Na návrh Matúša Dulu dotvorili aj Slovenskú národnú radu (SNR), do ktorej zvolili 25 členov na čele s 12-členným výkonným výborom. V mene SNR napokon prijali aj Deklaráciu slovenského národa.

Deklarácia odmietla právo uhorskej vlády konať v mene slovenského národa a SNR sa určila za jediného oprávneného zástupcu konať v mene slovenského národa, pre ktorý žiadala právo na sebaurčenie na základe úplnej nezávislosti, ako aj uzatvorenie okamžitého mieru. Obsah Martinskej deklarácie jasne vyjadroval aj myšlienku spoločného štátu Slovákov a Čechov. Oficiálne sa v nej totiž zrušil zväzok Slovenska s Uhorskom a potvrdil sa nový zväzok s českým národom. Deklarácia sa tak stala jedným zo základných dokumentov zrodu česko-slovenského štátu a prispela k jeho konštituovaniu.

Účastníci martinského zhromaždenia však paradoxne nemali informácie o tom, čo sa udialo v Prahe 28. októbra. O vyhlásení vzniku ČSR informoval výkonný výbor SNR vo večerných hodinách Milan Hodža prichádzajúci z Budapešti. Informoval ich aj o tom, že Rakúsko-Uhorsko bezpodmienečne kapitulovalo.

Na základe aktuálnych informácií sa upravilo znenie deklarácie. Vypustila sa požiadavka samostatného zastúpenia Slovákov na mierovej konferencii, keďže zahraničnopolitické zastupovanie obidvoch národov pripadlo Československej republike. Text sa doplnil aj o fakt, že rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Július Andráši (Gyula Andrassy) uznal požiadavky prezidenta Spojených štátov amerických Thomasa Woodrowa Wilsona z 18.

Iba hrdosť na vlastnú minulosť nás robí sebavedomým národom. Memorandum národa slovenského patrí k prelomovým dokumentom národného sebauvedomenia. „Pripomínajme si tento významný deň, pretože bez historického vedomia nemožno budovať hrdú budúcnosť v globálnom svete, kde častokrát dochádza k stieraniu kultúr a národná identita je vytláčaná na okraj. Mrzí ma, že v týchto dňoch sa vlastná vláda obracia k Matici chrbtom, pretože si zaslúži našu podporu a pomoc.

Niektoré z kľúčových udalostí v histórii Slovákov:

Tieto udalosti a osobnosti prispeli k formovaniu slovenskej identity a národného povedomia.

Emil Belluš: Nestora a Ikona Slovenskej Architektúry

Zľava budova Slovenského veslárskeho klubu v Bratislave, Kolonádový most v Piešťanoch, nákres pre automatický mlyn NUPOD v Trnave, družstevné domy na Námestí SNP v Bratislave. Uprostred portrét Emila Belluša. Emil Belluš je označovaný za nestora a ikonu slovenskej architektúry.

Bellušovo dielo sa radí do obdobia funkcionalizmu, ide najmä o jeho tvorbu z obdobia na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov, ale niektoré jeho stavby vykazujú aj znaky klasicizujúcej moderny. Ako píše Mgr. art. Vo svojich stavbách kládol Emil Belluš dôraz na exteriér a technickú kvalitu.

Ako uviedla pre Rádio Regina Západ jeho dcéra Jelica Janotová, ktorá kráčala v stopách svojho otca a stala sa tiež architektkou, pre stavby Emila Belluša je charakteristické „precízne spracovanie detailov po konštrukčnej stránke, tvarovej stránke a remeselné prevedenie“.

Najelegantnejšie pasáže Bratislavy sa nachádzajú v objektoch družstevných domov na Námestí SNP v Bratislave. Veľký podiel mal aj na založení Slovenskej vysokej školy technickej (dnes Slovenská technická univerzita, STU v Bratislave). Na pôde STU v Bratislave pôsobil v rokoch 1939 až 1970. Od roku 1955 začal svoju akademickú dráhu v Slovenskej akadémii vied (SAV).

Jeden z našich najvýznamnejších architektov pochádza zo Slovenskej Ľupče, kde sa narodil na prelome storočí 19. 9. 1899. Už od detstva rád a dobre kreslil a jeho nadanie podporovali i rodičia. V roku 1919 opustil Budapešť a začal študovať v Prahe na Fakulte architektúry ČVUT, ktorú úspešne absolvoval v roku 1923 u profesora Antonína Engela, odchovanca viedenskej školy.

Bellušovo nadanie a jeho zručnosť, ktorými disponoval už ako študent, dokumentujú viaceré študentské práce z rokov 1920 - 1923. Práce, ktoré boli Fakulte architektúry a dizajnu STU zapožičané v roku 2019 pri príležitosti 120. výročia narodenia Emila Belluša, sú súčasťou výstavného projektu pod názvom Emil Belluš, stretnutie vo virtuálnom svete (autori Mgr. art. Paulína Ebringerová, ArtD., a Ing. arch. MArch.

Len v Bratislave sa nachádza približne 30 stavieb tohto významného predstaviteľa funkcionalizmu. Do Bellušovho portfólia patria tiež bytové domy na Miletičovej, Vajnorskej alebo Björnsonovej ulici v Bratislave či rodinné domy, napríklad rodinný dom Dr.

Stavby Emila Belluša nájdeme aj v iných mestách Slovenska. Vzťah k vodáctvu, spolu s manželkou sa venovali jazdeniu na skife, sa odzrkadlil aj v Bellušovej tvorbe.

Medzi hádam najvýznamnejšie stavby spojené s vodou patrí krytý Kolonádový most vo funkcionalistickom štýle v Piešťanoch. Ten je zároveň aj jedným z najvýznamnejších diel Emila Belluša. Projekt zhotovil v rokoch 1930 až 1931. Most s dĺžkou 141,8 metra spája kúpeľný ostrov s mestom. Pôvodne bol určený pre chodcov aj dopravu, no dnes slúži už len peším. Počas vojny vyhodili jeho strednú časť do povetria, po vojne most rekonštruovali do pôvodnej podoby. Jedinečný charakter mu dodávajú obchodíky, ktoré boli požiadavkou vtedajšieho nájomcu piešťanských kúpeľov Ľudovíta Wintera.

Emil Belluš je aj autorom modernej priemyselnej architektúry (mosty, mlyny a vodojem). Medzi jeho najoceňovanejšie priemyselné diela patrí plnoautomatizovaný mlyn v Trnave. Belluš zhotovil v roku 1936 projekt, ktorý sa zrealizoval v roku 1938. Dispozícia je úplne prispôsobená funkcii. Stavba je rozdelená na dve časti - mlynicu a silo, dimenzované na 200 vagónov obilia. V prípade požiaru sa na streche nachádza nádrž spojená s hasiacim zariadením.

V Trnave sa nachádza aj ďalšia priemyselná stavba Emila Belluša - areál trnavskej vodárne s jedinečným nadzemným vodojemom, ktorý patrí medzi najvýznamnejšie diela a technické pamiatky slovenskej architektúry. Belluš navrhol stavbu v roku 1941, pričom výstavba samotného vodojemu prebiehala v rokoch 1942 - 1946. Do prevádzky bol odovzdaný v roku 1954.

Posledným návrhom Emila Belluša je Mladá garda v Bratislave z roku 1954. Od druhej polovice 50. Za prínos pre slovenskú architektúru mu bol udelený titul národný umelec (1965) a Cena Dušana Jurkoviča (1974). Emil Belluš Zomrel 14. decembra 1979 v Bratislave.

Emil Belluš významne prispel k rozvoju slovenskej architektúry a jeho diela sú dodnes obdivované a uznávané.

Lucie Bílá zaťažená na slovenského kňaza: Po nočnom žúre nečakané gesto za 25 000 eur. Českú speváčku Lucie Bílú ovládol testosterón slovenského katolíckeho kňaza.

Keď sa v roku 2015 chystali vymaľovať kostol sv. Mikuláša v bratislavskej časti Podunajské Biskupice, predstavitelia cirkvi takmer onemeli. Stánok z 12. storočia, ako národná kultúrna pamiatka, musel prejsť dôkladnou kontrolou, pri ktorej objavili hotový poklad svetového významu. V presbytériu, pod pôvodnou maľbou, sa nachádzali vzácne románske fresky.

Podľa znalcov maľby vznikli približne v 14. storočí a zrejme v 17. storočí boli zatreté. V horných častiach stien a na klenbe ide o figurálnu výzdobu, ktorú tvoria pašiový cyklus, postavy Boha Otca, Krista, viacerých svätcov a svätíc, a tiež tradičné vyobrazenia štyroch evanjelistov. Na pomery stredoveku je tu tiež veľa malieb s rastlinným motívom.

Farský kostol sv. Mikuláša v bratislavskej mestskej časti Podunajské Biskupice je najstarším kostolom na území hlavného mesta. Jeho hlavnú loď zdobia vzácne fresky.

Odborné odkrytie a zreštaurovanie fresiek je mimoriadne náročný a finančne nákladný proces. PLUS 7 DNÍ sa podarilo zistiť, že okrem ministerstva kultúry do diela zainvestovala aj česká populárna speváčka Lucie Bílá. Rozhodla sa tak po žúre s vtedajším kaplanom kostola, dnes už administrátorom farnosti Borský Svätý Jur Martinom Šafárikom. Ich zoznámenie prebiehalo ako v romantickom filme. Prišlo k nemu ešte v roku 2016 počas horúceho augustového večera pred jedným z bratislavských hotelov. Ona sa po koncerte išla ubytovať, on s priateľmi odchádzal z oslavy narodenín svojej kamarátky.

Ako prvý ju oslovil Martin. „Lucka?“ vyslovil jej meno. Ona prekvapene: „My sa poznáme?“„Ja ťa poznám, ty mňa nie,“ odvetil jej. Lucie jeho odpoveď pobavila a dali sa do reči. Keď jej povedal, že je kaplanom v kostole, neverila mu. Oblečený v maskáčovom tričku, vojenských bermudách a letných šľapkách ju o tom musel dlho presviedčať. Situácia sa vyvinula absolútne nečakaným smerom.

„Pozvala nás na pohár vína, no v tom momente pre nás prišiel taxík. Ospravedlnil som sa, že už musíme ísť, no ona išla za taxikárom, dala mu 20 eur a poslala ho preč,“ spomína Martin, ako sa spolu s priateľmi dostali do hotelového podniku.

Keď Lucii Martinovi priatelia povedali, že študoval operný spev, maľuje, športuje a najmä trénuje thajský box, nechcela veriť, že toto všetko môže stihnúť kňaz aj popri svojej službe. „Fascinovalo ju to. Musel som jej vysvetliť rozdiel medzi mníchmi v kláštore a kňazmi v pastorácii. Diecézni kňazi sú priamo v teréne a majú byť blízko ľuďom. Doba sa z roka na rok zrýchľuje a aby mohol byť kňaz so svojim posolstvom aktuálny, musí sledovať tep udalostí."

Tesne pred polnocou Martina kamaráti prehovárali, aby pred Luciou zaspieval. Zdráhal sa, no napokon privolil. „Zaspieval som jednu grécko-katolícku modlitbu. Aby som sa sústredil, mal som zatvorené oči. Keď som ich otvoril, stála predo mnou a plakala. Povedala, že toľko mužského testosterónu v hlase ešte nepočula,“ spomína Martin.

Počas debaty preberali aj objavenie vzácnych fresiek a nedostatok peňazí na ich odbornú rekonštrukciu. „Tak s tým poďme niečo spraviť,“ vyhŕklo spontánne zo speváčky s charitatívnym cítením. Udalosti nabrali rýchly spád. Lucie Bílá sa o tri týždne prišla pozrieť do Podunajských Biskupíc na kostol a o ďalšie tri mesiace tu usporiadala dva vianočné koncerty, na ktorých si ako hosť zaspieval aj Martin Šafárik. „Bolo to natrieskané, vyzbierali sme 25 000 eur,“ zaspomínal si kňaz na empatické gesto speváčky.

„V Česku majú kopec českých kaplniek, ktoré iste tiež potrebujú finančnú injekciu, no ona si vybrala práve nás na Slovensku. To bolo od Lucii skutočne pekné gesto,“ opisuje ďalej Martin.

Nebolo to ich posledné stretnutie. V roku 2018 Lucie Bílá spievala kamarátovi na vernisáži obrazov s názvom Okná našich duší, kde ju pri olejomaľbe s názvom Genezaretské jazero premohli emócie a slzy. „Ten obraz ma ozaj dostal. Keď sme sa zoznámili, vôbec som netušila, čo je to za bytosť. Skrýva sa v ňom neuveriteľný spevák, báječný maliar, skvelý človek a najmä katolícky kňaz,“ vyznala sa Lucie na jeho adresu.

Novo zreštaurované krásne fresky, ktoré v kostole v Podunajských Biskupiciach aj vďaka nej obdivujú ľudia zo širokého okolia, Lucie zatiaľ nevidela. Po tom, čo bol Martin v roku 2020 ustanovený svojim ordinárom do Rímskokatolíckej farnosti obce Borský Svätý Jur, ju už do Biskupíc zrejme nič neťahá.

Martinská deklarácia

Kolonádový most v Piešťanoch

tags: #ikona #slovenskeho #naroda