Príbeh ženy, ktorá bola prichytená pri cudzoložstve, je v skutočnosti pokus farizejov nachytať Pána Ježiša, aby povedal niečo, čo je v rozpore s Mojžišovým zákonom. Poďme sa ponoriť do hĺbky tohto biblického príbehu a objasniť jeho skutočný význam.
Situácia a úmysel farizejov
Prečítajte si Ján 7:53 - Ján 8:2. Uplynulo sedem dní sviatku stánkov. Už je ôsmy deň zhromaždenia. Je to ôsmy deň požadovaný podľa Mojžišovho zákona, oddelený svätý deň, odlišný od sviatku stánkov. Potom, ako strávil noc na olivovom vrchu, je teraz Pán Ježiš na chrámovom dvore a znova vyučuje ľudí. Vidíme, ako si počkali, kým začal vyučovať na verejnosti, lebo sa Ho snažia diskreditovať verejne.
Pozrime sa čo sa stalo. Prečítajme si verše 3-6. K Ježišovi priviedli ženu a obvinili ju z nevery. Ján nám píše o ich pokuse Ho nachytať a obviniť. Aby ukázali, že niet pochybností o jej vine, povedali, že bola pristihnutá pri čine, pri cudzoložstve. Už tu mali prehrané, lebo pre spáchanie cudzoložstva sú potrební dvaja. Ale kde bol mužský účastník tejto záležitosti? Ich snaha jednoznačne nie je uplatňovať zákon. Žalobcovia o tom neuvažovali. Ale ty, čo hovoríš ty? Priviedli prípad s celkom určitou otázkou: „Mojžiš nám v zákone prikázal takéto ukameňovať; čo povieš Ty?“ Nešlo o tradíciu, ale o Mojžišov zákon. V gréckom origináli to znie naliehavejšie: „Mojžiš prikázal také kameňovať. Ale ty, čo hovoríš ty?“ Slovo „Ty“ je použité dvakrát. Čo povieš Ty, ako svoj názor proti Mojžišovi.
Reakcia Pána Ježiša
Reakcia Pána Ježiša je veľmi zaujímavá. Najprv Pán Ježiš neodpovedal, ale ako čítame v 6. verši - zohol sa a písal prstom po zemi. Divím sa, ako mnoho komentárov sa venuje tomu, čo písal Pán Ježiš. Ako keby po 2000 rokoch bolo možné nájsť na zemi niečo, čo sa dá čítať. V gréckom texte sa kladie dôraz na prst a nie na písanie. Pre zdôraznenie je tam „prst“ zámerne na začiatku vety. Prečo?
Zo 613 Mojžišových zákonov je 603 písaných na pergamen. Desatoro prikázaní nebolo vytesaných, ale ako je nám povedané na štyroch miestach v písme, boli napísané prstom Božím (2M 31:18; 32:15-16; 5M 4:13; 5M 9:10). Dôvod, pre ktorý je tu zdôraznený prst, je ukázať, že autorom tohto prikázania je Boh. On je autorom celého Mojžišovho zákona. Keď je autorom, je prirodzené, že pozná všetky výpovede zákona, ktoré sa týkajú tohto hriechu, a z neho vyplývajúci trest. Pozná všetko.
"Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom"
Čo sa udialo potom čítame v siedmom a ôsmom verši. Keď na neho naliehali, aby im dal odpoveď, tak im ju dáva. A zase sa zohol a písal po zemi. „Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom.“
Nesprávne vysvetlenie a vytrhnutie z kontextu. Ako sa to zvykne vysvetľovať a uplatňovať? Ľudia často vytrhnú túto pasáž z kontextu a vyučujú niečo, čo tu nebolo v úmysle učiť. Často sa to vysvetľuje tak, že sa poukáže na to, že sme všetci hriešnici a nemali by sme nikoho súdiť.
Ale to by porušovalo ďalšie princípy, ktoré nás písmo učí. Niekedy musíme súdiť a konfrontovať veriacich s hriechom. Ak by Pán Ježiš povedal: Kto je absolútne a bezhriešne dokonalý, nech hodí prvý kameň, tak by to bolo v rozpore s Mojžišovým zákonom a mohli by Ho právom obviniť.
Čo hovorí Mojžišov zákon?
Kniha 5. Mojžišova 22-24: Keby pristihli muža, ktorý spal s vydatou ženou, nech zomrú obidvaja: muž, ktorý spal so ženou, i žena. Tak odstráň zlo z Izraela! Keby bola deva-panna zasnúbená s mužom, a stretol by ju v meste iný muž, a spal by s ňou, vtedy ich oboch vyveďte k bráne toho mesta a ukameňujte ich na smrť: dievku za to, že nevolala do mesta o pomoc, a muža za to, že zneuctil ženu svojho blížneho.
Ak je najčastejší výklad tejto pasáže nesprávny, tak čo tu Pán Ježiš hovorí? Ťažiskom v tejto súvislosti je Mojžišov zákon. To, čo Pán Ježiš povedal je nasledovné: Keď niekoho súdime na základe Mojžišovho zákona, potom musíme vziať do úvahy všetko, čo Mojžišov zákon hovorí o tomto hriechu a o následnom treste.
Zákon hovorí, že keď je niekto vinný cudzoložstvom, musí byť ukameňovaný. Ale to nebolo všetko, čo Mojžiš napísal. Napísal tiež, že vinník môže byť odsúdený a popravený na základe svedectva dvoch alebo troch svedkov. Farizeji teda museli mať týchto svedkov, lebo tvrdili, že bola pristihnutá pri skutku. A to ešte nie je všetko, čo Mojžiš napísal. Tí dvaja alebo traja svedkovia, na ktorých svedectvo by bol niekto odsúdený na smrť, musia ako prví hodiť kameňom. Ako prví teda musia hodiť kamene pôvodní žalobcovia.
Nájdeme to v 5. knihe Mojžišovej v 13. a 17. kapitole, kde sa píše o verných svedkoch pred súdom. Môžeme to zhrnúť nasledovne: Tí dvaja alebo traja svedkovia, podľa ktorých svedectva mohol byť niekto odsúdený na smrť a ktorí mali hodiť prví kameňom, nemohli byť vinní tým istým hriechom ako obžalovaný.
Jeden po druhom odchádzali, čo znamenalo, že svedkovia neboli nevinní, čo sa týkalo hriechu cudzoložstva. V desiatom verši čítame, že cudzoložnica zostala sama a Pán Ježiš sa jej spýtal: „Žena, kde sú? Nikto ťa neodsúdil? Odpovedala: Nikto, Pane! Nato povedal Ježiš: Ani ja ťa neodsudzujem.“ Neospravedlnil jej hriech, lebo povedal: „Choď a odteraz viac nehreš.“ Išlo o právoplatné odsúdenie na základe Mojžišovho zákona.
Bolo to jediný raz, čo sa farizeji pokúšali dostať Pána Ježiša do konfliktu s Mojžišovým zákonom, ale tento pokus sa im nevydaril. Neskôr to už neskúšali.
Transformácia pohľadu na problém
„Kto je bez viny nech prvý hodí kameňom.“ Túto vetu považujem za ústrednú v úryvku z evanjelia, ktoré pripadá práve na túto nedeľu. Táto veta dokázala zastaviť lynčujúci dav ženúci cudzoložnicu na istú smrť. Ježiš použil bravúrnu techniku a to transformáciu pohľadu na problém. Dav riešil problém s hriešnicou, ktorá scudzoložila a šiel ju za to potrestať. V dave museli zaznievať slová ako: „Pozrite sa na ňu, ako mohla toto spraviť?“; „Toto správanie sa prieči prikázaniam nášho Boha ukameňujme ju!“; „ju“, „ona“, „iba ona“.
A do tohto celého obviňovania vstupuje Ježišova veta: „Kto z Vás je bez viny, nech prvý hodí kameňom.“ Týmto otočil pohľad ľudí na seba. Všetci do jedného boli prinútení zamyslieť sa nad jeho slovami a položiť si otázku: Je moje správanie také čisté a bez hriechu, aby som mohol vyriecť súd nad touto ženou?
Vo svojej praxi sa stretávam s rodičmi klientov, ktorí majú jasno v tom, kto je na vine, čo sa týka správania ich dieťaťa. Takto je to aj s nami kresťanmi. Kritizujeme druhých za niečo čo robia, možno aj proti Božím prikázaniam, držíme kameň v rukách. Ale ak by sme sa pozreli na seba, zistili by sme, že s nami to tiež nie je vždy ružové. Otázka je, či si to dokážeme priznať a kameň z rúk pustíme, alebo ostaneme aj napriek vlastnej introspekcii v obrane a kameň aj tak hodíme.
V parlamente nás umlčali, preto pokračujeme na námestiach po celom Slovensku.
Súdenie a morálka v kontexte psychoanalýzy
S Mariánom Šarközym najmä o Lacanovi Akú úlohu hrá psychoanalýza v mimoriadne zaujímavých a originálnych blogoch, ktoré publikuje na stránke .týždňa Marián Šarközy? Spýtali sme sa autora..z tvojich blogov mám veľmi často dojem, že psychoanalýza je v nich buď explicitne, alebo aspoň implicitne prítomná. Je to správny dojem?Áno. Aj keď asi musím povedať, že keď som začínal s blogmi ešte na SME, tak som si toho nebol vedomý. Nevedel som, že existuje nejaký Lacan alebo Žižek a že to, čo používam, je vlastne psychoanalytické. Nemal som ten pojmový aparát, ale aj bez neho som ho nejako intuitívne používal. Človek zrejme môže napísať v podstate úplne psychoanalytický text bez toho, že by o tom vedel..to znamená, že psychoanalytické pojmy sú vlastne prirodzené a dokážeme v nich rozmýšľať aj bez znalosti Freuda a jeho nasledovníkov?
Presne tak. Podľa mňa prvý taký psychoanalytický príbeh, respektíve príbeh, v ktorom sa odohrá psychoanalytická terapia, je hádzanie kameňov do Márie Magdalény. Tam hádžu chlapíci kamene do prostitútky a do toho príde Ježiš, ktorý im niečo povie a oni to už zrazu nie sú schopní ďalej robiť. Ježiš tou vetou „kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom“ odstránil akési pozadie, na ktorom boli schopní tie kamene hádzať. Z hľadiska psychoanalýzy ich konfrontoval s ich vlastnou túžbou a zobral im predstavu, že hádžu kamene preto, lebo im to prikazuje zákon. A tak tam zostali stáť s kameňom v ruke oproti žene a každý z nich si musel uvedomiť, čo je vlastne za človeka. Musel si uvedomiť „ja som človek, ktorý hádže do ženy kamene - toto ma baví, toto chcem robiť“. Odrazu teda videli, čo naozaj robia a potom to už robiť nechceli..