Žijeme v spoločnosti, ktorá je ozaj rôznorodá. Každý človek je iný, jedinečný v tom, ako vidí svet, v ktorom žijeme. Popri tom všetkom, čo prežívame, často zabúdame, ako dobre sa vlastne máme, keď máme čo jesť a máme kde spať. Nie pre všetkých je to také samozrejmé. V našej spoločnosti žije veľa ľudí, ktorí toľko šťastia nemajú a to z rozličných dôvodov.
Tento článok prináša silné príbehy žien, ktoré sa ocitli v ťažkých životných situáciách na Slovensku. Ich svedectvá odhaľujú realitu, s ktorou sa mnohí stretávajú, a poukazujú na dôležitosť pomoci a podpory pre tých, ktorí to najviac potrebujú.
Príbeh Tiny:
Volám sa Tina mám 35. Som mamou 4 dievčat, som tehotná a čoskoro budem rodiť. Ako 17-ročná som odišla zo školy a utiekla som za priateľom. Rodičia mi to nikdy neodpustili, že som si pokazila život s človekom, ktorý za to nestál. No mne sa páčil, ľúbila som ho a nepočúvala rodičov. Do roka som ostala tehotná. Všetko bolo krásne, no mladosť pochabosť. S priateľom sme bývali u jeho brata v rodičovskom dome. Ja som sa starala o domácnosť, oni pracovali. Do 2 rokov prišla druhá dcéra. Keď mala staršia dcéra 5 rokov, priateľ prestal robiť. Navrhla som mu, že do práce pôjdem ja. Súhlasil. Ja som nastúpila do práce ako kuchárka a priateľ sa staral o deti. Takto to trvalo asi rok. Nepáčilo sa mi, že sa nestará o rodinu, nepracoval v domácnosti a všetko na mňa čakalo, kým som prišla z práce. Po Vianociach sme sa pohádali. On išiel na Štefanskú zábavu, kde sa opil a pobil. Ublížil kamarátovi tak, že mal trvalé následky a odsúdili ho na 3 roky väzenia.
Keď nastúpil do väzenia, jeho brat nás z domu vyhodil. Rodičia mi nepomohli, musela som ísť do krízového centra. S deťmi som tam bola 2 roky. Na internete som si našla priateľa. Pomohol mi opäť žiť. Z krízového centra som išla žiť k nemu. Bola som rada, že prijal aj moje 2 dcéry, lebo on deti nemal. Po 3 rokoch spolužitia sa nám narodila dcéra. Bol šťastný, že je otcom a do roka prišla ďalšia dcéra. Boli sme kompletná rodina. Priateľ ma požiadal o ruku a ja som súhlasila. Uzavreli sme manželstvo. Myslela som, že už sa nič nemôže stať, veď mám všetko, po čom som túžila. No mýlila som sa. Najmladšia dcéra bola iná ako staršie dcéry. Neustále plakala, cez deň, aj v noci. Lekárka nás upokojovala, že niektoré deti sa takto správajú, no ja som cítila, že je iná. Asi po roku trápenia jej diagnostikovali poškodenie mozgu z dôvodu nedokrvenia. Spolu s manželom sme hľadali možnosti ako jej pomôcť. Absolvovali sme mnohé vyšetrenia, rehabilitácie, mnohé pobyty v kúpeľoch. Sčasti to pomohlo, no pridružili sa ďalšie pridružené choroby. Naše manželstvo sa točilo len okolo najmladšej dcéry a my sme sa začali odcudzovať. Došlo to až tak ďaleko, že som zistila, že môj manžel má priateľku. Odsťahoval sa od nás a ja som na všetko ostala sama. Všetko som zvládala, veď dcéry ma potrebujú. Pri všetkých tých starostiach som si nevšimla, že aj ja sa mením. Po návšteve lekárky som zistila, že som tehotná. Bola som rozhodnutá ísť na potrat, no lekárka povedala, že je neskoro. Zrútila som sa. Volala som manželovi, no on mi povedal, že to je môj problém. Ďalšia rana pre mňa. Nevedela som, čo robiť. V škôlke som sa vyrozprávala jednej mamičke a tá mi dala kontakt na organizáciu, ktorá pomáha ženám. Zavolala som im, stretli sme sa a hľadáme možnosti, aby som to zvládla. Prežila som najhoršie Vianoce v živote: nie len bez manžela, ale zomrel mi aj otec. Chce sa mi zomrieť, ale kto pomôže mojim dcéram?
Január 2026... Ahojte! Volám sa Sofia a narodila som sa mamičke Tinke 7.1.2026 o 9,38 hod. Vážim 3750g a meriam 47cm. Po všetkých tých stresoch som porodila predčasne. Našťastie je všetko v poriadku a ja mám 5 dcéru. Neviem ako to zvládnem, ale za pomoci Vás všetkých sa budem snažiť nájsť silu a bojovať. Nesmierne si Vážim pomoc cudzích ľudí, ktorí ma ani nepoznajú a napriek tomu mi pomáhajú.
Príbeh Ziny:
Volám sa Zina a s obrovskou pokorou píšem svoj príbeh. Nie je pre mňa jednoduché hovoriť o tom, čím som prešla, ale ak to má pomôcť mne a mojim deťom prežiť toto náročné obdobie, musím to skúsiť. Som mamou trojročnej dcérky a v ôsmom mesiaci tehotenstva. Donedávna sme žili s partnerom, o ktorom som verila, že bude oporou našej rodine. Postupne sa však jeho správanie zmenilo. Boli dni, keď bol podráždený, kričal, zhadzoval ma a dával mi pocit, že nie som nič. A hoci som sa to snažila ospravedlňovať - stresom, problémami, únavou - pravda je, že ten dom už nebol bezpečný. Začala som sa báť... o seba, ale najmä o svoje deti. Moja dcérka začala reagovať strachom na zvýšený hlas, schovávala sa za mňa a pýtala sa, prečo je ocko zase nahnevaný. Keď som zistila, že čakám ďalšie dieťa, uvedomila som si, že ak neurobím krok teraz, možno už nebudem mať silu nikdy. Jedného dňa stačila posledná urážka, posledný výbuch, posledný moment, keď som cítila, že ak neodídem, stratím samu seba úplne. Zbalila som pár vecí, vzala dcérku za ruku a odišla. Nevedela som kam. Nemala som plán. Mala som len strach...
December 2025... Dňa 13.12.2025 sa na svet vypýtal malý Emanuel s mierami 4000g a 49cm a mamku veľmi netrápil. Po pôrode bol v inkubátore, mal problém s dýchaním. Na Vianoce už boli všetci traja spolu a užívali si spoločné chvíle. Sestričke sa braček veľmi páčil.
Príbeh Janky:
Volám sa Janka a som matkou dvoch maloletých synov vo veku 7 a 6 rokov. O necelé dva mesiace prinesiem na svet ďalšie dieťatko, o ktoré neviem, ako sa dokážem postarať, keďže som na tom momentálne veľmi zle a to po stránke materiálnej, sociálnej, finančnej i psychickej. Môj život, ako aj život oboch starších detí sa rapídne zmenil po oznámení, že čakám ďalšie dieťa. Môj životný partner a otec oboch starších synov ma postavil pred hotovú vec. Oznámil mi, že čaká dieťa s inou ženou a že mám opustiť spoločnú domácnosť, pretože on sa rozhodol pre život s ňou. Zostala som s obomi deťmi sama. Museli sme sa presťahovať do podnájmu, ktorý platí dobrovoľne otec maloletých detí. Aj napriek tomu, že mi veľmi ublížil, som mu za to vďačná, pretože inak by sme skončili na ulici alebo v nejakom útulku. Ale na iné výdavky mi už nemôže prispievať, keďže nie je prosperujúcim podnikateľom alebo živnostníkom. Môj mesačný príjem pozostáva len z dávky v hmotnej núdzi a rodinných prídavkov spolu vo výške cca 290 EUR, z čoho musíme vyžiť. Žijeme veľmi skromne, pretože musím každý peniaz „dvakrát“ otočiť, by sme prežili. Obávam sa, že s príchodom dieťaťa sa celá naša sociálna situácia ešte viacej zhorší, pretože malé dieťatko si vyžaduje ďalšie náklady na plienky, stravu, hygienu a samozrejme aj vyššie náklady na domácnosť. Som odkázaná na pomoc cudzích ľudí, pretože moji obaja rodičia sú už nebohí. Z príbuzných mám len jednu nevlastnú sestru, ktorá so mnou neudržiava kontakt, pretože bola z iného otcovho vzťahu. Nemám žiadnu vzdialenú či bližšiu rodinu, ktorá by mi mohla pomôcť. Príležitostne mi pomáha matka môjho partnera (t.j. babka mojich detí) a ešte jedna pani z charity, ktorá mi poradila, aby som sa obrátila na Vás.....
November 2025... Dňa 18.11.2025 sa mi narodil môj tretí synček Leo s váhou 3220 gramov a dĺžkou 51 cm. Pôrod bol prirodzený a takmer v termíne. Podľa výpočtov sa mal narodiť 20.novembra, ale prišiel na svet o dva dni skôr. Všetko bolo v poriadku, žiadne komplikácie. Starší súrodenci sa mu veľmi tešili, ale teraz sa už tešia menej, lebo v noci plače a budí ich zo sna. Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí nám prispievate prostredníctvom projektu Zachráňme životy. Ani si neviete predstaviť, aká je to pre nás veľká pomoc. Zo srdca Vám veľmi ďakujem.
December 2025... Leuško je krásny a zdravý chlapček a utešene rastie. Začiatkom roka boli v poradni a Leuško váži už krásnych 5 kíl. V decembri prekonal menšie ochorenie. Potrápil ho slabší kašeľ, ale dostali sirupček a momentálne je už v poriadku.
Január 2026... Máme za sebou krásny január bez chorôb a liekov. Malý Leuško váži už 5690 gramov a je utešený. Začína gagotať a usmieva sa, keď sa mu prihovárame. V poslednom období ho trápia bolesti bruška Máva koliky a pomerne často „grcká“. Kvôli tomu sme navštívili ambulanciu detského lekára. Prvé podozrenie padlo na mliečko, ktoré mu dávame. Detský lekár nám odporúčal dávať Nutrilon na koliky. Druhá alternatíva je, či nie je alergický na mlieko. Mali by sme absolvovať aj nejaké testy.
Príbeh Daniely:
Volám sa Daniela, mám 32 rokov a čakám svoje 5 dieťa. Môj život je od detstva ťažký. Moji rodičia mali radi alkohol. Nepili alkohol len v krčme, ale aj u nás doma. Často sme mali doma návštevy ich kamarátov, ktorí s nimi pili. Spolu s bratmi sme nemali čo jesť, hlavne že rodičia mali čo piť. Raz, keď sa u nás doma zabávali a pili spolu s ich kamarátmi, išla som za mamou, že sme hladní, nech nám dá jesť. No ona mi odvrkla, že nemá peniaze a nech jej dám pokoj. V tom jeden z tých chlapov čo s nimi pil jej povedal, že keď s nim budem mať sex tak dá mame peniaze. Mama hneď súhlasila. Ja som mala vtedy 15 rokov a bola som panna. Chcela som z tej miestnosti utiecť, ale ten chlap ma chytil. Bránila som sa, kopala som ho, kričala som prosila mamu nech mi pomôže. No ona sa len smiala, že čo hysterčím, že sa mi to bude páčiť a ona že bude mať peniaze. Nakoniec som sa neubránila a ten chlap ma znásilnil. Preplakala som celú noc, chcela som zomrieť. No postupne som si na to zvykla. Pre moju mamu som bola zdroj príjmu, predávala ma chlapom na sex a oni jej za to platili. Keď som skončila školu, utiekla som z domu k priateľovi. Našli sme si podnájom. Obaja sme pracovali a mali sa radi. Prvý sa nám narodil Marek 12 rokov, do roka Miško 12 rokov, potom Adamko 10 rokov a Riško 9 rokov. Spočiatku sme žili šťastne, mali sme sa radi a tešili sa z detí. No po čase priateľ začal pracovať ako živnostník a často cestoval za prácou po celom Slovensku. Ja som bola na všetko sama. Keď prišiel domov, tak sme sa hádali a on hádku ukončil odchodom do krčmy. Domov sa vracal opitý a mne sa vtedy vracali nepríjemné spomienky na domov. Postupne sme sa odsudzovali, nechcela som vedľa seba chlapa, ktorý mi pripomínal všetko zlé čo som zažila. Dala som mu ultimátum - buď ja a deti, alebo on a jeho kamaráti. Našťastie si vybral rodinu. Našiel si prácu na píle a bol viac doma. Zdalo sa, že už nás nič nemôže prekvapiť, no nebolo to tak. Keď priateľ pracoval ako živnostník, vznikli mu dlhy, ktoré ho dobehli. Mnohé exekúcie mu ukrajovali z výplaty. Odišiel z práce a začal pracovať na čierno. Znova sme boli na začiatku . Keďže sme mali 4 deti musel zarábať, aby nás uživil. Aj ja som pracovala, no čoraz častejšie som chodila z práce ustatá, nevládala som doma nič urobiť. Navštívila som lekára a ten ma poslal na rôzne vyšetrenia. Po roku mi zistili sklerózu multiplex. Nebola som ani veľmi prekvapená, lebo môj otec mal tiež túto chorobu. Asi po 2 mesiacoch po diagnostikovaní mojej choroby som zistila, že som tehotná. Nevedela som čo mám robiť. Prvá reakcia bola, že to nezvládnem pri mojej diagnóze. Chcela som ísť na potrat, no priateľ nechcel ani len počuť o tom. Chcel ďalšie dieťa. Sľúbil, že mi pomôže a ja som teda súhlasila a dieťatko si nechala. Častejšie som chodila na kontroly nie len na gynekológiu, ale aj k môjmu neurológovi, aby videl ako na moju chorobu pôsobí tehotenstvo. Všetko bolo v poriadku a my sme sa tešili na ďalšieho syna. No osud mi nepraje. Mám mesiac do pôrodu a na dieťatko som ostala sama, lebo môj priateľ 22.8.2025 zomrel. Ráno vstal prišiel za mnou do kuchyne pozdravil sa, a vtom odpadol. Ihneď som volala záchranku a snažila som sa mu poskytnúť prvú pomoc, no keď prišla záchranka konštatovala už len smrť. Osud ma skúša a ja neviem čo mám robiť.
September 2025... Ahojte volám sa Matej narodil som sa maminke Danielke 28.09.2025 o 10,35 hod meriam 47cm a vážim 2430g. Na svet som sa ponáhľal, aby som aspoň trošku potešil moju maminku. Doma na mňa čakajú 4 bratia.
Október 2025... S Matejom sme už doma. Chlapci sa na neho veľmi tešili. Boli ho pozrieť aj v nemocnici, lebo sme v nej boli 14 dní Matejko dostal žltačku a keďže bol malinky nechali si nás na pozorovaní. Som šťastná, ale zároveň aj smutná. Matejko je bez otca ja bez partnera ako to len zvládnem. Keby ste mi nepomohli neviem čo by som robila.
November 2025... Matejko je pokojné dieťatko aj napriek všetkým stresom čo som zažila. Prišla som aj o mlieko. Matejka kŕmim sušeným mliekom. Kŕmim ho každé 4 hodiny. Som stále smutná, plačlivá bojím sa budúcnosti. Bola som na sociálnej poisťovni podať si žiadosť o sirotské. Ako to zvládnem neviem ale nádej mi dávate vy a moje deti.
December 2025... Vianoce čas radosti a pokoja. Moje prvé Vianoce bez priateľa no s Matejkom v náručí. Nemohla som pokaziť radosť deťom. No po štedrej večery, keď deti zaspali som sa neubránila slzám , plakala som po tichu , ale dlho. Je to ťažké , modlím sa aby som to zvládla.
Január 2026... S Matejom som bola v poradni a aj v nemocnici na oddelení predčasne narodených detičiek. Matejko ma vyležanú hlavičku, tak mi odporučili cviky a ak by to nepomohlo, tak mu budú musieť vyrobiť na mieru helmičku. Napriek všetkým okolnostiam je Matejko dobré dieťatko, v noci pekne spinká. Mne sa zhoršilo zdravie (parkinson). Príliš veľa stresu sa odzrkadlilo na mojej psychike a moje telo nezvláda záťaž. Začali sa mi viac triasť ruky a niekedy nevládzem vstať. Prosím o Vaše modlitby, aby som to zvládla.
Príbeh Tamary:
„Už som bola rozhodnutá, že to dieťatko nezvládnem. Volám sa Tamara, mám 28 rokov a som mama dvoch úžasných detí. Ich smiech je to jediné, čo ma posledné roky držalo nad vodou. Neviem, ako by som zhrnula všetko, čím sme si prešli, ale viem, že nič z toho nebolo ľahké. A viem aj to, že som nikdy nechcela, aby moje deti vyrastali v strachu. Žila som s partnerom, ktorý bol závislý od drog a postupne začal byť čoraz viac agresívny. Zo začiatku som verila, že sa to zlepší. Že ho láska k deťom zmení. Namiesto toho sa to zhoršovalo. Hádky, výbuchy hnevu, nadávky, rany. Neustály strach, kedy znova príde domov „iný". Deti sa začali báť, schovávali sa, plakali, a ja som vedela, že takto už ďalej nemôžeme. Zbalila som, čo sa dalo, a odišla. Najskôr na jedno miesto, potom na ďalšie. Vystriedali sme niekoľko krízových centier, každé nám na chvíľu poskytlo útočisko. No stále sme boli akoby na ceste - bez istoty, bez domova. Snažila som sa pracovať, aspoň brigádne, aby som mohla deťom zabezpečiť aspoň základné veci. Nie vždy to šlo. Niekoľkokrát som si musela vybrať - zaplatiť lieky alebo plienky, kúpiť jedlo alebo cestovné na úrad. Ale nikdy som neprestala veriť, že to zvládneme. Pred časom som zistila, že som tehotná. Najprv som sa zrútila. Úprimne - mala som pocit, že to nezvládnem. Že to nemôžem zvládnuť. Bola som pripravená sa dieťaťa vzdať. Ale potom prišli rozhovory. Podpora. Ľudia, ktorí ma neodsúdili, len počúvali. A ja som si uvedomila, že to dieťa za to nemôže. Že si zaslúži žiť. Že aj ono si zaslúži cítiť lásku. A že možno práve ono je šanca na nový začiatok. Dnes viem, že chcem toto dieťatko priviesť na svet. Chcem, aby malo bezpečný domov. Aby cítilo, že je milované. No sama to nedokážem. Potrebujem pomoc - s výbavičkou, s potravinami, s tým najzákladnejším pre svoje tretie dieťa - svojho chlapčeka. Prosím pre moje deti. Chcem, aby raz mohli povedať, že ich mama to nevzdala. Že aj keď sme mali málo, mali sme lásku.
Október 2025... Ahoj všetci! V mesiaci október sa potýkam s niekoľkými tehotenskými ťažkosťami, ako sú bolesti, návaly a tehotenská nádcha. Napriek týmto nepríjemnostiam pravidelne absolvujem tehotenské prehliadky a cítim sa celkovo dobre, aj keď je stále viac unavená. V tomto období intenzívne uvažujem nad výberom vhodnej pôrodnice, avšak stále sa neviem rozhodnúť. Som oficiálne v 8 mesiaci tehote...
Tieto príbehy sú len zlomkom reality, s ktorou sa stretávajú mnohé ženy a rodiny na Slovensku. Je dôležité si uvedomiť, že pomoc a podpora sú kľúčové pre prekonanie ťažkých životných situácií.
Na tejto stránke sa nachádza archív jednotlivých diskusií. Nájdete tu informácie, aké boli témy, kto boli hostia a kedy sa diskusie konali. Tiež sa tu budú nachádzať záznamy, ak sú dostupné. Už piaty rok jeden štvrtok v mesiaci organizujeme v priestoroch nášho oratória diskusie na rozličné zaujímavé a aktuálne témy. Pri vzniku tejto aktivity sme sa riadili štýlom výchovy dona Bosca, aby jeho chlapci boli „dobrí kresťania a statoční občania“. Myslíme si, že obzvlášť v tejto dobe je dôležité zaujímať sa o život okolo nás a nezatvárať sa len do svojej „bubliny“, ale aktívne sa angažovať aj mimo kresťanského prostredia.
SDKÚ chce sprístupniť sociálne dávky viacerým rodinám
Témy diskusií z minulosti:
- 16. 3. Technológie sú všade okolo nás a stále viac zasahujú do našich životov. Ale ako to naozaj je? Môže nás nahradiť nejaký algoritmus? Čo vlastne znamená, keď sa povie umelá inteligencia? Ako to funguje? Naozaj vedia počítače myslieť? Prečo sa viem porozprávať s chatGPT? Aké sú najväčšie výzvy pri používaní umelej inteligencie?
- 2. 2. Koho by nelákalo cestovanie? Každý chce spoznávať nové krajiny, zažiť dobrodružstvá či ochutnať exotické jedlá. Ale cestovanie naozaj také nedostupné? Alebo je pre každého? Aké skúsenosti potrebujem mať? Kde ja hranica medzi „bezpečnými“ a „nebezpečnými“ krajinami? Dá sa všade cestovať na vlastnú päsť? Ako a kedy začať?
- 8. 12. Žijeme v spoločnosti, ktorá je ozaj rôznorodá. Každý človek je iný, jedinečný v tom, ako vidí svet, v ktorom žijeme. Udalosti posledného obdobia nám však ukázali, že sa stále máme veľa čo učiť. O tom, ako prijímať druhých ľudí, ako tvoriť priestor, v ktorom sa bude cítiť bezpečne každý, ako byť súčasťou Cirkvi, ktorá otvára náruč pre každého. Aké to je byť LGBTQ+ človekom na Slovensku? Ako by sme sa mali správať vo vzťahu k LGBTQ+ ľuďom, aby sme nespôsobovali zbytočné zranenia? Akých chýb sa dopúšťame a ako ich vieme napraviť? Čo môžem urobiť ako kresťan? Ako to vidí Cirkev a spoločnosť?
- 10. 11. V dnešných dňoch sa často stretávame s tým, že z každej strany počúvame, ako rýchlo rastie inflácia, ako je všetko drahšie či aké nevýhodné sú hypotéky. Vieme sa však starať o naše peniaze? Čo to vlastne je inflácia? Prečo potrebujeme osobný rozpočet? Ako si vypočítame dôchodok? Máme investovať?
- 23. 6. Popri tom všetkom, čo prežívame, často zabúdame, ako dobre sa vlastne máme, keď máme čo jesť a máme kde spať. Nie pre všetkých je to také samozrejmé. V našej spoločnosti žije veľa ľudí, ktorí toľko šťastia nemajú a to z rozličných dôvodov. Ľudia bez domova sú často prehliadaní a zabúda sa na nich. Aké sú najčastejšie predsudky o ľuďoch bez domova? Je možné, aby sa takíto ľudia zaradili späť do spoločnosti? Ako sa im dá pomôcť?