Náboženstvo je zložitý fenomén, ktorý plní celý rad pozitívnych funkcií. Poskytuje identifikáciu jedinca so skupinou a spoločnosťou, kompenzuje pocity neistoty a sklamania. Okrem toho, prispieva k potvrdeniu všeľudských morálnych noriem a hodnôt a napomáha stabilizácii spoločenského systému.
Zakladateľom religionistiky a porovnávacej mytológie bol Friedrich Max Müller (1823-1900), ktorý r. 1856 publikoval štúdiu Essay on Comparative Mythology (Esej o komparatívnej mytológii), ktorá predstavovala prvý pokus o vymanenie bádania na úseku dejín náboženstva z rôznych teologických špekulácií jednoznačným opieraním sa o konkrétne fakty. V práci Introduction to the Science of Religion (Úvod do religionistiky) r. 1873 definoval náboženstvo ako „duchovnú spôsobilosť alebo dispozíciu, ktorá nezávisle od zmyslov a rozumu, ba i proti nim robí človeka schopným byť prístupným nekonečnu pod rôznymi názvami a a v rôznych prejavoch“. F. M.
Náboženstvo (z lat. religio) - je praktický (v etike a kulte) aj teoretický (v teológii, vierouke, filozofii života) vzťah človeka k transcendentnej skutočnosti. V teistických náboženstvách má táto skutočnosť charakter buď osobných bohov (polyteizmus), alebo jedného Boha (monoteizmus), resp. pokiaľ je medzi mnohými uznávanými bohmi uctievaný iba jediný, ide o henoteizmus.
Pod termínom náboženstvo rozoznávame dva zásadné významy:
- predmet viery, vyznanie;
- Latinský termín religio má rôzny výklad.
Marcus Tullius Cicero v rozprave De natura deorum odvodil toto slovo od lat. relegere, čo značí „predčítavať“. Kresťanský spisovateľ 4. stor. Lactantius (vo svojich Institutiones divinae) odvodzoval religio od religare vo význame „znovuzväzovať“, čiže podľa neho religio znamená citový zväzok s božstvom, absolútnom, prapríčinou všetkého bytia. Podľa Augustina Aurelia religio pochádza od slova reeligere, čo značí znovu voliť, to zn. Boha, obracajúc sa, či skôr vracajúc sa k nemu. Starovekí Gréci mali pre tento pojem výraz eusebeia vo význame pobožnosť, bohabojnosť, bázeň, povinná úcta voči bohom. Starí Izraeliti používali výraz jirath Elohim, t. j. bázeň pred Bohom. Vo východných jazykoch sa o náboženstve hovorí ako o „náuke“ (v sanskr. dharma) alebo o „ceste“ (čínske tao, v sanskr.
Všeobecná typológia náboženstiev
Všeobecná typológia náboženstiev člení náboženstvá v rovine dosahu pôsobenia na náboženstvá: kmeňové (manizmus, animizmus, šamanizmus, manaizmus, bon), národné (judaizmus, mandeizmus, lámaizmus, parsizmus, sikhizmus, šintoizmus, konfucianizmus, taoizmus), štátne a univerzálne (svetové, t. j. kresťanstvo, islam, budhizmus, bahájska viera).
Podľa Z. N. je určitou formou ľudského vedomia. N. ako fakt sociálny a kultúrny je:
- systém právd hlásaných a vyznávaných v určitej spoločenskej skupine, suma názorov týkajúcich sa predmetu n., svätosti, ich vzťahu k svetu a k človeku;
- skodifikovaný kult božstiev, spôsob nadväzovania kontaktu s božstvom, spôsob posväcovania seba;
Geografický pôvod náboženských systémov
V zaujímavých súvislostiach charakterizoval K. Werner geografický pôvod náboženských systémov. Podľa neho najstaršia kontinuitná náboženská tradícia, teda hinduizmus, má svoje dávne korene vlastne v Európe. Vysvetlil to príbuznosťou védizmu, najstaršej fázy hinduizmu, so starovekými náboženskými systémami indoeurópskych národov - starých Grékov, Rimanov, Grékov, Keltov, Slovanov, Baltov. Príchod kresťanstva do Európy v nej prakticky zničil praveké indoeurópske náboženstvá, kedysi zdieľané indoeurópskymi národmi, s výnimkou prežitkov vo folklóre a zachovaných antických mytológií, a sčasti aj ďalších náboženských prvkov zo starovekej Európy, vtelených do kresťanskej tradície v modifikovanej podobe. Naproti tomu protoindoárijská verzia protoindoeurópskeho náboženstva, zanesená dávnou migráciou árijských kmeňov do Indie, dosiaľ žije po mnohých premenách ako hinduizmus a do istej miery i ako budhizmus, ktorý sa od hinduizmu v jeho brahmanskej fáze odpojil. Všetky veľké a dosiaľ živé náboženstvá vznikli v Ázii a odtiaľ sa v rôznych dobách rozšírili do Európy a ďalších oblastí. Kresťanstvo v nich historicky prevládlo, v menšej miere za ním čoskoro nasledoval diasporný judaizmus a po svojom vzniku dobyvačný islam.
Mapa rozšírenia svetových náboženstiev
Synkretické náboženstvá
Synkretické náboženstvá sú náboženské systémy, ktoré zjavne obsahujú prvky niekoľkých rôznych náboženstiev (zohľadniac pritom fakt, že každé náboženstvo má vo väčšej alebo menšej miere synkretický charakter). Synkretické náboženstvá vznikali oddávna, napr. staroveké gnostické sekty, pôvodne iránsky manicheizmus, jezidizmus a dönme v Osmanskej ríši, niektoré šíitské sekty (alaviti, drúzovia), budhisticko-šintoistický synkretizmus v Japonsku, sikhizmus, Dín-i Iláhi (Akbarova „božská viera“), v modernej dobe (19.-20. stor.) kaodaizmus, spiritizmus, rastafariánstvo, umbanda, candomblé, santería, vúdú.
Liturgia je súhrn špecifických úkonov, obradov a ceremónií, bezprostredne spätých so systémom náboženských predstáv, ktoré majú v emocionálno-obraznej forme reprodukovať niektorý aspekt vierouky predovšetkým u tzv. 1. rímsky, 2. ambroziánsky, 3. mozarabský (západogótsky), 4. I. A/ západosýrsky typ: 1. sýrsko-antiochijský, 2. maronitský, 3. byzantský (grécky), 4. B/ východosýrsky typ: 1. nestoriánsky, 2. chaldejský, 3. II. skupina alexandrijská: 1. koptský, 2.
Kult je najmenej organizovaný a inštitucionalizovaný typ náboženského zoskupenia; zvyčajne je zameraný na individuálne potreby a túžby, kladie iba malý dôraz na sociálnu zakotvenosť; členovia kultu majú vlastné osobité iniciačné (resp. napr.
Zvláštny charakter majú tajné spolky (napr. slobodomurárska spoločnosť Jaskyňa, rôzni okultisti ako Zlatý úsvit, špiritisti ako Cirkev ctihodných bratov a sestier, rozenkruciáni ako Starobylý mystický rád ruže a kríža, Ballardov kult „I am“, Hnutie štyroch zhodných evanjelií, Johanitské bratstvo pre obrodu templárstva), kulty násilia (napr. satanistické kulty ako anglický Klub Hell-Fire - Klub pekelného ohňa, holandská Spoločnosť capov alebo francúzska Boullanova skupina, v USA Mansonova „rodina“, Kirkin rád psej krvi, Procesná cirkev posledného súdu, Asmodeova spoločnosť), astrálne či kozmické kulty (Cirkev kozmického prameňa, rôzne odnože scientológov, napr. Free Zone), kulty lásky (napr. agapemoniti Henryho Princea, Oneidská obec, asketickí shakeri, kult hippies), mesiánske hnutia, východné kulty (Teozofická spoločnosť, Antropozofická spoločnosť, kulty s hinduistickým pozadím ako védanta, pestovanie tantrizmu a jógy, Ordo Templi Orientis), tzv. psychokulty (napr. Svätá cirkev spätnej väzby, Cirkev posvätnej alfy, Spolok duchovného objavovania - „sviatosť“ LSD, Ježišovi ľudia, Cirkev stromu života), kulty bosoráctva a čiernej mágie (včítane La Veyovej 1. Satanovej cirkvi), kulty New Age, Hnutie Grálu, novopohanské kulty (napr. Cirkev všetkých svetov, Večné lesy, Svätý rád Matky Zeme, Cirkev vodnárskeho svätostánku, Cymry Wicca, skupiny bielych bosorákov, novodruidské spolky ako Keltská cirkev).
Sekty
Sekty (a) spravidla odráža vznik nových spoločenských alebo kultúrnych podmienok nesúcich v sebe nové idey; (b) nonkonformní sektári sa často obracajú proti tradičnej dogmatike, liturgii a zaujímajú k otázkam svojej viery silno akcentovaný citový postoj; (c) niektoré sekty (tzv. z hľadiska vierouky sekty rozdeľujeme na a/ sekty s kresťanským pozadím (protestantské, pravoslávne, starokatolícke, mormonské atď.), b/ sekty s ázijským pozadím (vplyv budhizmu, hinduizmu, čínskych náboženstiev), c/ teozofické, d/ synkretické sekty (napr. z hnutia New Age), e/ novopohanské sekty, f/ satanistické, g/ iné (napr. tzv.
Cirkev
Cirkev je vyšší organizačný stupeň náboženstva (najmä kresťanstva) a vyznačuje sa podobnými znakmi ako denominácia, cirkev je však rozšírenejšia v teritoriálnom zmysle; k jej základným znakom patrí: členstvo na základe narodenia, orientácia na všetkých členov spoločnosti (t. j.
Kresťanstvo a jeho smery
Kresťanstvo je svetové monoteistické náboženstvo, ktorého zakladateľ a ústredná postava Ježiš Kristus (Ježiš z Nazaretu) je chápaný ako Spasiteľ. Zdrojom vierouky sú posvätné texty Biblie, členenej na Starý zákon a Nový zákon. Kresťanstvo je rozdelené na množstvo vetiev a smerov.
Katolicizmus je jeden zo základných smerov kresťanstva a súčasne náboženská, morálna a sociálna doktrína hlásaná najväčšou z kresťanských cirkví, vyznačujúca sa jednotnou celosvetovou cirkevnou organizáciou s hierarchickým členením. Na čele katolíckej cirkvi je pápež, ktorý sa považuje za zástupcu Ježiša na zemi, za neomylného vo veciach viery a morálky; jeho moc prevyšuje moc koncilov. Okrem väčšinovej západnej Rímskokatolíckej cirkvi jestvujú tzv. východné katolícke cirkvi (uniatske) vo východnej a južnej Európe, na Blízkom východe, v Indii, v Egypte a Etiópii, ktoré v minulosti prijali tzv. úniu so Svätou stolicou (Rímom), t. j. v celom rozsahu prijali katolícku vierouku, uznali primát pápeža, ale ponechali si rozdiely v obradoch, liturgickom jazyku a disciplíne (otázka celibátu).
Rozšírenie katolicizmu vo svete
Protestantizmus je súhrnné označenie všetkých protestantských skupín a teologických smerov, ktoré boli produktom reformácie v 16. storočí a ďalšieho vývinu vnútri nových kresťanských cirkví, denominácií a siekt. Vznik a vývoj protestantizmu v strednej Európe v 16.-17. storočí sa vzťahuje na evanjelickú cirkev augsburského vyznania (luteránsku), reformovanú cirkev helvétskeho vyznania (kalvínsku), unitársku cirkev, anabaptistov (habánov), sakramentárov (kryptokalvinistov) a Jednotu bratskú (moravskí bratia). V 19. a 20. storočí k nim pribudli metodisti, baptisti, adventisti siedmeho dňa, letničné hnutia a iné.
Pravoslávie sa vyvíjalo ako dominujúce náboženstvo v Byzantskej ríši, čo sa odrazilo vo vierouke i organizácii. Pravoslávie ako najbližší kresťanský smer vo vzťahu ku katolicizmu odmieta viacero katolíckych dogiem (primát pápeža, učenie o pôvode Ducha svätého nielen od Boha-otca, ale aj od Boha-syna, o očistci, o nepoškvrnenom počatí Panny Márie), inak sa vykonávajú obrady niektorých sviatostí. Na rozdiel od katolicizmu nejestvuje jednotiace duchovné centrum, aj keď istanbulský patriarcha sa považuje za symbolickú hlavu pravoslávnych. V pravosláví sa postupne vytvorili oficiálne uznávané autokefálne (15) a autonómne cirkvi (2) a z nich ako odnože vznikli v istých historických okolnostiach ďalšie oficiálne neuznané cirkvi a viacero siekt (napr. tzv. staroverci, staroobradovci, bezpopovci).
Monofyzitizmus je kresťanský smer, ktorý vznikol v 5. stor. a jeho zakladateľom bol konštantínopolský archimandrita Eutyches. Podľa neho má Ježiš len jednu podstatu, a to božskú, teda nie dve - božskú a ľudskú - ako hlásali predstavitelia ortodoxného kresťanstva. Na chalcedonskom koncile r. 451 bol monofyzitizmus odsúdený ako heréza, preto sa jeho prívrženci nazývajú tzv. nechalcedónskymi cirkvami. Medzi monofyzitské cirkvi patria: Arménska gregoriánska cirkev, Jakobitská sýrska cirkev, Koptská cirkev, Etiópska cirkev, Eritrejská cirkev, v Indii tzv. tomášovskí kresťania (Jakobitská sýrska cirkev Malabaru, Malabarská sýrska cirkev sv. Fomu, Malabarská nezávislá sýrska cirkev, Malankarská jakobitská sýrska cirkev). V súčasnosti sa termín považuje za neadekvátny a uprednostňuje sa termín "nechalcedónske cirkvi" vrátane tzv. nestoriánov.
Nestoriánstvo je kresťanský smer založený v 5. stor. na učení konštantínopolského patriarchu Nestoria. Učil, že Ježiš bol človekom, ktorý prekonal ľudskú slabosť a stal sa Spasiteľom. Preto Nestorius nenazýval Pannu Máriu Bohorodičkou. Tvrdil, že v Kristovi je ľudský a božský princíp spojený iba relatívne, tieto dva princípy v ňom nikdy úplne nesplynuli. Ako heréza bolo nestoriánstvo odsúdené na koncile v Efeze r. 431. V Byzantskej ríši sa k nestoriánskemu kresťanstvu hlásili obyvatelia hovoriaci hlavne aramejským a arabským jazykom. V stredoveku sa nestoriáni rozšírili z blízkovýchodných krajín až do Indie a Číny. Vo svojej knihe sa o nich častejšie zmienil Marco Polo.