Obec Maňa sa nachádza na juhozápadnom Slovensku, asi 30 km severne od mesta Nové Zámky a 10 km južne od mesta Vráble. Maňa patrí spolu s ďalšími 60 obcami do okresu Nové Zámky, ktorý je súčasťou Nitrianskeho kraja. Prvé písomné záznamy o obci pochádzajú z roku 1237. Archeologické výskumy potvrdili, že v tejto lokalite bolo starodávne osídlenie, vrátane sídlisk Keltov, Germánov a výrazného slovanského osídlenia z 9. - 11. storočia. Súčasnú podobu dostala obec v roku 1962 zlúčením dvoch samostatných obcí Veľká Maňa a Malá Maňa.
Poloha okresu Nové Zámky v rámci Slovenska.
Dominanta Veľkej Mane: Rímsko-katolícky Kostol
Už z diaľky sa týči najväčšia dominanta vo Veľkej Mani, rímsko-katolícky kostol. Svojou malebnosťou a krásou nás pozdravuje a víta. Z vtáčej perspektívy má tvar kríža. Farský kostol bol postavený v rokoch 1743-1747 v neskoro-barokovom slohu grófom Ignácom Kollerom, prístavbu dal postaviť gróf Malonay. Kostol je postavený na starom slovanskom hradišti z 9. storočia. Základný materiál je z bývalého paulínskeho kláštora. Okolo kostola bol cintorín.
V Barsvármegye str. 57 sa hovorí, že v roku 1762 bol kostol obnovený. Svätyňa bola predlžovaná v rokoch 1835-1837. V období pôsobenia vdp. farára Jána Kováča bola urobená celková vnútorná úprava kostola.
Zasvätenie a Farnosť
Posvätený (konsekrovaný) bol 26. septembra 1762 vesprémskym biskupom Ignácom Kollerom. Zasvätený je Sedembolestnej Panny Márie. Farnosť bola zriadená v roku 1748 rozdelením farnosti Fíš (Trávnica). Do farnosti Veľká Maňa patria filialky: Vlkas, Belek (časť Podhajskej), Svätuša (časť Podhajskej). Farská kronika sa začala písať v roku 1790. Od roku 1748 pôsobilo vo farnosti 18 kňazov. Od roku 1963 je v zozname štátom chránených kultúrnych pamiatok ako ojedinelá barokovo-klasicistická cirkevná pamiatka.
Kostol Sedembolestnej Panny Márie vo Veľkej Mani.
Architektonický Popis
Samotný kostol je veľký, priestranný, jednoloďový, s rovným uzáverom presbytéria, pristavenými sakristiami a oratóriami na poschodí. Má klasicistické priečelie. Chór je murovaný na oblých stĺpoch, má drevenné balustrádové zábradlie. Nachádza sa tu pôvodný orgán opravený a prerobený na elektrinu. V kostole sa nachádzajú tri oltáre.
- Hlavný oltár: Neskoroklasicistický z polovice 19. storočia, nad ním sa nachádza veľký obraz Sedembolestnej Panny Márie od Františka Szoldaticsa z roku 1848.
- Bočný oltár Panny Márie: Nachádzajúci sa v pravo, je barokový a dal ho zhotoviť niekdajší veľkomáňanský grof a biskup vesprémsky Ignác Koller. V strede tohto oltára sa nachádza oválny ranorenesančný obraz Madonny, nazývaný tiež obraz Panny Márie indianskej. Originál tohto obrazu sa nachádza v akademickom kostole kolégia jezuitského vo Viedni. Tento pôvodný obraz pochádza z Južnej Ameriky z Peru.
- Oltár sv. Jozefa: Nachádza sa v ľavo.
Medzi dvoma bočnými oltármi je vchod do krypty, kde je pochovaný baron Malonay (zabalzamovaný baron má na prsiach zlatý klúč a na nohách strieborné ostrohy) a syn posledného majiteľa veľkomáňanského panstva Gejzu Foldváriho. Kostol má na veži hodiny a tri zvony.
Prístup ku Kostolu
Kostol sa nachádza pri križovatke Vráble-Šurany-Trávnica.
Národopisné Zaujímavosti z Mane
Život v obci približujú súčasnej generácii exponáty sústredené v Národopisnej expozícii v Mani. Je zriadená v priestoroch základnej školy a je súčasťou praktickej výučby regionálnej výchovy na škole. Súčasťou národopisnej expozície sú manianske kroje zo začiatku 20. storočia. Zaujímavosťou tejto dediny bol svadobný kroj nevesty, ktorá sa tradične vydávala v čiernom. Z čoho a kedy vznikla táto tradícia, nikto nevie, no dobové fotografie potvrdzujú, že nevesty skutočne stáli pred oltárom odeté v čiernej farbe.
Veľkomaniansky sviatočný kroj z roku 1930.
Veľkonočné sviatky sa spájajú s viacerými zvykmi, jeden z nich však na Slovensku nemá obdobu. Na Veľkonočnú nedeľu sa v tejto obci vždy konala mužská procesia, do ktorej sa každoročne zapájajú chlapi z dediny, od mládencov až po najstarších obyvateľov obce. "Tento zvyk je v rámci Slovenska výnimočný, typický pre Maňu a susednú obec Kmeťovo, ktorá je nám tradíciami veľmi blízka," skonštatoval starosta Mane Igor Sádovský. Chlapi nesú kríž a so spevom prejdú viac ako trojkilometrovú trasu. Tradícia mužských procesií nebola podľa kultúrnej pracovníčky Obecného úradu v Mani Jarmily Trungelovej nikdy prerušená, ani za socializmu. Zaujímavá je aj následná mužská svätá omša. Po skončení omše sa chlapi zídu pred farou, kde už majú prichystané pohostenie. Dokonca ani najstarší obyvatelia obce si nepamätajú, kedy a ako táto tradícia vznikla. Veľkonočný pondelok je už tradične spojený s polievačkou.
Mužská procesia vo Veľkej Mani.
Významné Osobnosti
Časť Národopisnej expozície v Mani je venovaná známym rodákom. Patria k nim napríklad apoštolský nuncius Dominik Hrušovský, ktorý je v obci aj pochovaný. Z Mane pochádza aj knihovník Vševlad Jozef Gajdoš. V tejto obci žil aj spisovateľ, novinár a politik Jozef Gašpar Tido a jeho vnuk Boris Zala.
Ferdiš Juriga bol veľký bojovník. Bol sebavedomý, uvedomelý no prudký, tvrdohlavý s veľkým slovenským srdcom. Ferdinand Juriga sa narodil 12. októbra 1874 v Gbeloch v rodine Michala Jurigu a Márie, rodenej Hurbanovej. Pochádzal z roľníckej rodiny. Už ako malé dieťa sa dostal do škôl mimo svojho rodiska. Počas siedmich rokov štúdií v Ostrihome ani raz nebol doma. Maturitu zložil s výborným prospechom, a preto Ferdiša Jurigu poslali študovať teológiu do viedenského Pazmánea, kde študovali najlepší žiaci zo všetkých seminárov v Uhorsku. V roku 1897 ukončil vzdelanie a bol vysvätený za kňaza. Stalo sa mu to čo aj Hlinkovi, tesne pred vysviackou mu zomrela mama, čo ho veľmi bolestne zasiahlo. Máloktorý z kňazov mal v tom čase ambíciu, urobiť si doktorát. Zaujímavá je téma jeho doktoranskej práce, ktorú ukončil v roku 1898: „O oprávnenosti a neoprávnenosti lásky k národu“, kde riešil postoj k národu a národnosti, čo je to národ, a prečo by sme my mali byť hrdý národ.
Svoje prvé kaplánske miesto dostal v roku 1897 vo Veľkej Mani. V pastorácii presadzoval bezprostredný kontakt s ľudom a záujem o ich problémy. V jednotlivých farnostiach pôsobil veľmi krátko, väčšinou to bol len rok. Z Veľkej Máni ho preložili do Budaeörsi pri Budapešti, kde bola čisto nemecká farnosť. Následne pôsobil v Leviciach, v Palárikove, až v roku 1902 bol preložený do Blumentálskeho kostola v Bratislave, kde zotrval dlhší čas. Vo februári roku 1905 bol preložený do Vajnor, kde sa 11. apríla stáva farárom. K tejto farnosti si Juriga vybudoval blízky vzťah. Zaslúžil sa o usporiadanie pomerov v obci a o jej všestranné povznesenie. Podarilo sa mu vybudovať novú cirkevnú školu, založil spolok striedmosti a stal sa veľkým propagátorom vajnorského folklóru. V roku 1923 sa stal farárom v Dolnej Strede nad Váhom. V roku 1924 ho vymenovali za asesora v Trnave. Od roku 1930 býval v Karlovej Vsi ako penzionovaný rímskokatolícky kňaz.
Juriga bol aktívny aj v tom, že písal články. Jeho celoživotné dielo obsahuje niekoľko 1000 úvodníkov, komentárov, novinových článkov. Články sú písané osobitým štýlom využívajúcim ľudový jazyk. Vyznačujú sa jasným poukázaním na problém, jeho príčiny a spôsoby riešenia. Nechýbal v nich vtip a poučenie. Často si tvoril vlastné výrazy, piesne, veršovačky a politické heslá, ktoré si ľud osvojil.
Slováci v slovenskom krídle pri Uhorskej ľudovej strane sa dostali do sporu s vedením strany kvôli slovenskej otázke. Preto sa rozhodli, že si vytvoria samostatnú Slovenskú ľudovú stranu. Stalo sa to v decembri roku 1905 a Juriga bol tiež pri tom. Strana sa naviazala na jedinú vtedy existujúcu slovenskú stranu v Uhorsku, Slovenskú národnú stranu. V roku 1906 boli predčasné voľby a Ferdiša Jurigu požiadali slovenskí stupavskí aktivisti, aby kandidoval vo voľbách za Slovákov za ich volebný okres. Juriga po istom váhaní kandidatúru prijal a s pomerne malými prostriedkami vstúpil do predvolebného zápasu a stal sa slovenským poslancom v Uhorskom sneme, spolu s ďalšími šiestimi Slovákmi. To bol vlastne začiatok jeho politickej kariéry.
Juriga v sneme patril medzi aktívnych členov. Sú zaznamenané desiatky jeho vystúpení, prejavov, kritických poznámok. Juriga písal články a článkami Faraoniti a Herodiáni a Ohrňme rukávy urazil uhorskú vrchnosť. Za články sa vtedy posielalo aj na niekoľko rokov do väzenia. Svojim ostrým perom vykonal veľmi veľa, povzbudzoval ľud v ťažkých dobách 1. svetovej vojny. Pozrite sa, odkazoval uhorským vrchnostiam, Slováci bojujú a krvácajú za Rakúsko-Uhorskú vlasť, tak im dajte školy. Prejav v Uhorskom sneme19.októbra 1918 a jeho 2- hodinová reč je významnou etapou, bodkou za našim jestvovaním v Uhorsku, jednoducho vyhlásil na pôde uhorského parlamentu, že Slováci sa rozchádzajú s Uhorskom a sú zvrchovaným národom a jedine Slovenská národná rada môže konať v mene slovenského národa. Vtedy ešte neexistovala Slovenská národná rada čo mu aj vyčítali. Vo svojom prejave sa jednoznačne postavil za sebaurčovacie právo slovenského národa.
Ferdiš Juriga, ako bolo všeobecne známe svojou aktivitou prispel ku kultu Sedembolestnej Panny Márie. Píše to v autobiografii, že odmalička chodil s matkou, rodičmi na púte do Šaštína. V tých časoch v roku 1896 uhorskí biskupi na čele s arcibiskupom Vašárim napísali vtedajšiemu pápežovi list, kde ho žiadali, aby Panna Mária bola vyhlásená za patrónku Uhorska. Mnohí slovenskí kňazi sa s tým nestotožňovali a takisto ani Ferdiš Juriga. Ako Záhorák, vedel, že najväčšia svätyňa Sedembolestnej je na Záhorí v Šaštíne. Zo strany uhorských úradov a cirkvi nebola táto úcta povolená, preto zorganizoval v roku 1913veľkú púť slovenských pútnikov na Velehrad, kde sa prvýkrát modlili litánie, kde odznelo: „Sedembolestná Panna Mária, patrónka Slovenského národa, oroduj za nás“.
Ferdiš Juriga je osobnosť, ktorá stála pri zrode Československej republiky, a preto oprávnene sa vyjadroval k mnohým veciam, ktoré sa týkali postavenia Slovákov v období 1. čs. V roku 1923 bol Ferdinand Juriga jedným z podpredsedov Slovenskej ľudovej strany. V roku 1925 sa opäť konali voľby, v ktorých získala na Slovensku väčšinu SĽS, už premenovaná na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu (HSĽS).Priamoúmerne s úspechmi HSĽS však kulminoval aj vnútrostranícky boj. Postupne sa Jurigova opozičná skupina v rámci HSĽS dostávala do čoraz väčších sporov najmä s Andrejom Hlinkom, proti ktorého autoritárskemu riadeniu strany mal Juriga od začiatku výhrady. Ale neskrýval ani svoj odpor voči Vojtechovi Tukovi, ktorého napriek predchádzajúcej spolupráci považoval za maďarského agenta. Nesúhlasil s tým, že sa Tuku, po jeho obvinení zo špionáže a kvôli článku Vacuum iuris, zastalo vedenie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Napokon bol Juriga z dôvodu porušenia disciplíny a urážky Andreja Hlinku 14. februára 1929 z HSĽS, spolu s Tománkom, vylúčený. Ostal mu ale poslanecký mandát.
Stiahol sa z politiky, ale nie úplne z verejného života, bol veľmi aktívny v Martine v Matici slovenskej. Bol aktívny v Slovenskej lige na Slovensku, bol predsedom školskej matice Slovenskej ligy. To znamená, že to bol práve Juriga, ktorý bdel nad výstavbou slovenských škôl v prostredí, kde to Slováci potrebovali. Po strate politického vplyvu ho vylúčili z výboru Spolku sv. Vojtecha a bolo zastavené vydávanie Slovenských ľudových novín. V roku 1935 sa Juriga odhodlal a napísal Hlinkovi list, aby sa uzmierili sub specie eternitatis (pod rúškom večnosti). Oslovil ho v liste „Milý priateľu“ a o dva dni dostal kladnú odpoveď. Dohodli sa na verejnom akte uzmierenia a v novembri 1935 v Ružomberku sa objali a spolu naobedovali. No i napriek tomu sa Juriga už do politického života nevrátil. Po 2. svetovej vojne sa angažoval tak viac menej kultúrne. Blízka mu bola slovanská myšlienka a Devínske slávnosti. Tieto veľké zhromaždenia sa konali na deň sv. Cyrila a Metoda 5. júla. Na slávnostiach rečnieval aj Juriga, ale chodili tam viacerí významní politickí predstavitelia. Vplyvom nového zriadenia bol kresťanský rozmer zo slávností vytesnený. Ferdinand Juriga zomrel 23. 11. 1950. Čo je zaujímavé zachoval sa jeho závet, kde píše, že by bol rád pochovaný na hrade Devín. Nesplnilo sa mu to, pochovali ho v Karlovej Vsi. Na podnet Miestneho odboru Matice slovenskej v Mani10.10.1996 preniesli jeho pozostatky do Martina na Národný cintorín. Ferdiš Juriga ako i mnohí iní patril v bývalom spoločenskom zriadení medzi osobnosti, ktoré boli vytesňované zo slovenských dejín.