Kedy sa narodil Ježiš Kristus: Historické fakty

Pritom na Vianoce si ľudia na celom svete pripomínajú práve narodenie malého Ježiška v Betleheme. Veríme, že žila Kleopatra či rímsky cisár Gaius Iulius Caesar. Keď však príde reč na ich takmer súčasníka Ježiša Krista, názory na jeho existenciu sa rozchádzajú. Čo všetko nasvedčuje tomu, že táto biblická postava pred 2 000 rokmi naozaj kráčala po zemi?

Pieter Bruegel starší - Sčítanie ľudu v Betleheme

Historické pozadie a dátum narodenia

Presný dátum, kedy sa Ježiš narodil, nie je dodnes známy. Aj keď počiatok nášho letopočtu sa stanovil „od narodenia Krista", v skutočnosti sa Ježiš Kristus v roku 1 či 0 nenarodil. Autor nášho letopočtu mních Dionýz Exiguus sa totiž pri výpočte letopočtu pomýlil. Podľa posledných odhadov sa Kristus narodil o 6 - 7 rokov skôr. O tom, kedy sa narodil Ježiš, nie je v Biblii žiadna zmienka. Biblia sa nezameriava na faktografické udalosti zo života Krista, ale na šírenie viery.

Príbehu narodenia Ježiša sa v Biblii venujú len dve evanjeliá - Lukáša a Matúša. Ďalšie dve evanjeliá (Marka a Jána) opisujú život Ježiša až od jeho krstu v dospelosti. Lukášovo evanjelium uvádza isté historické pozadie: „V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete." (Lk 2,1) Augustus žil v rokoch 30 pred Kr. - 14 po Kr.). Podľa Matúša spadá Ježišovo narodenie do čias kráľa Herodesa, teda pred rok 4 pred Kr., keď Herodes zomrel. Ďalšou stopou pri odhadoch boli napríklad aj Keplerove astronomické výpočty o hviezde mudrcov, ktorá mohla byť pozorovateľná približne v roku 7 pred naším letopočtom. Hypotéz je však oveľa viac.

Podľa Encyklopédie Britannica existuje až 133 rôznych názorov na rok, v ktorom sa Ježiš narodil, a to v rozhraní rokov 7 pred Kr. až po rok 6.

Písomné zdroje

Kresťania za hlavný dôkaz Kristovho bytia považujú evanjeliá a iné spisy Nového zákona, ktoré opisujú jeho život a učenie. Ich autorstvo je pripisované niektorému z Ježišových apoštolov, napríklad Matúšovi, ktorý sa podľa kresťanskej tradície považuje za očitého svedka Ježišovho pôsobenia, alebo ich žiakom, napríklad Lukášovi, ktorý sprevádzal na cestách apoštola Pavla. Autorstvo evanjelií však býva často spochybňované a podľa niektorých historikov boli napísané až neskoršími kresťanmi.

Ak sa však nechceme opierať iba o náboženské zdroje, existenciu Krista potvrdzujú aj mnohé mimobiblické spisy dobových učencov. „Za najvýznamnejšiu zmienku o Ježišovi mimo Biblie sa pokladá záznam v diele Annales z roku 117 po Kristovi od rímskeho historika Tacita, kde v rámci životopisu cisára Neróna hovorí o kresťanoch: Pôvodca ich mena Kristus bol za Tiberiovej vlády prokurátorom Pontským Pilátom popravený. Tá zhubná povera bola síce zatiaľ zatlačená, ale znova prepukla nielen v Judsku, kolíske tohto zla, ale aj v Ríme,“ približuje starobylý text biblista Jozef Jančovič z Univerzity Komenského. Ježiša spomína aj významný židovský historik Iosephus Flavius, ktorý v diele Židovské starožitnosti z roku 94 po Kristovi zaznamenal, že Ježišovi nasledovníci veria, že existoval. To však nie je všetko.

„Grécky satirik Lucián zo Samosaty v 2. storočí napísal o ranných kresťanoch toto: Kresťania... do tohto dňa oslavujú muža - významnú osobnosť, ktorý zaviedol ich nové rituály a bol preto ukrižovaný.“ O Kristovi písal aj rímsky správca Plínius Mladší, historik Suetónius, filozof Celsus, väzeň Mara ben Serapion a napokon sa spomína aj v židovskom učení Talmud,“ vymenováva biblista. Ak by sme všetky tieto mimobiblické záznamy zhrnuli do jedného celku, v podstate by svojimi výpoveďami kopírovali Nový zákon. Podľa Jančoviča by sa dali zhrnúť takto: „Ježiš bol považovaný za múdreho muža, za mocného a úctyhodného učiteľa, ktorý konal zázraky, bol ukrižovaný za prefekta Pontského Piláta v predvečer Paschy. U Tacita a Flavia sú možné zmienky o tom, že Ježiš bol vzkriesený. Tento malý výber starovekých nekresťanských zdrojov potvrdzuje naše znalosti o Ježišovi z evanjelií.”

Biblisti, teda bádatelia, ktorí sa zaoberajú vedeckým skúmaním Biblie, pripomínajú, že niektoré z Kristových predpovedí - napríklad táto o obliehaní, vyhladovaní a zničení Jeruzalema Rimanmi v roku 70 - sa však vyplnili predovšetkým preto, že boli do Nového zákona zapísané až po tom, čo sa stali. „Nezamieňajte Ježiša a Krista,“ upozorňuje aj religionista (religionistika je veda zaoberajúca sa štúdiom náboženstva) a profesor filozofie Otakar Antoň Funda, autor knihy Ježiš a mýtus o Kristovi. „Ježiš je meno historickej osoby. Mimochodom, meno Kristus je z gréckeho slova „chriein“, teda „pomazaný“ (v hebrejčine sa „pomazaný“ povie mašiach, teda Mesiáš). Pomazanie totiž kedysi spočívalo v naliatí éterických olejov na hlavu panovníka či kňaza, čo z neho malo urobiť priameho služobníka Boha. Ježiš po sebe nezanechal žiadny spis a nezachovala sa ani zbierka jeho výrokov, ktoré využívali autori evanjelií.

Prečo sa Vianoce slávia 25. decembra?

V prvých storočiach kresťania narodenie Ježiša Krista ako sviatok neslávili. Cirkevní otcovia dokonca v prvých storočiach protestovali proti tomu, aby sa Ježišove narodeniny oslavovali ako narodeniny pozemského kráľa či pohanskej modly. Vianoce sa začali sláviť až v 4. storočí. Dátum náboženského sviatku však so skutočným dňom narodenia Krista veľa nemal spoločné.

Prvá zmienka o slávení narodenia Krista 25. decembra je z roku 336, podľa zápisu v náboženskom kalendári sa tak malo stať v Ríme. V tom Ríme, kde sa v čase od 17. do 24. decembra pravidelne oslavovali pohanské Saturnálie, ktoré vrcholili veľkou a bujarou oslavou 25. decembra. Bola to oslava na počesť narodenia Slnka. Preto sa aj ten deň volal Natalis Solis Invicti - narodeniny neporazeného Slnka.

Táto pohanská oslava zimného slnovratu vychádzala z východného Mithrovho slnečného kultu (podľa iránskeho mystického boha Mythra) a cisár Aureliánus ho v roku 275 ustanovil za štátny sviatok v celom rímskom impériu. Sviatok bol medzi Rimanmi veľmi obľúbený a slávili ho často aj tí, ktorí prestúpili na kresťanskú vieru. Bohatí Rimania pri tomto sviatku dávali deťom a chudobným darčeky. Často to boli práve voskové sviečky a svoje príbytky vysvietili a vyzdobili zelenými ratolesťami. Ľudia verili, že deň slnovratu je plný tajomstiev a čarov, keď možno nazrieť do budúcnosti. Preto sa s týmto sviatkom spájalo mnoho povier.

Dve hypotézy o určení dátumu Vianoc

Teológ Peter Caban z Teologickej fakulty v Bratislave, ktorý sa podrobne venoval pôvodu vianočných sviatkov, hovorí, že o určení dátumu Vianoc existuje viac hypotéz, ale najčastejšie sa uvádzajú dve.

• Hypotéza vypočítateľnosti: Dátum sa určil tak, že ku dňu Zvestovania sa pripočítalo 9 mesiacov (čo je trvanie vývoja dieťaťa v tele matky). „Keďže 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, tak o 9 mesiacov podľa tohto datovania je symbolický deň narodenia Pána práve 25. december," uvádza Caban v diele Vianoce a ich okruh slávenia.
• Spojenie s pohanským sviatkom: „Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - ako Slnka na základe biblických citátov. Napríklad Kristus ako Slnko spravodlivosti - Sol iustitiae (Mal 3,20); Kristus - Svetlo sveta - Lux mundi (Jn 8,12)," píše Caban.

Sviatok sa postupne rozšíril do Afriky, Európy a celého západného kresťanského sveta. Cirkevný otec Ján Zlatoústy v roku 386 vo svojej kázni v Antiochii hovoril, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne a bolo potvrdené rýchlym prijatím tohto sviatku v celom kresťanskom svete.

Pravé nálezy

V hľadaní Ježiša ako historickej osobnosti je nemenej dôležitá archeológia, ktorá by svojimi nálezmi mohla podporiť slová Biblie. Jedným z najdôležitejších dôkazov je Ježišov hrob v Jeruzaleme, ktorého pravosť je však taktiež často spochybňovaná. „Autenticita Ježišovho hrobu aj kalvárie je nepochybná. Ježiš na Golgote zomrel a bol pochovaný do skalného hrobu. Obe miesta sú vedľa seba a uctievajú sa dnes v Bazilike Božieho hrobu. Ich hodnovernosť v 60. rokoch minulého storočia potvrdila aj významná anglická archeologička Kathleen Kenyon. Za cisára Hadriána v roku 135 bol hrob zrovnaný a kalvária znesvätená postavením pohanského chrámu zasväteného Venuši.“ Práve pokus o znesvätenie tohto dôležitého bodu, kde neskôr v 4. storočí cisár Konštantín postavil prvú baziliku, svedčí podľa biblistu o pravosti miesta. „Podobné niečo sa stalo po roku 135 aj s jaskyňou Ježišovho narodenia v Betleheme, cisár Hadrián dal vysadiť v jej areáli posvätný háj Adonisovi. Jeho hanebné konanie paradoxne pomohlo uchovať presnú lokalitu pamätných miest Ježišovho príchodu a odchodu z tohto sveta,“ tvrdí Jančovič.

Minulý rok špičkoví archeológovia rekonštruovali malú kaplnku nad hrobom Ježiša a na krátky čas skúmali aj hrobku samotnú. Pod mramorovou doskou našli originálny vápencový výstupok, teda pohrebné lôžko. Výsledky vedeckých výskumov dokazujú, že kaplnka a hrobka v jej vnútri sú tie isté, na ktoré odkazujú Rimania ako na miesto posledného odpočinku Ježiša.

Archeologické dôkazy?

Petrov dom

Jeden z najväčších objavov, ktorý sa v 20. storočí podaril archeológom pátrajúcim po historickom Ježišovi. Tí v 70. rokoch pod pozostatkami byzantského kostola odkryli zvyšky obydlia z prvého storočia nášho letopočtu. Bol to pre nich dôkaz, že sa zo súkromného domu stalo uctievané miesto. Toto obydlie sa považuje za Petrov dom, kde Ježiš často býval hosťom.

Na omietkovej stene sa našli nápisy „Ježiš“ a „Peter“ a našli sa tu aj mince z Herodesovej doby či rybárske náčinie. Práve v Kafarnaume sa Kristus prvýkrát stretol s rybármi, ktorí sa stali jeho apoštolmi. Strávil tu veľa času a vykonal tu mnoho zázrakov.

Synagóga v Kafarnaume

V archeologickej lokalite Kafarnaum bola objavená honosná synagóga, ktorá patrí medzi najstaršie na svete. Predpokladá sa, že synagóga bola postavená vo štvrtom storočí, ale základy sú už z prvého storočia.

Podporujú Bibliu

Existencia Ježiša Krista sa však dá podporiť aj inými archeologickými nálezmi. „Napríklad nálezy Petrovho domu a synagógy v Kafarnaume, dom Márie v Nazarete, rituálne bazény Siloe a Betsata v Jeruzaleme dotvárajú obraz o historickej činnosti Ježiša,” vymenúva biblista. Každý rok pribúdajú nové nálezy a nápovedy, ktoré prepožičiavajú dôveryhodnosť slovám evanjelií. Významný americký archeológ William Foxwell Albright povedal: „Objav za objavom overuje presnosť nespočetných podrobností a prispieva k rastúcemu uznávaniu hodnoty Biblie ako historického prameňa.“ Skeptici napriek tomu tvrdia, že žiadny z týchto objavov nemá charakter nepriestrelného dôkazu. Pre veriacich má táto honba za dôkazmi o skutočnej existencii Ježiša iba malý význam. Dostatočným svedectvom je ich viera.

V nasledujúcej tabuľke sú zhrnuté niektoré udalosti a odhady súvisiace s narodením Ježiša Krista:

Ak ide o Vianoce, jestvuje u nás viacero fundamentálnych mýtov. Podľa Evanjelia podľa Matúša totiž vládol kráľ Herodes počas Ježišovho narodenia. Herodes však zomrel v roku 4 p.n.l., čo znamená, že Ježiš sa musel narodiť ešte pred týmto rokom.

„Rovnako, moderná veda nám hovorí aj o svetelných úkazoch, ktoré by sa mohli podobať Betlehemskej hviezde,“ podotkol Švorca a vysvetlil, že mohlo ísť o jasnú kométu, ktorá bola niekedy v roku 5 pred Kristom. „Alebo išlo o konjunkciu planét Saturn a Jupiter, čo tiež odkazuje na tento rámec rokov 4 až 7 pred Kristom,“ doplnil teológ.

Teológ upozornil, že 25. december bol pravdepodobne zvolený v 4. storočí, aby sa prepojil s pohanskými oslavami zimného slnovratu a sviatkom Natalis Solis Invicti (Narodenie Neporaziteľného Slnka). Podľa slov teológa tu v podstate došlo k zámene symboliky. „Slnkom už nie je rímsky boh ale Ježiš Kristus. A môžeme to vidieť aj na prvokresťanských náhrobkoch kde sa už Kristus znázorňuje ako Slnko,“ dodal Švorca.

tags: #kedy #sa #narodil #jezis #kristus