Katechizmus katolíckej cirkvi predstavuje systematický výklad učenia katolíckej cirkvi. Dielo, ktoré nadväzuje na závery II. vatikánskeho koncilu, obsahuje Úvod a štyri časti. Na konci každého článku sa osobitným typom písma (kurzívou) uvádza zhrnutie. Ešte sa vydeľujú tzv. odseky. V nich sa systematicky rozoberá jedna téma.
Štruktúra a Obsah Katechizmu
Úvod diela sa štruktúra diela a charakterizuje sa jeho cieľ a adresáti. Je určený "biskupom ako učiteľom a pastierom Cirkvi". Prvá časť (s. 29 - 265) sa venuje vyznaniu viery, druhá časť (s. 266 - 512) sviatostnému tajomstva, tretia časť (s. 513 - 1007) mravnému životu a štvrtá časť (s. 1008 - 1088) kresťanskej modlitby, najmä modlitby Pána Otče náš.
Látka v rámci článku si môžeme ukázať povedzme na 8. článku 1. kapitoly 3. časti (s. 557 - 574), ktorý má týchto päť dielov: I. Milosrdenstvo a hriech, II. Definícia hriechu, III. Rozmanitosť hriechov, IV. Smrteľný a všedný hriech, V. Rozmnoženie sa hriechu. II. vážna vec a je spáchaný s plným vedomím a s uváženým súhlasom. Ukazuje napríklad odsek uvádzajúci výklad ôsmeho prikázania (s. 596 - 597): Nikto nemá právo vyjaviť pravda tomu, kto sa na ňu pýta, alebo nie. Byť svedkom svojho Boha, ktorý je pravda a chce pravdu.
108. Štvrťhodinka pre KKC - Kresťanská modlitba - Modlitba v kresťanskom živote
Kľúčové Témy a Ich Výklad
Osobitné miesto zaujíma terajší pápež Ján Pavol II. S. 459: Ježiš robí z lásky nové prikázanie. „Ako mňa miluje otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako som ja zachovával prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske. Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás" (Jn 15, 9 - 10). Ježišovu lásku, ktorú od neho prijímajú.
Ospravodlivenie
Uvedieme text zo s. 202: Ospravodlivenie nám zaslúžil Ježiš Kristus. Udeľuje sa nám krstom. Ospravodlivenie je najvynikajúcejšie dielo Božieho milosrdenstva.
Jazyková Kultúra a Terminológia
V Katechizme nájdeme aj termíny ako duchovná znechutenosť (po latinsky acedia) (467). Alebo výrazy ako ospravodliviť - ospravodlivený, trojsvätý. Boh, "ktorý... napĺňa pokorou a dodáva našim prosbám dôveru (634). Sa na s. 187 zjavuje živého Boha.
Na s. 333 sa uvádza, že na Východe volá krizmácia, t. j. pomazanie krizmom (po grécky) myron, čo značí "krizma". (Neoddeliteľnou) súčasťou hlavných hodín posvätného ofícia (667). Štyri čnosti majú základnú úlohu. Sú to rozvážnosť (prudentia), spravodlivosť (iustitia), mravná sila (fortitudo) a miernosť (temperamentia) (455).
Božie Prikázania a Ich Interpretácia
V priebehu dejín vzniklo rôzne delenie a číslovanie Božích prikázaní. Katolícka cirkev sa pridŕža delenia, pochádzajúceho od Augustína (354 - 430), v ktorom prvé prikázanie (viera v jedného Boha) a druhé prikázanie (odmietnutie zhotovovania modiel) tvoria spolu prvé prikázanie desatora. Desať Božích prikázaní je všeobecne uznávanou normou správneho kresťanského života pre všetkých kresťanov. Katolícka cirkev učí, že desať prikázaní zaväzuje kresťanov, a že aj ospravodlivený človek, je povinný ich zachovávať.
Podľa súčasného katechizmu Katolíckej cirkvi, tvorí dekalóg nedeliteľný celok. Každé „slovo“ odkazuje na každé iné a na všetky; navzájom sa podmieňujú. Dve tabule sa vzájomne objasňujú a tvoria organickú jednotu. Prestúpiť jedno prikázanie, znamená porušiť všetky ostatné. (Jak 2,10-11) porov.
Rozpory v Učení a Praxi
Pri bližšom pohľade na učenie a prax Katolíckej cirkvi si môžeme všimnúť zjavné rozpory v učení, keď na jednej strane učí, že Božie prikázania obsiahnuté v desatore sú v podstate nemeniteľné a zaväzujú vždy a všade. Nikto nemôže od nich dišpenzovať. Desať prikázaní vpísal Boh do srdca človeka.
Uvediem niekoľko oficiálnych tvrdení Katolíckej cirkvi odôvodňujúcich uctievanie Ježiša, Márie, svätých a anjelov. Pre pochopenie majme na pamäti, katolíckou cirkvou „rešpektované“ slová Písma z Ex 20,2-5: „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať a ani ich uctievať!“ Na druhom Nicejskom koncile v roku 787 bolo definované učenie o úcte obrazov.
Tomáš Akvinský učí že „náboženský kult sa nepreukazuje obrazom, nakoľko sa berú do úvahy v sebe samých ako nejaké veci, sú obrazmi, ktoré vedú k vtelenému Bohu. No úkon [úcty], ktorý smeruje k obrazu ako obrazu, sa nezastavuje pri ňom, ale smeruje k tomu, koho je obrazom.“ (Tomáš Akvinský, Summa theologiae, 2-2, q. 81, a.
Na základe uvedených a ďalších podobných tvrdení Katolícka cirkev učí, že: „Kresťanské uctievanie obrazov nie je v rozpore s prvým prikázaním, ktoré zakazuje modly. V praxi to podľa Katolíckeho učenia vyzerá tak, že keď sa katolík pokloní soche, ktorá má zobrazovať Máriu, tak sa jej neklania, ale ju nábožne uctieva. Ľudová zbožnosť veľkých más mala určujúci vplyv na katolícke učenie o uctievaní obrazov a sôch. Až taký veľký, že hierarchia cirkvi prestala dbať na čistotu zachovania Božieho slova len preto, lebo čelila masám „zbožných veriacich“.
Advent
Posledné dni Adventu - od 17. do 23. decembra. Počas siedmych dní pred slávnosťou Narodenia Pána, od 17. do 23. decembra, sa v liturgii uvádzajú texty, ktoré svojím pôvodom siahajú do polovice 1. tisícročia.
Pri večerných chválach, a po novom tiež pri svätej omši pred evanjeliom, zaznievajú antifóny, ktoré v pôvodnom znení i v mnohých prekladoch začínajú zvolaním „Ó“, podľa čoho sa nazývajú „Ó antifóny“ alebo tiež „Veľké antifóny“ (antiphonae maiores). Tieto nenápadné texty, utkané zo starozákonných aj novozákonných citácií, sú perlou medzi liturgickými modlitbami. Pôvod antifón nie je presne známy. Po prvý raz sa o nich zmieňuje Boethius (480-525).
Antifóny majú presne stanovenú štruktúru. Každá antifóna ďalej pokračuje vysvetlením vstupného oslovenia. Usporiadanie textu nie je náhodné. Keď priložíme k sebe začiatočné písmená, počnúc poslednou antifónou k prvej, (Emmanuel, Rex, Oriens, Clavis, Radix, Adonai, Sapientia), vznikne latinská veta: ERO CRAS, čo v preklade znamená „Zajtra tu budem“. Antifóny sa spievajú vo večerných chválach, čo pripomína, že prisľúbený Mesiáš prišiel, „keď sa svet skláňal k večeru“ (lat. vergente mundi vespere - hymnus k vešperám v Adventnom období), teda keď sa blížil k svojmu naplneniu.
Prítmie večera, osvetleného len adventnými sviecami, však dostáva aj iný symbolický význam. Stále sa predlžujúca noc pred zimným slnovratom pripomína temnotu ľudského hriechu, v ktorej sa ohlasuje nádej na budúcu spásu. Práve tu zaznieva túžba po príchode Spasiteľa. Je príznačné, že na 21. december, kedy je noc najdlhšia a začína sa vracať slnko, pripadá antifóna: „Ó, Vychádzajúci z výsosti, jas večného svetla a slnko spravodlivosti, príď a osvieť tých, ktorí sú v temnotách a tôni smrti“. Kristus je pravým svetlom, ktoré zaháňa temnotu. Od tohto dňa už v antifónach nezaznievajú len texty zo Starého zákona.
Na prahu slávnosti Narodenia Pána Cirkev oslovuje Mesiáša menom „Emanuel“, čo v preklade znamená „Boh s nami“. Spasiteľ je právom nazývaný „Boh s nami“ - od tejto chvíle už nebude existovať žiadny ľudský osud, ktorý by nebol spojený s Ježišovým životom, Boh bude až do konca časov prebývať uprostred sveta.
Dnešná antifóna je takmer celá zostavená z dvoch citácií z knihy proroka Izaiáša. Pôvodne sa text vzťahoval na osobu Eliakima, ktorý bol ustanovený za správcu kráľovského paláca. Ak je Kristus nazvaný „Dávidovým kľúčom“, vyjadruje sa tak jeho moc nad nebeským palácom. Len on môže človeku otvoriť brány svojho kráľovstva.
Adonai, hebrejské slovo „Pán“, je titul, ktorým židia označovali Boha, pretože z úcty nevyslovovali jeho vlastné meno. Adonai je nazvaný tým, kto „vedie Dom Izraela“. Tento výraz pripomína východ z Egypta, keď Boh sprevádzal vyvolený národ v oblačnom a ohňovom stĺpe (porov. Ex 13, 21-22). Hľadanie múdrosti bolo spoločné všetkým starovekým kultúram Blízkeho východu. Dnešná antifóna ide v zmysle Nového zákona (porov. 1 Kor 1, 24) i neskoršej teológie, keď túto Múdrosť identifikuje s Ježišom Kristom.
Nedeľa Božieho Slova
Na podnet pápeža Františka sa už v Jubilejnom roku milosrdenstva (2015 - 2016) zrodili iniciatívne snahy sláviť Biblickú nedeľu v rôznych diecézach sveta. Svojím posledným vyhlásením tento sviatok zjednotil. Už nejde len o úctivé vyloženie Svätého písma na viditeľné miesto v kostole, ale aj o liturgickú oslavu, ktorá by mala byť prejavom niečoho oveľa hlbšieho a osobnejšieho.
Listom Aperuit illis z 30. septembra 2019, na liturgickú spomienku sv. Hieronyma, ustanovil pápež slávenie Nedele Božieho slova. Pápež František v apoštolskom liste Aperuit illis hovorí: „Nedeľa venovaná Božiemu slovu nech v Božom ľude spôsobí prehĺbenie nábožnej a horlivej dôvernej blízkosti so Svätým písmom". Sväté písmo by nemalo byť vystavené iba v chrámoch. Sväté písmo v rodine je ako dvere do domácej kaplnky. Aj spôsob zaobchádzania s rodinnou Bibliou nám pomôže viac veriť jej obsahu.
Malý Katechizmus Tradičnej Liturgie
Zvyk dodržiavať advent vznikol v 4. storočí v cirkvách Východu. Až ku koncu toho storočia bol dátum Vianoc stanovený na 25. decembra. Prvá adventná nedeľa je nedeľa najbližšia k sviatku svätého Ondreja, 30. novembra. Advent sa dodržiava pôstom a špeciálnymi modlitbami.
V pasáži z Histórie Frankov svätého Gregora z Toursu nachádzame, že svätý Perpetuus, jeden z jeho predchodcov v biskupskom úrade, v roku 480 nariadil, aby sa veriaci postili trikrát do týždňa od sviatku svätého Martina (11. novembra) do Vianoc. Toto obdobie sa nazývalo Pôst svätého Martina a jeho sviatok sa slávil s rovnakou radosťou ako karneval. Pravdepodobne v 12. storočí, ale zmena bola postupná a časom sa advent začal dodržiavať v jeho teraz upravenej podobe.
Tri „príchody“ nášho Pána, na ktoré sa často odkazuje v liturgii adventu sú: 1. Jeho príchod pri Vtelení. 2. Jeho príchod do každej duše. 3. Jeho príchod pri Poslednom súde. Svet čakal štyritisíc rokov na Vtelenie, my čakáme štyri týždne strávené špeciálnou prípravou. Okrem sviatkov sa nosí fialová. Táto farba ukazuje, s akou úprimnosťou sa Cirkev duchovne spája s pravými Izraelitmi, ktorí čakali v pokání a popole na príchod Mesiáša.
Okrem sviatkov svätých sa vynecháva „Gloria in Excelsis“ a namiesto „Ite Missa est“ kňaz hovorí „Benedicamus Domino“. Nie, pretože hoci sa nehovorí „Gloria in Excelsis“ a „Te Deum“, predsa len sa pokračuje s „Aleluja“. V kostole Santa Maria Maggiore pod ochranou našej Panny Márie a v tejto bazilike, kde sa uchovávajú jasličky, začína Cirkev advent.
Štácie označené v misáli sa vzťahujú na minulosť, keď duchovenstvo a rímsky ľud v stanovený deň kráčali v procesii do určeného kostola a tam sa modlili a slávili sv omšu. V kostole Svätého Kríža Jeruzalemského, jednom z najstarších kostolov v Ríme. Tu sa s veľkou starostlivosťou uchovávajú relikvie Pravého kríža s nápisom „Darované Konštantínom Veľkým tomuto kostolu“.
Tretia adventná nedeľa sa nazýva „Gaudete“ kvôli prvému slovu v Introite; hrá organ, kňaz nosí ružové rúcho a diakon a subdiakon nosia dalmatiku a tuniku. V katedrále biskup celebruje s mitrou, známou ako „vzácna“ (t. j. mitra zdobená drahokamami). Adventné kántrové dni sa konajú v stredu, piatok a sobotu po tretej adventnej nedeli. Už v prvých storočiach Cirkev vyhradila tri dni v každom zo štyroch ročných období ako špeciálne dni prosby a vďaky.
Adventné kántry chcú zabezpečiť Božie požehnanie pre obrad vysviacky, ktorý býval tradične stanovený na sobotu tohto týždňa. Áno, podľa pokynov raných pápežov bol december počas mnohých storočí jediným mesiacom, v ktorom sa udeľovali vysviacky. Prednosť má vigília Narodenia Pána. Sviatok svätého Ondreja (30. novembra), hoci sa nie vždy koná v advente, sa nachádza v misáli na začiatku cirkevného roka.
Sviatok svätého Františka Xaverského (3. decembra). 8. decembra sa slávi sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie a 18. decembra sviatok Očakávania Panny Márie. Dogma o Nepoškvrnenom počatí bola definovaná ako článok viery 8. decembra 1854 pápežom Piom IX. „Ó Antifóny“ sú špeciálne antifóny spievané pri vešperách od 17. do 24. decembra. Nazývajú sa tak, pretože každá začína zvolaním Ó (napr. Ó múdrosť vychádzajúca z úst Všemohúceho atď.). V modlitbe a pôste, ale v duchu nádeje, ktorá vidí svoje túžby na prahu naplnenia. Ak vigília pripadne na nedeľu, majú prednosť ofícium a omša z vigílie.
Vianoce
Cirkev oslavuje nočné narodenie Pána polnočnou omšou, na ktorej sa veriaci, pokiaľ je to možné, zúčastňujú. Každému kňazovi je dovolené slúžiť tri omše na počesť trojitého narodenia nášho Pána: 1. Jeho zrodenia pred vekmi z Otca. 2. Jeho narodenia ako človeka. 3. Jeho narodenia v dušiach veriacich. Sviatok má svätý Štefan, svätý Ján a svätý Tomáš z Canterbury.
Odkladá farbu radosti (bielu) a používa fialové rúcha, čo je farba smútku. Sviatok Obrezania a sviatok Zjavenia Pána - Epifánia, ktoré sa slávia 1. januára a 6. januára. Slovo Epifánia znamená „Zjavenie“ a bolo vybrané na označenie Božieho zjavenia sa človeku. Niekedy sa nazýva sviatkom Svätých svetiel. Áno, bežne sa označuje ako Sviatok troch kráľov na počesť mudrcov, ktorých príchod do Betlehema si Cirkev pripomína v tento deň.
Tri zjavenia nášho Pána spomenuté v ofíciu na tento jeden sviatok sú: 1. Jeho zjavenie mudrcom vedeným hviezdou, ktorá ich priviedla k Jeho príbytku v Betleheme. 2. Zjavenie Jeho božstva vyhlásené hlasom Otca pri krste v Jordáne. 3. Zjavenie Jeho moci pri premene vody na víno na svadbe v Káne. Ponúkaním darov zlata, kadidla a myrhy na sviatok Zjavenia Pána.
Sviatok má svätý Pavol Pustovník, svätá Agnesa, obrátenie svätého Pavla, svätý Ján Zlatoústy a svätý František Saleský. 21. januára a v tento deň Cirkev uctieva jej meno požehnaním dvoch jahniat. Z ich vlny sa vyrábajú páliá, ktoré Svätý Otec posiela ako znak jurisdikcie všetkým patriarchom a arcibiskupom po celom katolíckom svete.
Pôst Pred Veľkou Nocou
Nedeľa Septuagesimy je deviatou nedeľou pred Veľkou nocou. Liturgia od tohto dňa má kajúci charakter. Oltár nie je ozdobený, hymnus „Gloria in Excelsis“ sa nespieva a používajú sa fialové rúcha. Okrem toho sa vynecháva hebrejské zvolanie chvály Aleluja, bez ohľadu na to, aký veľký je sviatok, ktorý sa slávi. Po Graduale sa namiesto Aleluja pridáva Trakt, t. j. niekoľko veršov zo žalmov.
Prípravný pôst pred Veľkou nocou sa datuje do apoštolských čias, ako to dosvedčujú svätý Hieronym, svätý Lev Veľký, svätý Cyril Alexandrijský a ďalší. Až do 9. storočia bolo zvykom postiť sa od jedla až do západu slnka. Neskôr bolo dovolené prerušiť pôst v čase Nony, teda o 3. hodine popoludní, a v 12. storočí sa to stalo všeobecným zvykom. V 14. storočí sa stalo všeobecným zvykom prerušiť pôst na poludnie.
Od 9. storočia bolo počas pôstu zakázané nosiť zbrane alebo viesť vojnu. V štyridsaťdňovom pôste si pripomíname štyridsaťdňovú potopu, štyridsať rokov putovania po púšti, štyridsaťdňový pôst Mojžiša pred prijatím tabúľ zákona, štyridsaťdňový pôst Eliáša a štyridsaťdňový pôst nášho Pána. Počas celého pôstu bol medzi chórom a oltárom zavesený obrovský záves alebo plátno fialovej farby, aby veriaci už nemohli vidieť posvätné tajomstvá, ktoré sa slávili pri oltári. Tento záves symbolizoval smútok a ducha pokánia hriešnikov, ktorí nie sú hodní vidieť Božiu majestátnosť. Tiež symbolizoval poníženia Krista, ktoré zakrývali Jeho božstvo.
Veľký pôst trval rôzne a až do čias pápeža Gregora Veľkého, t. j. do roku 600, trval len tridsaťšesť dní a tento starší zvyk sa stále dodržiava v Miláne podľa ambroziánskej liturgie, ale podľa príkladu, ktorý nám dal náš Pán, sa stal prakticky univerzálnym štyridsaťdňový pôst. Popolcová streda dostala svoj názov podľa obradu, pri ktorom v tento deň veriaci prijímajú popol, čo je pozostatok prastarého zvyku, keď verejní hriešnici každý rok konali pokánie v popole a vrecovine. Rubriky predpisujú, že popol používaný v tento deň by mal byť získaný spálením palmových ratolestí požehnaných na Kvetnú nedeľu predchádzajúceho roka.
Pôstne kántry sú v stredu, piatok a sobotu po prvej pôstnej nedeli. Slovo kántry pochádza z latinského „Quatuor tempora“, a je to streda, piatok a sobota v jednom týždni v každom zo štyroch ročných období a sú vyhradené ako dni prísneho pôstu a zdržanlivosti. Vznikli v Ríme v čase cisára Konštantína. Najprv to boli dni modlitby a neskôr boli vybrané ako pravidelné dni na udeľovanie svätení. Pridávajú sa dve alebo aj viac epištol alebo lekcií spolu s ďalšími modlitbami alebo kolektami.
Na štvrtú pôstnu nedeľu, ktorá sa nazýva Laetare, je liturgická prísnosť pôstu trochu uvoľnená. Oltár je ozdobený kvetmi, hrá organ a kňaz môže nosiť ružové rúcho namiesto fialového. Na štvrtú pôstnu nedeľu pápež požehnáva ružu vyrobenú zo zlata, známu ako Zlatá ruža a nesie ju sám v procesii. Pašiová nedeľa, Nedeľa umučenia, Smrtná nedeľa a pod., je piata pôstna nedeľa. Zakryjú sa všetky kríže, sochy a obrazy ukrižovania a to od Smrtnej nedele do Bielej soboty.
Všetky kríže a obrazy sú zakryté počas Pašiového obdobia, aby inšpirovali veriacich k väčšiemu pokániu, pretože sú pozbavení útechy vidieť tieto predmety zbožnosti. Sviatok má svätý Matúš, apoštol, 24. alebo 25. februára; svätý Tomáš Akvinský, učiteľ Cirkvi, 7. marca.
tags: #katechizmus #katolickej #cirkvi #600