Niektoré miesta a budovy majú svoj genius loci. V Modre ich nie je málo. Sama Modra je taká. A tých domov s dušou je v nej viac. Starých aj novších. Vlastného ducha už, našťastie, dokážeme priznať aj novším, moderným stavbám. Na Slovensku takýchto stavieb, moderných, ale už prehodnotených časom, nie je až tak málo. Ich jedinečnosť si uvedomujeme len v posledných pár desaťročiach.
Príbeh modranského sirotinca má niekoľko rovín. Je to príbeh zo svojrázneho vinohradníckeho mestečka, ktoré je príbehov a legiend plné. Je to kapitolka z literárnych dejín tejto krajiny. Je to pozoruhodná stránka z pracovného i osobného životopisu jedného z najvýznačnejších architektov, akých malo niekdajšie Československo. Je to tiež príbeh o altruizme a ochote pomáhať slabým a bezbranným - sirotám, a nakoniec i deťom v smrteľnom ohrození pre rasový pôvod.
Modranský sirotinec, dielo klasika modernej architektúry Dušana Jurkoviča (1868 - 1947), je jednou z takýchto budov. Prešiel érou rozkvetu aj érou úpadku. Ako svojho zakladateľa národnej architektonickej moderny si ho privlastňujú Česi, resp. Moravania, aj Slováci. Bol to staviteľ, ktorý sa zhliadol v ľudovej architektúre Československa natoľko, že sa ňou nielen inšpiroval, ale o nej aj písal a propagoval ju v zahraničí.
Dušan Jurkovič
Dušan Jurkovič a Modra
Modranský sirotinec (1911, stavba 1913) je jednou z prác Jurkovičovej zvláštnej modranskej kapitoly. K mestu architekta viazali osobné väzby, o čom vypovedajú aj ďalšie stavby i pomníky, ktoré tu realizoval. Kamenný dom vo vinohradoch Hamrštíl navrhol pre svoju neter Elenu Štetkovú, vnučku botanika, polyhistora, národného buditeľa a evanjelického kňaza Jozefa Ľudovíta Holubyho a jej manžela učiteľa Michala Štetku.
Jurkovič navrhol tiež mestský vinohradnícky dom na Štúrovej ulici, ktorý organicky zapadá do dobovej radovej zástavby tradičných vinohradníckych domov a v 90. rokoch v ňom bola galéria - dnes je to prozaickejšia vináreň. Navrhol tiež úradnícke domy na Zochovej, bytovky pre novú byrokraciu československého štátu po roku 1918, ktoré Modrania volajú bytové domy. V roku 1923 Jurkovič navrhol stavbu fary pre kňaza Jána Miloslava Hodžu, synovca Štúrovho spolupracovníka Michala Miloslava Hodžu, ktorá stála za nemeckým evanjelickým kostolom.
Budova sirotinca, zrejme najveľkorysejšia stavba Jurkoviča v Modre - možno ani nie tak dispozíciou, ako svojím poslaním - vznikla tiež z popudu miestnej evanjelickej komunity. Evanjelický sirotinec bol od samého začiatku spoločným dielom cirkvi a miestnych ľudí s veľkorysým srdcom.
Pavel Zoch, strýko Samuela Zocha, bol otcom myšlienky pôvodného sirotinca v meste Modra, ktorý vznikal a fungoval na prelome 19. a 20. storočia z príspevkov zozbieraných po celom Slovensku. Priestory rástli postupne - najprv to bol dom, ktorý siroty dostali do daru od modranskej vdovy Márie Hýlovej, pričom darkyňa sa o deti aj starala. Nová budova potom vznikla na pozemku s mlynom a potokom, ktorý sirotám venovala, spolu so sumou 4-tisíc vtedajších korún, Judita Dubovská.
Modranský sirotinec
Architektúra a život v sirotinci
Dom pre siroty - to už nie je typický a notoricky známy Jurkovič ornamentov a odkazov na folklór. Budova má blízko k jednoduchosti funkcionalizmu. Centrom stavby je mohutné schodisko, dve protistojne postavené krídla poschodia predstavujú izbu pre dievčatá a izbu pre chlapcov.
Na dobových fotografiách vidíme sparťanské podmienky života chovancov - rady postieľok, veľmi striedmu výzdobu, jednoduché „sirotské“ uniformy detí, ktoré museli po škole pomáhať v záhrade a kuchyni, ba posielali ich na výpomoc miestnym obyvateľom, a až potom mali čas na hry. V budove našlo útočisko súčasne maximálne osemdesiat detí.
Celkovo však ním prešli tisíce, medzi nimi aj dve postavy, ktoré sa zapísali do ďalšej kapitoly slovenských literárnych i spoločenských dejín. Malý Janko Čietek, neskôr známy pod umeleckým menom Ján Smrek, prišiel do Modry zo Zemianskeho Lieskového ako 7-ročný s jedným kufríkom. Prežil tu detstvo a dospievanie, roky školské i učňovské. To Daniel Okáli, dnes asi právom pozabudnutý komunistický politik a literát, sa zasa neslávne preslávil v 50. rokoch tým, že ako povereník vnútra premenúval obce na juhu Slovenska. Ešte predtým ako predseda presídľovacej komisie pomáhal organizovať povojnovú výmenu obyvateľov, presnejšie odsun Maďarov zo Slovenska, a podpísal sa aj na násilnom rozpustení rehoľných rádov v novom „ľudovodemokratickom“ režime.
Správcom sirotinca bol v rokoch druhej svetovej vojny evanjelický kňaz Bohumil Kadlečík, otec spisovateľa Ivana Kadlečíka, ktorý takisto prežil v sirotinci rané detstvo, hoci nie ako chovanec. Kadlečík spomína, ako sa hrával aj bíjal s chlapcami zo sirotinca. Medzi sirotami sa vtedy objavili i dievčatá a chlapci, ktorí rodičov mali. Ich rodičia však boli v situácii, keď sa museli svojich detí zriecť, aby im zachránili aspoň holý život. Židovské deti mal ukryť pred smrťou azyl v sirotinci, mnohé z nich dostali krst a nové priezvisko.
Sirotinec bol pritom vo vojne v hľadáčiku pozornosti. Časť budovy zabralo veliteľstvo Luftwaffe. Vojna sa skončila, sirotinec však nečakalo nič dobré. Po príchode Rusov sa v Modre usadil štáb armády maršala Malinovského. Prišli povojnové roky, ktoré príliš nežičili cirkevnej charite. Niežeby sirôt ubudlo. Nový komunistický štát si však neželal, aby za dobročinnosť mohol zbierať pomyselné body aj niekto iný ako on sám.
Z modranského sirotinca sa v roku 1950 stalo pekárske učilište. O Jurkovičovu stavbu (sám staviteľ zomrel v roku 1947, takže nový režim ho nestihol odvrhnúť, ale si ho ani nijako vrúcne neprisvojil) nebolo postarané nijako. Budova úspešne podliehala zubu času až do roku 1989, keď učilište zaniklo. Evanjelická cirkev, ktorá dostala sirotinec v reštitúciách späť v roku 1993 v neobývateľnom stave, ho odvtedy udržiavala v stave na hranici nevratných zmien.
November 1989 priniesol možno nové vetry a - aspoň niektorým - aj nový blahobyt, ale vrece s dobročinnosťou sa určite neroztrhlo. Evanjelická cirkev nepatrí medzi najbohatšie v tejto krajine, systém verejných zbierok má svoje tiene. Niekto prispieva, aby si urobil reklamu, niekto neprispieva zo zásady, pretože zbierkam neverí.
V prípade modranského sirotinca sa stal menší zázrak. Občianske združenie Modranská beseda, ktoré sa rozhodlo budove pomôcť, sa zapojilo do projektu nadácie istej veľkej slovenskej banky a v priebehu niekoľkých mesiacov vyzbieralo takmer 92-tisíc eur. Zbierka sa uskutočnila aj prostredníctvom verejnej webovej stránky, na ktorej sú uvedení všetci darcovia - podpísaní aj anonymní - spolu so sumami, ktorými prispeli. Priemerná výška príspevku na darcu je tu ťažko uveriteľných 90 eur.
A aká by mala byť budúcnosť priestoru sirotinca? Plány sú veľkorysé. Občianske združene, ktoré spolupracuje s majiteľom evanjelickou cirkvou, chce najprv uskutočniť geodetické zameranie pozemku a budovy a potom dosiahnuť jeho vyhlásenie za národnú kultúrnu pamiatku. V bývalom sirotinci by mal napokon vzniknúť verejný priestor, v ktorom by sa mohli ľudia stretávať a tráviť zaujímavo svoj voľný čas.
„Objekt dokazuje, že na Slovensku boli ľudia, ktorí nemysleli iba na seba, ale boli schopní súcitiť a pomôcť iným.
Tabuľka: Významné osobnosti spojené s Modranským sirotincom
| Osobnosť | Význam |
|---|---|
| Dušan Jurkovič | Architekt sirotinca |
| Pavel Zoch | Zakladateľ pôvodného sirotinca |
| Samuel Zoch | Organizátor zbierok a správca sirotinca |
| Ján Smrek | Básnik, chovanec sirotinca |
| Daniel Okáli | Komunistický politik, chovanec sirotinca |
| Bohumil Kadlečík | Správca sirotinca počas vojny |
📍24 sirôt, ktoré zmizli v Akadémii sv. Kataríny – záhada kostola pochovaná po stáročia
Na začiatku boli Zochovci
Evanjelický farár Samuel Zoch, narodený v roku 1882, patril do významnej rodiny. Jej silný príbeh je plný obdivuhodných aktivít na pomoc iným. Podobne ako jeho strýko Pavol, aj Samuel organizoval početné potravinové zbierky a všetok voľný čas venoval práci v miestnom sirotinci. Počet sirôt v dôsledku vojny a ťažkej sociálnej situácie sa zvyšoval, a tým narastala aj potreba postarať sa o ne. Zoch si predsavzal postaviť nový, väčší sirotinec. Dňa 12. mája 1912 položili základný kameň, o rok neskôr budovu sirotinca v Modre slávnostne otvorili a vysvätili.
Vzťah oboch manželov Zochovcov k tejto bohumilej činnosti sa prehĺbil po strate ich jediného syna, 8-ročného Stanka. Na jeho pamiatku založili základinu na podporu chudobných študentov a fond Stankova pokladnička na pomoc sirotám.
Počas 1. svetovej vojny bola modranská evanjelická fara jedným z centier, v ktorých sa stretávali vtedajšie elity slovenského spoločenského a politického života. Po rozpade monarchie sa stal Samuel Zoch jedným z popredných predstaviteľov Československej republiky, bol spoluautorom textu Martinskej deklarácie a prvým bratislavským županom. V roku 1923 sa stal aj biskupom západného dištriktu. V najväčšom rozkvete síl, už ako predseda Zväzu evanjelických cirkví v Československu, v decembri 1928 Zoch zomiera.
Ďalšou významnou osobnosťou, ktorú viazali k Modre rodinné vzťahy, bol autor mohyly generála Štefánika na Bradle, ako aj mnohých ďalších vynikajúcich návrhov stavieb, architekt Dušan Jurkovič (1968 - 1947). A práve evanjelický sirotinec, prvý svojho druhu na Slovensku, bol jeho prvou a najdôležitejšou stavbou v Modre. Secesnú stavbu navrhol v tzv. modern style, čo bol jemu blízky anglický prúd tohto štýlu na začiatku 20. storočia.
Sirotinec vyrástol na veľkom pozemku bývalého mlyna so záhradou, ktorou pretekal nezakrytý potok. Neskoršie necitlivé úpravy a zásahy, najmä modernistická prístavba v roku 1938, vyvrcholili po nástupe komunistického režimu. V roku 1951 sirotinec zrušili a v budove zriadili Stredné odborné učilište pekárske, pričom na časti cirkevného pozemku vzniklo aj rezortné doškoľovacie stredisko. Sirotinec potom desaťročia chátral, čo sa nezmenilo ani po roku 1989.
Život v sirotinci
Prvé úvahy o potrebe evanjelického sirotinca zazneli na vnútromisijnej konferencii v Modre v roku 1899. Jeho výstavba sa zvažovala buď v Liptovskom Mikuláši, alebo v Modre. Definitívne rozhodnutie padlo na pastorálnej konferencii v roku 1905 v Tisovci. Keď odtiaľ cestovali vlakom domov, poskladali sa kolegovia duchovní Pavlovi Zochovi na finančnú zbierku. Prvý sirotinec otvorili v tom istom roku na dolnom predmestí Modry, v dome vdovy Hýlovej, ktorá svoj dom na tieto účely poskytla úplne zadarmo. Spočiatku v ňom bolo iba päť detí.
Vlhký dom nepostačoval potrebám, detí pribúdalo, a tak časť svojho domu v terajšej Moyzesovej ulici poskytla cirkvi na tento účel vdova Liberčanová. Objekt, v ktorom mohlo bývať až 26 detí z celého Slovenska, otvorili v roku 1908. Sirotným otcom sa stal učiteľ na dôchodku Ivan Branislav Zoch, sirotnou matkou Zuzana Valchová z Petrovca - deti ju nenazvali inak ako „mamuška“.
Po smrti Pavla Zocha v júni 1907 pokračoval v práci jeho synovec Samuel. Medzi prvých chovancov sirotinca patril aj významný básnik Ján Čietek, známy pod menom Ján Smrek.
Počet sirôt sa však ustavične zvyšoval, domy darované vdovami kapacitne nestačili, a tak sa pastorálna konferencia v Novom Meste nad Váhom v roku 1909 uzniesla na stavbe väčšieho sirotinca v Modre. Zochovi pri organizácii zbierky v cirkevných zboroch výdatne pomáhal farár z Pukanca Martin Bujna, ktorý o potrebe pomáhať písal do časopisu Stráž na Sione. Získal preto prezývku „čestný žobrák“ alebo „ideálny žobrák“ sirôt. Prvú veľkú službu preukázala cirkevníčka Judita Dubovská. Nielenže prispela do zbierky sumou 4-tisíc korún, ale aj odkúpila a na tento účel venovala svoj otcovský mlyn.
Novopostavený sirotinec slúžil svojmu účelu a v roku 1923 počet opatrovaných detí stúpol na 80. No žiadosti o prijatie ďalších detí ustavične pribúdali.
Sirotinec bol postavený v jednoduchom štýle, od hlavného vchodu viedlo široké schodisko na poschodie, kde boli detské spálne - naľavo dievčenské, napravo chlapčenské. Počas jeho existencie do roku 1951 v ňom našli svoj domov stovky sirôt a polosirôt z celého Slovenska vo veku od piatich rokov. Život v ňom mal pevne stanovený režim, ktorý obsahoval pracovné a školské povinnosti, ako aj voľný program detí.
Deň v sirotinci sa začínal za zvuku zvona, ktorý ohlasoval budíček; v zimných mesiacoch o šiestej ráno, v letných o pol hodiny skôr. Väčšie deti pomáhali tým menším s obliekaním. Jedálny lístok bol jednoduchý, jedlá z mäsa boli trikrát týždenne, no deti nikdy nehladovali. V záhrade sa dopestoval dostatok zeleniny a ovocia. Cirkevné zbory z celej krajiny posielali do Modry potraviny, najmä múku a zemiaky. Obľúbené hodiny osobného voľna trávili deti hrami, v nepriaznivom čase čítaním kníh či ručnými prácami. Chovanci mali nárok na voľno až vtedy, keď si splnili povinnosti. Najčastejšie pomáhali v kuchyni alebo v záhrade, dievčatá plátali a zašívali obnosené šatstvo či chodili vypomáhať do domácností a viníc miestnych cirkevníkov.
Ak ich mali, tak počas prázdnin navštevovali svojich príbuzných alebo trávili čas u dobrodincov vo vzdialenejších cirkevných zboroch. Deti z rozvrátených alebo sociálne slabších rodín boli vychovávané v bázni Božej a vzájomnej láskavosti, čo však nezaručilo, že nestvárali huncútstva. Medzi široký repertoár trestov patrilo aj vyhrešenie medzi štyrmi očami alebo pred chovancami, ale aj pôst, telesný trest alebo až vylúčenie nenapraviteľných. Pri odchode zo sirotinca si každý chovanec odnášal vlastnú výbavu. Tú tvorili okrem iného štyri košele, jedny celé topánky, jedny nové šaty zelené, štyri krátke spodky a rovnaký počet svetrov.
Záchrana židovských detí
Samostatný príbeh sirotinca tvoria židovské deti, ktoré sa v ňom ukrývali počas vojny. Modra bola mestom viacerých etník a konfesií, historické pramene spomínajú prítomnosť židov už v 16. storočí. Najviac židovských rodín žilo v tomto meste na prelome 19. a 20. storočia, venovali sa prevažne obchodu, hospodárstvu a vinohradníctvu. Náboženská obec vlastnila synagógu, cintorín, kúpeľ zvaný mikve, jatky a viacero dobročinných spolkov.
Po vyhlásení autonómie Slovenska v roku 1938 a najmä po nástupe Tisovho režimu a prijatí tvrdých rasových zákonov podľa vzoru nacistického Nemecka sa aj situácia modranských židov stávala neúnosnou. O tri roky neskôr boli takmer všetci členovia tamojšej obce vyvezení do koncentračných táborov, odkiaľ sa až na malé výnimky nevrátili. Predstavitelia evanjelickej cirkvi sa nemohli nečinne prizerať, ako vláda rieši „židovskú otázku“.
Vtedajší farári Július Dérer a Bohumil Kadlečík dostávali od zúfalých rodičov a iných príbuzných početné listy so žiadosťami o prijatie židovských detí. Vďaka útočisku v sirotinci vojnu prežilo 25 židovských detí z celého Slovenska. Dérerovi udelil v roku 1966 štát Izrael in memoriam ocenenie Spravodlivý medzi národmi.
Vojnovou časťou histórie sirotinca, na ktorú si aj dobre spomína, sa zaoberá 81-ročný docent Karol Erdelský. V Modre, odkiaľ pochádzala jeho matka, začal chodiť do cirkevnej evanjelickej školy, prichádzal tu aj do kontaktu so židovskými deťmi. „Niektorí židia, aby sa zachránili, sa nechali pokrstiť, mnohí dávali svoje deti na evanjelické fary. Keď rodičov deportovali do koncentračných táborov, tak ich príbuzní sem do sirotinca doviezli 25 detí. Vedelo sa o nich,“ spomína Erdelský a pokračuje: „V jednej časti objektu vtedy sídlilo veliteľstvo nemeckého letectva Luftwafe, v druhej bol sirotinec.
Nemecký veliteľ, pôvodným povolaním evenjelický farár, si raz zavolal správcu sirotinca a povedal mu: Viem, že tu máte židovské deti a viem aj to, že ich chcete evakuovať a roztratiť po lazoch. Nerobte to. Garantujem slovom nemeckého dôstojníka, že pokým tu budem, deťom sa nič nestane. Do budovy bez môjho súhlasu nevstúpi ani Gestapo, ani Hlinkova garda. A tak aj bolo, židovské deti vojnu prežili aj vďaka ochrane nacistického veliteľa.“
Pamätníčkou tých čias je aj bývalá chovankyňa sirotinca, 86-ročná Emília Kernová. Jej otec bol legionár v Taliansku a spolubojovník generála Štefánika. Profesiou bol obuvník, kože nakupoval od židovského obchodníka Adlera, s ktorého rodinou sa spriatelili. Bývali v Pezinku, kde čelili čoraz silnejším útokom zo strany nemeckých susedov, až sa napokon v roku 1938 rozhodli presťahovať do Modry, kde jej otec robil v sirotinci domovníka a mama kuchárku. Emília sa hrávala s ostatnými deťmi, aj so židovskými. „Dobre nám tam bolo. Pán farár Kadlečík chodil pravidelne s mojím otcom kupovať tovar, najmä potraviny pre siroty. Každý večer sme sa museli modliť a spievali sme náboženské pesničky. Po konfirmácii museli staršie deti vo veku štrnásť rokov sirotinec opustiť, väčšinou išli do učenia,“ spomína pani Kernová.
Zo sirotinca odišla v roku 1945, o rok neskôr sa vydala. Zreteľne si spomína na židovského chlapca Karola Adlera, ktorému počas vojny pomáhala. A spomína si aj na pokazenú pec v sirotinci, v ktorej sa ukrývali dvaja partizáni.