Cirkev ako dobrá Matka pamätá vo svojich každodenných modlitbách a bohoslužbách na svojich verných zosnulých, či už pri každej svätej liturgii (anafora, či prosby za zomrelých), alebo pri modlitbe Časoslovu (Povečerie, Polnočnica). Špeciálne pozýva Cirkev k všeobecnej spomienke na všetkých zosnulých pre nádej vzkriesenia a večného života.
V rímskokatolíckom cirkevnom kalendári na Slávnosť všetkých svätých nadväzuje 2. novembra Spomienka na všetkých verných zosnulých. Za radostným dňom Všetkých svätých Katolícka cirkev stanovila 2. november za pamätný deň všetkých verných dušičiek, t j. starostlivosti a láske na ne nezabúda. Pre prirodzené spoločenstvo, ktoré ich spájalo v časnom živote, a pre spoločenstvo svätých, ktoré prekračuje hranice smrti, západní katolíci aspoň raz v roku chcú pamätať na svojich zosnulých. Keď 2. pripadne na nedeľu, prekladá sa deň Dušičiek na 3. novembra. Toto všetko nám pripomína i deň Dušičiek.
Vo východných cirkvách je zaužívaná obyčaj spomínať na zomrelých na tretí, deviaty a štyridsiaty deň po smrti, pričom tieto dni majú aj symbolický význam. Spomienke na všetkých verných zosnulých zodpovedá v gréckokatolíckom cirkevnom kalendári päť zádušných sobôt. V súlade s týmto Byzantská cirkev už v 9. storočí zaviedla špeciálny deň modlitby za zosnulých, ktorý je ľudovo známy ako „zádušná sobota“ (gr. psycho-sabbaton), čo v doslovnom preklade znamená „sobota duší“.
Prečo sa modlíme za zosnulých?
Modliť sa za zosnulých je prastará obyčaj. Už aj Židia konali modlitby a obety za zosnulých. V Katolíckej cirkvi je spomienka na zosnulých považovaná za jeden z hlavných skutkov milosrdenstva. Cirkev nás teda už od prvopočiatku pozýva k spomienke na všetkých zosnulých pre nádej vzkriesenia a večného života. V cirkvi - rovnako pozorované na Západe i v jednej z najúctyhodnejších tradícií na Východe - je spomienka na zosnulých v našich liturgických modlitbách. Je to neustála náuka cirkvi od apoštolských čias (porov. Synaxár), že zosnulým môžeme pomôcť našimi modlitbami, obetnými darmi a dobrými skutkami.
Modliac sa za zosnulých, stretávame sa s nimi v Kristovi, ktorý je Láskou a ktorý prekonáva smrť, ktorá je konečným víťazstvom rozdelenia a nelásky. U Krista niet rozdielu medzi živými a zosnulými, pretože v ňom sú všetci živí. Treba si uvedomiť, že každá modlitba za zomrelých prehlbuje aj našu osobnú vieru vo večný život. Nemôžem sa totiž napr. modliť za zomrelého otca a neposilňovať pri tom svoju vieru v to, že sa s ním stretnem, že on žije a čaká na mňa. Táto modlitba vtláča dnešnému dňu, mojej práci, odpočinku, každej hodine, znak večnosti.
Modlitba za zosnulých nie je iba dobrým skutkom voči zosnulým, ale je to tiež znovuobjavenie sveta, ktorý zomiera a je mŕtvy. V tomto pozemskom svete sme odsúdení na smrť, rovnako ako je odsúdený samotný svet. V Kristovi však bola smrť zničená zvnútra, stratila, ako hovorí apoštol Pavol svoju bolesť a sama sa stala bránou do života v plnosti. Pre každého z nás sa táto brána do života otvorila pri našom svätom krste, keď sme zomreli starému človeku a obliekli sme si nového.
Pre prirodzené spoločenstvo, ktoré ich spájalo v časnom živote, a pre spoločenstvo svätých, ktoré prekračuje hranice smrti, západní katolíci aspoň raz v roku chcú pamätať na svojich zosnulých. Pri spomienke na našich zosnulých neustále prosíme Boha, aby im dal večný odpočinok, keďže podľa Písma vstúpiť do Božieho odpočinku znamená pripojiť sa k Bohu vo večnom živote šťastia.
Biblické základy
Už aj Ježiš Kristus sa počas svojho života na zemi vyjadril v podobnom duchu- zmieriť sa už počas cesty pred súd, aby nás sudca neuvrhol do väzenia odpykať si celú dlžobu (Mt 5, 25-26; Lk 12, 58-59). Tiež hovorí o hriechoch, ktoré sa neodpustia ani v tomto veku a ani v budúcom (Mt 12, 31-32). Sv. Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom zase píše: „…dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je.
Svätý Pavol sa modlil za svojho oddaného priateľa Onezifora, aby „našiel milosrdenstvo u Pána“, keď stojí pred Božou súdnou stolicou. Všetky rané liturgie cirkvi vrátane tej najstaršej, liturgie svätého Jakuba, obsahujú modlitbu za zosnulých. V liturgiách svätého Bazila Veľkého († 379) a svätého Jána Zlatoústeho († 407) sú tiež zahrnuté modlitby za zosnulých.
Svätý Gregor z Nazianzu († 390) po slávení pohrebných obradov za svojho brata Cézaria ukončil svoju chváloreč nasledujúcimi slovami: „Časť môjho pohrebného daru je teraz dokončená. Aj my by sme mali napodobniť sv. Ježiš povedal zástupom: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ Židia sa hádali medzi sebou a hovorili: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli.
Tradície a zvyky
Už raná Cirkev si osvojila prax modlitieb za zosnulých. V 3. storočí Tertulián hovorí o každoročných obetách za zosnulých. V liturgii svätého Jána Zlatoústeho (4.-5. storočie) sa nachádzajú modlitby za zosnulých. Apoštolské konštitúcie (4. storočie) obsahujú modlitbu: „Modlime sa za našich bratov, ktorí zosnuli v Kristovi, aby im Boh, ktorý miluje človeka a prijal ich duše, odpustil každý dobrovoľný i nedobrovoľný hriech a bol k nim milosrdný a milostivý a umiestnil ich do krajiny spravodlivosti ..., kde niet bolesti, zármutku ani stonania.“ (Apost. Konšt. VIII, 41, 8-9).
Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) pripomína dôležitosť modlitby za zosnulých, osobitne dôležitosť eucharistického slávenia: toto je tá najlepšia duchovná pomoc, akú možno dať dušiam zosnulých. Cirkev nás pozýva k spomienke na všetkých zosnulých pre nádej vzkriesenia a večného života. V modlitbách za zosnulých prosíme Boha, aby im dal večný odpočinok, keďže podľa Písma vstúpiť do Božieho odpočinku znamená pripojiť sa k Bohu vo večnom živote šťastia.
Počas zádušných sobôt sa slúži v chrámoch po božskej liturgii panychída, pri ktorej sa čítajú mená zosnulých z farnosti (tzv. Sprievodným znakom modlitieb za zomrelých je aj zapaľovanie sviečok, ktoré sú symbolom večného svetla, ktoré svieti dušiam veriacich. Vďaka modlitbám príbuzných a známych môže Boh - Pán života a smrti zmeniť osud zosnulého.
Spomienkový deň na našich zosnulých je už tradične opradený kyticami kvetov a zažatými sviecami. Môže byť aj hustá tma, ale na hroboch zosnulých je svetlo a môže prísť aj mráz, ale na hroboch sa belejú chryzantémy. Táto neodmysliteľná súčasť dušičkových dní, má svoju hlbokú symboliku. Kvet je symbolom života a svetlo sviece symbolom poznania a pravdy.
V našom liturgickom kalendári sú soboty špeciálne venované modlitbe za zosnulých. Synaxár, ktorý nasleduje sv. Jána Damaského, nám dodáva tento dôvod: „Sabat (sobota) v hebrejčine znamená odpočinok, keďže v tento deň Boh odpočíval od svojho diela. V Mäsopôstnu nedeľu si liturgicky pripomíname Posledný súd (Mt 25, 31-46). Keď sa počas 9. storočia začala Mäsopôstna nedeľa oslavovať ako deň spomienky na všetkých zosnulých, presunuli túto spomienku na sobotu, ktorá predchádzala Mäsopôstnej nedeli. V Sobotu pred Päťdesiatnicou si spomíname na „všetky zosnulé duše od Adama“ (porov. Zostúpením Svätého Ducha, ktoré sa oslavuje v Nedeľu Päťdesiatnice, bola dokončená ekonómia našej spásy.
Od počiatku kresťanstva miestne cirkvi viedli registre svojich živých i zosnulých členov. Tieto registre boli skladacie tabuľky vyrobené z dreva, slonoviny alebo drahých kovov, umelecky ozdobené rezbami a zviazané krúžkami. Sú známe ako diptychy, ide o slovo prevzaté z gréckeho díptychon, čo znamená čokoľvek „zložené na dve časti“. V Byzantskej cirkvi tieto diptychy hrali dôležitú úlohu, pretože mená heretikov a exkomunikovaných sa z nich odstraňovali a rovnakým spôsobom sa vylučovali aj z liturgických modlitieb. Diptychy sa prestali používať niekedy počas 14. storočia.
Tieto zoznamy sa nazývali „hramoty“, z gréckeho slova grammata, čo znamená „písaný list“ alebo „písomný dokument“. Zoznam zosnulých členov rodiny, vyhotovený v zošitovej forme, sa nazýval pomjanik, ide o pojem prevzatý zo staroslovienčiny: pomjanuti, čo znamená „spomínať na“, a používal sa na bohoslužbách za zosnulých. Zvyk vyhlasovania mien zosnulých počas liturgických služieb, ako je uvedené vyššie, možno vystopovať v prvých storočiach kresťanstva. Už vo štvrtom storočí túto prax silno bránil svätý Epifán († 403) ako „pevne zavedenú tradíciu“ v cirkvi. Tento úctyhodný zvyk nám odovzdali naši predkovia ako súčasť nášho krásneho duchovného dedičstva.
V Mäsopôstnu sobotu ako špeciálny deň modlitby za zosnulých možno vysledovať do šiesteho a siedmeho storočia, do obdobia, keď sa vyvinul Typikon sv. Synaxár, ktorý je liturgickým opisom sviatku alebo spomienky toho dňa, vychádza z traktátu O tých, ktorí zomreli vo viere, ktorý sa pripisuje sv. Jánovi Damaskému.
Sobota v hebrejčine znamená odpočinok (sabat), keďže v tento deň Boh odpočíval od svojho diela. (Gn 2, 2-3) V tento ‚deň odpočinku‘ slávime pamiatku zosnulých, pretože ‚odpočívajú‘ od všetkých svojich pozemských starostí.“Ježiš Kristus v sobotu odpočíval v hrobe, keď dokončil dielo spásy ľudského roduVo Veľkom pôste sa bohoslužby konali len v sobotu a v nedeľu.
Človek je jediný tvor na zemi, ktorý si buď chce alebo nechce uvedomiť skutočnosť smrti, hoci jednoducho s ňou musí počítať. Táto pravda prechádza životom s nami ako tieň, ktorý nedokáže odstrániť ani najsilnejší reflektor úspechov, radostí a pôžitkov. Prečo? Pretože všetci dobre vieme, že od narodenia zomierame. Čím viac rokov nám pribúda, tým viac ich aj ubúda a čím sme starší, tým je automaticky problém smrti aktuálnejší.
Výrok antického spisovateľa Horácia (65-8 pred Kr.) Nezomriem celý! sa ozýva dejinami. Ich vývojom dostával stále plnší a jasnejší obsah. Svoj vrchol dosahuje v učení Krista, najmä v známej vete, ktorú povedal pred vzkriesením Lazára: Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. V týchto slovách nájdeme plný život, ktorý symbolizujú kvety, aj svetlo pravdy, ktoré predstavujú sviece. Toto je organická súčasť našej viery a nášho presvedčenia.
Dnes v deň spomienky na všetkých zosnulých si musíme opäť pripomenúť pravdy o živote po živote, aby sme tých, ktorých hroby sme navštívili, nepokladali za zaniknutých, ktorí už vôbec nejestvujú. Všetci sa blížime k bodu, keď nastane mohutná, veľká a nepredstaviteľná zmena. Ale pozor! Iba zmena! Zmena či už k večnému šťastiu alebo večnému zatrateniu, čo závisí od terajšej chvíle, od života, ktorý prežívame.
Odpustky pre duše v očistci
Apoštolská penitenciária s vysvetlením oznámila, že úplné odpustky pre duše v očistci bude, tak ako minulý rok, možné získať po celý mesiac november 2021. V dekréte podpísanom 27. októbra hlavným penitenciárom kardinálom Maurom Piacenzom a regensom Mons. Nykielom sa píše, že Apoštolská penitenciária „potvrdzuje a rozširuje na celý mesiac november 2021 všetky duchovné benefíciá udelené dekrétom z 22. októbra 2020 (Prot. č. 852/20/I).“
Znamená to, že úplné odpustky pre tých, ktorí navštívia cintorín a pomodlia sa za zosnulých, ktoré bežne platia len pre dni od 1. do 8. novembra, môžu byť presunuté na ďalšie dni, až do konca novembra. Dekrét hovorí aj o úplných odpustkoch z 2. novembra, pri príležitosti Spomienky na všetkých verných zosnulých, ktoré môžu získať tí, čo nábožne navštívia chrám alebo kaplnku a pomodlia sa Otče náš a Verím v Boha. Tieto môžu byť presunuté z 2. novembra na ktorýkoľvek iný deň mesiaca novembra.
Podmienky pre získanie odpustkov:
- Úplné odpustky môžeme získať pre svoju dušu alebo pre duše v očistci.
- (Od 1. 11. do 8. 11. treba nábožne navštíviť cintorín a aspoň mysľou sa pomodliť za zosnulých).
- Treba sa vyspovedať (krátko predtým, alebo potom).
- treba sa zúčastniť svätej omše.
- pomodlíme sa akúkoľvek modlitbu na úmysel Svätého Otca (napríklad „Pane Ježišu Kriste, vypočuj Svätého Otca M., svojho námestníka, aby dosiahol všetko, o čo prosí v Tvojom mene od nebeského Otca. Lebo Ty žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.“)
- pristúpime k svätému prijímaniu, ale sv. spoveď a sv. prijímanie môžeme vykonať aj niekoľko dní predtým alebo potom.
Je to veľká útecha pre nás, pozostalých priateľov a príbuzných našich zosnulých veriacich, že sme schopní im pomáhať a takto zostať s nimi spojení putom večnej lásky.
Azda aj my raz budeme potrebovať modlitby našich blízkych, keď už nebudeme tu na zemi. Istý americký politik menom Adlai E. Stevenson (+1965) mal raz povedať: „Nie je dôležitý počet našich rokov, ale život v našich rokoch sa počíta.“ Nech je to aj naša myšlienka a povzbudenie, aby sme rokom nášho života dali správny obsah, význam a naplnenie!